Založ si blog

Hejtuj, hejtuješ, hejtujeme alebo esej o hejteroch, hejtovaní a hejtoch

Kde mlčí literatúra, tam iste mlčali všetky vyššie zámery života.
Jozef Miloslav Hurban

Upozornenie (len) pre čitateľa, ktorý by udávati chcel: Všetko v tomto blogu je vymyslené a nezodpovedá skutočnosti. Postavy aj reálie sú vymyslené a vytvorené pre pobavenie publika.

V tej najširšej definícii je kultúra všetko čo vytvoril človek, a súčasťou kultúry je aj nenávistný prejav, tvorba nenávisti, resp. slovných spojení či viet spojených so šírením kultúry, ktorá je založená na negovaní, urážaní atď. niekoho druhého či už na základe názorovej alebo len obyčajnej antipatie. Slovo hejt, hoc už v úvode treba dodať, že je možno zámerom nehovoriť slovenské slovo nenávisť či namiesto hejter nepriateľ, sa objavuje pomerne často v hlavnom mediálnom prúde s cieľom označiť toho zlého, kto rozsieva nenávisť. Myšlienka je to síce častá, avšak problémom je kto tieto morálne súdy vyslovuje a za akým účelom.

Hejt rozhodne nie je ani v kultúre ničím novým. Spomeňme len známe osobnosti slovenskej kultúry ako napr. J. I. Bajza, ktorý vydal spis Anti-Fándly či jeden z najznámejších slovenských „hejterov“ Jonáš Záborský, autor Hurbaniády. Vtedy sa tomu hovorilo hanopis.

Možno, že i samé úrady prejmú starosť o to, kam sa má podieť dielo, nesúce samý nebezpečný kontraband, ako keď Andraščík vydal svoj „Pálenčený šenk“. Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia, píše Záborský sebaironicky v Predmluve k Faustiáde, ktorú nikto čítať nebude.

Spomeniem tiež „ťažké hejty“ medzi Kollárom a Štúrom či Bajzom a Bernolákom alebo Štefanovičom a štúrovcami. Kollár si dokonca vytvoril (ako sa dnes hovoŕí) „nick“ Čechobratr Protištúrsky a písal do Štúrovho „mesendžera“ takéto hejty:

Váš cíl a noviny jako takové ja schvaliju. Převrácený ale váš prostředek k tomuto cíly je ošklivým. Při slyšení vašich hrubých surovozvukých slov uši boleti začínají a sám čich na jakousi nepříjemnou vůni jako ze stají, krčem, a jiných peleších míst zapáchá a nos uráží… taračka, trpačina, bačovina, ledačina, sprostačina…  

Hejt je skrátka súčasťou kultúry, ba niekedy má aj pozitívny efekt v tom, že sa z neho vykryštalizuje aj niečo pozitívne, ako napríklad boj za uznanie slovenského jazyka (Štúr vs. Kollár), odpor voči feudálnym predsudkom (Bajza vs. Bernolák) alebo poukázanie na sociálnu víziu slovenskej budúcnosti (Štefanovič) či konštruktívna kritika spolupráce s Viedňou (Jurkovič, Palárik).

Podobných záležitostí nájdeme dostatok aj vo svete ako napr. Anti-Dühring od Engelsa či Schopenhauerova kniha o spisovateľoch. Za hejty sa dnes dostáva tzv. ban, čo taktiež nie je novinkou. List „banovaných“ kníh je pomerne široký. Adam František Kollár si rád zahejtoval v diele O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci proti šľachte a duchovenstvu. Požadoval zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty, presadzoval myšlienky občianskej rovnosti či zavedenie náboženskej slobody. Následne bola jeho kniha verejne spálená.

Juraj Fándly si zavtipkoval v knihe Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom, o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích a taktiež sa dostal na zoznam. Nemožno opomenúť ani pravidelnú cenzúre z dôvodov boja proti panslavizmu v 19. storočí a proti buržoáznemu nacionalizmu v 20. storočí, ktorá sa opätovne vracia v 21. storočí. Opäť sa hľadajú agenti a nebezpeční panslávi, komunisti, agenti atď, ako to počúvame dokonca z úst jedného nemenovaného bývalého ministra s veľmi nízkymi intelektuálnymi schopnosťami (jeho plytké prejavy sú jednak neospravedlniteľné, a jednak jeho intelektuálnu nekompetentnosť dokazujú). Taktiež nemožno zabudnúť na konfiškovanie celých nákladov či vybielené miesta v časopise DAV počas prvej republiky.

