Blog Lukáša Perného

Článok vyšiel pôvodne pre DAV DVA.

Prečo práve DAV a davisti? Prečo sa odvolávať na ľudí, ktorí žili pred takmer 100 rokmi a čo môžu povedať dnešnému mladému človeku? Na Slovensku je priveľa mladých ľudí, ktorí ani netušia, kto boli Novomeský, Clementis, Okáli, Siracký, Poničan, Jilemnický alebo zabudnutý Eduard Urx, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Napokon, dokazuje to fakt, že ani jedna z týchto osobností (s výnimkou Gustáva Husáka, ktorý však nie je známy vďaka DAVu, ale skôr ako prezident ČSSR) sa nedostala do súťaže Najväčší Slovák, ktorá v istom zmysle sociologicky zmapovala sebapoznanie národa o svojej kultúre. Naskytuje sa teda otázka, prečo by sa mal mladý človek vôbec o nejaký DAV zaujímať? Pokúsim sa v tomto krátkom článku pripomenúť niekoľko faktov, prečo je DAV skalou, na ktorej možno postaviť tradíciu slovenskej pokrokovej ľavice.

K skupine DAV som sa dostal prostredníctvom štúdia odkazu slovenského básnika, politika, kultúrneho dejateľa Laca Novomeského. Tieto štúdiá som zakončil monografiou, ktorá je voľne prístupná. Po dvoch rokoch štúdií konštatujem, že DAV zasiahol významným spôsobom do povahy slovenskej histórie, nielen na poli kultúrno-umeleckom, ale i sociálnom a politickom.

Problémy, ktoré riešili DAVisti (nezamestnanosť, sociálna neistota, sociálna nerovnosť, sociálne práva, centralizmus), sú a budú mimoriadne aktuálne aj v 21. storočí. DAVisti pôsobili v období Svetovej hospodárskej krízy, a už dnes ekonómovia varujú, že tá ďalšia (kríza) bude mať fatálne dôsledky. Davistická kritika kapitalistických výrobných vzťahov bude v 21. storočí opäť oprávnený a relevantný argument na možnosť alterantív voči súčasnému ekonomicko-spoločenskému systému.

Ďalším zaujímavým momentom je, že celý iniciatíva vznikla spontánne zdola. Celé vydanie si spočiatku autori financovali sami, celý časopis vznikol v štýle, ako sa dnes hovorí, Do it yourself(Zrob si to sám). Začínali úplne od nuly, nemali sponzorov, mali iba dostatok nadšenia a entuziazmu k túžbe zmeniť spoločnosť. Boli to extrémni idealisti, ktorí obetovali vlastné peniaze na vydávanie revue, ktorá mala žiaľ vo svojej dobe spočiatku mizerný dosah. Napriek tomu to nevzdali.

Málokto dnes vie, že to boli DAVisti, ktorí českej a slovenskej verejnosti sprostredkovali preklady najvýznamnejších dobových autorov: H. Barbusse, T. Mann, G. B. Shaw, F. Nansen, J. London, U. Sinclair a dalších. Design DAVu a kníh DAVistov tvorili významní slovenskí výtvarníci, legendy dejín slovenskej avant-gardy Fulla a Galanda.

Davisti vďaka svojej radikálnosti spočiatku pôsobili v izolácii, no neskôr pochopili, že ak chcú preraziť do slovenskej kultúry, musia zmeniť taktiku a komunikovať s ďalšími prúdmi v slovenskej kultúre, politike a literatúre. A tak sa začínajú angažovať v Klube mladých, kde vstúpili do Umeleckej besedy Slovenska. Tu sa čítajú básne Emila Boleslava Lukáča, Jána Smreka, ale aj davistov Novomeského, Okáliho a Poničana. Boli to DAVisti, ktorí ako prví na poli literatúry otvorili dvere novým modernistickým a avantgardným prúdom (nadrealizmus, konštruktivizmus, ruská a francúzska avantgarda). A možno aj vďaka tomuto aktu sa davisti stávajú súčasťou slovenskej kultúrnej stavby.

