Blog Lukáša Perného

Nasledujúci program podporilo aj PREDSTAVENSTVO MATICE SLOVENSKEJ, niekoľko spisovateľov z radov SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV a niekoľko ďalších umelcov, vedcov a verejných osobností. Ak sa chcete stať signatárom, pošlite mail so slovom súhlasím na lucasperny at gmail.com . Zoznam signatárov bude zverejnený dodatočne.

NÁRODNÁ NEOMODERNA
KONCEPCIA SLOVENSKEJ KULTÚRY 21. STOROČIA

Iba kultúra a tvorivá činnosť má schopnosť zjednotiť národ, obzvlášť v časoch, ktoré žijeme. Slovensko potrebuje novú kultúrnu koncepciu, ktorá bude reagovať tak na riziká spojené s globalizáciou ako objektívnym fenoménom, no zároveň nebude popierať kontinuitu a pokrokové prvky vo vlastnej a svetovej kultúre a izolovať sa jednosmerne k minulosti. Slovenská kultúra musí reagovať na výzvy 21. storočia, no nesmie stratiť vlastnú identitu v kozmopolitnej či multikultúrnej koncepcii Európy a naopak, rovnako nesmie podliehať spiatočníctvu, izolacionizmu, formálnemu (bezobsahovému) uctievaniu starého a sebe-strednému provincionalizmu. Slovenská kultúra musí vystupovať smerom dovnútra aj smerom von (do sveta) ako sebavedomá, moderná a k svetu otvorená, no zároveň kontinuitu historických národných a sociálno-emancipačných zápasov si uvedomujúca a kreatívna zložka verejného života. Slovenská národná kultúra potrebuje novú kultúrnu politiku pre 21. storočie, ktorá by sa vyhranila voči slepým uličkám vo vývoji kultúry, no zároveň nadviazala na všetko pokrokové a moderné, čo dalo 20. storočie so zmyslom pre kontinuitu dejín usilujúc sa spojiť životaschopné z tradičného s kreatívnym moderným s cieľom vymanenia sa z pasce ideologického postmodernizmu.

Neomoderna alebo remoderna je návrat k moderne v novom historickom kontexte 21. storočia. Logickým predchodcom neomoderny je tzv. neskorá moderná, čím chápeme vyspelú kultúru 60. až 80. rokov 20. storočia, akú napr. vo výtvarnom umení predstavujú Kaplický, Kľúčik, Gažovič, Brunovský, Dubay, Kulich, Bártfay, Hložník, Zimka (a, samozrejme, predchodcovia Fulla, Galanda, Benka, Bauer, Alexy, Bazovský, Sokol, Weiner-Kráľ, Majerník), v architektúre Dedeček, Milučký, Matúšik a i., vo filmovom umení Jakubisko, Hanák, Havetta a i.; v hudbe Collegium Musicum, Fermata, Jazz Q, Provisorium, Varga, Ursiny, Hammel a moderní skladatelia Moyzes, Suchoň, Cikker; v poézii Mihálik, Válek, trnavská skupina (s nadväznosťou na Novomeského, Kráľa, davistov, katolícku modernu a avantgardných spisovateľov), v próze a dráme Jaroš, Ballek, Ťažký, Sloboda, Mitana, Solovič a ďalší. V rámci periodík od modernistického DAVu, cez Elán, Kultúrny život, Verbum, Mrázom zmodernizované Slovenské pohľady ako východiskové časopisy moderny až po Literárny týždenník, Dotyky a súčasné Slovenské pohľady.

