Blog Lukáša Perného

Utópia znázornená na známom mieste v Bratislave

Musí byť svet, kde svetlá svietia silnejšie a vtáci lietajú vyššie v oblohe, ktorá je viac modrá… a ak snívame o lepšom svete, kde naši bratia kráčajú ruka v ruke, povedzte mi prečo, sa môj sen nevie zmeniť na pravdu… spieva legendárny Elvis Presley v skladbe If I Can Dream. Takýto text je typickým príkladom vyjadrenia túžby po lepšom svete, je typickým utopickým naratívom, ktorý nachádzame v literatúre, filozofii, umení, hudbe, filme, divadle, výtvarnom umení…

Utopické myslenie je možno staré ako ľudstvo samé, no vôbec prvým spisovateľom a filozofom, ktorý „utópiu pomenoval Utópiou“ bol jednoznačne anglický právnik, politik, filozof a spisovateľ, svätec, mučeník, mysliteľ, pacifista a kresťanský humanista Thomas More (* 7. február 1478 Londýn – † 6. júl 1535 Londýn). Thomas More nielenže vymyslel toto slovo, ale založil samostatný literárny žáner poviedok, románov či noviel o vzorných, dokonalých či ideálnych spoločnostiach. Zároveň More definoval utópiu ako filozofický argument. Interpretácia Morovho diela je však rôznorodá. Sú autori, ktorí sú presvedčení, že ide o paródiu, iní dielo berú doslovne a sústredia sa na jeho negatívne prvky, ďalší zase ako inšpiráciu pre sociálne hnutia.

Tragédia slova utópia spočíva už v jeho vzniku: Thomas More doň zakódoval paradox, ktorý spôsobil aj jeho dvojakú interpretáciu. Slovo utópia, ktoré prvýkrát použil v rovnomennej knihe (1516), skrýva dva významy spôsobené homofonickou výslovnosťou v angličtine a podnadpisom De optimo rei publicæ deque nova insula („Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove“). Vychádza z gréckeho základu ου τόπος, čo sa číta buď ako oú (nie) a topos (miesto) (ne-miesto), alebo „eu“ (dobré, blažené) a „topos“ (blažené miesto). Ide teda o etymologickú hru slov ού-τόπος (nikde) a εύ-τόπος (dobré miesto), z ktorých, ako si všímajú O. Pomahač a J. Valent, vychádzajú časté slovníkové definície ako opis niečoho, čo je vykladané; ako vypovedanie alebo priamo ideál spoločenského usporiadania (výpoveď, o čom sa píše, že odpovedá nášmu chápaniu) na mieste, ktoré neexistuje. Chaos interpretácie slova spôsobil nielen dvojaký význam vychádzajúci z etymológie podnadpisu Morovej Utópie, ale aj homofónne vyslovovanie vedúce k zámene zmyslu (juːtoʊpiə). K synonymám utópie sú (v rámci najznámejšieho internetového vyhľadávača kľúčových slov Google, ktorý zindexoval masovú databázu digitalizovaných kníh) asociované slová: ideálne miesto (ideal place), nebo (heaven) a nebo na Zemi, raj, rajská záhrada (Garden of Eden), nirvana, blaho (bliss, dokonalé šťastie). Slová, ktoré evokujú v rovnakej miere zasnené a ideálne miesto (dobré miesto), a v rovnakej miere jeho nereálnosť (ne-miesto) alebo vzdialenosť (kdesi). Na základe masovej databázy vyhodnotil Google definíciu utópie ako imaginárne miesto alebo stav vecí, v ktorých je všetko perfektné.

