Včera mal narodeniny Mikuláš Galanda, pri tejto príležitosti publikujem na svojom blogu článok, ktorý sa tento krát venuje umeniu výtvarnému. Fulla, Galanda, Hložník a ďalší moderní slovenskí výtvarníci dokázali niečo unikátne, spojili európske avantgardy s domácim prostredím, teda vytvorili slovenskú modifikáciu európskych avantgárd, položili základy moderného výtvarného myslenia na Slovensku. Do 24. mája 2026 potrvá po tridsiatich rokoch re-inštalovaná unikátna výstava Ivana Melicherčíka „GALANDA a galandovci“ v priestoroch Slovenskej národnej galérie. Popri nej si môžete pozrieť unikátne diela slovenskej výtvarnej moderny. V prílohe článku publikovanom na DAV DVA pripájam exkluzívne virtuálnu prehliadku oboch výstav s cieľom propagácie aktivít SNG a zvýšenia návštevnosti tejto významnej celonárodnej slovenskej výtvarnej inštitúcie.
„…neupadnite do pohodlia konzervatívnej buržoázie.
Nedajte sa zabiť peniazmi, nehľadajte lacný úspech…
Hľadajte pravdu a krásu, hrajte svoju veľkú hru.“MIKULÁŠ GALANDA
Pre milovníkov moderného umenia, ktorý si chcú na vlastné oči pozrieť ikonické obrazy slovenskej moderny aktuálne možno odporučiť jednak Galériu NEDBALKA, ktorá diela aktívne interaktívnym spôsobom, napr. aj pomocou AI, propaguje, ale aj dve výstavy Slovenskej národnej galérie (MODERNA; GALANDA a galandovci), inštitúcie, ktorú založil v povojnovom období pôvodne davista, v t. č. povereník pre školstvo a osvetu a predseda Matice slovenskej LADISLAV NOVOMESKÝ.
Mikuláš Galanda (* 1895 – 1938) bol významný slovenský maliar, neúnavný propagátor moderného umenia, okrem iného grafik a ilustrátor DAVu a knižných publikácií autorov davistickej generácie. Galandova Matka, ktorá je aktuálne súčasťou expozície MODERNA v SNG, je slovami známeho glosátora Remiho Kloosa Mona Lisa slovenskej moderny.
Galanda ilustroval publikácie modernistických davistických básnikov ako Fraňo Kráľ či Laco Novomeský, ale aj časopis DAV, ktorého odkazu je venovaný celý tento projekt. Mikuláš Galanda a jeho spolupracovník Ľudovít Fulla sa nezabudnuteľne zapísali do slovenskej, ale aj svetovej modernej výtvarnej kultúry. DAV stál teda pri zrode slovenskej výtvarnej a všeobecne umeleckej moderny. Boli to súčasne priekopníci moderného estetického uvažovania o umení, ktoré deklarovali vo svojich slávnych SÚKROMNÝCH LISTOCH. Galanda právom patrí z kulturologického hľadiska k svetovým Slovákom nakoľko svoje diela vystavoval v Moskve, Paríži aj New Yorku. V Paríži dokonca získal striebornú medailu za knižnú grafiku a ilustráciu.
Galandovci alebo Skupina Mikuláša Galandu bolo zoskúpenie slovenských výtvarníkov, ktorí formovali moderné slovenské výtvarné umenie, pričom vznikli v turbulentných 50-tych rokoch v iniciatíve vyhraniť sa voči sorele, aktívne vystavovali do roku 1963. Na vstupnom plagáte nachádzame mená Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Pašteka, Andrej Rudavský, Ivan Štúbňa, Pavol Tóth s doplňujúcimi tromi bodkami symbolizujúcimi, že tvorivá „skupina“, ktorá ako hovorí citát vlastne ani je skupinou, je podstatne širšia. Iniciátorom skupiny, ktorá sa hlásila k medzivojnovej moderne (Bazovský, Fulla, Galanda, Majerník) bol Andrej Barčík.