Vo svete je neomodernizmus používaný ako filozofická pozícia, založená no na modernizme ako konštruktívnej kritike ideologického postmodernizmu, z ktorého smeruje k novej moderne. Používa sa tiež alternatívne ako remodernizmus, teda umelecké a filozofické hnutie, založené na oživení aspektov modernizmu v jeho ranej forme, ktorý nasleduje po postmodernizme a s ktorým kontrastuje (stojí na princípoch autenticity, sebavyjadrenia, autonómii, spirituality). [1]

Slovenské národná kultúra by sa mala prioritne opierať o úspechy, ktoré dosiahli dejinne úspešné organizácie ako Matica slovenská či Spolok slovenských spisovateľov, cez ktoré prešli sitom významné osobnosti, ktoré celý jej vývoj formovali. Od čias Slovenského učeného tovarišstva, cez Tatrín po Maticu, Umeleckú besedu Slovenska, Spolok slovenských spisovateľov sme mohli sledovať zápasy o rôznorodé kultúrne koncepcie a dialektický vývoj slovenskej kultúry. Raz išlo o spor medzi klasicizmom a romantizmom, neskôr medzi realizmom a modernou, dnes je to spor medzi postmodernizmom a neomodernizmom.

Popretie pravdy a veľkých naratívov (príbehov) ako vízia šťastnej a spravodlivej spoločnosti mierovo kooperujúcich národov, o čo sa snažili dekonštruktivistické postmoderné koncepcie, možno prekonať iba novou víziou. Hauser zdôrazňuje, že postmodernizmus zmutoval, čo dokazuje vznik nových umeleckých koncepcií. Slovenský neomodernizmus stavia na základoch realizovaných úspechov slovenskej modernej kultúry v literatúry, výtvarnom umení, divadle, filme, architektúre, hudbe a ďalších umeniach (Fulla, Galanda, Bauer, Sokol, Majerník, Krón, Alexy, Plicka, Brunovský, Dubay, Hložník, Bielik, Ťapák, Dedeček, Milučký, Jurkovič, Krasko, Jesenský, Novomeský, Plávka, Válek, Ballek, Uher, Jakubisko, Jaroš…), no nepopiera ani predchádzajúci vývoj v 19. storočí (klasicizmu, romantizmus, realizmus), z ktorého hľadá inšpiratívne fúzie aj pre dnešok, predovšetkým v ideách národnej a sociálne emancipácie či pokrokových humanistických vízií (bernolákovci, generácie Všeslávie, štúrovci).

Tak ako slovenskí modernisti aj slovenská neomoderna bude filozoficky nadväzovať na všetko pokrokové a humanistické, čo zanechali osobnosti ako Anton Bernolák (prvá kodifikácia jazyka), Juraj Fándly (sociálna kritika), Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik (kultúrna spolupráca Slovanov), Ľudovít Štúr či Jozef Miloslav Hurban a Štefan Marko Daxner (prvý kultúrny a politický program Slovákov).

Základným východiskom slovenskej neomoderny/remoderny je princíp kontinuity, ktorý nachádzame u davistov [2], ktorí spočiatku popierali tradíciu, aby ju objavili pre nový moderný kulturologický koncept, oživujúci tradičné v novom modernom šate tak v politickom, ako aj umelecko-estetickom zmysle.

Slovenská neomoderna nepopiera tradície, kreatívne ich transformuje pre potreby problémov 21. storočia, avšak nevidí zmysel v jednoduchom formálnom návrate k tradíciám, teda bez ideového obsahu a vyššieho zmyslu (v zmysle máme radi kroje, ľudovú hudbu, chalúpky a tradičné jedlá len preto, že sú tradičné). Preto slovenská neomoderna odmieta fetišizáciu prejavov tradície ako východiska, ale považuje tieto prejavy iba ako nástroj, ktorý môže inšpirovať nové umelecké prejavy. Pestrosť slovenskej moderny inšpirovanej folklórom je mimoriadne bohatá a ukazuje, že možno s tradíciami pracovať v nových, kreatívnejších kontextoch (Galanda, Fulla, Sokol, Plicka, Jakubisko) ako iba priamočiarom opakovaní zažitého v uniformnej podobe.

