Blog Lukáša Perného

Verejná spoveď Ladislava Ťažkého v novej knihe Jozefa Leikerta otvára závažné spoločenské problémy od roku 1968 cez privatizácie až po osud Dubčeka; TESTAMENT SVEDOMIA je autentickým necenzurovaným svedectvom o človeku a dobe

LEIKERT, Jozef. ŤAŽKÝ, Ladislav: TESTAMENT SVEDOMIA PO ROKOCH. Bratislava : Matica slovenská, 2026

„Po skúsenostiach z ciest, pritom nemusíme ísť na cestu okolo sveta, pochopíme, že naša modrá planéta je vlasťou všetkých ľudí, všetci sme tu doma a mali by sme sa správať ako príbuzní. Nažívať v mieri a pokoji.“

Ladislav Ťažký

Profesor Dr. h. c. Jozef Leikert, nositeľ Ceny Ladislava Novomeského, Krameriovej ceny aj Ceny E. E. Kischa, bývalý poradca prezidenta, bývalý rektor, šéf kulturologickej katedry v Nitre, je nielen kulturológ, ale aj organizátor a popularizátor slovenskej kultúry, ktorý vydal niekoľko kníh kombinujúcich biografie, archívne materiály, výpovede pamätníkov či osobné rozhovory (Ladislav Mňačko, Ladislav Ťažký, Jozef Kroner, Roman Kaliský, Marek Frauwirth, Viliam Gérik, Vavro Šrobár a ďalší).

Počas posledných rokov sa Jozef Leikert tiež podieľal na akciách Matice slovenskej, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Inštitútu ASA, SZPB a ďalších organizácií k okrúhlym jubileám osobností slovenskej kultúry a literatúry,[1] inicioval tiež niekoľko improvizovaných galérii od Nitry po Bratislavu. Patrí k najvýznamnejším etablovaným slovenským kulturológom popri Hajkovi, Šabíkovi, Gažovej, Slušnej, Libovi, Fischerovej, Dubničkovi, Pravdove, Žeňuchovi či Tazberíkovi, Lomenčíkovi, Pareničkovi, Sedlákovi a ďalších. Hodnotovo ide o humanistu, pacifistu, antifašistu s vlasteneckým a sociálnym myslením, čo je zjavné aj z otázok, ktoré formuluje v recenzovanej knihe.

Jozef Leikert zachytáva autentickú pamäť na významné osobnosti Slovenska z prvej ruky (necenzuruje, neprikrášľuje, dokonca možno povedať, že často dokonca perie aj „špinavé prádlo“ na verejnosti, čo robí jeho knihy skutočne autentickými a čitateľsky príťažlivými). Leikertovu metódu dialógu, vďaka ktorej respondenti povedia aj to, čo možno pôvodne neplánovali, ocenil Anton Hykisch: „Metóda dialógu zaručuje oveľa vyššiu mieru objektivity ako jednostranná výpoveď. V tomto zmysle musím hneď na začiatku vzdať úprimný hold Jozefovi Leikertovi. Bol nielen moderátorom tohto nevšedného rozhovoru, ale aj jeho vedomým usmerňovateľom.“ Imidžu súčasnej Matice mimoriadne napomáha, že k tváram inštitúcie sa hlásia také osobnosti akou je Jozef Leikert, nakoľko práve takéto osobnosti tiahnu onú neviditeľnú niť od autentickej skúsenosti s dnes už často nežijúcimi velikánmi slovenskej kultúry, ktoré boli neraz s Maticou spojené, veď napokon Ladislav Ťažký bol na 10 minút predsedom Matice slovenskej (s. 131). Recenzia, ktorá vyšla v SNN (Kniha týždňa) je pre DAV DVA značne rozšírená (najmä v poznámkach pod čiarou sú rozobraté jednotlivé protirečenia).

Kniha, ktorá vyšla v prvom vydaní (vznikala medzi rokmi 1994 a 1995) ešte v roku 1996, v treťom vydaní je rozšírená o ďalšie rozhovory z neskorších rokov (podľa telefonátu s autorom mala vzniknúť druhá kniha rozhovorov, avšak k jej realizácii nedošlo, takže torzo z tejto knihy vychádza práve v treťom vydaní), pričom symbolicky treba dodať, že Matica slovenská ako jediná zorganizovala podujatie k storočnici Ladislava Ťažkého v bratislavskej Matici pod hlavičkou Slovenského literárneho ústavu a Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, ale aj SZPB, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Mladej Matice a Spolku slovenských spisovateľov (2. októbra 2024). Podujatie bolo realizované s ľuďmi, ktorí si Ťažkého reálne pamätali (pozn. medailón pripravil aj J. Lomenčík), čo uvádza aj sám autor na s. 10.[2]

***

Názov TESTAMENT SVEDOMIA je skutočne výstižný, veď sám Ťažký hovorí, že odpovedal, ako mu kázalo svedomie a dodáva, že vnútorný nepokoj je spôsobený zápasom o čistotu svedomia: „Napriek tomu som sa usiloval na všetky otázky odpovedať podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Pravdivo. V ničom som nepridával, ani neuberal. Rovnako som si nesypal na hlavu popol, ale odpovedal, ako mi kázalo svedomie, aby som každého, kto sa rozhodne siahnuť po tejto knihe, čestne a úprimne informoval o svojej minulosti, ale aj prítomnosti,“ hovorí Ťažký.

Témy, ktorým sa kniha venuje sú skutočne rôznorodé, no výrazne v prvej časti doslova cítiť dobu vzniku, teda rané 90. roky, ideologické tendencie s nimi spojené. [3] Druhá, doplnená časť, je v úplne odlišnom, ideovo vyzretejšom tóne inklinujúcom ku kresťanskému univerzalizmu a modernému internacionalizmu[4] a pacifizmu, čo autentické vlastenectvo nevylučuje, naopak obohacuje (pri Múre nárekov prosil o mier medzi národmi)[5], čo rámec doby vzniku prekračuje: „Ak dobre chápem zmysel svojej publicistiky a esejistiky, tak tá je zameraná na apel k bojujúcim, proti vraždeniu ľudstva, likvidácii kmeňov a celých národov.  Polepšiť ľudstvo sa nepodarilo ani jeho Stvoriteľovi, a ten má naozaj veľkú moc nad svojimi deťmi. Napriek tomu, že to nedokážem, nemôžem mlčať, tak ako nemôžu viacerí neplakať, keď v televíznom programe vidia týranie a zabíjanie človeka človekom.“

Podľa Hykischa prešiel Ťažký mučivou cestou, aby pochopil zmysel národa a kresťanskej viery ako náboženstva mieru a lásky. Vidíme tu vnútornú rozpoltenosť značnej časti Slovákov, zdrojom neustálych vnútorných i vonkajších zápasov, sporov, sebamučenia, nerozhodnosti či bezradnosti. Dodáva: „Napriek mnohým vyjadreniam, s ktorými nemožno súhlasiť alebo sú protirečivé, podstatným prínosom knihy Testament svedomia je úprimná snaha autora a jeho spoubesedníka dostať sa čo najbližšie k pravde.“ Aj Leikert v závere provokatívne v otázke hovorí, že sa určite nájdu ľudia, ktorých odpovede neuspokoja, že niektoré veci možno prikrášlil, a že nie vo všetkom povedal pravdu alebo nie všetko nezamlčal a nezatlačil do úzadia (medzi kritikmi bol očividne napr. aj Hykisch).

Každopádne, kniha odhaľuje Ťažkého stoické postoje k životu a smrti, myšlienky o tvorbe, národe, identite, politike, vojne, reformnom socializme a kapitalizme, slobode, viere, rokoch 1968 a 1989, Charte 77, perestrojke, spisovateľských spolkoch, Matici slovenskej…, spomína Novomeského, Husáka, Mináča, Gorbačova, Válka, Matušku, ale predovšetkým jeho vzor Dubčeka (nechýbajú otázniky nad jeho smrťou).

Ako už autor v úvode uvádza, vydávať knihy rozhovorov kedysi nebolo v móde, pričom práve prof. Leikert, čestný predseda KFO MS, súčasne významný organizátor a popularizátor slovenskej kultúry vydal niekoľko kníh, ktoré kombinujú biografie a rozhovory, teda určitým spôsobom zachytáva autentickú pamäť na významné osobnosti Slovenska z prvej ruky (zdôrazňujem, že Leikert necenzuruje, neprikrášľuje, dokonca možno povedať, že často dokonca perie aj špinavé prádlo na verejnosti, čo robí jeho knihy skutočne autentickými a čitateľsky príťažlivými). Patrí k priekopníkom kníh rozhovorov, aj keď možno dodať, že v súčasnej ére podcastov by bolo užitočné, keby uvedené rozhovory boli nahrané a sprístupnené v audio forme (napr. takého Vlada Mináča, Jozefa Kronera alebo Laca Novomeského sa veľmi dobre počúva, zaiste to tak bolo aj pri Ladislavovi Ťažkom, napokon existuje záznam jeho rozprávania v relácii Profily: LADISLAV ŤAŽKÝ, PRAMENE TVORBY, v ktorom symbolicky prvý záber je zaostrený priamo na Leikertovu knihu), na druhej strane, veci pri voľných rozhovoroch často treba upravovať, skracovať atď., čiže nie vždy sú audiozáznamy publikovateľné (aj keď Leikert v predslovoch tvrdí, že texty neboli krátené). Leikert je autorom posledného autentického rozhovoru napr. s významným hercom Jozefom Kronerom (Osud tak chcel) (realizované bolo aj podujatie v Matici slovenskej). Podľa slov Leikerta, sám Ťažký svoje texty redigoval, druhá časť už však redigovaná nebola. Ťažký sám hovorí, že cez rozhovory si môže získať nových čitateľov kníh. Možno aj teraz, cez novú knihu, skrz hranicu večnosti.