SNAHA MATICE ZORGANIZOVAŤ PODUJATIE GALANDOVI,
AGRESÍVNA POLITIKA V KULTÚRE
Skôr než sa pustíme do analýzy výstavy GALANDA a galandovci, treba uviesť jednu zásadnú doplňujúcu poznámku, ktorá dokazuje, ako je to na slovenskom kultúrnom poli ťažké, a ako extrémne politika vstupuje do slobody tvorby či organizácie podujatí. Minulý rok mal totiž Mikuláš Galanda 130-ročnicu, pričom osobne som inicioval spoločné podujatie popredných výtvarných inštitúcií v spoločne s Maticou slovenskou. Po rôznych komplikáciách bola výsledkom organizácia menšieho podujatia v Dome Matice slovenskej v Bratislave. Čo tomu predchádzalo? Turčianska galéria po telefonických aj mailových urgenciách spoluprácu odmietla (riaditeľka Anna Maršalová napísala konkrétne, že sa rozhodli neudeliť záštitu ani neprizývať externé inštitúcie ako spoluorganizátorov a ponúkla balíky bezplatných vstupeniek). Ďalej sme telefonicky oslovili Galériu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach, tá však odpovedala niečo v tom zmysle, že nedisponuje dielami samotného Galandu. Rovnako zlyhala aj snaha skontaktovať SNG, nakoľko v t. č. išlo o mimoriadne turbulentné obdobie spojené s mimoriadne agresívnymi útokmi aktivistov mimovládneho sektora („otrovenej“ kultúry), s ktorými majú svoje skúsenosti aj ľudia z okruhu DAV DVA. Viac podrobne a so zdrojmi v pozn. č. [2] v článku DAV DVA.
Vráťme sa ale ku Galandovi. Po neúspešných pokusoch sme sa teda s kolegami rozhodli zrealizovať podujatie v malom meradle ako akýsi predkrm k oceňovaniu a výstave akad. mal. Stanislava Harangozóa spolu s kunsthistorikom Ladislavom Skrakom, ktorý si pripravil odbornú prednášku a vystavil tiež niekoľko pôvodných vydaní publikácií ilustrovaných Mikulášom Galandom.
Keďže sa originálne obrazy nepodarilo zohnať, a ani to nebolo v tom čase možné, vyzdobili sme predsieň MS symbolicky aspoň tlačenými obrázkami ikonických Galandových malieb. Na plagát som vyjadril aj osobný protest proti vtedajším sabotážnym praktikám: SYMBOLICKÉ PODUJATIE PRED VERNISÁŽOU S. HARANGOZA POUKAZUJE
NA MLČANIE POLITICKÝCH AKTIVISTOV TZV. OTVORENEJ KULTÚRY V SNG,
KTORÍ ZABUDLI NA 130. VÝROČIE MIKULÁŠA GALANDU.
Malé a skromné, ale o to viac symbolické podujatie sa uskutočnilo 3. 6. 2025 o 16:00.
GALANDA a galandovci v SNG
„Táto výstava nemá prápor. Kto by tu hľadal skupinu s jedným a dovŕšeným umeleckým programom, sklamal by sa. Skôr nejednotnosť až príliš pestrá ju sprevádza. Ale po časoch umelej uniformity je to zjav sympatický a potrebný. Sme nová generácia. Túžba dopátrať sa pravdy v živote i umení a odpor k luhaniu sebe aj iným mení sa v nás po istých sklamaniach vo vášeň. Tam je naša sila. Jej ovocie ešte príde.“
Milan Rúfus, príhovor výstavy Mladé slovenské umenie (1957), anticipátor vzniku Skupiny Mikuláša Galandu
Zberateľ Ivan Melicherčík zostavil v deväťdesiatych rokoch pri príležitosti storočnice Mikuláš Galandu výstavu a publikáciuGALANDA a galandovci (vyšla z nej rovnomenná publikácia), ktorú po tridsiatich rokoch vystavila Slovenská národná galéria pod vedením Mgr. Art. Juraja Králika. Či už sa organizátori výstavy inšpirovali alebo neinšpirovali ideou „nezabudnutia na Galandu“ v Matici slovenskej, podstatné je, že sa výstava napokon skutočne realizovala. Výstava má nielen historický, ale aj aktuálny význam.