Utópie sa však dajú vnímať aj pluráli a v antagonistickom vzťahu k dystópiám (antiutópiám). Ak by sme to zjednodušili do politickej praxe, tak prakticky každá vláda v podstate tvorí utópiu a opozícia anti-utópiu. Utopista neguje aktuálny stav, projektuje alternatívnu víziu spoločnosti. Akonáhle sa dostáva k moci, stáva sa realizátorom svojej utópie, čo pre jeho oponentov môže znamenať opak, teda realizáciu dystópie a naopak. Konzervatívna utópia, liberálna utópia, socialistická utópia, kresťanská utópia, národná utópia, globalistická utópia, osvietenská utópia, multikultúrna utópia, protikorupčná utópia, feministická utópia, ekoutópia či ponovom aj tzv. „kvír“ utópia… to všetko sú rôznorodé odtiene utopizmu v politickej praxi, ktoré môžu byť pre niekoho utópiou, pre iného dystopiou. Utópie/dystópie sú všade okolo nás. Stačí sa pozrieť na billboardy, ktoré v poslednom čase projektuje EU, obsahujúce vyslovene utopické heslá (napr. Ty si Európa, jednota a bezpečnosť; stabilita, úcta; demokracie, diverzita a pod.) evokujúce až parodicky heslá z dystópie Huxleyho Krásneho nového veta (Komunita – Identita – Stabilita).

Dodnes vo mne rezonujú slová profesora Mihinu, ktorý v kontexte Utópie Thomasa Mora povedal, že je to zaujímavá téma na výskum, ale že by v tom určite nechcel žiť. Ja som mu oponoval tým, že dielo netreba brať doslovne, ale predovšetkým ako inšpiráciu pre legislatívne zmeny posilňujúce predovšetkým občianske a sociálne práva (právo na prácu a spravodlivú odmenu, bývanie, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, dôstojný život, spravodlivé rozdelenie bohatstva atď.). Asi najvýstižnejšie to vystihol Richard Sťahel. Aj keby Utópiu nebolo možné dosiahnuť, mala by byť majákom, ku ktorému sa ľudstvo má približovať, usilovať sa o tento ideál. Otázkou však je, aká to bude utópia… ale to by bola na ďalšiu a nekonečnú diskusiu…

Zajtra, siedmeho februára, to bude 545 rokov od Morovho narodenia. Pri tejto príležitosti pripájam na svoj blog zopár ukážok zo svojej knihy, ktorú som napísal práve pod vplyvom Thomasa Mora.

***

Ukážka z knihy Utopisti

***

ŽIVOT THOMASA MORA

Svätec a utopista Thomas More

Anglický kresťanský humanista, právnik, filozof, lord kancelár, spisovateľ a politik Sir. Thomas More, sv. Thomas Morus (1478 – 1535), je vďaka dielu Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove Utópii autorom prvej utópie ako literárneho žánru, zároveň definoval utópiu ako filozofický argument.

Mučeníckemu životu sv. Thomasa Mora sa venuje nielen množstvo kníh, divadelných hier (začal ju písať sám Wiliam Shakespeare), ale dokonca aj
súčasných filmov a seriálov.281 Thomas More sa narodil 7. februára 1478 v Londýne ako syn londýnskeho právnika Johna Mora, ako jedno zo šiestich
detí. Svoje vzdelanie započal v škole u Sv. Antonína pod patronáciou canterburského biskupa kardinála Johna Mortona, na ktorého dvor sa Thomas dostal ako páža. Tu sa zoznámil so všetkými problémami vtedajšieho Anglicka a Morton ho formoval až natoľko, že možno práve toto obdobie života ho inšpirovalo k napísaniu Utópie.

Bohatstvo dvora u kardinála však vystriedala bieda študentského života na Oxforde. V tej dobe nebolo štipendií, a tak mnohí študenti museli žobrať, aby vôbec prežili. Aj vďaka týmto skúsenostiam získal More sociálne cítenie. V tomto období sa zoznámil s antickou filozofiou, latinčinou, gréčtinou a s učením Pica della Mirandolu, ktorého životopis neskôr sám prekladal.

Po dvoch rokoch sa na žiadosť otca, ktorý nedokázal finančne pokryť jeho štúdiá, vracia do Londýna a tu študuje od roku 1492 právo. Zoznamuje sa s Johnom Coletom, lektorom Písma, ktorý mal na neho silný vplyv. Študuje sv. Augustína (De civitate Dei) a venuje sa taktiež literatúre. More túžil stať sa mníchom a chcel opustiť kariéru právnika. Na konci 15. storočia sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským, s ktorým sa spriatelil až do konca života. Bol to práve More, ktorý Erazma inšpiroval k napísaniu nadčasového diela Chvála bláznivosti (lat. Encomium moriae).

