Projekt DAV DVA obohatila ďalšia výrazná osobnosť, a to slovenský filozof a historik, autor kníh a štúdií o sociálnej filozofii, etických problémoch a problematike vedeckého a technologického rozvoja a transhumanizmu. Prinášame Vám exkluzívny rozhovor, ktorý vyšiel na DAV DVA.
Prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD. (1956), je autorom monografií Človek ako Homo agens (2009), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Nové štúdie o pragmatizme & neopragmatizme (2014), Richard Rorty a zrkadlo filozofie (2015), Veda ako sociokultúrna praktika (2019), Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022), Náš akademický svet a jeho peripetie (2023), Liberalizmus a neoliberalizmus: filozofická interpretácia (2026, v tlači) a súborov filozofických esejí Človek by mal žiť v záhrade (2010), Spytovanie sa na človeka (2020). Vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Komenského (1980), na ktorej získal PhD. z filozofie (1993). Bol predsedom Slovenského filozofického združenia (1996 – 2000). Založil „Stredoeurópske fórum pragmatizmu“ (2000), bol šéfredaktorom medzinárodného časopisu pre spoločenské a humanitné vedy Human Affairs (2002 – 2021). Pôsobil ako vedúci katedier filozofie na univerzitách v Trnave (UCM) a Banskej Bystrici (UMB), ako prodekan na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Bol podpredsedom SAV (2015 – 2017) a členom expertnej skupiny Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre projekt „Učiace sa Slovensko“ (2016 – 2017). Absolvoval študijné a prednáškové pobyty na univerzitách v zahraničí (Cambridge, Oxford, Edinburgh, Oslo, Philadelphia a. i.), pedagogicky pôsobil na Masarykovej univerzite v Brne (ČR). Z angličtiny preložil tucet odborných kníh a desiatky článkov. V zahraničí poznajú jeho práce kolegovia z filozofickej školy pragmatizmu a neopragmatizmu. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyučuje kurzy zo systematickej filozofie a dejín modernej filozofie. Stal sa členom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej.
1. Patríte k popredným sociálnym filozofom, venujete sa etickým problémom vedeckého a technologického rozvoja a transhumanizmu. Logicky, keďže sme na platforme nadväzujúcej na medzivojnový DAV, ktorý reflektoval kriticky dobu, spýtam sa prvú otázku, ako vnímate vy, ako filozof, dobu, ktorú žijeme?
EV: Už pred takmer 40 rokmi, keď aj k nám prišla „postmoderna“, zdalo sa, že prichádza nová doba, že „modernita“ ako „dieťa“ vedeckých revolúcií 17. storočia a následne osvietenstva, končí. Že sme na prahu epochálnej premeny ľudstva, porovnateľnej minimálne s epochou prechodu od stredoveku k modernite. Pre mnohých to zahŕňalo „koniec veľkých príbehov“, medzi ktoré patril aj príbeh o „komunistickej premene ľudstva“, tiež jeden z plodov osvietenstva, ba aj jeho antipóda, romantizmu. Mnohí takisto uverili Fukuyamovej téze o “konci dejín” a definitívnom víťazstve liberálnej demokracie.
Postmoderný romantizmus však prehral a namiesto toho sa postupne začalo ukazovať, že svet (mám tu stále na mysli Západ) ovládla paradigma neoliberalizmu, ktorá vo svojom opojení nad víťazstvom v Studenej vojne dospela k vlastnej sebadeštrukcii a sebanegácii (ba aj deštrukcii a negácii svojich pôvodných liberálnych koreňov) a doviedla Západný svet na pokraj totálnej krízy a katastrofy.
My, na Slovensku, nie sme síce v epicentre tohto vývoja, ale po roku 1989 sme sa stali jeho súčasťou a jeho dôsledky na nás doliehajú. Reštauráciou kapitalizmu u nás v jeho neskorej neoliberálnej fáze sme prevzali (častokrát mechanicky a nevedome) aj jeho krízové javy, zvlášť v oblasti intelektuálnej a morálnej kultúry.