Po štrajkoch poľnohospodárov v prvorepublikových Košútoch sa DAVistom podarilo vytvoriť celosvetový ohlas na krvavé potlačenie protestov. DAVisti iniciovali Manifest slovenských spisovateľov, ktorý podpísali E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš. Vladimír Clementis v tej dobe písal listy osobnostiam svetovej literatúry ako Romain Rolland či Maxim Gorkij.

Davisti v 30. rokoch spoluorganizovali Trenčiansko-teplický kongres, zapojili sa do Vianočnej dohody, podieľali sa na vedení ilegálnej SNR, Slovenskom národnom povstaní a Košickom vládnom programe. Ladislav Novomeský sa ako povereník pre školstvo a osvetu priamo zaslúžil o otvorenie niekoľkých významných kultúrnych inštitúcií (Slovenská národná galéria, Slovenská filharmónia, VŠMU, VŠVU), škôl, galérií, knižníc a vydavateľstiev. Iste, tieto fakty rozhodne nehrajú do karát prepisovačom histórie predovšetkým z liberálnej pravice, ktorí by najradšej úlohu davistov z dejín vymazali.

Aby tento článok nebol iba výkrikom do tmy, práve jeden z krokov proti izolácii, pre popularizovanie odkazu DAVu som už podnikol. Spolu so Soňou Valovičovou, Jurajom Janošovským a ďalšími digitalizujeme pôvodný DAV, ktorý bude súčasťou pripravovanej digitálnej Knižnice 2.

No už teraz si môžete prečítať pôvodné články nielen na stránke DAV DVA (ktorá nás možno neprežije a zanikne potom, čo nebudú peniaze na financovanie webu), ale aj na:

• Wikimedia Commons
• WikiQuotes (taktiež citáty Ladislava Novomeského, Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka),
• podrobne spracované encyklopedické heslo Davisté na českej Wikipédii
• podrobne spracované heslo Ladislav Novomeský
• návrh učebných osnov pre základné a stredné školy pre Academia.edu.
• bezplatne sprístupnená kniha Kultúrna revolúcia Laca Novomeského.

Wikimedia Commons je projekt, ktorý je už vo svojej podstate komunitaristický nakoľko sprostredkováva bezplatne texty. Vzhľadom na to, že texty z pôvodného DAVu sú už dávno po 70. rokoch od svojho zverejnenia, nepodliehajú autorskému právu a preto môžeme s týmito textami slobodne pracovať. Zároveň sa tak tieto texty môžu dostať bližšie k čitateľom a tých, ktorí sa zaujímajú nielen o našu kultúru, ale aj dôležité spoločenské problémy, ktoré vizionársky opisovali DAVisti.

Davistická tradícia rozhodne patrí do slovenskej kultúry, či sa to pánom cenzorom páči alebo nie. Tak ako Matica Slovenská udržuje poklady národnej kultúry v spisovateľov 19. storočia, tak i ľavica, má na koho nadväzovať… a DAV DVA nesie hrdo vlajku tradície pôvodného DAVu.

Na a na záver k Pravde a DAVu…

Vedeli ste, že revue DAV má spoločnú históriu s denníkom Pravda?  V roku 1924 začínajú s Pravdou chudoby spolupracovať básnici, umelci a intelektuáli prostredníctvom Klementa Gottwalda. Majú tu samostatnú rubriku Proletárska nedeľa, a práve na tejto platforme neskôr vzniká kolektív a revue DAV. V rokoch 1922 – 1926 mala Pravda nedeľnú prílohu Proletárska nedeľa, kde písali davisti Ján Poničan, Eduard Urx, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ a i. Ladislav Novomeský a Eduard Urx dokonca neskôr redigovali Pravdu. Davista Laco Novomeský sa stal načas jej vedúcim redaktorom. Názov denníka Pravda je inšpirovaný priamo Leninom. Pravda začala vychádzať v Ružomberku pod názvom Pravda chudoby ako týždenník Československej sociálno-demokratickej strany robotníckej. Od roku 1925 bola Pravda denníkom Komunistickej strany Československa.

Je škoda, že sa k tejto tradícii súčasná Pravda už nehlási, napriek tomu som vďačný, že v čase cenzúry a blokovania dáva aspoň prostredníctvom blogu priestor pre iné názory.