15. 12. 2025 vyšla tlačová správa: „Mikuláš Galanda a éra galandovcov: príbeh umelca a skupiny, ktorí zmenili slovenské výtvarné umenie“. V tlačovej správe sa píše: „Po viac ako tridsiatich rokoch sa verejnosť opäť dočkala mimoriadnej výstavy venovanej Mikulášovi Galandovi a tvorcom, ktorí nadviazali na jeho modernistickú líniu. Reinštalácia výstavy „GALANDA A GALANDOVCI“ v Slovenskej národnej galérii nadväzuje na legendárnu, rovnomennú výstavu prominentného bratislavského zberateľa Ivana Melicherčíka z roku 1994 v Banskej Bystrici. Na rozdiel od banskobystrickej výstavy bude výstava v SNG prezentovať diela Skupiny M. Galandu výlučne z čias jej existencie, teda z rokov 1957 – 1972. V dvoch výstavných priestoroch premostenia galérie sa podarilo zhromaždiť unikátny súbor diel primárne zo zbierkového fondu SNG, prezentovaný v takomto rozsahu po prvý raz.“
Podľa oficiálnej anotácie výstava ponúka široký prierez tvorbou Mikuláša Galandu a autorov, ktorí sa jeho inovatívnym prístupom inšpirovali. Predstavuje diela zachytávajúce vznik, rozvoj a transformácie galandovskej tradície – od raných vplyvov až po jej prejavy v neskorších generáciách slovenského moderného výtvarného umenia. Kurátorská koncepcia stavia na myšlienke dialógu medzi historickou reflexiou a súčasným pohľadom na modernistickú tradíciu. Zdôrazňuje originálnosť Galandovej tvorby, prepojenie slovenského lokálne špecifického výtvarného prejavu s európskymi avantgardnými tendenciami, a teda špecifickú poetiku galandovcov, ktorá dodnes zohráva významnú úlohu v slovenskom kultúrnom povedomí, dodávajú autori. Riaditeľ SNG v roku 2025 pri otvorení výstavy uviedol:
„Túto výstavu vnímam ako udalosť mimoriadneho významu. Nielenže nadväzuje na ikonický projekt z roku 1994, na ktorom som mal možnosť osobne participovať, ale zároveň otvára nové možnosti interpretácie slovenského modernizmu. Pre verejnosť je to príležitosť zažiť Galandu a galandovcov v rozsahu, ktorý sa nikdy nepodarilo zrealizovať, pretože doteraz nikto z galandovcov neprezentoval výhradne počas existencie ich tvorivého zoskupenia. Verím, že výstava, ktorú sme pripravili spoločne s celým tímom galérie, bude silným kultúrnym momentom pre širokú verejnosť, ako aj odborníkov.“
Ivan Melicherčík je rodák z Pliešoviec, študoval žurnalistiku, získal doktorát z filozofie, pôsobil v Belehrade a vo Viedni ako zahraničný korešpondent. Zberateľstvu sa intenzívne venoval od roku 1977 ako komisár niekoľkých výstav, autor katalógov a publikácií. Okrem moderného umenia tiež venoval pozornosť zbierke 50-tich obrazov kovačickej insitnej maľbe.
O samotnej výstave napísal v roku 1994, že „zrela“ celý 56 rokov. Veľká časť výstavy pochádza zo súkromnej zbierky Melicherčíka, obsahuje spomínané súkromné listy Fullu a Galandu, ale aj podobizeň Márie Galandovej. Galandové diela dopĺňajú diela členov skupiny – Andreja Barčíka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu, Milana Paštéku, Antona Čuteka, Vladimíra Kompánka, Andreja Rudavského, Pavla Tótha a Ivana Štubňu – aj málo známe diela zakladajúcich členov skupiny z roku 1957 ako napr. Róberta Dúbravca, Miroslava Marčeka, Zdena Horeckého, Ľudovíta Štrompacha či ich hostí – Evera Púčeka a Rudolfa Filu.