Banovali náboženskí fundamentalisti (tak v kresťanstve, ako aj v islame či v iných náboženstvách), feudáli a monarchisti, prvorepublikoví demokrati, Pinochet, fašouni aj nacisti, ale aj doktrinárski leninisti či maoisti, rovnako ako americkí ultrakonzervatívci 50. rokov. Po novom však banujú aj progresívni liberálni demokrati v mene tzv. otvorenej spoločnosti (termín K. R. Poppera). Dnes sa tomu hovorí „cancel culture“. Niečo by o tom vedeli hovoriť Rowlingová, Depp, Chomsky, Atkinson, Helena Bonham Carter, Roger Waters či dokonca Monty Pythons. V minulosti si podobné zažili aj Charles Chaplin, Einstein či Trumbo. Špeciálne pri Trumbovi odporúčam mimoriadne aktuálny rovnomenný film.

A ešte jedna osobná skúsenosť. Sám som sa podieľal na jednom klipe, ktorý neprešiel dobovou cenzúrou, konkrétne klip k skladbe Z tričiek zúri Che Guevarra od Elánu, ktorý kritizuje všetko, čo je zakázané liberálnou demokraciou kritizovať. Napriek absolútnemu mediálnemu bojkotu získal klip až 80 tisíc prehratí. Dobovou cenzúrou neprešla ani najnovšia kniha Clementis & Mináč, o ktorej nenájdete žiadnu zmienku v tzv. hlavnom mediálnom prúde a veľké šťastie na mediálnu pozornosť nemala ani kniha Utopisti. Nuž čo. Ak ma vyhodia cez dvere, vrátim sa cez okno a tak sa mi napriek všetkému knihy podarilo spopularizovať a prvá menovaná je už takmer vypredaná. Ale vráťme sa k téme.

S hejtermi (alebo po slovensky „s nepriateľmi“) mám bohatú a niekoľkoročnú skúsenosť snáď už od bájneho slávneho prevratu na Majdane Nezaležnosti (kto chápe, nemusím vysvetľovať, kto nechápe alebo nechce chápať, tam je to zbytočné). Približne po roku 2014 začali masové nenávistné kampane na sociálnych sieťach, ktoré lynčovali ľudí pre ich ideové, politické alebo náboženské postoje. Ale neboli to hejty vecné, ale osobné, iracionálne až fanatické. Tieto hejty neriešili ideový spor ako to bolo v minulosti. Pripomínali skôr spory malých detí v škôlke alebo hysterické výlevy urazených bývalých frajeriek. Žeby táto trápna forma súvisela nejak aj s orientáciou adminov a ich frustráciami? Odpoveď nechám na čitateľa či niektorého z adminov, ku ktorému sa môj blog skôr či neskôr určite dostane. Že pozdravujem. V každom prípade frustrovaný a zakomplexovaný človek vám dokáže spôsobiť svojou zloprajnosťou obrovské nepríjemnosti. Akoby zrazu začne existovať vaše druhá ja, identita, ktorá existuje iba v hlavách ľudí, ktorí o vás vytvárajú určitú povesť. Zrazu sa o sebe začínate dozvedať veci, o ktorých ste ani netušili. Čítate o sebe komentáre, ktoré opisujú neexistujúce veci a neexistujúce situácie. A predovšetkým, nemáte šancu sa brániť. Najťažšie je vysvetľovať vaši známym a kamarátom, ktorí sú absolútne mimo vášho sporu, prečo to robia, aký je ich cieľ, kto za tým je… atď. Je to mimoriadne únavné. Ako to všetko začalo? Pamätáte sa ešte na „smotanový“ zoznam nepriateľov spoločnosti? Nechce sa mi podrobne rozoberať všetko čo sa stalo tak mne, ako mojim známym, ktorí sa nebáli vyjadriť určité pravdivé, no zároveň nepohodlné postoje. Len pripomeniem, že jedného docenta šikanovali študenti (podotýkam, neboli to slovenskí študenti), iného napadli na ulici a ďalší si zase nevedel nájsť prácu.