Medzi rokmi 1503 – 1504 žil More v blízkosti kartuziánskeho kláštora a pripojil sa k duchovným cvičeniam mníchov v kláštore Charterhouse. Hlboko obdivoval monasterský ideál; chcel sa stať františkánom (obdivoval ich zdôrazňovanie myšlienky chudoby a solidarity). Napokon sa rozhodol zostať laikom. V asketických praktikách však pokračoval počas celého svojho života. Zvolil si napokon kariéru právnika a politika, čo mu poskytlo príležitosť nahliadnuť do sociálneho a politického stavu krajiny. Vďaka tomu získal informácie o postavení a osude chudobných roľníkov vo vtedajšom Anglicku. V roku 1505 sa oženil s Jane Coltovou, mal s ňou štyri deti, ale zomrela už v roku 1511. More sa následne oženil s postaršou vdovou Alice Middletonovou.

V roku 1504 bol More zvolený do parlamentu, kde zastupoval Great Yarmouth a v roku 1510 Londýn. Získal povesť čestného štátneho zamestnanca. Už na začiatku kariéry kritizoval Henricha VII. pre rozmarnosť a navrhol obmedziť jeho výdavky na znesiteľnú mieru. Bol úspešný. Kráľov návrh na zvýšenie výdavkov sa nepodarilo presadiť. Mora neminul kráľovský hnev, a tak sa musel istý čas skrývať a cestovať. Henrich VII. zomiera už v roku 1509. More potom márne vkladá nádeje do nástupcu Henrich VIII., do svojho budúceho kata. V tomto období vydáva Životopis Pica dela Mirandolu
a Richarda III., dielo, ktoré sa stalo podkladom pre Shakespeara. More bol neskôr vymenovaný do významných funkcií. Stal sa tajomníkom a osobným poradcom Henricha VIII., vypracovával dokumenty a vítal zahraničných diplomatov. Pôsobil ako komisár pre vysoké školy v Oxforde a Cambridge.

V roku 1516 napísal dielo Utópia, kde normatívne projektuje ideál spravodlivej a demokratickej spoločnosti, založenej na prerozdeľovaní spoločnou prácou kreovaného kolektívneho blahobytu. Keďže tu existuje priama distribúcia, nevzniká vykorisťovanie a nevzniká ani nadhodnota. More opisuje možnosti ideálneho ostrovného štátu založeného na rurálnom komunizme. Utópia vzniká na pôde renesančnej sociálnej a prírodnej filozofie a v podmienkach raného kapitalizmu tudorovského Anglicka.

Rok predtým bol vyslaný ako člen delegácie na urovnanie obchodných stykov medzi Anglickom a Flámskom. Tu More videl prvýkrát organizáciu spoločnej práce v manufaktúrach a stretával sa s námorníkmi. V roku 1521 je povýšený do rytierskeho stavu a dostáva titul Sir.

V tom istom roku bol zvolený za predsedu poslaneckej snemovne a v roku 1525 sa stal vicekancelárom v Lancastere s výkonnou a súdnou zodpovednosťou v severnom Anglicku. Po páde Wolseyho sa mu v roku 1529 podarilo stať lordom kancelárom, a to ako prvému človeku občianskeho pôvodu v anglických dejinách. Avšak tento moment mu bol v živote osudným.

More spočiatku podporoval Henricha VIII., ktorý ho vymenoval za člena kráľovskej rady. Henrich VIII. vymenuje Mora za lorda kancelára, čím sa stal druhým najvýznamnejším človekom v krajine po kráľovi, ale iba načas. Pre vyhlásenie neplatnosti prvého manželstva s Katarínou Aragónskou sa More dostal s kráľom do sporu. More sa držal Ríma, ktorý odmietal uznať kráľov rozvod, za čo sa dostal do kráľovej nepriazne, vzdal sa hodnosti kancelára a napokon skončil na popravisku. Kráľ si nechal schváliť Zákon o zvrchovanosti a sám seba dosadil do čela novej anglikánskej cirkvi (novej štátnej cirkvi), ktorá vznikla odtrhnutím od katolíckej cirkvi. Kláštory a cirkevnú pôdu získavala buržoázia, ktorú Henrich VIII. podporoval, čím si získaval vplyv a moc. More odmietol z morálnych dôvodov prisahať kráľovi Henrichovi VIII. (ktorý sa stal hlavne z dôvodu odmietnutia anulovania sobášu katolíckou cirkvou zakladateľom anglikánskej cirkvi).

