Blog Lukáša Perného

„Jamovaním vznikali nosné body skladieb. Niečo sa jedného dňa objavilo, druhý deň sa zopakovalo, chytili sme sa toho a už bol pevný blok. Takto sa skladby obrusovali na koncertoch. Koncerty boli skvelé a určite nie je vrcholom to, čo je zaznamenané na platniach. … Jazzuniverziáda bola senzácia. V porote sedel vibrafonista a skladateľ Karel Velebný, známy cimrmanológ a recesista. Pri hodnotení sa vyjadril, že v našej hudbe cítiť tisícročný útlak Slovákov. Správy o nás sa šírili rýchlo, aj keď vtedy neboli také média ako dnes, písali o nás len do mesačníka Melodie a týždenníka Pop Music Express, ktorý vychádzal v novinovom formáte.“
– DUŠAN HÁJEK

21. júla oslávil jeden z najlepších slovenských bubeníkov a filmový manažér DUŠAN HÁJEK okrúhle výročie 80 rokov. Hájek hral v skupinách Galaxia, The Phantoms, Blues Five, Prúdy, The Soulmen, Collegium Musicum, Modus, Limit, Midi a Banket, odvtedy sa odmlčal a poslednýkrát ste ho mohli vidieť na reunione Collegium Musicum v roku 1997.

Tento bubenícky génius zostal nespravodlivo zabudnutý, a to aj napriek tomu, že hral vo väčšine známych slovenských hudobných skupín od bigbítových, od art rocku až po elektroniku, čo dokumentuje aj stránka Discogs. Hral s Pavlom Hammelom, Miroslavom Žbirkom, Marikou Gombitovou, Mariánom Vargom, Petrom Lipom, Fedorom Frešom, Robom Grigorovom, Lacom Lučeničom či Richardom Müllerom. Jeho bicie môžeme (podľa Discogs) počuť v notoricky známych skladbách ako Hommagé á J. S. Bach, Smutná ranná električka, Po schodoch, Maturitné tablo, Atlantída, Zažni, Mám čierny deň, V slepých uličkách, Biely kvet, Tlaková níž, Edo, Monika, Valčík pre Európu a ďalších skladbách, ako aj celom legendárnom albume Zelená pošta (Hammel a Varga), ktorého obal vytvorili Tibor Borský a Juraj Jakubisko. Aktuálne sa venuje filmovému manežmentu (distribučná spoločnosť Saturn Entertainment).

Pripojím rozšírený biografický medailón, ktorý som v mailovej konzultácii so samotným majstrom skoncipoval ešte v roku 2009, a ktorý bol neskôr dopĺňaný. Hájek začínal v skupine Galaxia, čo opisuje v knihe SLOVENSKÝ BIGBÍT takto:

„Prvá kapela s ktorou som hral a ktorá sa dala nazvať kapela bola Galaxia. Chodil som do strednej školy na Makarenkovej v Petržalke (dnes je to Einsteinova), tam boli akési smiešne pionierske bubny, na nich som začal cvičiť. Náš gitarista bola Gabo Kuchár, býval na Slnečnej, bol to môj spolužiak zo základnej školy. … Podarilo sa nám prejsť do PKO, tam sme cvičili, tam sa sa prvý raz stretol s normálnou bicou súpravou.“

Hájek zmaturoval v roku 1965 a Galaxia sa rozpadla. Neskôr hral s Mariánom Sovákom v bigbítovej skupine The Phantoms:

„Skúšali sme v Pozemných stavbách, boli to také papundeklové domce. Tam sme nacvičili celý repertoár Phantoms, hoci keď som ja prišiel do kapely, výraznú časť repertoáru mali už viac-menej hotovú. Prehovoril som moju mamu, aby mi na pôžičku kúpila bubny značky Amati, stáli 5000 korún. Bol to na tie časy veľký balík peňazí, mesačný plat bol tak do dvoch tisíc… Navštívili sme predajňu a sklad hudobných nástrojov na ulici 29. augusta. Amati začali vtedy vyrábať také pruhované bubny ako Ludwig, ako mal beatle Ringo Starr, vyzerali ako mramorové. Samozrejme také som chcel. Rozhodnutie kúpiť bubny som urobil aj pod Tuchscherovým tlakom (pozn. najznámejší slovenský bigbítový manažér), ktorý bol už našim manažérom. Vždy trval na tom, aby sme mali kvalitné nástroje. V predajni nám povedali, že bubny majú v Komárne. Sadli sme do vlaku a hybaj do Komárna. Kúpili sme bubny, naložili do vlaku a odviezli do Bratislavy. Hneď nato Eperjesi odišiel od Phantoms k Beatmen! Bol som z toho dosť smutný, ani neviem, či som to povedal mame. Bubny však na ocot nezostali.“

