Blog Lukáša Perného

V Matici slovenskej ožil poet búrlivák JANKO KRÁĽ: Podujatia k Jankovi Kráľovi sa zúčastnili intelektuálne a umelecké elity.
Slovenský literárny ústav MS pripravil podujatie k 150-ročnici úmrtia Janka Kráľa, pripomenuli si ho aj matičiari v Košiciach a Zlatých Moravciach

23. mája 2026 to bolo 150 rokov od úmrtia slovenského národného buditeľa, romantického štúrovského básnika, organizátora príbeľskej protifeudálnej vzbury, zvaného tiež „syn sveta“ či „básnik búrlivák“ Janka Kráľa. Nižšie pripájam starší text analyzujúci tvorbu JANKA KRÁĽ aj z filozofického hľadiska. Janko Kráľ bol totiž ten typ vlastenca, ktorý mal súčasne internacionálne cítenie, išlo mu predovšetkým o ľud, odstránenie chudoby a sociálnu spravodlivosť. Preto aj vo svojich básňach volá po zjednotení národov.

27. máj 2025, Dom Matice slovenskej, Bratislava – Po odhalení pamätnej tabule Ľudovítovi Štúrovi a štúrovcom v kontexte ich prírodných vychádzok v okolí Bratislavy pri ZŠ Mudroňová (iniciované riaditeľom Slovenského historického ústavu MS Dr. Michalom Badom) v prítomnosti podpredsedu MS Petra Schvantnera, srbského veľvyslanca J. E. A. Nakića a tajomníka Nenada Adzemovića, riaditeľa ZŠ Mudroňová  Richarda Savčinského a poslanca NRSR Mariána Kéryho sa uskutočnilo vo večerných hodinách multižánrové podujatie na počesť básnika búrliváka, „syna sveta“, rebela JANKA KRÁĽA k 150-ročnici jeho úmrtia. Janka Kráľa si pripomenuli tiež o deň skôr v Zlatých Moravciach a v ten istý deň Košiciach, o čom informuje status Matice slovenskej.

Tieto výlety neboli iba fyzickou aktivitou. Stávali sa priestorom intenzívnych diskusií, umeleckých analýz, interpretačných cvičení a formovania slovenského politického, umeleckého i filozofického programu. Na tieto miesta štúrovci programovo privádzali aj významných vzdelancov zo slovanského sveta.

Na slávnostnom odhalení, ktoré viedol riaditeľ Slovenského historického ústavu MS Michal Bada, sa zúčastnili veľvyslanec Srbskej republiky Aleksandar Nakić, podpredseda Matice slovenskej Peter Schvantner, riaditeľ ZŠ Mudroňova Richard Savčinský, predseda Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej Lukáš Perný a ďalší hostia.

VEČERNÉ PODUJATIE

Aj napriek až tropickým podmienkam sa ho zúčastnili viaceré významné osobnosti.

Malé, ale za to osobnosťami a inštitúciami zastrešené podujatia sa nieslo v umeleckom a odbornom duchu. Svoju recitátorskú premiéru mal Michal Osúch, ktorý si zahral Janka Kráľa (a s hudobným doprovodom The Doors evokujúc slovenského Jima Morrisona a s internacionálnym posolstvom bratstva národov), avšak na podujatie prišla aj významná slovenská herečka a recitátorka Eva Mária Chalupová, ktorá taktiež spontánne zarecitovala jeho verše. Malé ukážky sú zaznamenané vo videách:

Podujatia sa zúčastnili poprední literárni vedci ako prof. PhDr. Ladislav Franek, CSc., Dr. Alexander Halvoník, prekladateľka, vysokoškolská pedagogička a členka Výboru MS Stanislava Moyšová, za MK SR Magdaléna Zimová (príhovor za MK SR), za Slovenskú asociáciu žien Monika Ďurechová, sociológ Jozef Schwarz (prednáška o kontexte spojitostí Janka Kráľa s Viliamom Pauliny-Tóthom), bývalý podpredseda vlády SR, spisovateľ a matematik doc. Jozef Mikloško, riaditeľ Slovenského historického ústavu MS Dr. Michal Bada (záverečná prednáška ku kontextu odhalenia pamätnej tabule), predseda Výtvarného odboru MS Dr. Ladislav Skrak (prednáška o výtvarných realizáciách Janka Kráľa), riaditeľka Krajanského múzea MS Milina Sklabinská, riaditeľka Vydavateľstva MS Ingrid Majeriková, výtvarníčka Mária Strompach a mnohí ďalší. Predsedu Matice slovenskej zastúpil historik a politológ, súčasne podpredseda Dr. Peter Schvantner. Realizovaný bol aj živý vstup z podujatia.

