Blog Lukáša Perného

Milí čitatelia, pred týždňom som vystúpil s tajomníkom Matice Petrom Schvantnerom pri príležitosti výročia kodifikácie spisovného jazyka v Hlbokom.
Na podujatí zaznela časť môjho prejavu. V celej verzii ho zverejňujem na blogu.

Vážení prítomní,

Tajomník Matice Peter Schvantner a autor blogu

prihovováram sa k Vám nielen ako kulturológ pracujúci pre Slovenský literárny ústav, ale aj ako občan, ktorý je súčasťou politického slovenského národa, ktorý by dnes neexistoval nebyť monumentálnej snahy generácií bernolákovcov, Generácie Všeslávie a štúrovcov. Kodifikácia spisovného jazyka bol pomerne zložitý proces, ktorý vyvrcholil až Hodžovsko-Hattalovskou reformou v roku 1851, čo bola kompromisná dohoda medzi bernolákovcami a štúrovcami. Proces bol započatý už vydaním Bernolákovho Pravopisu a Filologicko-kritickej rozpravy o slovenských písmenách. To bol vôbec prvý pokus o kodifikáciu jazyka, tzv. bernolákovčiny, ktorá vychádzala z jazyka, ktorý bol používaný v prostredí trnavských akademikov. Prelomovou udalosťou bola štúrovská slovenčina. Túto udalosť si pripomíname práve dnes. Rád by som pri tejto príležitosti zdôraznil jednotiaci až ekumenický moment, ktorý je významný nielen v našich, ale aj európskych dejinách. Nebyť symbolického súhlasu od Jána Hollého – ktorý síce povedal, že bude používať staršiu formu jazyka, dal však štúrovskej iniciatíve legitimitu – nebolo by tohto ekumenického momentu. Napokon ekumenický rozmer má tak Matica, ako aj predchádzajúci Tatrín. V ekumenizme sú Slováci skutočne celoeurópskym unikátom. Vráťme sa ale ku kodifikácii.

Spisovnú slovenčinu uzákonili Štúr s Hurbanom a Hodžom na Hurbanovej fare v Hlbokom, aj keď treba povedať, že boj o oficiálne uznanie slovenského jazyka bol iba na začiatku. Nemám však priestor na detailnú analýzu tohto procesu. Riaditeľ Slovenského literárneho ústavu doc. Lomenčík tejto problematike venoval vyše hodinovú prednášku na festivale Slovesná jar. Nakoľko nie som jazykovedec, ale kulturológ a filozof, rád by som vo svojom krátke posolstve vystihol skôr kultúrno-historický význam tohto aktu.

Nebyť uznania slovenského jazyka, nebolo by ani Slovenského literárneho ústavu, ktorý zastupujem a ani Slovenskej republiky. Jazyk je základnou podmienkou pre emancipáciu národa a boli to práve generácie národného obrodenia, ktoré dali Slovákom nielen jazyk, ale aj kultúrno-politický program, základ pre vznik vzdelávacích, kultúrnych, politických a vedeckých inštitúcií, a napokon založili republikánske a demokratické tradície, na ktoré nadväzujeme.

Pri písaní tohto prejavu som si uvedomil ešte jednu vec. Naše dejiny neboli tvorené v palácoch, kaštieľoch, vilách, palácoch, monumentálnych stavbách, ale v malých chalúpkach, domčekoch, chatách, kolibách, čo krásne dokazuje Mináčovu tézu plebejskosti slovenského národa. Mnohé naše osobnosti sa narodili do chudobných dreveníc, nie do bohatých kaštieľov. Nie je to slabosť, ale naopak, cnosť, že aj v chudobných, skromných podmienkach sme dokázali vytvoriť vlastné dejiny, ktoré neboli založené na pľundrovaní, vykorisťovaní a dobývaní iných národov, ale na duchovnom povznesení vlastného ľudu. Na túžbe, vízii po lepšej budúcnosti.

Kodifikácia prebehla v priestoroch malebnej fary, Slovenská národná rada sa schádzala v dome pani Kolényovej, vôbec prvé divadlo či prvá kooperatíva vznikli taktiež v malých domčekoch, a aj prvé gymnáziá boli skromné. Táto tradícia sa opäť obnovila v časoch Slovenského národného povstania, keď v ilegalite zasadala Slovenské národná rada. Prvé monumentálne stavby pre inštitúcie začala budovať prakticky až povojnová generácia budúceho modernistického Slovenska (vzišla zo skupiny davistov) a aj to len vďaka vlastnej tvorivej iniciatíve a usilovnosti. Bolo to prvý krát, čo Slováci „vyšli z dreveníc“ a začali budovať moderné Slovensko, a to len vďaka vlastnej usilovnosti.

V slovenských dejinách to nebola honosnosť materiálna, ale duchovná veľkosť, ktorá bola spojená s národnou históriou a emancipačným procesom.

Jazyk to nie je iba ideologický prostriedok komunikácie, ktorý denno-denne počúvame z prázdnych marketingových fráz od politikov. Jazykom môžeme tvoriť poéziu a umenie; jazykom môžeme vznešene komunikovať; môžeme vytvárať vtipy aj zvodné slová; hlásať Božie slovo, jazykom sa môžeme zaľúbiť (alebo spôsobiť, že sa niekto zaľúbi do nás), jazykom môžeme získať ľudí pre veľké myšlienky. Jazykom môžeme milovať, aj nenávidieť. A práve náš jazyk, ktorý je tak unikátny a neopakovateľný, otvára možnosti, ktoré často nevyužívame alebo o nich ani nevieme. Jazyk nie je iba mixom písmen, jazyk môže byť aj vyššou formou komunikácie. Jazykom môžeme meniť vlastný osud, aj osud národa…

Zamýšľajme sa často nad zmyslom slov, ktoré vyslovujeme a píšeme. Šľachtime náš jazyk, neurážajme ho vyslovovaním zbytočných a prázdnych fráz. Nadväzujme na to najcennejšie z nášho kultúrneho dedičstva a ukážme tzv. veľkým národom, že aj my máme svoju hodnotu, svoje dejiny, svoju kultúru.

V Hlbokom, 16. júla 2023