Knihu otvárajú a zatvárajú ďalšie, žiaľ už nežijúce, no významné osobnosti slovenskej kultúry Ján Čomaj a Anton Hykisch, a nie je náhodou, skôr osudom, že práve Anton Hykisch mal svoje posledné verejné vystúpenie 27. 9. 2023 v Matici slovenskej (fotografia z tohto podujatia, pravdepodobne z autorstva Ladislava Skraka, koluje na matičnej Wikipédii ako vzácny okamih odchádzajúceho človeka). ň

Z viet možno vyčítať, že Ladislav Ťažký bol múdry človek, stoický, zmierený so životom aj s blížiacou sa smrťou[6], súčasne z neho vyžaruje určitý pokoj (v druhej časti knihy ešte viac, než v prvej). Sám hovorí, že vnútorný nepokoj je spôsobený zápasom o čistotu svedomia a to je vlastne podstata celej knihy. Pod pojmom ,,pokoj v duši“ si predstavuje predovšetkým čisté svedomie. Ťažký hovorí, že politickým dravcom či privatizérom svedomie chýba, ale za tú cenu nemajú pokoj v duši, pretože pokoj v duši jednotlivca je závislý od pokoja v spoločnosti, štáte, Európe a vo svete. Za najväčšiu chorobu duše a charakteru považuje Ťažký závisť a sklon k ohováraniu.[7]

Onen stoický prístup múdreho starca dokumentuje — a to viem oceniť, nakoľko som na pár mesiacov takpovediac pričuchol k reálne politike na pôde NRSR — aj jeho postoj k politike, keď píše o tom, že človek dobrý vo svojom odbore nemusí byť hneď aj dobrým politikom, nakoľko odísť do politiky znamená nechať svoj fach.[8] Aj keď sa vyjadruje k politike minulej doby, v podstate sa nič nezmenilo v tom čo opisuje ako ustavičný boj, permanentný konflikt, čoho sme svedkami aj v súčasnej politike, kde racionálne riešenia problémov vystriedali marketingové kampane a politici sa zmenili na influencerov a zabávačov, klaunov bez humoru. Strany si podľa Ťažkého súčasne vyžadujú kapitána, ktorý tvorí posádku so správnymi ľuďmi, ktorí budú raziť spoločnú líniu, preto nechce mysliteľov, humanistov, moralistov, ale potrebuje disciplinovaných straníkov, vojakov, ktorí bez slova plnia uznesenia a bijú sa za spoločný cieľ, súpera likvidujú všade, bez ohľadu na to, kto má pravdu. Dodáva nadčasové slová: „Duchovní vodcovia ľudu a národa nemusia byť predsedami strán, poslancami, ministrami, premiérom ani prezidentom. Môžu nimi byť aj nenápadní robotníci ducha a sluhovia morálky a človečenstva.“  Zároveň si však praje aby si raz ona štátna loď zvolila dobrého kapitána.

SOCIALIZMUS S ĽUDSKOU TVÁROU

Ťažký sa sám stal členom komunistickej strany, voči všetkým jej historickým negatívam, sa však (ako neskôr vylúčený člen) jasne vyhraňuje. Stranu pritom poeticky opisuje takto: „…lebo ona dávno predtým vstúpila do našej rodiny. Do našej dreveničky ju pozvala bieda, nezamestnanosť a súdržnosť drevorubačov. Strana v našej kuchynke chlipkala mrveničku, chodila so mnou bosá do školy, ťažko robila na poli, v lese, furmančila, odišla so mnou na vojnu, do maďarských väzníc, do nemeckých lágrov, do pražských škôl.“ Podľa Ťažkého strana, ktorá sa usadila v domčekoch a nádeji, zahynula v gulagoch a pracovných táboroch, čím symbolicky vyjadruje svoju frustráciu z reálnej politickej praxe.

Podľa Ťažkého „socializmus prehral v boji proti komunizmu“. Tu však treba metodologicky doplniť, že socializmus je etapou vývoja ku komunizmu, ktorý zatiaľ v dejinách nikdy nenastal, lebo jeho podmienkou je globálnosť a technologický rozvoj (ak nehovoríme o lokálnej a prírodnej ne-technologickej podobe v komunitách amišov, Mňačkom obdivovanými kibuci či v ranokresťanských mníšskych rádoch alebo v kontexte rovnosti prírodných národov). Dubčekovo marketingové heslo „socializmu s ľudskou tvárou“ malo byť modifikáciou socializmu a kapitalizmu, resp. pravdepodobne hybridný model blízky Juhoslávii s posilnením samosprávneho princípu, avšak vo svojej hlbokej podstate nevznikol manifest alebo dielo, ktoré by tento spoločenský model bližšie opisovalo (texty a osobnosti si vzájomne protirečia, posilnenie súčasne centralizmu a samospráv, súčasne podpora drobného kapitalizmu, na druhej strane iniciatívy o federáciu a podpora socialistického vlastenectva). Každopádne, už pred rokmi som písal, že rok 1968 je príliš komplikovaný na zjednodušené interpretácie a až budúce generácie dokážu objektívne a zodpovedne zhodnotiť, čo všetko sa udialo, kto hral s akými kartami, čo všetko sa plánovalo, aké boli skutočné motivácie aktérov, kto je zodpovedný, o aké ideologické schémy išlo, ako to mohlo dopadnúť, kto bol hrdina, a kto zbabelec, čo bolo realistické a čo nereálne atď. Zaujímavé sú v tomto kontexte slová autora doslovu, ktorý bol tiež autentickým svedkom udalostí z roku 1968, ktoré komentuje z pozícií pravicových:

„Šesťdesiate roky a ich vyvrcholenie v roku 1968 naplno obnažili protirečivosť Ťažkého chápania roly komunistov. Je presvedčeným dubčekovcom, reformátorom. Úprimne verí, že socializmus je perspektívou. Socializmus sa dá reformovať, zreparovať. Rozdiel je v tom, že z predošlej praxe pozná celú partajnú nomenklatúru aj osobne. Slobodná výmena názorov počas roku 1968 ukázala diferenciáciu komunistov. Na jednej strane dogmatici (konzervatívci)– na druhej strane progresívni (obrodári). Keď sa na Slovensku zdvihla vlna národného sebavedomia, vzniklo ďalšie delenie. Naliehavé reformné úlohy sa prekrývali. Bolo treba demokratizovať režim, ale vyriešiť aj štátoprávne otázky. Vznikla umelá dilema: demokratizácia verzus federalizácia. A nové deliace čiary: Česi a slovenskí progresivisti združení okolo Kultúrneho života dávajú prednosť demokratizácii. Slovenskí vlastenci, predovšetkým konzervatívci, uprednostňujú federalizáciu. V tých časoch Válek, Mihálik a Novomeský demonštratívne opustili progresivistov a preveslovali k Husákovi. Ťažký mal vnútorný problém. Srdce ho ťahalo k nám – progresivistom, ale rozum a príslušnosť k straníckej väčšine kázala radšej byť akýmsi národným komunistom. 

Skutočný problém roku 1968, trápiaci Dubčeka a Smrkovského, bol však kdesi inde. Do akej miery môže vládnuca komunistická strana pripustiť politický pluralizmus? Ako „neškodne“ zapojiť nekomunistov do spravovania štátu? Dovolí sovietsky kolos, aby na hranici NATO vznikol štát demokratického socializmu, kde sa milióny nestraníkov budú môcť podieľať na vláde? Niekoľko týždňov pred inváziou som otvorene písal o týchto otázkach v Kultúrnom živote, ale žiadny komunista sa k nim jasne nevyjadril.“

Každopádne federácia vyhrala, reforma socializmu prehrala spolu s demokratizáciou. Otázkou však je, či sa to vôbec dalo zvrátiť. Ťažký sa však trefne pýta: „Bol by Západu vyhovoval náš model socializmu, ako Východu prekážal náš socializmus s ľudskou tvárou? Nebol to systém, ktorého sa bál Východ i Západ? Systém odsúdený na úspech?“ Každopádne realitou bolo, že dochádzalo po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy – napriek všetkým sociálnym a občianskym výdobytkom, ktoré boli etablované v rámci ČSSR – k perzekúciám, ktorých obeťou bol aj sám Ťažký. Ťažký hovorí: „Keď som bol na ÚV KSS pracovníkom oddelenia kultúry. Stretal som sa s Mikulášom Gacekom, Valentínom Beniakom, generálom Čatlošom, Lacom Holdošom, Novomeským, Husákom, Okálim, keď boli zakázaní a všetci od nich bočili.“ [9]

Ťažký je presvedčeným dubčekovcom, čo dokazuje druhá časť knihy, kde ho do krvi obhajuje, taktiež sa zamýšľa nad jeho záhadnou smrťou. V inej časti totiž Ťažký povedal, že reformovaný socializmus nebol v záujme ani Východu, ani západu. Ťažký sa zastal Laca Novomeského (Novomeskému sám riešil existenčné otázky, o čom je celá pasáž knihy, ale aj článok na DAV DVA) a rehabilitácie davistov (stretol sa dokonca ešte s Clementisom[10]), a ako vieme, davisti a post-davisti, ktorých bol takmer súčasníkom, teda Mináč, Válek[11], Mihálik, Matuška[12] a ďalší sa napokon postavili na Husákovu stranu, kým Ťažký zostal na pozícii 68-smičkových naďalej. Ťažký však, na rozdiel od iných mal schopnosť odpúšťať a nielen to, dokázal oceniť aj ľudí, ktorí mu osobne ublížili ako napr. Mináčovi, aj keď bol k nemu spravodlivo kritický pre jeho osobnostné črty.[13]

Ťažký rečnil na pohrebe Dubčekovej manželky, ako aj pohrebe Dubčeka. S Dubčekom komunikoval a chcel aj napísať jeho životopis, veril súčasne v ideu reformovaného socializmu, kritizoval tiež etablujúci sa kapitalizmus.