Podujatie realizoval Slovenský historický ústav Matice slovenskej, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej a Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej v spolupráci s MK SR, Slovenským literárnym centrom (prezentované boli aj knihy o Jankovi Kráľovi od Johna Minahane), SZPB, Spoločnosťou Ladislava Novomeského (prezentovaná bola aj báseň Romboid, ktorú Novomeský napísal na počesť Janka Kráľa), Slovenskou asociáciou žien a ďalších organizácii.

„Základnou víziou podujatia je ukázať Janka Kráľa ako postavu, ktorá nie je iba meno v učebniciach literatúry, ale zanecháva posolstvo. Chceme ho prezentovať ako živého, súčasného rebela,  búrliváka, ktorý – ako ho poeticky vystihol Ján Poničan – „vstal, mraky tiahli ako dravci, pokrývať truhly zahmlené, kráčal si – ako videnie… a zmizol, aby v kmite bleskov znova sa z hrobu vyšvihol a kráčal, kráčal strmou cestou víchricou bičovaných hôľ“. V tomto kontexte je dôležité poznamenať, že Janko Kráľ ovplyvnil nielen Poničana, ale aj ďalších moderných básnikov ako napr. Laco Novomeský, ktorý mu venoval zbierku Romboida odhalil mu tiež bustu v Liptovskom Mikuláši. Osudy Janka Kráľ s Rotaridesom sfilmoval Eduard Grečner vo filme Príbeľská vzbura Janka Kráľa, kde si ho zahral Juraj Kukura. Inšpiruje aj v súčasnosti. Matica slovenská mu venovala veľké podujatie pri príležitosti jeho dvestoročnice v roku 2022, jeho diela zhudobnil napr. Peter Gustáv Hrbatý, tematizuje ho aj spisovateľ Peter Vrlík a Divadelný odbor MS, do angličtiny ho preložil John Minahane (kniha I was not Born for Quiet), venuje sa mu napr. aj filozof Rudolf Dupkala, takže Janko Kráľ žije aj v súčasnej kultúre…,“ povedal pre TASR organizátor L. Perný.

Dr. Skrak a Dr. Perný pripravili aj unikátnu jednorázovú výstavku kníh a výtvarných diel s témou Janka Kráľa a štúrovcov, ktorá bola spojená s digitálnou prezentáciou artefaktov venovaných Jankovi Kráľovi.

Podujatie si všimla aj TASR a niektoré médiá.

MS si pripomenie 150. výročie úmrtia J. Kráľa a odhalí pamätnú tabuľu
Matica slovenská si v Bratislave pripomenie výročie úmrtia Janka Kráľa
Matica slovenská si v Bratislave pripomenie výročie úmrtia Janka Kráľa, Bleskovky.sk
Pripomíname si 150 rokov od úmrtia Janka Kráľa, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky

Na piatok je avizované vystúpenie v STVR, ktorá už pripravila:

Janko Kráľ: rebelde entre poetas, poeta entre revolucionarios, Rádio RSI Español, STVR

***

MLADOHEGELOVSKÝ ANTI-TEIZMUS A SOCIÁLNY UTOPIZMUS JANKA KRÁĽA
(Z KNIHY ŠTÚROVCI A HEGEL) (pripravili Dr. hc. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc.; PhDr. Lukáš Perný, PhD.)