MARIÁN SLOVÁK z The Phantoms opísal stretnutie s ním takto:

„V Bratislave bol vtedy jeden voľný bubeník. Bol to pojem ako Ringo Starr. Dušan Hájek. Mne pripadal ako niečo medzi Ringom Starrom a Ericom Claptonom. Býval v malom domčeku, ktorý dnes už nestojí, je tam hotel Danube, sedel v kresle a bol celkom normálny. Dohodli sme sa. Kapela mala dobrý základ, originálny sound, vlastnú koncepciu a možno aj nejaký umelecký názor.“ 

Hájek spomína, že hrávali najmä covery, predovšetkým Kinks, ktoré mal rád Eperjesi. Hodiny v kuchyni (cover vytvorili The Trickers) a Práve mám narodeniny nahrali v rozhlase. V tom čase obdivoval Mandred Mann, nakoľko inklinovali k džezu, a ktorých si pozrel naživo 14. a 15. októbra 1965. „Jediné autogramy, ktoré som si od niekoho vypýtal, boli od tejto kapely…“ spomína s tým, že v tom čase panoval v TOP 20 ich If You Gotta Go Go Now. Hájek sa tiež stretol s Charleyom Wattsom z Rolling Stones, taktiež pozitívne spomína na Briana Augera, Juliu Driscoll and The Trinity.

Hájek po rozpade Phantoms vystupoval so skupinou Petra Kajsíka s Irenou Rádiovou v Umeleckej besede na nedeľných popoludniach. Následne pôsobil s Petrom Lipom v skupine Blues Five (tu hral aj s budúcim dočasným členom Collegium Musicum Rasťom Vachom). Začiatky skupiny boli spojené s V-klubom a internátom Bernolák. Objavili sa aj vo filme Láska neláskavá s Krajčíkom a Polónyim o čom hovorí, že beatová skupina vo filme bola revolúciou aj napriek tomu, že iba imitovali, že čosi hrajú. Blues Five používali dychové nástroje, využívali džezové a bluesové prvky. V roku 1968 získala na 2. československom beatovom festivale titul objav festivalu a vydali malú platňu. S Dežom Ursínym a Fedorom Frešom hral Dušan Hájek iba načas (z dôvodu štúdií) The Soulmen (slovenský Cream), kde ho nahradil Vladimír Mallý.

Zásadne sa do dejín slovenskej hudby zapísal Dušan Hájek ako bubeník skupiny Collegium Musicum (popri ňom si v kapele zahrali ešte ďalšie bubenícke legendy Peter Szapu, Cyril Zeleňak a Pavol Kozma). V skupine začal hrať už v roku 1969. Na nahrávanie prvého albumu spomína takto:

„Prvý album sa nahrával v Dejvicích, bývali sme v boteli v Podolí, myslím, že sa volal Racek. Bolo to nahrané narýchlo, za tri dni, fakticky sme neplaybackovali. Symfonický orchester sa do Haydna dohral dodatočne. Ja som tam hral tympany, takže som bol medzi orchestrálnymi hráčmi a musel som počúvať neuveriteľné poznámky ako: „tak tohle je tedy průser pánové“ a podobne. Všetci boli veľkí umelci z vážnej hudby a cítili to tak, že musia przniť Haydna. Príjemné mi to teda nebolo. … Na albume sú aj dychy, to je stop tých Blood, Sweet & Tears a podobných skupín. Myslím, že ich vymyslel Fedor. To sú veci, ktoré Marián nemal rád. Na prvom albume však ešte asi nehral takú dominantnú úlohu a tá platňa je poznamenaná tým, odkiaľ kto prišiel a aké vplyvy priniesol.“ 

Kapelu v prvej etapy tvorili akoby dva prvky, čo sám v rozhovore opísal Hájek. Frešo a Varga, ktorí prišli z Prúdov a Hájek s Vachom, ktorí boli dlhoroční kamaráti. Hájek mal rád Sykopy 61, kde hral Pavel Váně (známy tiež z Progress Organisation), ktorý si s nimi zahral v skladbe Ulica plná pláštov do dažďa, ktorej spoluautorom je tiež Dušan Hájek. O tvorbe písal takto: „V tom čase som bol fanúšikom Blood, Sweet & Tears a podobných kapiel. Marián jazz nemal rád a Fedor tiež ani náhodou nie, tie jeho dixielandy prišli až neskôr. V tejto téme bol náznak niečoho takého, ako Blues Part II. z druhého albumu Blood, Sweet & Tears. Takže som sa hneď chytil a povedal Mariánovi, že toto musíme urobiť.“ Tá vyšla na debutovej EP platni spolu s Hommage á J. S. Bach, čo je podľa Vargu ponáška na Bacha, ale vyzerá to skôr ako Händel. Muzikológ Veselský vypátral, že je „požičaná“ z Bachovej variácie č. 8 na Sarabandu con partite BWW 900 zo zošitov Klavierwerke.