Nebol však dogmatikom ani v tejto otázke. Napr. mimoriadne odvážny a kritický je ku CHARTE 77, ktorá sa podľa Ťažkého iba tvárila, že vystupuje proti totalite, v skutočnosti išlo o diverznú aktivitu západu: „Nech už bolo Československo akékoľvek, bola to naša vlasť. Vedel som pritom, že v politike sa nič nerobí zadarmo. Vlasť som si nestotožňoval s vládou jednej strany, z ktorej som už bol roky vyhodený. … Čo to vlastne je Charta ‘77 z dnešného pohľadu, najmä po tom všetkom, čo o nej už vieme a čo všetko sa ešte do zvieme? Nebola to jedna z najčudnejších hier na protikomunistický odboj, kým skutoční antikomunisti – bojovníci proti totalite – dlhé roky hnili vo väzniciach a viacerí dávno zaplatili životom? Nebola to perfektne premyslená akcia na prípravu kádrov, ktoré mali prevziať moc po dobre pripravenom páde komunistických režimov vo východnej Európe?  …Ak niekto príde za tebou, aby si sa mu podpísal pod jeho rezolúciu (ako za mnou prišli z Prahy roku 1965 na čele s Václavom Havlom), požiadaj ich (ako som požiadal Havla ja), aby podpísali najprv tvoju rezolúciu. Uvidíš, že sa k tebe nevrátia a nepodpíšu (ako to urobil Havel). Suverenitu svedomia si treba veľmi starostlivo strážiť. Na potešenie neprajníkov môžeš ľahko o ňu prísť.“

Svoje socialistické presvedčenie, resp. vieru v záchranu socializmu pod reformistickou verziou deklaruje v rozsiahlych pasážach o Alexandrovi Dubčekovi, pričom však sám skepticky priznáva, že reformovaný socializmus nechceli ani na Východe, ani na Západe (dokazuje to aj pád Juhoslávie, kde bol tento model realizovaný). K roku 1989 je takisto mimoriadne kritický. Ťažký píše: „Smutné je, že revolúciu neodomkli štrngajúce kľúče, ale, povedzme si to dnes už úprimne, boj o rozdelenie sveta, vláda kapitálu. Nemám rád improvizované divadlo, aj keď ho niekto nazýva zamatovou revolúciou, o výsledku ktorej sa dávno rozhodlo ale i slabosť a obrovské chyby socialistického systému. …  Cítim sa len slobodnejším, ale nie slobodným. Je vôbec možné byť skutočne slobodným? Nežijem predsa na púšti, ale ako občan v štáte.“

V podstate Ťažký v iných pasážach už nehovorí o demokratickom socializme alebo reformnom socializme, ale priamo o sociálnej demokracii, pristupuje k nej však skepticky a neverí (bola to prvá polovica 90. rokov) v jej víťazstvo. [14] SDĽ ho napokon navrhla za prezidenta, čo odmietol. V texte nemožno ignorovať fakt, že mierne inklinoval k Mečiarovi, nazval ho „mužom činu“[15] čo mu vyčíta aj Hykisch. Zároveň však aj v tejto otázke lavíruje a dáva nejednoznačné postoje.[16] K privatizáciám a k vývoju v 90. rokoch je však skeptický, rovnako ako k reálnemu socializmu: „Znárodňovať sa nemuselo všetko, len to, čo je naozaj národným a štátnym majetkom. Teraz by sa nemalo privatizovať to, čo vždy patrilo a malo by patriť celému národu.“ Oponuje mu však Hykisch: „Paralely o znárodnení ako jednom hromadnom zlo dejstve a privatizácii ako o zlodejstve druhom sú veľmi populárne a nákazlivé, ale hlbšia úvaha tu chýba. Fungovanie hospodárstva bez trhového mechanizmu je v praxi sotva efektívne. Spisovateľ Ťažký nie je ekonóm a takéto otázky si nekladie. Viaceré Ťažkého vyjadrenia z čias triumfujúceho mečiarizmu čítam nesúhlasne – a akiste nie som sám. Treba však zobrať na zreteľ, že kniha vznikla v rokoch 1994 – 1995. Odvtedy uplynulo sedemnásť rokov.“ Tu treba tiež dodať, že kým v prvej časti knihy má zmierlivý vzťah k politikom 90. rokov, v druhej časti knihy píše, že nariekal pri Múre nárekov nad nesvornosťou nehodných správcov a vládychtivých poručníkov, nad nadutosťou jej často samozvaných otcov a vodcov Slovenskej republiky, čím je povedané veľa (jasná dezilúzia z vývoja v 90. rokoch).

SLOBODA TVORBY A AUTENTICKOSŤ

Ale pointa problému nie je v socializme či v kapitalizme, je vrytý kdesi hlboko v ľudskej podstate. Prečo sa všetky negatíva, ktoré mala socialistická spoločnosť objavujú a opakujú aj po tridsiatich rokoch kapitalizmu (byrokracia, úpadok kultúry, korupcia, úpadok služieb, slabá občianska angažovanosť a uvedomelosť, opakovanie sa rovnakých typov v politike a hlavne cenzúra a autocenzúra, vyraďovanie politicky nepohodlných z verejných inštitúcií, ale aj súkromnej sféry a médií)? Problémy byrokracie socializmu sú úplne totožné ako problémy byrokracie v kapitalizme či v nadnárodných korporáciách (odporúčam v tomto kontexte vynikajúci film s Rudolfom Hrušinským Hrdina má strach, práve zo 60. rokov, ktorý nespravodlivo putoval do trezoru).

Čo sa týka autentického umenia, tak kým v socializme tvorbu umelcov brzdila cenzúra, v kapitalizme je to samotný trh (kvalita sa nepredá a už vôbec nie za takých podmienok, keď si distribútor stiahne 50% zisku). Opäť presné a nadčasové:

„Knihy sa stali tovarom, vychádzajú iba s podporou sponzorov a vládne brak nad hodnotnou literatúrou. Spisovateľ spadol v spoločenskom rebríčku na najspodnejší šteblík. Žobre, prosí, kto mu dá nejaké peniaze, aby ich dal vydavateľstvu, ktoré knihu vydá. A honorár? Dostane pár kníh a musí byť spokojný, distribútor dostane viac. Keď sa kniha dostane konečne do predajne je kdesi zastrčená, veď o propagácii či reklame autor môže iba snívať. Kúpi si ju málokto, keď je peňazí poskromne, najskôr treba myslieť na chleba, nasýtiť telo, až potom ducha.“

Tvoriť autenticky a súčasne z tvorby žiť je prakticky nemožné, preto nadčasovo znejú. V prípade „grantového socializmu“ (FPU) zase ten správny politický názor či správna príslušnosť k tomu, či onomu táboru. Akoby písal o dnešku: „Spisovatelia sa združujú vo viacerých spolkoch, ale navonok o nich nič nepočuť, iba že sa hádajú, jedni osočujú druhých. Na hanbu, ale čo, keď sú sváre aj medzi politickými stranami, aký politický systém, také spoločenské organizácie.“

Zlé skúsenosti získal aj ako predseda Spolku slovenských spisovateľov: „Možno aj funkcia čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov bola dobrá na to, aby som konkrétne spoznal kultúrnu politiku štyroch ministrov kultúry, najmä však charaktery kolegov spisovateľov. Ich túžby stať sa funkcionármi a politikárčiť, žiaľ, až tak politikárčiť, že pošramotili dobré meno slovenského spisovateľa, ktorý takmer vždy stál na čele svojho národa. …. Spisovateľské organizácie sa namiesto spolupráce čoraz väčšmi izolujú. Už dlhšie si všímam, že napríklad kritik či literárny vedec nenapíše o spisovateľovom diele, ktorý je v inej organizácii. Alebo ak napíše, tak len preto, aby ho zhodil.“ S jasnozrivosťou až k súčasnosti hovorí: „Vyraďovanie, vylučovanie spisovateľov z literatúry robia dnes namiesto politikov samotní spisovatelia, kritici, rozhlas a televízia. Najmä však skupinky, ktoré sa riadia podľa svojej politickej orientácie.“ 

To môžeme vidieť na praktikách FPU počas celej jeho existencie, keď sa autori so správnym politickým postojom podporovali a diela tých „druhých“ hádzali do koša. Vyjadruje sa k tomu aj Jozef Leikert: „Súčasná doba veľmi nepraje vydávaniu kvalitných kníh. Vydavatelia hneď uvažujú komerčne, či bude kniha predajná a koľko na nej zarobia. Ak by bol titul stratový, nemajú oň záujem. Knihu sú ochotní vydať len vtedy, ak si autor nájde sponzora, nestačia im ani štátne granty, ktoré nie sú vysoké. Finančná odmena pre autora je minimálna alebo žiadna. Často mu zalepia oči niekoľkými knihami navyše, ktoré môže načierno predať na besede. Vaše knihy vychádzajú takisto iba s podporou sponzorov.“

