Blog Lukáša Perného

„Vedz: žiješ aby iní boli šťastní.“
– Miroslav Válek

17. júla by oslávil 95. narodeniny minister kultúry SSR, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a SNR, tajomník a neskôr predseda Zväzu slovenských spisovateľov, predseda Zväzu československých spisovateľov, šéfredaktor Mladej tvorby a spoluzakladateľ Romboidu; kultúrny organizátor, kultúrny politik, národný umelec a autor unikátnej poézie neskorej moderny Miroslav Válek (* 17. júl 1927, Trnava – † 27. január 1991, Bratislava). Nasledujúci článok sa bude snažiť o priblíženie nielen jeho tvorby, ale aj jeho prínosu pre slovenskú kultúru.

ZLOŽITÝ ŽIVOT CITOVO PREEXPONOVANÉHO BÁSNIKA

Válek sa narodil do úradníckej rodiny v Trnave (jeho otcom bol člen Demokratickej strany, ktorý bol po roku 1948 väznený). V Trnave študoval rímskokatolícke gymnázium, pričom pokračoval na obchodnej akadémii (maturuje v roku 1947). Štúdiá pokračujú na Vysokej škole obchodnej. Od roku 1949 pracoval ako redaktor vo viacerých časopisoch a tiež ako vydavateľ v Mladých letách.

V 50. rokoch sa žení s učiteľkou Mariannou Mihalkovičovou, sestrou básnika Jozefa Mihalkoviča, s ktorou má dcéru Miroslavu. Tragická smrť prvej manželky Válka ovplyvnila na celý život.

Stáva sa redaktorom časopisu Slovenský roľník, publikuje v Kultúrnom živote a taktiež neskôr pracuje ako redkaator časopisu Družstevný obzor; v Slovenských pohľadoch (až v roku 1956). Na začiatku 60. rokov sa druhý krát oženil, s dcérou sovietskeho diplomata Zorina, literárnou vedkyňou Zorou Zorinovou, ktorej osud je taktiež spojený s duševným nepokojom a tragickou smrťou, čo sa zrejme podpísalo nielen na Válkovej tvorbe, ale aj jeho bezhraničnej melanchólii. Stáva sa šéfredaktorom Mladej tvorby, spoluzakladá časopis Romboid, ktorý vychádza pod Zväzom slovenských spisovateľov, ktorého sa zároveň stáva najskôr členom výboru (1963), potom tajomníkom (1965) a tiež v rokoch 1967 a 1968 predsedom. Už názov Romboid pripomína svojim pomenovaním akúsi kontinuitu k odkazu básnika Novomeského.

Medzičasom vstupuje aj do komunistickej strany a od 1. januára 1969, po vzniku federalizácie Československa, ktorú aktívne presadzoval po boku Novomeského a Husáka, stáva sa ministrom kultúry SSR a zároveň členom Ústredného výboru a Predsedníctva ÚV KSS (v rokoch 1971 až 1976 tiež poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1976 až 1989 poslanec Slovenskej národnej rady).

Napriek tomu, že Válek pôsobil v období tzv. normalizácie (a spolu s Novomeským podporil prúd razený Husákom), stal sa osobnosťou, ktorú dodnes uznávajú aj osobnosti z opačného názorového spektra. Válekove názory sú v mnohom rozporuplné. Na jednej strane spočiatku podporoval obrodný proces, neskôr ho odsúdil gestom odchodu z redakcie Kultúrneho života (spolu s ním odišli aj Novomeský a Mihálik). Tento odchod mal viacero dimenzií ako je napríklad Válekov jasný postoj k podpore federalizácie, čo bolo v rozpore s pražským centralizmom.

Situáciu v roku 1968 považuje (zdroj: prejav na Zjazde z roku 1971) Válek za zlyhanie kultúrnej politiky. Toto zlyhanie umožnilo pravicový obrat v kultúre a taktiež pokus negovať spoločenský vývoj. Pramene tohto trendu nachádza v západnej individualistickej filozofii, ktorá popierala vyšší objektívny rozmer umenia a zamerala sa iba na subjektívne tvorivé indivíduum. V oblasti kultúry došlo podľa Válka k tomu, že sa slovo kultúra (ktoré má širší rozmer) zamieňalo ako synonymum slova umenie. Je otázne, či tento Válekov prejav nebol iba povinnou jazdou, vďaka ktorej mohol (na strane druhej) mnohé veci v rámci kultúry presadiť. Ale to by chcelo pochopiteľne hlbší rozbor, ktorý si nechám na písanie knihy. Domnievam sa, že na objektívne hodnotenie procesov v roku 1968 ešte spoločnosť nedozrela.

Ako si však nižšie ukážeme, Válek napriek dejinnej situácii, urobil kus práce pre slovenskú kultúru.