O zoznámení s Vargom a vstupom do kapely Hájek píše takto:

„Prvý krát som sa s Mariánom zoznámil v divadelnom štúdiu niekedy v rokoch 1968 – 1969. Ako Prúdy hrali s Lasicom a Satinským v programe Večer pre dvoch. V tom čase tam bubnoval Vlado Mallý, ktorý mal záväzky s filharmóniou, tak potrebovali záskok na pár predstavení. Predstavenie som poznal, lebo Lasicu a Satinského som mal rád, tak som zaskočil a dobre som sa pobavil. Keď Marián začal robiť Collegium, býval som s mamou na Trávnikoch na Rezedovej. Raz sa vybrali s Frešom a Vaškovičom k nám, zavolať ma do kapely, ale nebol som doma alebo som spal, takže som nevedel, že boli u nás. To mi povedali, až nasledujúci deň. Vtedy som ešte chodil na vysokú školu, stavbárinu. Už som s nimi o kapele hovoril telefonicky a ja som veľmi nemal chuť, myslel som si, že Blues Five sú mi žánrovo bližší. Mal som rád soul a jazz. Okrem toho sme sa chystali profesionalizovať. Chceli sme ísť do Rakúska, zarobiť si na nástroje. Tento zámer však naštrbil Rasťo Vacho, ktorý sa rozhodol, že bude pokračovať v škole – obaja sme mali prerušené štúdium. Takže skupina sa začala rozpadať a ja som Mariánovi kývol, že s nimi teda idem hrať.“ 

Vacho bol neskôr nahradený Griglákom, Griglák odišiel pre spory, Hájeka neskôr vyhodil Varga (neskôr sa vrátil) a celkovo, ako opisuje kniha a osobné výpovede, popri geniálnej hudbe vznikali v kapele, ako to už medzi hudobníkmi býva, veľmi prízemné, nedôstojné až detinské spory).

Medzi rokmi 1972 až 1974 odohrali okolo 250 koncertov ročne. Časopis Melodie und Rhythmus (dr. F. H. Gress) o nich písal takto:

„Marián Varga majstrovsky ovláda erudovanú klaviristickú techniku a fascinuje svojou hudobnosťou pri hre na organe i príslušným používaním arzenálu elektronických efektov. … Aj Dušan Hájek zjednodcuje expresívnu virtuozitu s vysokým zmyslom pre tón. Trio, ktoré charakterizuje až neuveriteľná presnosť (každopádne na organe a bicích), doplňuje Fedor Frešo, ktorý obohacuje výrazovú paletu aj vokálne.“  

Na albume Collegium Musicum Live sa nachádza jeho bubenícke sólo v skladbe „Monumento“.

V roku 1975 zo skupiny odišiel a vrátil sa až o dva roky neskôr, medzitým si zahral napr. s Karolom Konárikom či Vladom Hroncom. Po dokončení albumu Continuo odišiel opäť a v roku 1978 sa stáva bubeníkom Modusu (podľa rozhovoru koncertoval tiež vo Vietname, ZSSR, NDR a Laose). Málokto vie, že jeho bubny počúvame aj z najslávnejších skladieb Modusu. Po odchode Žbirku a Lučeniča z Modusu, Hájek spoluzaložil skupinu Limit. V roku 1984 bol členom Lipa-Andršt Blues Band (hral tu na bluesovom albume Škrtni, co se nehodí) ako aj členom skupiny Banket, kde vymenil akustické bicie za elektronické, čím zmenil svoj charakteristický zvuk. Jeho bicie znejú na ich debutovom albume slovenského elektronického rocku – Bioelektrovízia. Do projektu ho podľa rozhovoru s Patrickom Špankom zavolal nedávno zosnulý Martin Karvaš.