Tvorba Janka Kráľa (1822 – 1876) je typickou ilustráciou špecifickej verzie slovenského revolučného romantizmu. Na jednej strane je ideovo-radikálna, na strane druhej zjavne pesimistická, ba až mesianisticko-chiliastická, sprevádzaná symbolmi slovenskej prírody a jej mytologizácie v motívoch Dunaja, Váhu, Chočský vrchov, Tatier a pod. Dominantne pritom „vyžaruje“ sociálny radikalizmus a miestami až mladohegelovský anti-teizmus. A. Marušinová, analyzujúc nábožensko-filozofické motívy v básnickom diele Janka Kráľa, zdôrazňuje, že – tento náš „divný Janko“ – prostredníctvom poézie prezentuje svoj postoj k hierarchii sveta, poukazuje na minulosť, prítomnosť, i budúcnosť a to predovšetkým vo vzťahu človek – Boh, človek – ľudstvo a človek – svet. Utopický rozmer svojho ideového odkazu, Kráľ – podľa nej – zakódoval do básní, v ktorých sa vyrovnáva s práve prežívanou realitou a hľadá cestu k naplneniu vízie lepšieho sveta (Marušinová 2002, s. 38).

Kráľovu filozofickú predstavu o svete teda nenachádzame vo filozofickom traktáte, ale nachádzame ju zašifrovanú v básnickom odkaze. Necituje filozofov (snáď s výnimkou tých slovenských ako napríklad Jána Kollára), avšak píše o nich, ako napríklad v Rozprávke o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi (Kráľ 1959, s. 284), kde nachádzame hegeliánsky princíp boja dobra a zla, a to predovšetkým na príklade slovenského folklóru. Je zjavné, že chorý kráľ symbolizuje chorú krajinu, resp. chorú spoločnosť.

Kráľ si vo svojich reflexiách dobovej sociálnej reality volá na pomoc vedu, cirkev i filozofiu: V tejto súvislosti napríklad píše:

„Poďte teraz, filozofi,
čo celý svete pretriasate,
ukážte tuto čo znáte.
Máte vy silu… tvoriacu,
ako šabľu vybrúsenú,
máte rozum bez štrbiny,
zlomte bolesť neskrotenú.

…

Zahojte mi moje rany,
vy tajomstvá v rukách máte

svetov veľkých,
ja som malý, málo treba,
aby moje zhojiť rany“
(Kráľ 1959, s. 290).

Zdá sa, že k filozofii pristupuje na jednej strane až akoby rousseaovsko-skepticky (filozofov prezentuje ako ľudí, ktorí sú odtrhnutí od reality), zároveň však od filozofie požaduje aktívnu participáciu na premene spoločnosti. Napokon: Kráľovi nepomôže ani kňaz, ani filozof, ani lekár. Človek, národ aj ľudstvo, sa musí oslobodiť samo. Opätovne tu teda nachádzame Hegelovský motív slobody, metaforicky prezentovaný ako „spev zlatého vtáčika“, ktorý stotožňuje s ideou historického napĺňania zmyslu dejín.

Mladohegeliánsky anti-teizmus, ktorý si Kráľ osvojoval zrejme iba sprostredkovane, a to predovšetkým prostredníctvom Ľudovíta Štúra, možno rekonštruovať na základe básne Vojna z cyklu Dráma sveta z roku 1844. V tomto cykle Kráľ načrtáva vlastnú alternatívnu filozofiu dejín založenú na dialektike dobra a zla. J. Felix to komentuje slovami: „Svet je v porobe, mocnosti zla v ňom víťazia. Ľudia žijú v trápení, strachu, nevedomosti a hriechu. Páni — ako draci —vládnu násilím a klamom. Niet v svete lásky a slobody. Kresťanská cirkev podľahla cisárom, vojakom a zberbe. Práve náboženstvo lásky sa udržalo len u nemnohých, a to najbiednejších. Diabol sa zmocnil sveta a rozpútal vojnu i proti nebu, aby zvíťazil i nad tými, čo ešte veria vo vládu dobra a spravodlivosti. Nezvíťazil, ale ani neprehral. Svet očakáva spasenie, ale najviac ho očakáva slovenský národ. Prichádza slovanský génius a zvestuje príchod nového veku. Hlása nové učenie a začína ho uskutočňovať medzi Slovanmi, ktorým je určené nastoliť vek bratstva, pokoja a spravodlivosti“ (Felix 1959).