Na obľúbenej sociálnej sieti vznikol jeden obrovský paradox. Na jednej strane ste mohli dostať ban za akýkoľvek nevinný žart alebo jemnú nadávku, ktorá sa týkala napr. istej ultrachránenej menšiny (plus novinárov a vybraných chránených politikov a aktivistov), na druhú stranu vás mohli urážať akýmkoľvek nechutným spôsobom a to bez akejkoľvek perzekúcie (a tak isto nechránených politikov a nechránených aktivistov). A je to tak prakticky dodnes. Pred napísaním každého statusu sa musím zamýšľať, či by algoritmus za pomoci udavačov nevyhodnotil v nejakom kontexte na čomkoľvek niečo „nenávistné.“ A tak postupne vzniká autencenzúra. Vynechávam slová, používam prirovnania, vyhýbam sa dokonca a citáciám hejtov, nakoľko ich algoritmus môže vyhodnotiť práve ako vaše vlastné.

K tejto eseji ma motivovali dve debaty s dvomi kamarátkami. Prvá debata bola o legitimite fyzického násilia resp. odmietnutí fyzického násilia za verejne vyslovený názor. Spočiatku sme sa obaja zhodli, že je neprijateľné aby voči niekomu bolo na ulici, v bare či hocikde inde aplikované násilie bez akéhokoľvek dôvodu. Kolegynka, ktorú si mimoriadne vážim, stojí na presne opačných ideových pozíciách, no spočiatku sme sa zhodli. Zároveň však dodala, že jej známy skončil v nemocnici, pretože na neho niekto zaútočil pre ideový postoj A, a to v konkrétnom klube. Ja som k tomu dodal, že niekto iný bol rovnako napadnutý, v tom istom klube pre ideový postoj B, ktorý zastáva aj čašník v klube, ktorý bol zároveň hlavným iniciátorom konfliktu. Počiatočná zhoda sa zrazu vytratila. Akonáhle bol vyslovený proti-príklad, zaznela bájna veta pochybovania, ktorú počuť pomerne často z úst ľudí, ktorí potichu schvaľujú násilie voči ideovým oponentom: „A neprovokoval? Nezaslúžil si to? Nemá on už takú povesť?“ Jednoducho nie je možné, že by strana A priznala, že aj strana B je rovnako agresívna. A toho sme svedkami denno-denne v mediálnom hlavnom prúde. Nenávisť je šírená spravidla len proti jednej skupine ľudí, pričom druhá skupina ľudí musí byť spravidla agresorom, a to dokonca aj v prípade, že je zahnaná do kúta a nútená sa brániť. Napriek všetkému musím povedať, že táto bytosť je azda jediným príkladom človeka z „druhej strany“, ktorá so mnou dokáže diskutovať bez predsudkov, urážok či zosmiešňovania. Keby všetci na onej „druhej strane“ boli ako ona, všetko by vyzeralo inak a dokonca som presvedčený o tom, že by mohlo dôjsť aj k mnohým spoločenským kompromisom tak pre jednu, ako aj druhú stranu. To je ale moja vysnená utópia, teda vlastne stav pred rokom 2014, keď som mohol bez problémov hrávať na pódiách a nikto nemal potrebu riešiť moje hodnotové presvedčenie a vyraďovať ma všade, kde to je možné. Táto osoba zostala na pozíciách ako ľudia v roku 2014. Síce sa nezhodneme, ale nebudeme sa preto nenávidieť a robiť voči sebe zákernosti. Kiežby ich bolo viac.

Druhá diskusia prebehla s osobou, ktorá dlhodobo „hejtuje“ na sociálnych sieťach a považuje to zrejme za svoje najvyššie poslanie svetu. Táto diskusia už neprebiehala v kultivovanom duchu, ale na úrovni nadávok, urážok a pod. Diskusia by nebola tak podstatná, keby v nej nezaznel ďalší zaujímavý „argument“. Vraj ona má právo „hejtovať“ niekoho, kto je vo verejnej funkcii a je platený z jej daní. Jednak niečo ako „právo na hejt“ naša legislatíva asi nepozná, a jednak je trápne a smiešne, ak denno-denne počúvame o tom, ako sa šíri nenávisť z úst politikov (samozrejme iba účelovo a jednostranne), no zároveň tá istá osoba, čo hejt kampane „kritizuje“, hovorí o jej posvätnom práve hejtovať. Táto ideologická presmyčka pripomína otočenie práva slobody slova na slobodu médií alebo redakčnú slobodu. Jednoducho, ak chceme cenzurovať, zrušiť, ignorovať konkrétneho človeka, je to redakčná sloboda. Ak novinár chce niekoho dehonestovať, je to sloboda médií. Ak sa chce niekto brániť napr. tým, že na cenzúru poukáže, zrazu sa už jedná o „vyzývanie k nenávisti“. Bolo by to smiešne, keby to nebolo tragické a trápne.