Ťažký si zároveň uvedomuje onen problém zapredania sa umelcov v prospech sponzora či politiky, aj keď sám popiera, že by sa niekedy zapredal, oponuje mu však dnes už nebohý Anton Hykisch,[17] ktorý hoc po Ťažkom hodil kameňom, podľa diskusie s J. Leikertom nebol absolútne bez viny. Sám Ťažký si však často sypal aj popol na hlavu:

„Každý človek urobí v živote kopu chýb, za ktoré sa po čase hanbí. Samozrejme, že hanbu premieňa na obranu. Ja som náchylný pre omyly, ktoré sa dotkli spoločnosti, národa, ale aj pre omyly, ktorých som sa ja dopustil, nosiť v sebe bolestivé výčitky. Práve pre tieto výčitky vznikla nejedna poviedka, novela, ba možno aj román. … Spisovateľ v urputnej snahe publikovať je ochotný urobiť ústupok, naoko zradiť sám seba, len aby sa zachránil, nezahynul. Neuvedomuje si, že práve touto zradou nezadržateľne stráca to, po čom túžil. Nuž a tam, kde niet morálky, tam niet ani skutočnej tvorby, umenia, ba ani pravého, čistého a pokojného života. Čo je to za život, ak sa nemôžem smelo pozrieť do vlastných očí? Alebo ak sa aj pozriem, pre beľmo svojich chýb, omylu, či nebodaj hriechu v nich nič nevidím. Preto je potrebná očista, tá bolestivá duševná operácia, priznanie si chýb a ospravedlnenie sa.“

Po roku 1989 sám Ťažký povedal, že sa necíti slobodný, možno slobodnejší. A tu píše/hovorí:

„…nielen za totality museli spisovatelia odovzdať „cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“, ale aj dnes musia odovzdávať všemocnému trhu, čo mu patrí. A jeho je aj to, čo je moje, aj to, čo som chcel ešte len napísať.“ Potom sa pýta: „Chcem vlastne slobodu? O čom by som písal, keby som sa nebúril proti neslobode? Okrem neslobody je tu ešte predsa nespravodlivosť, nerovnosť, hriešnosť, skazenosť, vojny a celá kopa ďalších ľudských neduhov, proti ktorým sa treba búriť.“

***

Jozef Leikert v knihe píše, že „o tom, čo v živote urobíme, by sme nemali pochybovať.“ Súčasne táto kniha ukazuje, že Ladislav Ťažký patril k ľuďom, ktorý dokázal svoje názory aj modifikovať a kultivovať. Kým prvá časť knihy v čitateľovi môže vyvolať trpký dojem relativizácií, už prekonaných predsudkov či niektorých názorov spojených s 90-tymi rokmi, druhá časť knihy je už mimoriadne vyzretá a intelektuálne rozvitá. V oboch častiach knihy si však čitateľ môže nájsť zrniečka z veľkých právd, ktoré možno usilovne usporiadať tak, že môžu otvoriť dvere k odpovediam, ale aj mnohým otázkam kým sme, kam smerujeme a čo je našou podstatou.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor je kulturológ a filozof

POZNÁMKY A POLEMIKY

[1] https://vobraze.sk/kultura/v-r-sobote-a-lukovistiach-si-pripomenuli-publicistu-burlivaka-ladislava-mnacka-video/; https://www.youtube.com/watch?v=IaIMKBdmbO0; https://matica.sk/vysla-e-kniha-roman-kalisky-robotnik-v-sluzbach-naroda/ ; https://noveslovo.eu/videoarchiv/daniel-okali-120-rokov-od-narodenia/ ; https://matica.sk/triptych-podujati-k-vladimirovi-minacovi-odstartoval-v-bratislave-a-rimavskej-sobote/ ; https://www.facebook.com/watch/live/?ref=search&v=439653511955581

[2] „Vystúpenia prednášajúcich boli predelené ukážkami z knihy Testament svedomia v podaní herečky Idy Rapaičovej. Jednotlivé časti knihy vhodne navodzovali atmosféru a uvádzali témy, o ktorých sa hovorilo. V programe vystúpil syn Ladislava Ťažkého Peter a na pána Ťažkého som spomínal s priateľmi Petrom Rašlom a Gabrielom Rehákom. Na začiatku vystúpil predseda Matice slovenskej Marián Gešper a prítomným sa prihovoril aj správca Matice a šéfredaktor Slovenských národných novín Maroš Smolec.“

[3] Na diskusiu by boli časti, kde L. Ťažký, súčasne deklarovaný antifašista, ktorý sa na jednej strane hlási k SNP (cit. Povstanie bolo rukolapným dôkazom a prejavom, že Slováci s fašizmom, ktorého nekorunovaným kráľom bol Hitler, nemajú nič spoločné;  Slováci síce odpochodovali do ZSSR, ale tam z nich aj vznikol silný armádny zbor. A ešte čosi – Slováci vyhlásili SNP proti Nemcom a fašistom, čo do veľkosti bolo druhým najväčším protifašistickým povstaním v Európe…), na druhej strane má pomerne umiernený postoj k Slovakštátu, čo je možno pochopiteľné tým, že sa – hoc aj ako kartograf – zúčastnil ťaženia proti ZSSR. Každopádne, ide zrejme o vplyv doby, nakoľko ako je známe aj z – v tej dobe vydávaných diel – v 90. rokoch dochádzalo k snahám ospravedlniť, relativizovať či bagatelizovať negatíva Slovakštátu (Ďurica, Vnuk atď.), najmä pod vplyvom toho, že sa o téme za socializmu nemohlo hovoriť (a čo je zakázané, to chutí). A tak v tomto období vznikajú knihy, ktoré ospevujú alebo ospravedlňujú Tisa a jeho spolupracovníkov, na druhú stranu extrémne až démonizujú Maďarov a Čechov.

Aj pod vplyvom týchto tendencií sa časť slovenskej inteligencie snažila vytvoriť umelú kontinuitu medzi Slovakštátom so vznikajúcou Slovenskou republikou (cit. Ťažkého: „Fašizmus sa mal odstrániť, čo sa nakoniec aj podarilo, ale Slovenský štát mohol a mal zostať…“; „Že máme opäť vlastnú republiku, pravdaže celkom inú a so súhlasom iných patrónov, možno dávať do súvislosti s prvou Slovenskou republikou…“), ktorá má v skutočnosti korene nie v Slovakštáte, ale v odboji, vo Vianočnej dohode, ilegálnej SNR, Košickom vládnom programe a federalizácii ČSR. Zopár príkladov: „Dr. Jozef Tiso mohol za málo… Že nám Maďari odhryzli najúrodnejšiu časť územia so státisícami slovenského obyvateľstva, za to Tiso naozaj nemôže… Tiso asi robil, čo vedel, čo musel a čo mohol… zachránil Slovensko na šesť rokov pred totálnou okupáciou Nemcov a Maďarov… Jozef Tiso v porovnaní s Miklósom Horthym bol len maličký Hitlerov sluha“;  „Dnes už väčšina ľudí chápe, že ak Slovensko nechcelo byť rozporcované susednými dravcami, muselo prijať ponuku najsilnejšieho z nich. Pravdaže, za svoju samostatnosť muselo kruto zaplatiť. Že máme opäť vlastnú republiku, pravdaže celkom inú a so súhlasom iných patrónov, možno dávať do súvislosti s prvou Slovenskou republikou…).

Vyjadruje sa k tomu aj Anton Hykisch: „O to viac čitateľa zarazí, že v Testamente svedomia sa Ladislav Ťažký kladne vyjadruje o prezidentovi Tisovi v čase Povstania a za niektoré postoje ho dokonca ospravedlňuje. Ako si vysvetliť toto protirečenie? V jednej mysli, v jednej autorskej hlave znie hlas otca-komunistu aj hlas nábožnej matky. Ich príkazy si protirečia. … Dichotómia v základných politických otázkach je u Ťažkého stále prítomná. Napríklad v otázke – Slovenský štát alebo Československá republika? Výrazne sa to prejavuje pri opise priateľstva s Alexandrom Dubčekom. Dubček si túto otázku zrejme vyriešil pre seba jednoznačne a prakticky do smrti sa netajil podporou česko-slovenskej štátnosti. Ťažký sa však prejavuje, najmä po páde socializmu, ako prívrženec samostatnosti. Akási protirečivosť v postojoch sa prejavuje aj v jeho úvahách o komunistoch, o členstve  v komunistickej strane. Mnohé pasáže o bratovi Antonovi svedčia o hlbokom presvedčení oboch bratov o dejinnej úlohe komunistov pre Slovensko. …. Slovenský štát ako spojenec hitlerovského Nemecka vyslal na boj proti boľševizmu jednotky slovenskej armády, slávnu Rýchlu divíziu. Politicko-mocenské zmeny spôsobili zmätok a chaos aj v mysliach tisícov obyčajných ľudí na všetkých stranách. Ladislav Ťažký sa pokúsil tento zmätok a dezorientovanosť v ľudských hlavách opísať v románoch, a to často až dokumentárnou či denníkovou formou. Dezorientácia v hlave sa prehĺbila, bezradnosť neodišla ani po desiatkachrokov.“