Pripomíname, že cyklus sa delí na dve časti, pričom prvá obsahuje obrazy utrpenia a zla vo svete, prejav rebélie, nespokojnosti, zúfalstva, triumf zlého a druhá časť obsahuje výzvy a proroctvá, v ktorých dominuje idea prebudenia slovanských národov k novému životu a ich dejinnej úlohe. Dialektický protiklad dobra a zla (vojna ako zabíjanie a tvorba nového, lepšieho sveta) je Marušinovou interpretovaný takto: „Básnik vykreslil obraz vojny, ktorú vedú nie ľudia, ale ríša zla, reprezentovaná Satanom, proti Bohu a ľudstvu. Ten zvábi chudobných, ľahko ovplyvniteľný ľud na svoju stranu… Argumenty predstaviteľa ríše zla sú celkom presvedčivé a chudobný ľud je im vo svojej naivite úplne prístupný. Všetko, čo dal Boh ľuďom, sú si schopní zaobstarať sami, vlastnou vynaliezavosťou, prácou a vedou“ (Marušinová 2002, s. 44).

Samotnú mladohegeliánsku „anti-teistickú vzburu“ tu nachádzame v tejto podobe:

„Keď budeme svoji a slobodní,
potom sveta len budeme hodní
a svet nás. Už moc sme urobili,
daj nám šťastia, by sme dokončili,
kus skrotili Pána Boha pýchu,
daj nám šťastia dožiť sa oddychu.
Boh nám odňal svetlo, slnce, mesiac,
by sme boli potme, slabí blúdiac,
by sme sa tak, neznajúc pohnúti,
zase k nemu museli cofnúti.
Ale bludný zámer, kde je sila.
Naša sila inakšie stvorila
svetlo. Teraz viac ti ho nechceme,
už bez tvojho svetla byť môžeme.
Maj si ho už, môžeš ho zavesiť,
si na klinček, netreba nám svietiť.
Tvoje svetlo len oku vyhovie,
duch má inšie, čo on vedou zovie,
na tie oči vidí vyše teba.
Tvojho svetla nám viacej netreba.“
(Kráľ 1959).

V závere svojej štúdie k básni „Vojna“ Marušinova dodáva, že alternatívou je pre Kráľa život v súlade so zásadami bratstva, rovnosti a spravodlivosti a tak celé toto dielo je podľa nej o hľadaní spravodlivosti (Marušinová 2002, s. 44). Hegelovský motív slobody ako aktívneho princípu pre naplnenie dejín, slobody ako seba-uvedomovania subjektu, môžeme nájsť najmä v nasledujúcej pasáži:

„Dosť to dosiaľ bolo, že sme pri hlúposti
vždy len záviseli od božej milosti.
Čo tá božia milosť? — Či, keď kto dač’ robí,
má, v čom mu potreba, živnosť si zarobí?
Či keď paholkovi za službu vyplácam,
či mu ja to z mojej toľko milosti dám?

…

Cigánstvo, falošnosť! — Človek, pán všetkého,
musí sa za sluhu uznávať podlého.
Čoby len za sluhu, ale za žobráka!

…

Koruna je naša, my sme zaslúžili,
nám ona náleží, nikomu druhému:
pôjdeme odkryte naproti svätému.

…

Už prestali časy, ľudia sa prebrali,
už sa naučili, čo predtým neznali.“
(Kráľ 1959).

Princíp aktivity človeka tu zjavne vystupuje ako dominantný motív. Kráľ ho v uvedenej básni zašifroval do symbolu koruny tvorstva a vystupuje tu ako zdroj moci nad dejinami, ktorú chce prevziať ľud. Interpretácia tohto textu však môže vyznieť (a často aj vyznieva) ako rozporuplná. Na jednej strane tu totiž nachádzame motív boja za sociálny pokrok pod vlajkou sily rozumu, súčasne sa tu však zdôrazňuje, že uvedený boj je akoby „odsúdený“ na neúspech, lebo pred Bohom nič nezmôže. Naopak: náboje vystrelené – v tomto boji – sa napokon obrátia proti nemu. Uvedenú interpretáciu komplikuje aj záver básne, ktorý vykazuje viaceré „známky“ odovzdanosti, bezmocnosti a bezvýchodiskovosti (ľud sa upísal diablovi, vzdal sa svojej duše, princípu dobra, ducha, svetla a pod.).