Melicherčík v úvodníku publikácie z výstavy poďakoval Márie Galandovej, ktorý dlhé roky uchovávala manželovu umeleckú pozostalosť. Zberateľ sa osobne stretol napr. s Hložnkom, Jonášom, všetkými galandovcami. Textovú časť katalógu tvoria Rúfus, Mojžišová a Kompánek, a samozrejme životopisy jednotlivých galandovcov a samotného Galandu, ako aj jeho prejav z roku 1937:
„Výtvarník obyčajne má celkom iný pomer k svojim obrazom ako obecenstvo alebo výtvarný kritik. Obrazy sú mu láskou a posiela ich do sveta ako svoje deti – či obstoja, či nezapadnú v dennom zhone života. Tiež si treba uvedomiť, že obraz v ateliéri úplne ináč pôsobí ako na výstave. Spravidla stráca intimitu a atmosféru. Obecenstvo na výstave si rado všíma námet, ale veľmi často si neuvedomuje, čo je pod rúchom tohto námetu. Pre umelca je dôležitá atmosféra, za akých okolností vznikol obraz. Výtvarný kritik spravidla však rozoberá techniku, spôsob podania a podobne. Tak vidíte, výtvarník, ako som naznačil, stojí v ohnisku, v centre týchto dvoch hľadísk. Keď maľuje pre obecenstvo, stráca kritiku, keď maľuje pre kritiku, stráca obecenstvo.“
Mikuláš Galanda na výstave v Prostějove (1937)
Vyberám ešte jednu pasáž:
Slovenské výtvarné umenie začína vlastne po prevrate. Predprevratoví umelci mali význam viac buditeľský ako výtvarný. Sám som začínal intenzívnejšie pracovať po roku 1927. Ako vidieť je to práca desiatich rokov, čas celkom krátky. Pri štúdiu ma zaujali starí i noví moderní výtvarníci, z nich to bol najprv Munch. Jeho melanchólia, ktorá vyžaruje z jeho diel, mala pre mňa veľkú príťažlivosť. Nie div. Prestál som ťažkú chorobu a nevidel som v svete okolo seba len ružové farby. Uzavretý sám v sebe v tomto začarovanom kruhu, cítil som neskoršie sám, že ďalšia tvorba v tomto žánri je nemožná. A tak som sa priblížil k radostnejšej tvorbe Francúzov. Táto citová nádhera, ktorá sa zrkadlí vo francúzskom umení, stávala sa mi blízkou. A tak prichádzam sám k sebe veľkou okľukou, tak ako moreplavec, ktorý precestoval celý svet a videl krásy sveta, razom si uvedomí krásu rodnej zeme. Je prirodzené, že moje umenie nie je konečné, hľadám a nachádzam vôňu Slovenska. Je to úloha ťažká. Pri tomto procese si výtvarník musí všímať prvkov, ktoré sú jeho. Oprieť sa o autoritu a jej techniku, nie je potrebné a dostatočné, ale nájsť seba v obraze, to je dôležité. Toto je cesta hľadania, ktorou by mali prejsť výtvarníci. Cézanne do 40 rokov nebol Cézannom. Výtvarník si musí uvedomiť cestu a nesmie na seba nechať pôsobiť.
Takto Galanda definuje slovenskú maľbu:
Maľbu, ktorá má byť slovenská, chápem takto: slovenská maľba má byť duchom slovenská. Namaľovať slovenský folklór ešte nie je slovenským obrazom. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté, a toto pretvoriť do výtvarníckej reči je úlohou slovenského umelca. Je to isté svojské pochopenie, ale musím tomu uveriť, alebo všetko nechať, lebo táto vidina, moja predstava, nie je stála, niekedy zovšednie i celý svet ako chodník, po ktorom denne chodíme…
Autorov spája odklon od realizmu smerom k poetickej imaginácii, symbolizmu a existenciálne ladenému výrazu; ich tvorba syntetizuje modernistické podnety s domácou tradíciou, často čerpajú z vidieckeho, archaického či mýtického sveta a zdôrazňúc osobnú výpoveď, duchovný rozmer a hľadanie autentickej identity človeka v podmienkach druhej polovice 20. storočia.