Žijeme v „peňažnej kultúre“ (ako písal John Dewey o americkej kultúre už pred 100 rokmi), v dobe hlbokej krízy postneoliberálneho a postglobálneho kapitalizmu, keď sa rúca monopol globálnej vlády jedného štátu (USA), ale ešte sa neetabloval nový svetový poriadok. Celosvetovo je to náročná a nebezpečná doba, ktorú politické elity nielenže nezvládajú, ale samé k nej výdatne prispievajú, a preto sa potácame na hrane 3. svetovej vojny i ďalších katakliziem.
2. Do ROČENKY DAV DVA 2024/25 (ktorú o. i. nedávno napadli fanatici z PS, na čo s pobúrením reagovali mnohí spisovatelia, umelci a publicisti) ste prispeli s erudovaným textom o neoliberalizácii akademického života. Ak by ste to mohli skrátiť pre bežného čitateľa, o čo presne ide, a akým spôsobom sa zmenila paradigma na akademickej pôde?
EV: Keďže neoliberalizmus ako globálna paradigma ovládol Západný svet už od 1980-tych rokov (s nástupom Thatcherovej a Reagana) vo všetkých oblastiach života, nielen v politike a ekonomike, celkom logicky bol exportovaný a importovaný aj k nám po roku 1989 ako model, ktorý „nemá alternatívu“ (podľa sloganu Thatcherovej „TINA — there is no alternative“). Tak sa aj preberal našimi domácimi elitami, či už vedome alebo nevedome, aj so všetkými „chlpami“, pretože „Západ — náš vzor“ a „všetko, čo je zo Západu, musí byť predsa správne a perfektné“.
V akademickej oblasti, teda v školstve, vede a výskume, to znamenalo uplatnenie jeho dvoch hlavných princípov:
1. princípu ekonomizmu — vysoké školy sa majú stať „motorom ekonomického rozvoja“, a preto majú fungovať ako firmy (korporácie), produkovať poznatky a absolventov ako „na bežiacom páse“ (v masovej výrobe a spotrebe) a hodnotiť sa podľa ekonomických (finančných) kritérií,
2. princípu normokracie — t.j. spravovania a riadenia akademických inštitúcií „manažerizmom“ a byrokratizmom na spôsob vyrobných a obchodných firiem, resp. úradov. V praxi to znamená radikálny atak, degradáciu až likvidáciu osvedčených akademických hodnôt a praktík, predovšetkým intelektuálnej slobody, zodpovednosti, samostatnosti a tvorivosti.
Napríklad študenti majú byť klienti a učitelia poskytovatelia služieb, aktívni akademici sa majú sebafinancovať ako podnikatelia prostredníctvom získavania „grantov“ v konkurencii s druhými, ich pracovné výkony sa majú hodnotiť len „merateľnými ukazovateľmi“ podľa umiestnenia na „akademickom trhu“ (počtov publikácii a citácií za určitú časovú jednotku), univerzity majú pripravovať len absolventov pre trh práce podľa požiadaviek zamestnávateľov atď. Slovom, univerzita, ako sme ju poznali, má skončiť. Poznanie, vzdelanie, intelektuálne hodnoty a „produkty“ sa majú stať tovarom podriadiť sa princípom trhu.
3. Prednášate dejiny filozofie 20. storočia, filozofiu a umenie dobrého života, axiológiu, filozofiu výchovy a edukácie. Ktorý filozofický smer 20. storočia je vám najbližší + vaši obľúbení filozofi? Ako môže filozofia napomôcť k umeniu dobrého života? Aký podiel by mala mať filozofia v oblastiach výchovy a edukácie?
EV: Z mojich publikovaných textov i prednášok by mohlo byť zrejmé, že filozofia, ktorá ma kedysi najviac oslovila (už pred rokom 1989), je pragmatizmus a neopragmatizmus. Je to filozofia, ktorá je u nás stále neznáma, ba cudzia našej domácej (stredoeurópskej) filozofickej mentalite či identite, ale ktorá vôbec nie je žiadnou filozofiou „dolára a amerického imperializmu“, ako to geniálne postrehol už Karel Čapek už pred 100 rokmi (vo svojej eseji „Pragmatismus čili filosofie praktického života“, 1918). Skôr naopak, klasickí pragmatisti Peirce, James a Dewey, ako aj neopragmatista Rorty a ďalší, boli kritikmi amerického spôsobu života, kultúry i politiky (a zrejme aj preto nemali „doma na ružiach ustlané“).