Platí to aj o básni Kríž, v ktorej sa Kráľ zjavne dostáva do sporu s pôvodnou revolučnosťou, nakoľko riešenie sociálnych problémov nachádza len vo viere v Božiu spravodlivosť, ktorú symbolizuje práve kríž.

S týmto, či s takýmto riešením sociálnych problémov je nepochybne spätý aj mesianistický motív spasenia „celého ľudstva“ prostredníctvom vízie o historickej misii Slovanov, ktorá sa má uskutočniť v znamení kríža, ako symbolu vykúpenia a víťazstva nad všetkým zlom. Dokladajú to aj tieto jeho slová: „Človeče“, Boh poslal ti kríž. Nad ním stojíš, nad ním myslíš…“ (Kráľ 1959, s. 236).

Na potrebu súčinnosti národa s Bohom, v zápase za sociálnuspravodlivosť, upozorňuje aj v básni s názvom Krajinská pieseň (1844), kde sa – okrem iného – uvádza:

„Krajania, Slováci, dovedna sa berme,
kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme,
nebojme sa v svete žiadnu dušu živú,
Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú“
(Kráľ 1959).

Výrazne sociálne motívy môžeme nájsť aj v Kráľovej básni Kristus (vyšla v Slovenských pohľadoch až v roku 1915), kde sa Kráľ „prihovára“ ku Kristovi v mene všetkých biednych a utrápených. Opätovne tu nachádzame tiež jeho apel na Najvyššieho, aby vzhliadol k trpiacim a biednym, čo miestami nápadne pripomína Villonove balady. Napríklad uvedené pasáže:

„Každý má dáku na pleci ťarchu,
že ledva vládze ju znášať:
tomu umrela jeho milenka,
tamtomu jeho drahá mať;
ten zas chudáčik máva nedobrú,
na svete biednučky žije,
a hľa! tá starká, skrčená ak’ päsť,
povedal by si, že hnije.

…

Bedár zmorený! Keď napoludnie
už ti slniečko zapadá
a svet ten pustne, k Bohu sa obráť!
Boh — slnce, život, náhrada.

…

Nesvieti božie na nebi slnko
tak na sniežok sa topiaci,
ak’ láska božia na biedy ľudské.
Ku nej sa majte, trpiaci.

…

Skloň sa! Ak’ si sa dakedy sklonil,
keď si pre ľudské spasenie
zrodil sa v chatrnej kolibôčke —
veď sme my Tvoje stvorenie.

…

Kristus na skale, svetlom pozlácen,
belasým mráčkom odetý,
sväto pozerá, milo pozerá,
z pohľadu sláva mu svieti.

V pravej ruke má ohnivú guľu,
hľadiac hneď na ľud, hneď na svet,
začína pravdy ľudu božiemu,
akoby zvonil, tak vravieť.

…

Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu
v hrmení, v bleskoch a v Slove,
národ tak čaká, dobre nezájde,
na všetky slová Kristove.
Už ani nevie, kde sa nachádza
nevie, že hraničí ho svet.
Pán „amen“ povie, „tak sa stane“.
A kde je? Skapal — už ho niet.“
(Kráľ 1959).

Apel na sociálnu nespravodlivosť „akceptovanú“ alebo ignorovanú „zhora“, nachádzame aj v básni Túženie (1845), avšak už skôr v pesimistickej forme rezignácie nad žalostným stavom národa a pokornej modlitbe za zmenu tohto stavu:

„Kto zráta naše túžby, slzy, žiale,
čo sa každý deň z duše našej lejú?
Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.

…

Nie moje oko raz len pozeralo
na nášho kraja strápené doliny,
nie moje srdce raz len zaplakalo,
vidiac si mladosť tak hynúť bez viny —
vidiac, že trpí rodina úbohá,
akoby bola odvržencom Boha.