Na druhú stranu 21. storočie ponúka aj nové, neprebádané oblasti umenia a filozofie, ktoré umožňujú vymaniť sa z predstavy, že slovenské znamená zákonite len tradičné, len návrat k minulosti (naopak, slovenskej kultúre musí patriť aj prítomnosť a budúcnosť). Slovenská kultúra dokázala napr. vytvoriť špecifický variant surrealizmu (nadrealizmus – Reisel, Fabry), katolícku modernu (Dilong, Silan), slovenský symbolizmus (Krasko, Roy), nové podoby expresionizmu (Galanda, Sokol), davistov (Novomeský, Poničan, F. Kráľ) či mimoriadne inšpiratívne filmové, sochárske, výtvarné či architektonické počiny (Bártfay, Kulich, Dedeček, Milučký…). Filozof Michael Hauser vyhlasuje, že postmoderny sa nedá zbaviť a poprieť ju radikálnym odmietnutím aj po formálnej stránke, naopak, prekonať postmodernu možno iba popretím jej ideologických súvislostí, no možno sa inšpirovať jej kreatívnymi postupmi, ktoré sú už tak zakorenené v kultúre, že ich nemožno ignorovať, ako napr. hyperkontextualita ako umelecká metóda. Duch postmodernizmu (v zmysle napríklad kreatívnych postupov v umení a toho, čím sa z postmodernizmu možno inšpirovať) sa môže zachrániť iba vtedy, ak sa spojí s modernistickou vážnosťou. Toľko teoretický úvod k oblasti umenia a filozofie.

Slovenská neomoderna však má aj kultúrno-politické vyústenie vo vízii nového neomodernistického Slovenska, čo súvisí aj s kultúrno-politickým a geopolitickým programom. Uvedomujúc si tézu Vladimíra Mináča o Slovensku ako krajine, ktorá vzdorovala počas celých svojich dejín záujmom veľmocí, Novomeského tézu mostu medzi Východom a Západom, uvedomujúc si Kollárovu tézu o mierotvornom poslaní Slovanov, Šafárikove a Štúrove tézy o národnom ako ceste k humanizmu v kontraste sveta extrémneho kozmopolitizmu a tzv. progresivizmu popierajúceho národno-emancipačné, ale v mnohom aj sociálne princípy, deklarujeme jednoznačne postoj humanisticko-pacifistický, vlastenecký, sociálny, kresťanský a pro-slovanský, ako základné hodnotové ukotvenie slovenskej kultúrnej politiky. Moderný národ musí reflektovať na súčasné tendencie usilujúce sa o minimalizovanie vlastnej suverenity a to možno iba v kontexte medzinárodnej spolupráce Slovákom kultúrne najbližších národov, teda  najbližších slovanských národov (napr. Česko, Srbsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko), samozrejme s ďalekosiahlym cieľom spolupráce aj s neslovanskými, no kultúrne blízkymi národmi (Rakúsko, Maďarsko) s cieľom posilniť stredoeurópsky priestor.

Kultúrna spolupráca je základným predpokladom budovania mierovej a sociálne spravodlivej spoločnosti. Bez kultúrnej spolupráce, ktorá vytvára základné predpoklady pre dobré medzinárodné vzťahy, nemožno uvažovať o svetlejšej budúcnosti Slovenska, preto je nutná spolupráca na všetky svetové strany. Kým však vyspelé západné krajiny (USA, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia) nebudú schopné v dostatočnej miere akceptovať slovenské suverénne postoje (predovšetkým slovenské existenčné záujmy) a budú raziť politiku extrémneho progresivizmu, militarizmu, cenzúry, etnického šovinizmu a vojny, nemožno uvažovať o bližšej kultúrnej spolupráci.

Je však otázkou budúcnosti, že tieto tendencie budú skôr či neskôr zákonite dialekticky prekonané, preto už teraz treba uvažovať o tom, ako nadviazať nové kultúrne spolupráce so Západom, ktorý prekoná vlastnú krízu. Slovenská neomoderna potrebuje priestor na svoju realizáciu.

Táto výzva je prvým pokusom definovať kultúrnu politiku od čias Novomeského, Válka a Mináča. Po roku 1989 nastala v kultúrnej politike tvrdá diskontinuita, tzn. nevznikla zmysluplná a na problémy doby reagujúca iniciatíva. Tento manifest je vlastne prvým pokusom definovať program, ktorý by slovenská kultúra v jej životaschopnom zmysle mohla ponúknuť s cieľom predvídať budúce javy.

Postmodernizmus je na ústupe, postmodernizmus zlyhal, svet je pripravený na neomodernu, Slovensko na národnú neomodernu.