Ak sme objektívni, treba povedať, že v textoch prvej časti knihy cítiť aj silnejšiu averziu (a nemožno to ignorovať) k Maďarom a Čechom, ktorú sa snaží J. Leikert tlmiť napr. tým, že na rozdelenie ČSR bolo potrebné referendom, pričom ťažký odpovedá smerom k Čechom analógiami k sporom s Maďarmi atď. Averzia k Maďarom sa dá vysvetliť jeho negatívnymi skúsenosťami z vojny, avšak taktiež je ťažko pochopiteľná pre čitateľa 21. storočia. Averzia k Čechom zase zrejme pod vplyvom 50. rokov. Každopádne, vysoko treba oceniť, že Leikert sa snaží tieto tendencie tlmiť:

„Či sa nám to páči, alebo nie, konštatovanie, že Slovákom vo väčšej, či menšej miere chýba národné povedomie, je viac ako pravdivé. Kde-kto sa bije do pŕs, aký je vlastenec, a tam, kde to treba, zvyčajne mlčí. O slovenských nacionalistoch sa to nedá povedať. Tí najčastejšie nemlčia nikdy, vedia dať o sebe najavo aj tam, kde sa to nežiada.“ Ťažký ale odpovedá v duchu doby: „Zbytočné je niekoho presviedčať, že byť napríklad Maďarom nie je viac ako byť Slovákom. Vtĺkali mu to do hlavy stáročia ekonomickým a nadradeneckým kladivom. Keď mu to ako-tak z hlavy vy šumelo, zasa mu sedemdesiat rokov vtĺkali do hlavy, že je Čechoslovák. … Tých vyše sto kričiacich ,,nacionalistov“, ktorých si ktosi vymyslel, a za istý čas aj platil, aby vytvárali nacionalistický (ten zlý) imidž Slovákom, prepadalo sa do priepadliska zamatových dejín. Niet ich. Zostali len ,,papuľnatí“ príslušníci SNS, ktorí majú dosť často aj pravdu.  Akú to vlastne máme my Slováci dušu? Ani takú, ani onakú. Rozhodne nie nacionalistickú. Holubičiu? Slovenská duša je vo vzťahu k národnému povedomiu značne zdevastovaná. Našťastie aj zdevastované sa dá napraviť, zúrodniť. Klíčky nacionalizmu, ak ešte nejaké sú, treba vylámať a výhonky národného povedomia výdatne polievať.“

Aj v týchto slovách cítiť duch 90. rokov, teda neustále ukazovanie prstov na Maďarov a Čechov (iste, aj jedni, aj druhí kolaborovali, ale nielen oni), a snaha nevidieť alebo ospravedlniť vlastných nacionalistov/ľudákov. V tomto kontexte som si spomenul na citát Alexandra Matušku: „Keby nebolo bývalo Maďarov, nemali by sa na čo vyhovárať – Slovák sa vždy musí na niekoho vyhovárať – nemali by o čom… Slovenskosť má nejaký obsah, dobrý i zlý. Ten dobrý má zložky a črty heroické všetkému navzdory; je to viera v pravdu a právo, smäd po nich; spravodlivosť nielen pre mňa a pre nás, ale pre všetkých; človečenskosť. Ten zlý však je rovnako závažný. Odrodilstvo; závisť a nenávisť pre kozu, o ktorú má blížny viac.“

Na diskusiu by bolo aj nebezpečné porovnávanie Nemcov a Rusov (cit. „Neboli sme bábkami, ale Slovensko bolo dôležitým uzlom, ktorý chcel každý mocný obsadiť. Najprv to urobili Nemci, potom ,,Rusi“. A tak to bude aj v budúcnosti), avšak svoje postoje nepresadzuje zúrivo, ale skôr filozoficky v štýle, že sám bol obeťou vojnovej propagandy, navyše tieto postoje sú ideovo preosiate principiálne protifašistickými postojmi J. Leikerta, a v druhej časti knihy ich značne modifikuje.

Ťažký jednoznačne odmietol snahy robiť z Tisa blahoslaveného a taktiež dodáva na príklade Tisa, že by neradil zapájať sa kňazom do politiky. K samotnej vojne má takýto postoj: „Každý vojak je v podstate pacifista, ale rozkaz ho núti slúžiť militarizmu. Tak sa človek stáva vo vojne vrahom i obeťou zároveň.“ Súčasne možno v Ťažkého postojoch badať snahu ospravedlniť slovenských vojakov bojujúcich na východnom fronte, tým, že predsa aj v nich bola nejaká ľudskosť a v podstate boli obete vojny, čo je aj jeho osobný vzdor proti kádrovaniu (ktorého bol v živote svedkom). Iste, v každej jednej vojne ide o ľudí.

Ale nacistické Nemecko viedlo voči Slovanom vyhladzovaciu vojnu, systematicky vražilo Židov a Rómov, a Slovakštát im v tom pomáhal. Ak by sme relativizovanie agresora a napadnutého zobrali doslovne, tak to isté môžeme potom povedať aj o Nemcoch, Maďaroch (na ktorých mimochodom počas celej knihy dobrého slova Ťažký veru nepovie. Ťažký hovorí: „Najnovšie sú Slováci nacionalisti, a to len preto, že sa už ráznejšie bránia proti maďarskej iredente…“; „Neprekvapuje ma, že sa na Slovensku výdatne priživuje silná skupina Čechoslovákov, ktorí nechcú pochopiť, že Slováci majú svoju republiku“), Rumunoch, Chorvátoch či akomkoľvek inom národe, že predsa nie všetci vojaci boli len zlí, aj pomáhali civilistom atď., ale otázkou je, či takéto uvažovanie nerelativizuje hrdinstvo protifašistického odboja (cit. „Bez pobytu na východnom „fronte“, či skôr za frontom alebo pred frontom, by som nebol videl ranenú Ukrajinu, urazených Slovanov, zničené mestá a krajinu. Bez poznania štámlagra a nasadenia na práce vo Viedni, by som zasa nebol poznal pravú tvár Nemcov ako nepriateľov i priateľov.“). Odlišné sú napr. postoje Vlada Mináča, ktorý sa stavia jednoznačne na stranu protifašizmu, ako obeť koncentračných Mauthausen a Dachau ani náznakom nerelativizuje podiel ľudákov na národnej tragédii. Pozri bližšie: MINÁČ, Vladimír: POVSTANIE. In: DAV DVA

Možno je to všetko aj tým, ako hovorí Leikert, že vojna zostala v Ťažkom hlboko zarytá, čo pochopiteľne ovplyvnilo aj jeho tvorbu a myslenie. V druhej časti knihy však nachádzame pozoruhodný citát: „Pri Múre nárekov som prosil o mier a preklínal vojny. Ani jedna vojna nemôže byť svätá, čo by sme ju stokrát vyhlásili za svätú. Každá vojna je prekliata. Tieto želania som napísal na papierik a vložil do škáry medzi kamene slávneho múra v Jeruzaleme.“

[4] Pritom Ťažký často v rozhovoroch (v prvej časti knihy) ironizuje internacionalizmus („Najhorší sú internacionalisti a kozmopoliti, v ktorých akoby ani nebola kvapka dobrej vôle spolunažívať s tými, ktorí si chránia svoju vlasť, nehanbia sa za ňu a neberú bakšiš za jej ohováranie, hrajúc sa pritom na ,,demokratov“. … Koľko rokov bude musieť uplynúť, kým sa kozmopoliti stratia, tak ako sa stratili maďaróni, a na Slovensku bude žiť národ bez prívlastku fašistický a nacionalistický…“; „Našťastie si svoje miesto hľadám v sebe, medzi svojimi priateľmi, vo svojej rodine. A, samozrejme, v spoločnosti a národe. Som typ rodinný, a nie kozmopolita.“), súčasne nachádzame aj internacionálne pasáže: „Môj mladý čatár chcel v prvom rade žiť, byť, existovať, radovať sa s ľuďmi, či to už boli Poliaci, Ukrajinci, Rusi, Rumuni, Gagauzi – Turci, Bulhari, Nemci, Maďari, Česi, Židia alebo kočovní Cigáni. S tými všetkými prišiel vo vojne do styku. Vôbec si neuvedomoval, k akej nácii či rase patrili, videl v nich len a len ľudí.“ 

Šokujúce je v tomto kontexte, keď Ťažký hovorí o nenárodných inštitúciách, ktoré obviňujú z nacionalizmu a zápecníctva, a lamentuje nad mladými, ktorí cestujú do sveta. Označuje ich za svetoobčanov, ktorí sú všade doma tam, kde sa im trošku darí. Vidí v tom likvidáciu národnej kultúry. Tieto postoje prehodnotí potom, čo sám začne cestovať.