…

Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.
Pán Boh je s nami i v našej chudobe —
vo mene božom nám prežívať treba,
tak oživneme zas pri vlastnom hrobe:
i nám nezavrel bránu Boh do neba,
i nám sa žiare na nebi zasmejú
a vzbudia z hrobu zapadlú nádeju.“
(Kráľ 1959)50.

Na druhej strane, v iných básňach Kráľ prejavuje voči Bohu pokoru a hľadá v ňom jediné existenciálne východisko z pesimizmu. Príkladom je Povesť z roku 1844: „Vetríček ako nútený veje, nocou šuští ak’ mátoha. Nemá mizerný v svete nádeje — kreme nádeje na Boha“ (Kráľ 1959). Neskôr, v roku 1866, v básni s názvom Dva orly, uplatňuje – náš básnik – voči Bohu nasledujúci postoj:

„Svet holý ostal, veliká príčina,
svet svoje bôža predošlé preklína.

…

Stratil si Boha a večnosť,
hľadal si Ho tisíce liet,
svet, peklo si poprerýval,
ale nikde, nikde Ho niet.
Vypovedals’ slovo smrti
Boha večne strateného,
no, povedz, čis’ len raz hľadal
na nebi Boha živého!“
(Kráľ 1959).

Sumárne teda možno konštatovať, že „sociálne zameraná“ poézia Janka Kráľa balansovala medzi mladohegelovským motívom anti-teizmu, (vzbury voči Bohu, sprevádzanej seba-uvedomením ako procesom utvárania slobody) a pesimisickým rojčením, ktoré prechádza až k otvorenej (mesianisticky ladenej) modlitbe, aby Boh pomohol chudobnému, ponižovanému a prenasledovanému ľudu. Nikde však nenachádzame motív ateizmu, popierania Boha. J. Kráľ existenciu Boha nepopiera, avšak „búri sa“ voči jeho „nečinnosti“, či dokonca „tolerovaniu zla“ a nespravodlivosti na svete. V tomto zmysle označujeme aj jeho pozíciu termínom „anti-teizmus“.

Uviedli sme už, že v jeho tvorbe sa takmer pravidelne „objavuje“ aj hegelovský motív slobody spätý s hľadaním zmyslu dejín národov, vrátane národa slovenského, čo dokladá aj nasledovný text z básne Slovo:

„Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
… Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní —
všetci sme rovnakí páni.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
(Kráľ 1861a, Kráľ 1959).

Podobný motív, avšak spätý už celým Slovanstvom je prítomný aj Jarnej piesni:

„Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou
— ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.“
(Kráľ 1848, Kráľ 1959)

Zdá sa, že v tvorbe Janka Kráľa je motív „národného“ a „internacionálneho“ vzájomne „prepojený“. Kráľ evidentne požaduje uznanie Slovákov a zároveň apeluje na „svetový humanizmus“. To, že národné záujmy zjavne akcentuje, dokazuje aj báseň Trivršky z roku 1848, kde – okrem iného – uvádza:

„Aj Slovák má krajinu,
ako druhý kráľa.
Rodáci z krvi, duše,
v terajšom století
už viac neverme, že sme
bez krajiny deti.“
(Kráľ 1959).

Na myšlienky Jána Kollára (a tým vlastne aj na Herderovo vnímanie Slovanov), Kráľ nadväzuje tiež v poevolučnej básni (z roku 1852), ktorá má názov Duma Kollárova:

„Nad krajem pustým mrtvý vévodí sen –
Daleký východ v mrakách zahalený —
Kto vrátí Slávě zapadlé skvělý den?
Kto dá v úzkosti, bídě ulevení?

…

Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá,
jeden zpěv slavný všude se ozývá
a Slovan plesá, že po bludech mnohých
svým cílům žije, vzývá bohů svojich.“
(Kráľ 1959).