Iste si dobre pamätáte kampaň okolo hlasovania o absolútnej lojalite gubernie k impériu. Nebudem hovoriť podrobnosti, kto chce, pochopí. Kto nechce, môže si prečítať úvodnú vetu tohto blogu. Médiá boli plné správ o vyzývaní k nenávisti. O niekoľko dní neskôr sa situácia otočila. Tie isté média potichu schvaľovali absolútnu nenávisť ku konkrétnym politikom, ba dokonca až do takej miery, že NIKTO nepoukázal na kampaň nenávistných posterov rozmiestnených po hlavnom meste s hlavou konkrétneho politika, ba dokonca zverejnením adresy jeho bydliska. Dokonca viem o stránke, kde sa vyhrážali jeho rodine a prepierali jeho príbuzných od sestry, manželky až po matku. Samozrejme o tom nenapísal nikto ani ň. Vráťme sa však ešte do roku 2014. V tomto čase začali tie najnechutnejšie kampane práve od tých, ktorí dnes poukazujú na nenávisť či rozdelenosť spoločnosti. Všetky urážky, obvinenia a hejty mám zdokumentované a uložené v archíve ako dôkazový materiál. Mám ich odložené aj pre tých, ktorí by sa snažili ohýbať pravdu v tom kontexte, kto studenú občiansku vojnu vyvolal. Pamätáte si ešte kampaň istej N a d á c i e vraj o t v o r e n e j s p o l o č n o s ti? Písal sa rok 2015 a boli to práve ľudia z tej „tolerantnej a slušnejšej“ časti spoločnosti, ktorí v tom istom čase začali šíriť tie nejnechutnejšie memečká a hejty. Tie mená už nebudem menovať, nestojí to za to a poučil som sa v tom, že reklamu im robiť nebudem. V tomto kontexte ma však zaráža, že tí istí ľudia majú drzosť hovoriť o tom, že niekto šíri nenávisť napr. voči kráľovnej (zámerne nepožívam republikánsku, ale monarchistickú hodnosť, aby som tým zdôraznil,že iba monarchovia si zabezpečujú nekritizovateľnosť zhora… samozrejme ako už bolo povedané vyššie, podobnosť s realitou je čisto náhodná) či novinárom, ak tí istí novinári ako aj kráľovná na 100% o šírení tejto nenávisti vedeli a za celé tie roky sa ani raz nevyslovili, ani raz sa nedištancovali od týchto nechutných projektov. Dokonca si tieto „projekty“ kráľovnú hýčkali podobne ako novinárov, kým iných hejtovali všetkými prostriedkami.

Otázka však je čo s tým urobiť. Včera som debatoval s jedným bývalým kolegom z dnes už neexistujúcej redakcie, ktorá by už v súčasnej podobe cenzúry ani nemohla existovať. Nielenže sa dostala na zoznamy istej súkromnej antivírovej spoločnosti, ba dokonca ju nemôžete citovať ani ako zdroj na slovenskej Wikipédii, čo je mimoriadne tragikomické a úbohé (v štýle: nesúhlasíš s mojim názorom? chceš sa brániť? zakážeme ti to…). Pointa rozhovoru však spočívala v tom, ako ďaleko sme sa v rámci oficiálne uznanej cenzúry dostali. Nedávno som chcel vydať knihu, ktorá nemohla vyjsť lebo sa v nej vyskytovalo meno človeka, ktorý je zakázaný resp. zrušený. Má dva doktoráty, niekoľko vydaných kníh a napriek tomu, že jeho príspevok bol politologický (nie politický resp. nie stranícky), kniha nemohla vyjsť, lebo spoluautori si neželali byť s ním v jednej knihe. Kolega k tomu dodal, že ešte pred desiatimi rokmi prišli na tlačovú konferenciu aktivistov bojujúcich proti nadvláde istej veľmoci na Slovensku hlavno-prúdové médiá. Viete si niečo takéto dnes predstaviť? S kolegom sme sa zhodli, že v súčasnosti absentuje niečo ako verejná diskusia. Vytvárajú sa enklávy, ostrovčeky ľudí z názorových okruhov, ktorí s inými okruhmi buď vôbec nediskutujú alebo sa hejtujú či dokonca usilujú o vzájomnú kriminalizáciu (za názor), čo je už najvyšší patologický jav súčasnej spoločnosti. S iným kolegom sme viedli diskusiu ako z toho všetkého von. Tak v prvom rade má pravdu istý zakázaný docent, že treba začať kritikou do vlastných radov a až potom je možné nájsť aspoň čiastočne cestu k dialógu. Takáto situácia je však možná iba v prípade, že sa k nej vytvoria podmienky a tie sú dve: prístupnosť ideového oponenta k serióznemu dialógu (tým treba chápať, že racionálne argumenty nezosmiešňuje a nepovažuje oponenta za menejcenného, hlúpeho či hodného posmechu, ale debatuje s ním seriózne, na úrovni a vecne) a predovšetkým sloboda slova. Ak tieto dve podmienky nie sú splnené, akákoľvek iniciatíva k pluralite a dialógu je zbytočná pretože na podanú ruku dostanete maximálne tak pľuvanec.