[5] Ťažký najmä z náboženských pohnútok navštívil Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko a potom aj Izrael, čo pravdepodobne ovplyvnilo jeho pohľad na svet a zo zarytého antikozmpolitu sa stal človek s kresťansko-univerzalistickým cítením, ktoré k svojmu vlastenectvu doplnil, čomu napovedá už úvodný citát: „Po skúsenostiach z ciest, pritom nemusíme ísť na cestu okolo sveta, pochopíme, že naša modrá planéta je vlasťou všetkých ľudí, všetci sme tu doma a mali by sme sa správať ako príbuzní. Nažívať v mieri a pokoji. … Tvrdím, že blahobyt v cudzine vyvoláva v ľuďoch nostalgiu po domove. Aj preto sa treba vrátiť, samozrejme, keď sa len trochu dá, a novými skúsenosťami obohatiť rodnú krajinu, ktorá je nenahraditeľná.“

[6] „Po sedemdesiatke určite ochabne záujem o mňa. Aj to je zákonité. Človek začne odchádzať postupne. Z funkcií, z literatúry, z očí i pamäti, až z neho nezostane nič. Jedine prach. Zaujímavé na tom je len to, že sa človek s tým postupne zmieruje, odovzdáva sa životu, jeho pravde a spravodlivosti. Život dožíva v nostalgickom, nie smutnom a vôbec nie veselom opúšťaní sa. Na všetko sa už díva zhora a svet vníma neobyčajne ostro a priezračne. S úsmevom, lebo vie, ako sa mnohé neriešiteľné spory skončia, veď pozná ich podstatu. V pozemských velikánoch vidí kozmických trpaslíkov. …. Človek má odchádzať radšej skôr ako prineskoro. Dôstojne, nie keď ho vyhadzujú, najmä však nesmie nikdy prichádzať, keď je najvyšší čas odísť. Nemal by prichádzať ani vtedy, keď ho láka vidina kariéry, ani vtedy, keď ho do kariéry volajú, lákajú, nútia, hovoria o povinnosti. Len si všimnite, koľkí čakajú na svoj príchod, svoju kariéru. Takmer všetci. Mladí i starí…  Ak si v tejto chvíli na mňa spomenie niekto, komu som nechtiac ublížil, prosím o odpustenie a prepáčenie. Naozaj som nechcel. … Nerobiť druhému zle, nezávidieť a nesiahať druhému na česť. Byť zodpovedný k sebe a druhým, nemať sa za čo hanbiť a smelo chodiť medzi ľudí. V každej situácii ostať osobnosťou– hrdou, vzpriamenou, nepoklonkujúcou, pritom myslieť viac na druhých ako na seba, nebyť egoistický a egocentrický. … Človek schopný pokory neprovokuje, nevzbudzuje hnev toho druhého, skôr ho upokojuje. Ustúp raz, dva razy, pokús sa to urobiť tretí raz. Až potom, ak si zatlačený do nedôstojnosti, zaútoč a daj na vedomie útočníkovi, že nie si handra, ale charakter.“

[7] „Ak je to však rozhovor medzi štyrmi očami, nech to čert vezme. Lenže čert to začne roznášať po svete. Ak je tým čertom rozhlas, televízia, noviny, parlament, rôzne spolky, už je z toho hotová katastrofa. Ohovorený sa darmo bráni, skôr si tým škodí. Na druhej strane – kto mlčí, ten svedčí. Je to zlé, naozaj je to veľmi zlé.“

[8] „Tí, čo utekajú do politiky, mi pripadajú, akoby chceli ujsť od vesla rovno na kapitánsky mostík… Obdivujem a zároveň odsudzujem trúfalosť ľudí, ktorí chcú sebavedome stáť na viacerých kapitánskych mostíkoch. Ale tak nám treba. My ich na tie mostíky tlačíme vo voľbách svojimi hlasmi.“

[9] „Po roku ma predseda SNR Michal Chudík z tejto funkcie vyhodil, lebo som vraj príliš pomáhal Husákovi, Novomeskému, Okálimu, Holdošovi, Beniakovi, Gacekovi, Urbanovi a ďalším ukrivdeným. Potom som bol dvadsať rokov vylúčeným, prekliatym, hoci vládol, a to naraz v dvoch funkciách, ten, ktorému som kedysi tak nezištne pomáhal. Odporný politický kolotoč.“

[10] „Prvý film som videl v roku 1936 v Brezne, bol to ruský film a hovorilo sa v ňom po rusky, pričom som nie všetkému rozumel. Premietanie zorganizovala okresná organizácia komunistov v Brezne. Viac ma zaujalo po predstavení vystúpenie právnika Vladimíra Clementisa, ktorého som videl prvý raz v živote. Hovoril niečo o NEP-e, čo bola nová ekonomická politika a neviem, kto z prítomných tomu rozumel. Aj hory vo filme boli naše. Všetci sme chceli byť Jánošíkom, ktorého geniálne zahral Paľo Bielik.“

[11] O Mirovi Válkovi hovori takto: „Duša citlivá, tvár zachmúrená, oči nevyspytateľné, úsmev záhadný, reč úsečná, činy účinné a prospešné. … Politikárčenie – minulé či súčasné – raz pominie, Válkove básne však navždy zostanú.“

[12] O Matuškovi: „Zaujímavé, že Matuška nemal svoje literárne lásky. Na všetkých bol rovnako kritický. U Matušku sa nedala získať ,,protekcia“. Každé žobronenie o priazeň by ho bolo len nazlostilo a bol by to dal najavo nielen pohŕdavým úsmevom, ktorým vedel pichať, šľahať, odsudzovať, ale patrične aj v recenzii.“

[13] Pýta sa Leikert: „Napriek tomu nevieme a nechceme odpúšťať. Jedine sebe vieme všetko odpustiť a dostatočne zdôvodniť. Kde nájsť silu, aby sme boli vždy spravodliví a tolerantní?“

O Mináčovi Ťažký hovorí takto:

„Do svedomia nikomu nenazriem a neviem, či „hromotĺkovi“ Mináčovi to bolo jedno, možno ani nie, ale nič nikdy nedal najavo. … On luterán a ja katolík. Jeho otec bol obuvník, môj drevorubač a uhliar. Delil nás od seba Vepor, pre mňa a ostatných mojich rodákov čiernohronský, pre Klenovčanov, odkiaľ Mináč pochádzal, klenovský. Spájal nás aj osud vojnových zajatcov, Mináč trpel v tábore Dachau, ja v tábore Kaisersteinbruch, hoci v krutosti sa tieto dve „peklá“ nedali porovnávať. Ja som písal o vojne a menej o Slovenskom národnom povstaní, on o Povstaní a menej o vojne.

Politikov mal v malíčku, nebál sa ich, skôr sa báli oni jeho. Viem o tom, že mnohým kamarátom pomohol, zachránil ich, robilo mu dobre, keď ho prišli prosiť o pomoc alebo o radu. Vedel sa však aj pomstiť, aj keď nie zákerne, čo nebola jeho pekná vlastnosť. Mal ostrý prenikavý hlas, vedel kričať, najmä, keď si vypil. Mnohí sa ho báli, bál som sa aj ja.  Podstatnejšie bolo, že sa ho bála stranícka vrchnosť a veľa razy nevedela čo s ním. Držal som sa od neho bokom v úctivej vzdialenosti, aby som ho neprovokoval už len tým, že nemám o neho záujem. Raz sa ma aj spýtal, či nechcem, aby mi pomohol, prečo vraj neprídem. Odpovedal som mu: »A na čo.« On nato: »Pyšný Čiernohorec, handelec!« Po chvíli sa spamätal a zvysoka, ako len on vedel, povedal: »A vieš, že mi je tvoja pýcha sympatická?« Mnohých politikov, najmä českých, nemal rád, nebál sa ich, ale ani ich neuznával.

Okrem seba neuznával nikoho. V úcte mal však niektorých slovenských národných buditeľov, ktorých krásne sprítomnil a oživil v knihe Dúchanie do pahrieb.  Povďačný som mu aj za Maticu slovenskú, ktorú viedol dobre v ťažkých časoch. Nech bol akýkoľvek, obhájil ju, nebyť jeho, dávno by bola zanikla. Ďakujem mu aj za dostavbu krásnej tretej budovy Matice slovenskej na Hostihore. Taká osobnosť, ako bol Vlado Mináč, sa rodí raz za sto rokov.“ 

[14] „Sociálna demokracia na Slovensku má v súčasnosti veľmi malé šance, aby sa stala reálnou politickou silou. Je tu ešte Strana demokratickej ľavice a Združenie robotníkov Slovenska. A potom je tu ešte HZDS, ktoré berie vietor z plachiet všetkým stranám. Za ním stoja i ľavicovo orientovaní a národne cítiaci veriaci. Je to vyvážené hnutie stredu, na klonené doľava. Aj preto sa sociálnej demokracii bude na Slovensku ťažko preberať z letargie. Ja ako politik by som sa skôr usiloval spojiť do koalície HZDS, SDĽ, SDSS a roľnícku stranu. KDH bude vo večnej opozícii bojovať o moc, ale, zdá sa, že práve veriaci im ju vo voľbách nedajú. Škoda. KDH mohlo byť rozhodujúcim politickým hnutím na Slovensku, ale jeho lídri večnými škriepkami, vysokými politickými ambíciami a nekresťanským správaním, zmeškali národný vlak.“

[15] „Mečiar je muž činu. Ale i vďaky. Vie byť vďačný za pomoc, hrozne sa hnevá na toho, kto mu hádže polená pod nohy. Michal Kováč sa mi vidí múdrejší ako niektorí jeho úradníci, lenže tí sú lišiackejší a sebavedomejší ako on sám. … Pán prezident bol môj priateľ z obdobia po okupácii 1968. Často sme sa stretávali, mali sme si čo povedať a vzájomne sme si prejavovali úctu. Už pri kandidatúrach na funkciu prezidenta som mu povedal, že kandidovať nebudem, ale že má moju podporu. Mal som to pri odmietnutí kandidatúry povedať v rozhlase, televízii a v tlači, ale zdalo sa mi to príliš záväzné a podriadenecké, len preto som to nepovedal. „

