Blog Lukáša Perného

NEBEZPEČNÉ IDEY A NÁZORY /GLOSA/

K nadpisu ma inšpiroval nebohý profesor Belás s jeho hláškou: „Dávajte pozor pán kolega, tu pracujeme s ideami“.

Často sa zamýšľam nad otázkou prečo toľko filozofov, mysliteľov, spisovateľov bolo zakázaných, upaľovaných, väznených… Čím viac vplyvov, ideí, inšpirácií, čím viac vedomostí človek má, tým sa zvyšuje rozmanitosť ciest myslenia a nových myšlienok. Odvrátená stránka tohto procesu je však to, že vytváraním si názoru a následným jeho šírením sa človek vzďaľuje mílovými krokmi od ľudí, ktorí názor nemajú alebo si ho nedokážu ani vytvoriť. Ľudia, ktorí vidia za roh, utopisti, vizionári, ale aj vynálezcovia či umelci predpovedajúci vznik nových foriem umenia boli často svojou dobou nepochopení, ba dokonca nenávidení.

Otvorenosť myslenia a schopnosť vytvárať si názor bolo pre mocipánov vždy nebezpečným javom. Aj v súčasnej dobe vzniká akýsi trend bráneniu slobodného utvárania názorov a myslenia. Tento proces je ospravedlňovaný predstavou, že ľudia nemajú schopnosť nové idey prijímať kriticky a tak sa potencionálne stávajú nebezpeční pre stabilitu spoločnosti. Ak by sme však prijali tento fakt, ľudstvo by sa nikam neposunulo. Na jednej strane je síce pravda, že každá idea sa dá zneužiť, prekrútiť, deformovať, ale to nemôže byť dôvod zákazu samotného premýšľania, utvárania si a publikovania autentických názorov, ako sme toho v súčasnosti svedkami. Práve uvedomenie si faktu, že cenzúra je realitou nielen minulosti, ale aj súčasnosti, je prvý oslobodzujúci krok k slobodnému bádaniu a tvorbe. Dôkazov je všade dostatok. Slobodnému bádateľovi a umelcovi teda nezostáva nič iné, než publikovať tam, kde to je možné.

Problémom vytvárania mantinelov „čo sa smie a čo sa nesmie“ nespočíva v tom, že by sme sa ako spoločnosť nedokázali zhodnúť čo je už za hranou (to je len lacnou taktikou mocipánov ako presvedčiť obyvateľstvo o potrebe cenzúry) ale v tom, kto o tom rozhoduje (hlavný cenzor Veľký brat, ambasáda, vlastník korporácie, médiá, mimovládky, „nezávislí“ „odborníci“, politici?).

Tento rok som napísal asi 40 článkov. Počas písania každého z nich som sa zamýšľal nad tým, ktorá idea koho naštve a za ktorú môžem byť lustrovaný. Problém je, a tým sa vrátim na začiatok, že ak chcete slobodne tvoriť, vždy sa dostanete do pasce, ktorá spočíva v otázke, či si za cenu prezentovania názoru niekoho znepriatelíte (manželku, priateľov, fanúšikov, čitateľov?) alebo budete mlčať a aplikovať autocenzúru či už čiastočnú alebo úplnú (písanie a tvorba iba v mantineloch politickej korektnosti a toho, čo je „dovolené“). Zároveň človek, ktorý je obklopený ideami, stráca schopnosť chápať tých, ktorí túto skúsenosť nemajú a nemusí to byť ich vina. Jednoducho treba prijať fakt, že nie všetci ľudia majú potrebu sa zamýšľať. Často je to skôr prekliatie než dar…

Záverom, čím viac myslíte, čím viac čítate, čím viac píšete, čím viac vyhodnocujete, čím viac skúseností so svetom okolo nás získavate, tým viac sa zvyšuje jednak riziko, že si proti sebe poštvete obrovské množstvo ľudí, no zároveň sa zvyšuje pravdepodobnosť, že prinesiete niečo nové, revolučné, pokrokové a hodnotné (veľké dielo, esej, román, film, knihu, hudobný album…). Trestom za tento akt je však dočasná nemilosť či dokonca perzekúcia. Nuž a na záver sa zamyslime, koľko vyslovene pokrokových osobností, umelcov, filozofov, spisovateľov bolo za svoj život nenávidených, preklínaných a zaznávaných? A prečo by tomu tak nemalo byť aj dnes?