More bol preto odsúdený na smrť za zradu. Zatkli ho a uväznili v Toweri. Dňa 6. júla 1535 bol Thomas More popravený. Pre mnohých sa preto stal mučeníkom svedomia. V posledných momentoch svojho tragického života vyhlásil pamätné slova: „Zomieram ako kráľov verný sluha, ale predovšetkým ako sluha Boží.“

Francúzsky utopický socialista Étienne Cabet o Thomasovi Morovi v tomto kontexte vyhlásil:

„Pozrite ešte, aký človek je Thomas More! … keď Henrich VIII., ktorý sa vyhlásil za anglického pápeža, odvrhne svoju ženu Katarínu Aragónsku, aby sa cez odpor pápežov oženil s Annou Boleynovou, a predpíše svojim poddaným prísahu, že uznajú jeho rozvod, nové manželstvo aj pápežstvo, tu Thomas More odmietne zložiť prísahu, ktorú každý skladá, a než by oklamal svoje svedomie, radšej podá demisiu.
… Keď ním nepohne hrozba trestného procesu a odsúdenia, je odsúdený na smrť… bývalý anglický kancelár zahynie ako Sokrates a Ježiš Kristus, všetkými obdivovaný ako mudrc a katolíkmi uctievaný ako mučeník. Hľa, taký je autor „Utópie“, priateľ Erazma, ktorý ho obdivuje, jeden z ľudí, ktorých učenosť, múdrosť a cnosť činí Anglicku najväčšiu česť, jeden z priateľov ľudstva, nový Lykurgos, Solon, Pythagoras, Sokrates, Platón, a povedal by som takmer Ježiš Kristus!“ Ik. 201, 203

More viedol svoj rodinný život v súlade s ideálmi svojej Utópie a v politike presadzoval mierovú a humanistickú politiku. Odkaz tohto velikána je dodnes mimoriadne aktuálny v boji za sociálne a občianske
práva. V 19. storočí bol vyhlásený za blahoslaveného a v 20. storočí za svätého. Po Morovi sú dodnes pomenované inštitúcie, kostoly, vzniklo Centrum pre štúdiá Thomasa Mora v Dallase, Spoločnosť Thomasa Mora, Právne centrum Thomasa Mora aj vedecký časopis Moreana. More je pre svoju odvahu a myšlienkový odkaz dodnes uctievaný katolíkmi (ako svätec, mučeník, patrón štátnikov a právnikov), komunistami (Marx, Engels, Kautsky, Lenin), ba dokonca i anglikánskou cirkvou ako martýr reformácie. Je vzorom tak pre kresťanov, ateistov aj komunistov.