[16] „To, čo vyjde z tejto kuchyne, pričasto nemá slovenskú chuť, viac to chutí protimečiarovskej opozícii alebo jednej menšine, prípadne zahraničiu. Viem, že v spore prezident – premiér má svoje hriechy aj Mečiar, ale nie je bez viny ani prezident. Prečo sa takmer zásadne stavia proti tomu, čo Mečiarova vláda navrhne, podnikne, urobí? Myslím si, že skončenie volebného obdobia premiéra i prezidenta bude vykúpením pre slovenský národ. Ak tento národ bude mať šťastie, zvolí si menej konfliktných vodcov. Dúfam, že tí vodcovia sa obklopia ľuďmi, ktorí dajú slovenskému národu viac lásky ako doterajší.“

[17] „So záujmom som si prečítal, ako prežíval trampoty vylúčený komunista Ladislav Ťažký. Niekde sa musím pousmiať. Prirovnávať nanútené zamestnania pod prísnym dozorom k väzneniu sa mi zdá trochu prehnané. V mladosti som prešiel niekoľkými väznicami. Práca v ÚĽUV-e alebo v Diele bola proti tomu rajom. Navyše na príhovor ministra Válka, člena politbyra, Ladislav Ťažký mohol ako zamestnanec ÚĽUV-u sčasti pracovať aj doma. Veď o tom sme ostatní mohli iba snívať… Ladislav Ťažký sa vo svojej spovedi pokúša vyrovnať s týmto nečakaným skokom od reálneho socializmu rovno do stredu dravého kapitalizmu. Jeho úvahy neustále kolíšu medzi opovrhnutím neostalinskými kreatúrami a neprijatím staronového reštaurovaného kapitalizmu.“

PROFIL/BIOGRAFIA LADISLAVA ŤAŽKÉHO zo stránky SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

Ladislav Ťažký, Dr.h.c., Dr., CSc. (* 19. 9. 1924 Čierny Balog, okres Brezno –  † 20. 1. 2011 Bratislava, je pochovaný v obci Veľký Klíž, okres Partizánske), slovenský spisovateľ, prozaik, scenárista, publicista, národovec, jeden z najproduktívnejších a najvýraznejších autorov modernej slovenskej prózy 2. polovice 20. storočia – 90. VÝROČIE NARODENIA.

Narodil sa v rodine lesného robotníka v osade Komov v Čiernom Hrone (dnes Čierny Balog), kde prežil aj detstvo. Základnú školu navštevoval v rodnej obci (1931 – 38). Po jej ukončení sa zamestnal sa ako príležitostný lesný robotník (1938 – 40) na stavbe cesty Litovský Mikuláš – Lučenec (cez Čertovicu, Čierny Balog, Lom nad Rimavicou a Hriňovú). Potom študoval vo Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave (štúdium nahrádzalo stredné odborné učilisko), kde získal kvalifikáciu kartografa. Narukoval do Prvého pešieho pluku Svätoplukových kasární v Bratislave (1941) ako streľník – mapár, v hodnosti slobodníka, neskôr desiatnika. Odtiaľ ho odvelili ako vojaka Slovenskej armády na východný front (1943) na severný Krym. Po vypuknutí SNP bola jeho jednotka odzbrojená Nemcami a prevelená do poľského zajateckého tábora v rumunskom meste Dej. Z tábora sa mu podarilo ujsť, no zatkli ho v severnom Maďarsku, väznili (v Satoraljaujhely a Košiciach), poslali ho do nemeckého zajateckého tábora XVII. A. Kaisersteinbruch v Burgenlande v Rakúsku, odkiaľ sa dostal spolu s 200 slovenských zajatcami do zajateckého tábora do Viedne, kde až do skončenia vojny pracoval ako zajatec na obnove zbombardovaného mesta. Roku 1945 vstúpil do KSČ. Po vojne pracoval ako kreslič na technickom oddelení mesta Košice (1946) a sociálny referent na ONV v Brezne (1947 – 48). Potom študoval odbor správneho práva a ekonomiky priemyslu na Vysokej škole hospodárskych a politických vied v Prahe (1948 – 50), ktorú ukončil s vyznamenaním zo všetkých predmetov. Po štúdiách nastúpil ako referent na oddelení kultúry na ÚV KSS (1952 – 57) na oddelení priemyslu (1952 – 53), kde mal najskôr na starosti geologický prieskum, neskôr sa stal referentom pre film a ľudovú umeleckú tvorivosť,  SĽUK a Lúčnicu (1954 – 57). Pôsobil ako vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied  v Prahe (1958 ) so zameraním na literatúru, ašpirantúru ukončil obhájením kandidátskej dizertačnej práce Povstalecká próza Vladímíra Mináča v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave (1961) a získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (CSc.). Pracoval na úseku kultúry, športu a zdravotníctva ÚV KSS (1963), po roku však bol po ostrej kritike v pléne ÚV KSSS – pre jeho „kontakty s rehabilitovanými“ – z aparátu strany „uvoľnený“. Prijali ho za člena Zväzu slovenských spisovateľov (1964) a získal štipendium Slovenského literárneho fondu (1964). Neskôr sa stal redaktorom denníka Smena  (1967 – 69). Bol  zvolený za člena predsedníctva Zväzu slovenských spisovateľov (1967). Po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy, keď odstúpil  M. Válek z funkcie predsedu a členstva v predsedníctve ZZS i viacerí členovia z členstva v predsedníctve a výbore ZSS, sa stal spolu s A. Hykischom úradujúcim podpredsedom ZSS (úradujúcim predsedom sa stal I Kupec). V apríli 1969 sa stal s J. Bobom a M. Rúfusom zástupcom šéfredaktora Literárneho života, ktorý po dlhšej odmlke po zániku Kultúrneho života začal vychádzať ako jeho pokračovateľ, vzápätí sa však funkcie spolu s M. Rúfusom vzdali. Vzdal sa aj funkcie úradujúceho podpredsedu ZSS a zapojil sa do prípravy zjazdu ZSS. Za svoje postoje prezentované najmä na stránkach denníka Smena, v ktorých ostro odsúdil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a pretože odmietal čistky vo verejnom živote, za jeho viaceré diela a za filmový scenár k Jakubiskovej filmovej poviedke Dominika (z filmu Zbehovia a pútnici), ho vylúčili z KSS (1970) a zo ZSS (24. 10. 1971), mal zákaz publikovať a na 20 rokov ho vylúčili aj z kultúrneho a spoločenského života. Dôsledkom bolo vyhodenie z redakcie, nemožnosť získať zamestnanie, nezamestnanosť, problémy dostať deti do škôl a šrotovanie jeho kníh. Išlo o „Uväznenie na slobode, prišliapnutie ducha, poníženie.“ – ako uviedol s odstupom rokov. Po tom, čo sa mu nedarilo získať žiadne zodpovedajúce zamestnanie, pracoval v Hydinárskom závode, u stavbárov, ako nočný strážnik v Tuzexe. Napokon ho – zásluhou vtedajšieho ministra kultúry M. Válka –  zamestnali v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave (1973 – 1979). Keď sa neskôr stal štipendistom Slovenského literárneho fondu (1979 – 82), začal sa venovať výlučne literárnej a publicistickej tvorbe. V júli 1989 v Literárnom týždenníku uverejnili rozhovor, v ktorom prehovoril otvorene a zásadnejšie i na adresu zdiskreditovaného systému, tak ako sa hovorilo až po novembri 1989. Napriek tomu, že bol neustále pod policajným dohľadom, stretával sa s Alexandrom Dubčekom. Po novembri 1989 odmietol funkciu ministra kultúry SR vo vláde národného porozumenia. Zjazd Zväzu slovenských spisovateľov 18. a 19. januára 1990 zrušil rozhodnutie výboru ZSS z roku 1971 o jeho vylúčení zo ZSS a tým ho rehabilitoval – i spolu s ďalšími spisovateľmi, ktorí boli zbavení členstva  z politických dôvodov. Zjazd rozhodol o zániku ZSS a zároveň sa uskutočnilo ustanovujúce zhromaždenie Spolku slovenských spisovateľov, na ktorom ho zvolili do nového predstavenstva a za čestného predsedu SSS  (funkcie sa po skončení funkčného obdobia troch rokov vzdal). Na obnovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej (august 1990) sa stal členom jej predsedníctva, no funkciu predsedu jej prezídia odmietol, hoci bol už do nej zvolený. Verejne podporoval vznik samostatnej Slovenskej republiky. Angažoval sa v organizácii Združenia slovenskej inteligencie Korene a Slovakia plus, ktorých bol čestným predsedom. Bol členom prípravného výboru občianskej iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite – ZVRCHOVANÉ SLOVENSKO (október 1990), ktorá vznikla pre potrebu zavŕšiť slovenské emancipačné úsilia. Iniciatíva  aj vďaka jeho pôsobeniu vydala viaceré významné dokumenty, z ktorých  sa osobitne vyníma Programové vyhlásenie a Návrh deklarácie SNR o vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej republiky. Angažoval sa aj v iniciatíve za dostavanie novej budovy SND na nábreží Dunaja. V čase vzniku samostatnej SR i po jej vzniku odmietol dva razy kandidatúru na post prezidenta SR. Bol poradcom prezidenta R. Schustera. Až do smrti žil v Bratislave.