Čo teda robiť? Poukazovať všetkými prostriedkami na pokrytectvo a nekonečne falošné tvrdenia o šírení hejtu iba jednou stranou.

Rok 1989 bol o obnovení názorovej plurality. Tá bola dobrá iba ako zbraň proti predchádzajúcemu zriadeniu. Následne nastali časy relatívne slobodné (teda slobodné nielen v oblasti slobody slova, ale aj v zmysle negatívnom, teda v kontexte slobodného rozkrádania štátneho a národného majetku), následne prišiel akýsi sociálny zmier, ktorý trval približne do roku 2014. Po roku 2014 prišla nová forma cenzúry, čím nainštalovaný režim dialekticky poprel základy, na ktorých bol postavený – základy demokracie a plurality.

Dodatok pre niektorých notorických trolov a hejterov v diskusii: K tomu kázaniu o vode – porovnávať jemnú a dostatočne opodstatnenú iróniu s vulgárnymi nadávkami či vyhrážkami fyzickým násilím je prejav trápnosti.

Deň víťazstva nad fašizmom a oslava mieru na Slavíne [exkluzívna fotogaléria a príhovory]

08.05.2024

Slavín je naša socha slobody, Slavín je naša socha mieru. R. F. BRATISLAVA, 8. máj 2024 — Ako každý rok, tak aj pri príležitosti 79. výročia ukončenia svetovej vojny a porážky fašizmu oslavovali Slováci mier. Slavín zaplnili stovky ľudí, predstavitelia vlády, ministri, poslanci a významné osobnosti kultúrnych inštitúcií. Svet si pripomína 79. výročie víťazstva nad [...]

Medzinárodne významná osobnosť v Galérii Matice slovenskej + rozhovor v SNN

07.05.2024

Galéria Matice slovenskej, ktorá bola založená približne pred rokom žne prvé medzinárodné úspechy. Po prezentácii výtvarných diel umelcov v západnom svete, teda v mestách Brusel a Štrasburg zaviala do Galérie MS, ktorá je aktuálne v Dome MS Bratislava, aj vôňa Karibiku. Výstavu si prišiel pozrieť (ako oficiálny hosť) veľvyslanec Kubánskej republiky v Slovenskej [...]

Poďakovanie Zuzane Kovačič Hanzelovej za propagáciu literárnych a kulturologických podujatí Matice slovenskej

03.05.2024

Keď vás roky RT-PS a média hlavného prúdu ignorujú je mimoriadne vzácna každá príležitosť na promovanie vašej činnosti. O to viac si človek váži, ak sa o nej dozvedia aj ľudia mimo vašej „bubliny“. Preto sa chcem verejne poďakovať populárnej žurnalistke, že si všimla plagáty z realizovaných podujatí Matice slovenskej v Bratislave, ktoré už tretí rok [...]

Marcela Kosová

Mazákovo miesto je obsadené, novou šéfkou Súdnej rady sa stala sudkyňa Kosová

14.05.2024 11:56

Najvyššie miesto v Súdnej rade obsadila bratislavská sudkyňa.

poľsko, baňa

Po závale v uhoľnej bani sú traja baníci nezvestní, ďalší sú zranení

14.05.2024 11:30

K závalu došlo skoro ráno približne 870 metrov pod zemou.

Zuzana Dolinková, Martina Šimkovičová

Šimkovičová aj Dolinková prežili hlasovanie o nedôvere a ostávajú ministerkami

14.05.2024 11:00, aktualizované: 11:41

Cez víkend minister práce Erik Tomáš (Hlas) na margo odvolania uviedol, že obe ministerky majú podporu koalície.

Kosatka dravá

Zvedavosť, hra či výstraha. Kosatky potopili plachetnicu, posádku zachránil tanker

14.05.2024 10:04

Išlo o siedmy takýto incident od roku 2020.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 252
Celková čítanosť: 822221x
Priemerná čítanosť článkov: 3263x

Kategórie