V roku 1986 sa stal členom skupiny Midi, s ktorou o rok neskôr (1987) nahral debutový album Robo Grigorov – Midi a v roku 1988 album Nohy. V roku 1997 hral opäť s Collegiom na comebackovom turné, v pôvodnej zostave z roku 1973. Spolu s comebackom vyšiel aj živý album Collegium Musicum 97, ktorý obsahuje záznam z koncertnej haly Bratislava-Pasienky. Hral v (dnes už žiaľ zbúranom) PKO, so skupinou Collegium Musicum na akcii Legendy 60 a naposledy na koncerte k 70. narodeninám Mariána Vargu s názvom Marián Varga 70, 19. apríla 2017.

***

Čim je Hájekove hranie špecifické? Ako je vidno aj na videách a fotografiách z jeho performancií, využíval pomerne rozsiahlu, až orchestrálnu sadu bicích nástrojov. Jeho hra je charakteristická používaním prídavných tomov ‚8 a ’10 značky Amati a množstvom rozličných perkusií ako napríklad woodblock, cowbell, triangel, malý gong a ďalšie. Rytmika je inšpirovaná Bélom Bártókom a lámanými rytmami, ktoré poznáme z orientálnej hudby. Tým Hájek otvoril dvere k novým dimenziám vnímania bicích nástrojov nielen ako doprovodného, ale aj sólového nástroja.

Z kulturologického a muzikologického hľadiska by sa dalo povedať, že bol bubeníckym priekopníkom v experimentovaní nielen s rytmikou, ale aj farbou. Na skladbách sa aj kompozične podieľal. Dušan Hájek využíval vo svojich začiatkoch bicie Amati (made in ČSSR), neskôr používal bicie Rogers obohatené o množstvo perkusií, ktoré sú charakteristické pre štýl jeho hry. Neskôr hral na priesvitných (plastových) bicích nástrojoch Ludwig (Modus) a v osemdesiatych zmenil svoj zvuk tým, že prešiel na bicie elektronické (Banket, Midi).

Hájek mal aj svoj charakteristický imidž. Keby bol Ray Manzarek bubeníkom, vyzeral by za bicími asi ako Dušan Hájek, ale možno ho k svojskému imidžu inšpirovali jeho obľúbení Manfred Mann. Hájek priniesol bicím nástrojom vyšší, intelektuálny, duchovný až meditatívny rozmer. Jeho bubnovanie možno označiť za avantgardné, experimentálne, miestami psychedelické, miestami ovplyvnené symfonickou vážnou hudbou. Bubny tiež kopírujú melódie. V kontexte Collegia Musica možno pri širšom kultúrno-historickom vklade skupiny do slovenskej kultúrnej a umeleckej stavby súhlasiť s F. H. Gressom, ktorý uvádza, že skupina pri interpretácii klasických diel nezostala pri mechanistickom spracovaní ako na bežiacom páse, ale pristúpili k tvorivo produktívnejšiemu rozmeru, a to je opodstatnené kritérium pre oprávnenosť všetkých adaptácií. Teda, spracovanie nesmie zakrývať nedostatok vlastných nápadov, či pomocou diel kultúrneho dedičstva urovnávať cestu komerčných zámerov, ale môže predstavovať pretváranie, ktoré si vyžaduje rovnaké umelecké predpoklady ako vlastná skladba. Collegium Musicum vyvoláva teda estetické hľadiská v stanovení umeleckých kvalít, ako aj podnet pre hudobno-estetické úvahy.

Vplyv skupiny má teda aj medzinárodné referencie, napokon okrem NDR hrali v Prahe, vo Varšave, v Maďarsku, Bulharsku, talianskom Palerme, ZSSR a dokonca aj vo Francúzsku. Hájek na to spomína takto:

„Deň pred nami hrali v programe Emerson, Lake & Palmer, Paul McCartney, my sme hrali po Mungo Jerry. … Francúzske koncerty v novembri 1973 vybavoval promotér, ktorý mal licenciu na dovoz východoeurópskych umelcov. Do Francúzska bežne vozil SĽUK či Lúčnicu. Neviem, prečo zobral nás, možno hľadal spestrenie, možno práve vtedy ľudovkári nemohli. … Mali sme asi 16 vystúpení po všelijakých perifériách Paríža a okolí, jeden aj v Paríži. Spomínam si na milú parížsku story s Mariánom. Večer po nejakom koncerte zistil, že má chuť na whisky. Zobral si taxík a poďho niekde na Pigal, kde bol otvorený obchod s liehovinami. Kúpil si dajakú dvanásťročnú whisky za strašné peniaze a potom ju vypil z flaše.“ 

***

V tieto dni si pripomíname tiež odchod bubeníka Vlada Čecha, taktiež Pavla Pelce, rok od odchodu Ozzyho Osbourna a narodeniny gitaristu Henryho Tótha. Na Dušana Hájeka takmer všetci zabudli, hlavne mediálny hlavný prúd ho roky úplne ignoruje. Musím zhodiť ideologické bariéry a oceniť blogera Martina Droppu, ktorý napísal asi jediný článok o Hájekovi, uviedol ho ešte Piešťanský denník.