***

UKÁŽKA Z CITÁTOV THOMASA MORA

• Keď štátnici umlčia svoje osobné svedomie kvôli svojim verejným funkciám, dovedú svoju zem rovnou cestou do chaosu… a potom už zostáva iba uchýliť sa k modlitbám.“ — Thomas More
• …šesť hodín sa pracuje, tri hodine pred obedom a tri po obede, potom majú večeru a ôsmej večer idú do postele a spia osem hodín. Zvyšok času, keď nepracujú, nejedia a nespia, môžu využiť podľa vlastného uváženia… pre väčšinu z nich je to štúdium (Ut. 57) …a tak všetci pracujú v zmysluplnom povolaní a keďže sa uspokoja s málom, je pravdou, že všetkého je u nich nadbytok… (Ut. 60)
• …a tak všetci pracujú v zmysluplnom povolaní a keďže sa uspokoja s málom, je pravdou, že všetkého je u nich nadbytok… (Thomas More, Ut. 60)
• Pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze budú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo alebo šťastne: nie spravodlivo, pretože najlepšie veci dostávajú najhorší ľudia; ani šťastne, pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke (a dokonca ani tá nie v každom ohľade šťastná), kým zvyšok žije v absolútnej biede. …Platón dobre vedel…že k verejnému blahu vedie len jedna cesta – cesta, na ktorú sa nemožno vydať, dokým je tu súkromné vlastníctvo, pretože každý človek hrabe len k sebe, či už z takého alebo onakého dôvodu. Tak či tak si treba uvedomiť, že nech už ide o akokoľvek veľký národ, bohatstvo sa vždy delí medzi pár vyvolených, kým ostatným zostáva bieda. Takže tu budú dve vrstvy ľudí, tí, ktorí si zaslúžia aby sa ich osud zmenil – prví sú tí zbytoční, ale zlomyseľní a zlí, a potom tí, ktorí neustále slúžia viac verejnosti než sebe, úprimní a dobrí ľudia.Myslím si, že pokým existuje súkromné vlastníctvo, nie je možné, aby nastala rovnosť alebo aby bolo aspoň všetko spravodlivo rozdeľované, takže svet nemožno šťastne spravovať. A to dovtedy, dokým najväčšiu a najlepšiu časť ľudstva neprestane gniaviť núdza a strach.
• Luxus sa rozmáha zarovno s chudobou a utrpením.
• Práve strach z potreby robí zvieracie druhy nenásytnými a dravými, ale je to aj ľudská hrdosť, ktorá človeka núti, aby ostatným dokazoval svoju okázalosť a nadbytok.
• Kristus schvaľoval spolužitie jeho nasledovníkov v komunitách, a zistili, že niektorí kresťania tak žijú dodnes. Nech už ich k tomu viedlo čokoľvek, pravda je taká, že mnoho z nich prešlo na našu vieru a dalo sa pokrstiť.
• Najušľachtilejšie šťastie spočíva v zbavovaní utrpenia, strachu a problémov, druhých ľudí, pomáhať im k spokojnému životu.
• Ak jeden človek ovplýva bohatstvom a radosťou, keď všetci okolo neho nariekajú a trúchlia, je skôr väzňom, než kráľom. Je ako nevzdelaný lekár, ktorý nie je schopný vyliečiť svojho pacienta inak než tým, že ich oberá o životné pohodlie, čím dokazuje len to, že nevie nič o tom, ako vládnuť slobodnému národu.
• ak nemôžeš dosiahnuť maximálne dobro, urob aspoň čo najmenej zla.
• …aká spravodlivosť môže byť tam, kde sú šľachtici, klenotníci, bankári či iní, čo nerobia vôbec nič, alebo prinajlepšom nerobia nič užitočné, žijú v luxuse a míňajú peniaze, ktoré neprávom získali.
• Je barbarské opustiť niekoho vtedy, keď potrebuje najviac súcitu a zároveň by prišiel o záruku v starobe, ktorá so sebou prináša choroby a aj samotná je chorobou.
• Nikto by sa nemal vydať za šťastím tak dychtivo, aby obmedzoval ostatných.
• Za tú úplne najhoršiu vec považujú, ak dvaja ľudia, ktorí sa nazývajú „vernými“ nedodržia vieru vo vlastné dohody. Veria, že dobrota a dobrá povaha spája ľudí lepšie a pevnejšie, než akékoľvek zmluvy, pretože spojenia ľudských sŕdc sú silnejšie, než putá a povinnosti plynúce zo slov.
• A tak když v duchu přehlížím a převracím všechny ty státy, které dnes všude po světě vzkvétají, nepřipadá mi to – bůh mi buď milostiv – jako nic jiného než jako spiknutí boháčů; jednajících o vlastních vyhodách pod záminkou a jménem státu. Vynalézají a vymýšlejí si všechny způsoby a úskoky, aby jimi to, co sami nepoctivě nahrabali, především udrželi beze strachu před ztrátou, za druhé (v případě ztráty), aby to mohli přičiněním a prací všech chudáků co nejladněji získat zpět a mohli toho zneužívat. Jakmile se jednou boháči -jménem státu, to jest i jménem chudých – rozhodnou, že se takovéto úskoky mají zachovávat, ihned se z toho stávají zákony. A tak nejhorší lidé se svou nenasytnou žádostivostí rozdělili jenom mezi sebe vše to, co by bylo dobře postačilo pro všechny.
• Namiesto aby ste vydával množstvo peňazí na vojnu, mali by ste ich radšej vynakladať pre blaho svojho ľudu.

***

Na záver pripájam vynikajúci film, ktorý spracováva život a smrť Thomasa Mora. Charlton Heston film režíroval a zároveň si Thomasa Mora i zahral. Dávam filmu 5 hviezdičiek + vynikajúci dabing.