***

[1] 1. Remodernisti zdôrazňujú, že postmodernizmus v ideologickom zmysle je cynický, duchovne prázdny a neponúka žiadnu alternatívu. Prvým svetovým impulzom remoderny je umelecké hnutie stuckizmu, ktoré sa rozhodlo propagovať figuratívnu maľbu ako protiklad postmoderného konceptuálneho umenia. Stuckisti sa postavili manifestom proti dekonštrukcii, irónii postmodernizmu a zdôrazňujú to, čo je charakteristické ako duchovnosť umelca. Dialekticky to v manifeste definujú ako popretie popretia umenia, teda anti-anti-umenie. Konvenčným chápaním umenia sa teda stavajú proti anti-umeniu. Ide predovšetkým o výtvarníkov, fotografov, sochárov, filmárov atď., ktorých spája odpor proti postmodernému konceptuálnemu umeniu. Filozoficky reflektoval tieto skupiny česky filozof Michael Hauser, ktorý však dôrazne poznamenáva, že v 21. storočí vďaka silnému vplyvu postmodernizmu neexistuje akýsi nový univerzálny koncept, ale vznikajú rôznorodé reakcie na postmodernu ako offmoderna, altermoderna, metamoderna, premoderna, ako aj remoderna. Hauser však dodáva, že aj to je dôkazom, že postmodernizmus, ako ho poznáme (od Jamesona a Lyotarda), patrí definitívne do minulosti. Hauser dodáva, že symptómy konca postmodernizmu sú napr. frustrácia z post-štrukturalizmu, dekonštrukcie, únava z recyklovania postov, únava z malých rozprávaní (naratívov) a kríza liberálnej demokracie vo všeobecnosti.

[2] Deana Jakubisková: Deana Jakubisková: Boli to práve davisti, kto na princípe moderného umenia vytvoril štruktúru kultúrnej politiky postavenú na princípe polemiky (dialógu). Odohrávalo sa to v čase, keď vo svete dominovali avantgardné smery ako surrealizmus, doznieval dadaizmus či kubofuturizmus. Odklonili sa od realizmu a priniesli nový moderný pohľad v literatúre aj na spoločnosť. Realitu začali vyjadrovať v abstrakcii, v modernejšom jazyku, dialo sa to i vo výtvarnej tvorbe, takisto v hudbe. Bola to doba nových ciest, nových vyjadrovacích prostriedkov a obrazov v jazyku. Nadviazali na surrealizmus, ale vytvorili si vlastnú cestu, vychádzajúcu z domáceho slovenského prostredia. Týmto boli ovplyvnení aj politici, ktorí hľadali nový spôsob vyjadrovania a realizácie ideí. V súvislostiach slovenských kultúrnych dejín nemožno obísť skutočnosť, že davisti v literatúre veľmi silno ovplyvnili ďalšiu generáciu druhej polovice 20. storočia (Miroslava Válka, Vladimíra Mináča, Vojtecha Mihálika) nielen v tvorbe, ale aj v spoločenských postojoch. Keď Miroslav Válek bol ministrom kultúry (1969 – 1988), v rámci pomerov umožňoval umelcom realizovať myšlienku dialógu. Podporoval aj rebelov kultúry, čím v kultúrnej obci prebiehal dialóg. Tvorilo sa tradičné a požadované umenie, no rodila sa aj tvorba novými cestami. Nemôžeme obísť ani divadelné umenie. Predstaviteľom princípu dialógu v spoločnosti i v kultúrnom historickom kontexte bol významný režisér Slovenského národného divadla Miloš Pietor (syn právnika a politika Ivana Pietora a vnuk Ambra Pietora, novinára a iniciátora prvého ženského spolku Živena). Do slovenskej divadelnej klasiky priniesol úplne nový pohľad. Už to nebolo iba o krojoch, lahodnosti, ale zrazu v dramatických dielach odhaľoval psychologické roviny postáv, do romantického folklórneho obrazu slovenskej klasiky s noblesou jemu vlastnou vniesol naturalizmus bolesti, krutosti, drámu jedinca, ale i satiru malej uzavretej spoločnosti.