Pripomíname, že Janko Kráľ patril – v revolučných rokoch 1848/49 – k ľavému krídlu slovenského povstania, ku ktorému možno zaradiť aj povstaleckého kapitána Samuela Dobroslova Štefanoviča, ale aj Jána Rotaridesa. Aktivity Janka Kráľa v rámci slovenského povstania boli odlišné, než u ostatných štúrovcov, nakoľko Kráľ zdôrazňoval ľudový odpor v medzinárodnom kontexte. Janko Kráľ spolu s Jánom Franciscim a Jánom Rotaridesom burcovali ľud proti feudalizmu. Revolucionári vyzývali roľníkov do povstania; manifest sa však dostal do rúk agenta rakúskej polície, prezlečeného za predstaviteľa poľskej emigrantskej strany. Kráľ skončil spolu s Rotaridesom nakoniec vo väzení v Šahách. Revolúcia sa skončila porážkou a upevnením absolutizmu. Ako pripomína Zuberec, „revolučný bard Janko Kráľ a jeho priateľ Ján Rotarides viedli roľníkov v Honte do boja za dôsledné riešenie agrárnej otázky a za národné práva“ (Zuberec 1978, s. 37). Podľa Brocka chceli práve Kráľ a Francisci „priviesť roľníctvo k uvedomeniu si sociálneho a národného útlaku“ (Brock 2012, s. 98).

Pavol Vongrej, v biografickej knižke Syn sveta, vyberá – na ilustráciu vtedajších Kráľových humanistických postojov – tieto pasáže z básní Dráma sveta a Duma slovenská:

„Naše určenie veliké;
ľudskosti blaho, pokrok, vlasť!

…

Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno…
– keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zase zmluvu rodnú, starodávnu“
(cit. podľa Vongrej 1989; Kráľ 1959).

Aj Milan Šimečka si v knihe Sociálne utópie a utopisti všíma, že u štúrovcov možno hľadať určité socialistické názory, avšak podľa jeho – vtedy „marxistického“ – postoja, ich považuje za historicky zaostávajúce (Porovnaj: Šimečka 1963, s. 164). V súvislosti s politickým myslením Janka Kráľa sa žiada poznamenať, že náš revolučný básnik súhlasil s Košútovým politickým liberalizmom, avšak pochopiteľne, odmietal maďarské riešenie národnej otázky, čo dokazuje aj Kráľov list z júla 1845, kde sa píše o novej slobode, rovnosti a bratstve. Na základe toho ho literárny historik Jaroslav Vlček označil za prvého „slovenského komunistu“ (Citované podľa Drug 1990) a neskôr túto interpretáciu odkazu Janka Kráľa, ako revolučného humanistu, ba dokonca internacionalistu upevňovali davisti, predovšetkým Laco Novomeský, ktorý Kráľa považoval spolu s Ľudovítom Štúrom za svoje vzory. Novomeský „videl“ v Kráľovej sociálnej revolučnosti úsvit slobody prejavujúci sa v proti-pánskom a proti-statkárskom odboji (Novomeský 1970, s. 250).

Michal Považan v predslove k vydaniu básnického diela Janka Kráľa (Považan 1952) konštatuje, že Kráľ vo svojej poézii vytvoril pestrý a pravdivý umelecký obraz slovenského ľudu 19. storočia a tým taktiež vyjadril svoj anti-feudálny postoj. Považanova interpretácia Kráľovho odkazu, isteže, poznačená dobou vydania tejto knihy, projektuje Janka Kráľa ako zakladateľa realistickej literatúry. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť iba čiastočne, nakoľko aj Kráľová poézia obsahuje určité vnútorné protirečenia a využíva tiež viaceré iracionalistické, mystické, ba až mesianisticko-teistické motívy.

Na záver možno konštatovať, že básnik a revolucionár Janko Kráľ bol nielen typickým romantikom, ale tiež utopistom, ktorý svojim životom i dielom manifestoval presvedčenie o herderovsky humanizačnej misii Slovanstva. Súčasne však v jeho tvorbe nachádzame aj vplyvy mladohegelovskej anti-teistickej vzbury a Hegelovho chápania slobody.

Odporúčaná a použitá literatúra z článku je uvedená v knihe Štúrovci a Hegel. K problematike slovenského hegelianizmu a anti-hegelianizmu. Tretie doplnené a rozšírené vydanie, 2021

PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
Slovenský literárny ústav Matice slovenskej,
Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej,
Spoločnosť Ladislava Novomeského