Časopisecky debutoval v Mladej fronte poviedkou Bosá jedenástka (1954), za ktorú získal cenu novín (kufríkový písací stroj), a v rozhlase čítaním z jeho poviedky Jednou cestou (1955). Debutoval zbierkou poviedok Vojenský zbeh (1962), ktorú uviedli aj ako pôvodnú rozhlasovú hru s rovnomenným názvom (1962). V tom istom roku mu vyšla vo vydavateľstve Mladé letá aj zbierka štyroch poviedok-povestí – pre čitateľov od 9 rokov, pôvodne plánovaná ako debut, s názvom Hosť majstra Čerta (1962), zobrazujúca už pomaly zabudnutý povesťami opradený svojrázny život čiernobalockých uhliarov, drevorubačov a pastierov. Jeho výnimočný prozaický talent sa naplno rozvinul v románe Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964, 2. vyd. 1967, 2004), ktorý ilustroval Vincet Hložník, a v triptychu baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov (1964, 2. vyd. 1971, 3. vyd. 1991) – Divý Adam, Dunajské hroby (1964), novely s autobiografickými prvkami, a Hriešnica žaluje tmu. Podľa rovnomennej novely z knihy Kŕdeľ divých Adamov napísal divadelnú hru Hriešnica žaluje tmu (1966), ktorú naštudoval R. Haspra, po 30 reprízach ju však na pokyn komunistického „Bieleho domu“ (ÚV KSS) stiahli z repertoára, lebo sa v nej vraj „urážajú hrdinovia veľkého osloboditeľa“, aj keď to bola „hra o sile lásky, zbytočnosti a neodvrátiteľnosti smrti“. Román Pivnica plná vlkov (1965), ktorý mal pôvodný (autorom zmenený) názov Chlieb, ponúka v prvej časti vojnový povstalecký príbeh a následne zobrazuje dramatický proces združstevňovania na slovenskej dedine. Román skončil na „súdnej listine“ (L. Ťažký). Podľa scenára, ktorý napísal L. Ťažký na motívy svojej prvotiny Vojenský zbeh a románu Pivnica plná vlkov nakrútil režisér Juraj Jakubisko filmovú poviedku Dominika (1968), ktorú zaradil do filmového triptychu Zbehovia a Pútnici, viaceré motívy však v nej zmenil, a tak bol L. Ťažký kritizovaný za scény, ktorých nebol autorom. Knihou piatich noviel Pochoval som nahého (1970) sa vrátil k vojnovej tematike. Vydavateľstvo Tatran roku 1970 pripravilo na vydanie jeho prvú knihu publicistiky Ozvena svedomia (napísal ju ešte roku 1964), na príkaz „zhora“ bola však ešte nezviazaná zošrotovaná. Roku 1972 zastavili vydanie jeho románu Kar v kaštieli (pôvodný názov Stromy do neba) v Stredoslovenskom vydavateľstve v Banskej Bystrici (vyšiel až po roku 1989 pod názvom Kto zabil Ábela). V čase nedobrovoľného vylúčenia z literárneho života ako zamestnanec ÚĽUV-u napísal niekoľko národopisných štúdií, napr. Uhliari a drevorubači na Čiernom Balogu, Odievanie a stravovanie drevorubačov a uhliarov na Čiernom Balogu koncom 19. a začiatkom 20. stor. a vyše 30 literárno-výskumných portrétov popredných ľudových majstrov, rezbárov, zvonkárov, hrnčiarov, fujaristov, maliarok, vyšívačiek, umeleckých stolárov, bábkarov, výrobcov valašiek, opaskov, črpákov a i. Vo vojnovej tematike pokračoval aj široko koncipovaným dvojdielnym románom Evanjelium podľa čatára Matúša (1979), ktorého vydanie sprevádzali  ťažkosti (11 lektorských posudkov). V Mladých letách mu vyšla kniha Jánošíková slza (1982), ktorej tri poviedky vznikli prepracovaním prvotiny Hosť majstra Čerta. V poviedkovej knihe napájanej zo žriedla Čiernobalockého údolia a Čiernej rieky s názvom Márie a Magdalény (1983), ktorá sa pôvodne mala volať Plačúce madony, vzdal úctu slovenským ženám ako ochrankyniam rodu i národa. V románe Aj v nebi je lúka (1985) zobrazil údel najbiednejšieho dedinského chudáka, siroty, neskôr pastiera a sluhu J. Chrobáčika, novodobého Jozefa Maka, s jeho pokorou pred životným osudom, „vynikajúceho robotníka a sluhu, statočného pastiera i pokorného žobráka, ale vždy vynikajúceho kosca…, aby sme sa v ňom ako v zrkadle videli a nezabudli na krutosti a smiešnosti života…“ (úryvok z románu), a tak vytvoril  obraz jedného ľudského osudu, v ktorom sa špecifickým spôsobom odráža podstatná časť slovenskej národnej histórie (J. Lomenčík). Slovenský rozhlas uviedol vo vysielaní na pokračovanie jeho ešte nevydaný súbor próz Smrť obchádza štadióny  (1987), vďaka čomu sa po rokoch vrátil ako autor do rozhlasového éteru. Pod názvom Pred potopou (1988) vyšiel jeho román o vodnom diele Gabčíkovo, ktorý pripravoval ako štipendista SLF, aj zo svojich stretnutí a rozhovorov s robotníkmi, ktorí priehradu stavali. Mladé letá vydali pre mládež nad 11 rokov jeho súbor krátkych próz Smrť obchádza štadióny (1990). Vyšla jeho próza Kto zabil Ábela (1991), ktorá, hoci má má detektívnu zápletku, je aj psychologickou sondou do vzťahu dvoch ľudí. Po rokoch vydal tri novely v knihe s názvom Fantastická Faidra (1991), ktorej prvé dve časti publikoval v šesťdesiatych rokoch v Slovenských pohľadoch, no tretia časť vznikla v „nečase“ a po zásahu cenzora nesmela za socializmu vyjsť. Vydal dobrodružné romány Dvanásť zlatých monarchov (1993), Maršálova dcéra (1993) a ako nepriame pokračovanie románu Dvanásť zlatých monarchov štylizovaný cestopisný a dokumentárny román Zjavenie Sabíny (1997). Knihu Rozhovorom so spisovateľom Ladislavom Ťažkým Testament svedomia (1996) vydal Jozef Leikert. Vydal dvojdielny výber z publicistiky Zastavne Paľbu! Prosím… (1997) a Ľudia nie sú anjeli (1998). V novelách Vystúpila z obrazu (1998) a Útek z Neresnice (1999) rieši etické otázky súčasnosti v konfrontácii s minulosťou. Dvojnovela o fiktívnej (žene z obrazu) i reálnej žene Krásna zlatá beštia (2000) vyšla v spolupráci s organizátormi výtvarnej kultúry bratmi Smolákovcami a predstavuje aj „hriešne a poetické akty“ Adreja Smoláka. Národné literárne centrum mu vydalo spomienkové eseje Literárne vrásky (1996), ktoré začali vznikať už v roku 1976, keď mal zakázané publikovať. Verejná knižnica Jána Boccacia v Košiciach vydala Bibliografický leták. Ladislav Ťažký (1992, zost. Z. Iléšová), Bibliografický leták. Ladislav Ťažký (1994, zost. K. Donovalová) vydali aj Okresná knižnica Banská Bystrica a Podunajská knižnica v Komárne  (1997, zost. E. Ďurčová).

Ocenenia:

• Získal hlavnú cenu v jubilejnej umeleckej súťaži k 20. výročiu oslobodenia Česko-Slovenska, ktorú vyhlásila vláda v odbore literatúry a dramatickej tvorby (1964) – za román Amenmária. Samí dobrí vojaci s prihliadnutím na diele Dunajské hroby a Rozhovor s mŕtvym.
• Ústredný výbor Zväzu česko-slovenských spisovateľov schválil udelenie Ceny Zväzu česko-slovenských spisovateľov v odbore prózy Ladislavovi Ťažkému za román Amenmária. Samí dobrí vojaci (1965).
• Na návrh Zväzu slovenských spisovateľov sa stal laureátom Štátnej ceny Klementa Gotwalda za román Amenmária. Samí dobrí vojaci s prihliadnutím na knihu próz Kŕdeľ divých Adamov (1968).
• Je nositeľom Ceny Jozefa Cígera Hronského (1994), ktorú mu udelil predseda Matice slovenskej Jozef Markuš.
• Vláda SR mu udelila Cenu Ľudovíta Štúra (1994) – v spolupráci so Združením slovenských novinárov.
• Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre udelila čestný doktorát Dr.h.c. (2004).
• Je čestným občanom Čierneho Balogu, Šoporne, Brezna, Sihly a Klížskeho Hradišťa.

Spracoval ŠTEFAN CIFRA, zdroj: Ťažký, Ladislav :: SPOLOK SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

Literatúra:

• Ladislav Ťažký. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vyd. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, 2001. S.  464 – 465.
• LOMENČÍK, Július: Letokruhy života v súradniciach literárnych diel vpečatených v osídlach času. In: Osobnosť a dielo Ladislava Ťažkého v literárnohistorických a spoločenskohistorických súradniciach druhej polovice 20. storočia: Zborník z literárnovednej konferencie uskutočnenej 5. októbra 2004 [online]. [Zost. doc. PhDr. Kristína Krnová, CSc.]. 158 s. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, Katedra slovenského jazyka, 2004. ISBN 80-8033-127-0. [Citované 5. 9. 2014.] Internet: TU.
• Posledný rozhovor: Ladislav Ťažký: Prijal som radšej bič ako kocku cukru [online]. [Zhovárala Danica Jakubcová.] Február 2001. In: EXTRA PLUS. [Citované 5. 9. 2014.] Internet: TU.