Písalo sa o ňom už iba v skupinách na sociálnych sieťach (Prešpurčina ešte nezgegla, Underground a Československý bigbít bez hraníc). V kontexte zvýraznenia kultúrneho odkazu Collegium Musicum oceňujem aj prácu — aj keď o to určite nestojí — svojho celoživotného nepriateľa — ktorý ma roky roznášal po hatespeech stránkach — Mariána Jaslovského (tému knižne spracoval na vysokej úrovni, avšak to bola ešte iná spoločnosť, rok 2007, keď sme ešte neboli tak rozdelení… žiaľ… k extrémnemu rozdeleniu spoločnosti prispeli najviac ľudia ako pán Jaslovský, ktorého hejty voči ľuďom s iným názorom boli viac než nedôstojné). Každopádne aj tento blog vychádza z citácii v tejto knihe, a bez ohľadu na osobné animozity, autor si za zdokumentovanie histórie tejto kapely a autentické výpovede muzikantov skutočne zaslúži uznanie (táto práca bola rozhodne pre spoločnosť užitočnejšia než jeho dlhoročné trollovanie). Taktiež patrí vďaka za zmienky o Dušanovi Hájekovi v knihe Slovenský bigbít Dušanovi Šuhajdovi a už nebohému Ľubošovi Juríkovi (nájdeme tu exkluzívne fotografie Hájeka s Blues Five a The Phantoms spolu s osobnými výpoveďami citovanými v tomto blogu).

Kniha Slovenský bigbít Hájeka opisuje takto:

„Dušan Hájek je muž bez úsmevu, hráč s kamennou tvárou, Frigo za bubnami. Pritom je to však bubeník s citom pre rytmus, temperamentný a invenčný, má zmysel pre presnosť, no výborne zvláda improvizáciu. Bol výraznou postavou kľúčových beatových skupín v Bratislave i vo vtedajšom Československu…“ (s. 207).  

Z článku Martina Droppu som sa dozvedel, že Hájek s Frešom skomponovali nikdy nenahranú improvizáciu Duel, že vďaka nemu sme v kinách videli série Piráti Karibiku, Hviezdne vojny a Avengers, filmy Aladin, Odvážna Vaiana, Coco, Duša a taktiež, že bol produkčným manažérom a supervízorom slovenského znenia – dabingu – pre veľké disneyovky, napríklad pre animovaný film Divočina. Súhlasím tiež s blogerom v tom, že jeho štýl hrania vychádzajúci z džezu by mal slúžiť ako pomôcka na školách pre bicie nástroje. Každopádne, prípad mediálneho zabudnutia Dušana Hájeka (a nielen jeho) ukazuje, že my Slováci si skutočné slovenské osobnosti a talenty svetových rozmerov nedokážeme dostatočne vážiť. Snáď to aspoň čiastočne napraví tento blog.

Dušanovi Hájekovi prajem veľa zdravia, pokoja, radosti a snáď aj nejaké to hudobné dielo. Ak sa v budúcnosti podarí realizovať druhá kniha o kultúre 60. a 70. rokoch, Dušan Hájek v nej nebude chýbať.

Dodatok: Na záver blogu budem viac osobný. Dušan Hájek ma osobne hudobne ovplyvnil (Hájekom inšpirované motívy som zanechal na sólových albumoch, ale ja na živých vystúpeniach; nahral som aj cover Ulice plnej plášťov do dažďa, s kedysi spoluhráčom, dnes hejterom, ale taký je život), ale čiastočne som sa snažil prispieť aj k jeho popularizácii tak doplnením Wikipédie ešte v roku 2009 [spracoval som desiatky podobných profilov, „za odmenu“ ma admini zaradili na čiernu listinu a pravidelne vymazávajú akýkoľvek obsah, ktorý sa týka mojej osoby, na čo mám samozrejme dôkazy] či reuploadom niektorých jeho najlepších bubeníckych pasáží na Youtube.

Ako predseda Kulturologicko-filozofického odboru MS som udelil ČESTNÉ UZNANIE Dušanovi Hájekovi za celoživotný prínos pre slovenskú hudobnú kultúru s európskym a svetovým presahom