Predstavme si vybraných autorov a ich diela:
- Andrej Barčík bol maliar, ktorého tvorba sa vyznačuje lyrickou poetikou a citlivým vzťahom k vidieckemu prostrediu; zobrazoval najmä každodennosť človeka v harmonickom, mierne idealizovanom svete. Jeho diela spájajú figuratívnosť s dekoratívnosťou a jemnou symbolikou. Nositeľ Ceny Cypriána Majerníka, narodil sa v Žiline, študoval na VŠVU u prof. Fullu, ale aj v Prahe, vystavoval doma i vo svete. Barčík je napr. autorom diel Zátišie s mlynčekom, Modré zátišie, Malé zátišie, Zátišie s varičom, Zátišie s petrolejovou lampou.
- zasl. umelec Vladimír Kompánek bol sochár a maliar, ktorého tvorba vychádza z ľudového umenia a archaických symbolov; známe sú jeho drevené plastiky a maliarske cykly s motívmi dedinského života. Jeho diela majú hravý, no zároveň duchovne zakotvený charakter.
- Rudolf Krivoš patril k výrazným predstaviteľom figurálnej maľby s existenciálnym podtextom; jeho postavy pôsobia introvertne, často až meditujúco. V jeho tvorbe sa odráža napätie medzi vnútorným svetom človeka a vonkajšou realitou.
- Milan Laluha sa preslávil syntézou folklórnych motívov a moderného výtvarného jazyka; jeho diela sú charakteristické plošnosťou, výraznou farebnosťou a dekoratívnym rytmom. Tematicky čerpal najmä z dedinského života, ktorý pretváral do symbolickej roviny. Nositeľ Ceny Cypriána Majerníka, Ceny Osvalda Luciniho, narodil sa v Tekovských Lužanoch, študoval na VŠVU o Fullu, Zmetáka, Hoffstädtera, Millyho.
- Milan Paštéka rozvíjal intímnu figurálnu maľbu s dôrazom na ticho, samotu a krehkosť ľudskej existencie; jeho farebnosť je tlmená, až melancholická. Vytváral obrazy s hlbokým psychologickým a existenciálnym nábojom.
- Anton Čutek sa venoval figurálnej a symbolickej maľbe, pričom jeho diela majú často expresívny a dramatický charakter. Zaujímal sa o človeka v hraničných situáciách a o napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou.
- Andrej Rudavský sa venoval monumentálnej i komornej plastike, pričom čerpal z prírodných tvarov a mytologických symbolov; jeho diela pôsobia organicky a nadčasovo. V jeho tvorbe sa spája archaickosť s moderným výrazom.
- Pavol Tóth vytváral plastiky s dôrazom na tvarovú jednoduchosť a symbolický obsah; často pracoval s redukovanými formami, ktoré nesú silný výrazový náboj. Jeho diela reflektujú vzťah človeka k prírode a základným existenciálnym témam.
- Ivan Štubňa bol sochárom orientovaným na abstraktnejšie formy a konštruktívne riešenia; jeho tvorba sa vyznačuje dôrazom na materiál, štruktúru a priestor. Hľadal univerzálny výtvarný jazyk presahujúci konkrétny motív.
Fotografie obrazov, virtuálnu prehliadku, môžete absolvovať v špeciálnej fotogalérii DAV DVA. Zorganizovať výstavu v SNG v čase, keď sa z kultúry stalo doslova bojové pole je každopádne obdivuhodná záležitosť (pre pochopenie opäť odporúčam vrátiť sa k pozn. č. [2]). Výstavu na sociálnych sieťach propagovala vo forme videa aj ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová.
Výstavu si môžete online aj na DAV DVA.
Celá debata | RSS tejto debaty