Na funkciu ministra rezignoval koncom 80. rokov a pôsobil už iba ako predseda Zväzu československých spisovateľov a poslanec SNR. Zomiera krátko po zmene režimu v roku 1991.

Podľa mnohých svedkov, ktorí sa osobne s Válkom poznali, išlo o veľmi smutného až depresívneho človeka. Do jeho života tiež zasiahli veľmi tragické okolnosti ako duševná nestabilita a samovražda jeho manželky Zorinovej.

Válek získal niekoľko ocenení. V roku 1966 sa stal laureátom ceny Klementa Gottwalda, v roku 1972 bol vyznamenaný Za zásluhy o výstavbu, v roku 1974 získal medailu k 30. výročiu oslobodenia ČSSR Sovietskou armádou, v roku 1975 sa stal zaslúžilým a v roku 1977 národným umelcom. Je tiež nositeľom radu práce. V roku 1989 získal čestné občianstvo mesta Trnava.

POÉZIA

„A dážď padal. Pokorný a nemý, poľnej tráve šliapal na vlasy. Priložil som ucho k mokrej zemi, čul som, jak sa hýbe, ako zápasí. Mokrý dážď a mokré steblá trávy, modré nebo, srdce dokorán, chladná voda padajúca z hlavy, dávny smútok stekajúci z rán. Zázračná a večná sila života.“ – Miroslav Válek, Ráno

Miroslav Válek patrí spolu s Lacom Novomeským, Vojtechom Mihálikom a ďalšími k vôbec najlepším slovenským básnikom 20. storočia, a to až v kontexte svetového formátu.

Válek začal publikovať už v 40. rokoch a to v katolícky orientovaných periodikách, čo zrejme ovplyvnilo aj jeho budúcu tvorbu v jej existencialistickej hĺbke. Nasleduje debut Dotyky s tematikou ľúbostných vzťahov a potom zbierky Príťažlivosť, Nepokoj a Milovanie v husej koži (diela vyšli súborne pod názvom Štyri knihy nepokoja).

Válek balancuje medzi utopicko-humanistickými a komunitaristickými posolstvami s poéziou, kde príroda stojí nad človekom až k existencializmu či dokonca nihilizmu. Čo sa týka utopicko-humanistických vízií vo Válkovej, tak za všetko hovoria nasledujúce slová:

„KAŽDÁ UDALOSŤ NA SVETE SA DOTÝKA AJ NÁS – O TOM SOM PRESVEDČENÝ. A BÁSNIK MUSÍ NÁJSŤ ONEN STYČNÝ BOD, KDE SA STRETÁVA INDIVIDUÁLNE A KOLEKTÍVNE.“ – MIROSLAV VÁLEK

Válek tiež písal eseje a poéziu pre deti. Jeho poézia vyšla v ruštine, poľštine, češtine a bulharčine. Osobne hodnotím Válkovu tvorbu ako existencialistický výkrik človeka so silnými emóciami. Reflektujú na prázdnotu, frustráciu z rozchodov, nepochopenia medzi mužom a ženou. Jeho melancholické verše majú schopnosť imaginácie:

„Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou, aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka. Iskra v oku, noc, noc hlboká. V takej noci k nebu by som stúpal“.

Napokon treba oceniť aj rozhlasové spracovania Válkovej poézie, ktoré sú skutočne bravúrne.

Válekova poézia zasiahla aj do dejín slovenskej hudby. Jeho verše zhudobnili interpreti ako Miro Žbirka, Marián Varga s Pavlom Hammelom, ale aj súčasní hudobníci. Tieto piesne sa stali kultové pre celé dejiny slovenskej kultúry.

V neposlednom rade bol Válek tiež autorom prekladov takých osobností ako Verlaine, Nezval, Tuwim a ďalších.

KULTÚRNA POLITIKA, KONTINUITA S NOVOMESKÝM

Čo je však menej známe, sú jeho zásluhy na poli kultúry a politiky. Miroslav Válek ako kultúrny politik, ktorý aj napriek ťažkej situácii ohraničenej možnosťami Studenej vojny dokázal dostať slovenskú kultúru na piedestál.

Domnievam sa, že trend démonizovania postáv slovenských národných dejín je už konečne na ústupe a začína sa objektívne písať o významných osobnostiach, ktoré ako každý iný, urobili veľa chýb, ale aj veľa dobrého pre slovenskú kultúru.

Je jasné, že osobnosti s ľavicovým presvedčením budú vždy vzbudzovať aj negatívne emócie. Avšak spýtajme sa sami seba: Boli by sme na ich mieste konali morálnejšie, lepšie, čestnejšie? Koleso dejín išlo nezadržateľne dopredu a zasahovalo aj do aktivít idealistických politikov a aktivistov. Vladimír Mináč v tomto kontexte v roku 1989 povedal, že napriek tomu, že nikdy „neobrátil kabát“ dejiny sa k nemu často nepekne zachovali, napríklad aj v kontexte obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Oceniť osobnosti ako Novomeský, Husák, Mináč, Dubček, Clementis či Válek možno až po získaní si odstupu od prvoplánového súdenia. V súvislosti s nutnosťou zmeniť pohľad na osobnosti našich dejín zacitujem práve Mináča:

„Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične. … Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy.“

Iba uvedomenie si dejinného kontextu a taktiež limitov ľudskej prirodzenosti nám umožní otvoriť dvere k novému prístupu analýzy ideového odkazu našich národných osobností. Preto nebude mojou úlohou Válkovi vyčítať všetky jeho chyby, ktorých sa dopustil počas svojej kariéry (na to nechám súčasných ideológov). Mojim cieľom je ukázať, čo sa všetko Válkovi podarilo… aj napriek limitov systému. Pozrime sa na niektoré fakty.

Válek pokračoval v Novomeského kultúrno-politickom odkaze. Za Válkovej éry 1969 – 1988 sa dostala slovenská kultúra na najvyššiu úroveň v dejinách Slovenska. Vydalo sa prakticky všetko zo slovenskej literárnej klasiky, sfilmovali sa nádherné diela svetovej, ale aj slovenskej literatúry, rozvíjalo sa divadlo, hudba, film, fotografia, šport, rekreácie, sochárstvo a v architektúre sa neskorá moderna dostala na svetovú úroveň (budova SPU, rozhlas, most SNP, Pamätník SNP). Po dedinách a mestách sa stavali kultúrne domy, knižnice, divadlá, kiná, organizovali sa kultúrne podujatia po celej krajine do ktorých boli pozývaní bežní pracujúci z fabrík-národných podnikov. Porovnajme si to so súčasnosťou…

Válek zachránil pred zákazom aj skupinu Collegium Musicum a pomáhal, kde sa dalo. Len v roku 1975 vznikli 4 profesionálne divadlá, kiná s vyše 110 tisíc sedadlami, vznikli ľudové knižnice, kultúrno-výchovné zariadenia, družstevné kluby. V roku 1960 bolo len na území západného Slovenska 694 osvetových domov a besied, v roku 1975 až 808. Kultúrnych podujatí sa zúčastnilo 1,9 milióna účastníkov, prednáškových cyklov 90 tisíc absolventov. Galérie v roku 1975 usporiadali 57 výstav, ktoré navštívilo 146 tisíc záujemcov. Múzeá v tom istom roku navštívilo 677 tisíc osôb. Astronomických krúžkov sa zúčastnilo 2000 mladých ľudí. Do kultúrnych pamiatok sa investovalo 12 miliónov korún (zdroj František Jančina a kol., Západoslovenský kraj, 1975).

Válek však nebol nekritickým oslavovateľom kultúrneho pokroku v časoch socializmu. Dokazuje to aj jeho vystúpenie na Zjazde KSS v roku 1971. Tento text zároveň ukazuje akým spôsobom Válek vnímal fenomén kultúry. Válek svoj prejav uvádza opisom básne Juliana Tuwina a dodáva, že napriek tomu, že sme kultúrny národ, kriticky dodáva, že ľudia oveľa viac peňazí investujú do alkoholu a taktiež, že stavebné práce na kultúrnych stavbách stagnujú (kritizuje napr. pomalosť výstavby ateliérov na Kolibe). Válek ďalej oceňuje kultúrne iniciatívy zdola ako napr. výstavbu pamätníkov a sôch kultúrnych dejateľov v regiónoch.

Válek citujúc Marxa uvádza, že kultúra je súborom materiálnych a duchovných hodnôt  vytvorených ľudstvom v procese historického vývoja. Dodáva, že tvorcovia nestoja nad „masou“, ale sú jej súčasťou; že prijímatelia kultúry sú zároveň jej tvorcami. Za hlavné atribúty kultúrnej politiky Válek považuje zásadovosť, trpezlivosť a veľkorysosť.

PLÁN KNIHY

Po napísaní knihy o Ladislavovi Novomeskom (Kultúrna revolúcia Laca Novomeského) mám v pláne napísať ešte dve knihy. Jednu by som rád venoval národnému buditeľovi Vladimírovi Mináčovi a druhú ministrovi kultúry a excelentnému poetovi Miroslavovi Válkovi. Obaja sú istým spôsobom ideoví nasledovatelia aj myšlienok, ktoré anticipoval Ladislav Novomeský a obaja patria k mimoriadne talentovaným spisovateľom, ktorí sú súčasnou spoločnosťou tabuizovaní. Snáď sa mi v blízkych rokoch podarí tento cieľ naplniť. Malým splatením dlhu tomuto veľkému spisovateľovi je film Válek, avšak treba dodať, že spoločnosť ešte stále nedozrela k tomu, aby dokázala oceniť Válekov prínos pre slovenskú kultúru.