Dnes už pragmatizmus nie je len “americká filozofia”, teda filozofia, ktorá vyšla z americkej pôdy a pestuje sa iba tu, ale jedna z globálnych filozofií, ktorá má svojich protagonistov na celom svete a usiluje o globálnu kooperáciu nielen vo filozofii, ale aj integráciu kultúr, a vôbec nie na báze imperializmu. Samozrejme, ak by išlo o mojich “obľúbených” filozofov, tých je viac a nie sú to iba pragmatisti. Medzi tých, ku ktorým sa vraciam a z ktorých aj čerpám, patria napríklad Schopenhauer, Nietzsche, Wittgenstein, Heidegger, Foucault i niektorí ďalší. A pokiaľ ide o otázku „umenia dobrého života“, sú to Hippokratés, Epikuros, stoici, Montaigne, Fromm, Comte-Sponville, spomenul by som aj Johna Lachsa (1934–2023), amerického filozofa maďarského pôvodu, ktorý originálne spájal pragmatizmus so stoicizmom. V oblasti edukácie by filozofia mala mať centrálnu úlohu, a to zvlášť v našej súčasnej „info-techno-kultúre“ ako si to predstavoval už J. Dewey.
4. Citoval som Vás v knihe, ktorá sa venuje anglo-americkým koncepciám v oblasti sociálnej filozofie (konkrétne z Burajovej knihy o statuse, povahe a tematickom poli sociálnej filozofie a potom z knihy o pragmatizme a neopragmatizme). V tomto kontexte sa vrátim k tematike, ktorej som sa venoval, teda definícii sociálnej filozofie. Ako by ste ju teda finálne zadefinoval, a aké má úlohy?
EV: Sociálna filozofia, teda „filozofia spoločnosti“ je jedna zo základných filozofických disciplín, ktorej predmetom je spoločnosť ako celok s jej modalitami spoločenského poriadku, dynamikou spoločenského diania a variáciami spoločenského bytia človeka. Tým sociálna filozofia poskytuje základné pojmové a kritické pochopenie základných otázok spoločenského života a fundamentálnu orientáciu v spoločenskom vývine a dejinách. Je východiskom a rámcom nielen pre ďalšie oblasti skúmania spoločnosti, ale aj pre mnohé oblasti spoločenskej praxe.
5. Filozof Michael Hauser nedávno napísal knihu o problematike interregna (na DAV DVA sme publikovali niekoľko jeho článkov, vrátane ukážok z kníh a rozhovorov). Publikoval som v tomto kontexte aj text vo Filosofickom časopise. Ako vnímate vy, ako znalec postmoderných teoretikov (vyšiel vám napr. text Postmodernistická koncepcia transverzálneho rozumu Wolfganga Welscha), tento problém? Žijeme ešte v postmoderne alebo hypermoderne? V súčasnosti vznikajú tiež pomenovania ako offmoderna, altermoderna, metamoderna, remoderna, premoderna a podobné novotvary, z ktorých niektoré Hauser analyzuje. Hauser hovorí, že postmodernizmus ako ho poznáme od Jamesona a Lyotarda patrí definitívne minulosti, zmutoval a vznikajú nové hybridné formy. Frustrácia z post-štrukturalizmu, frustrácia z dekonštrukcie, postmodernizmu vyvoláva únavu z recyklovania predvídateľných postupov. Únavu z veľkých rozprávaní (ktorá bola spojená so vznikom postmodernizmu) nateraz nahradila únava z malých rozprávaní a návrat k zmyslu pre dejiny a veľké príbehy súvisiace s krízou liberálnej demokracie. Ako to vnímate vy?
Postmodernizmus ako filozofia neskončil, naopak, zanechal filozofické dedičstvo, o ktorom sa stále diskutuje (napr. otázky plurality, identity a inakosti, sociálnej kontroly a disciplinovania, guvernancie a inštitúcií atď.), ale po roku 2010 prestal byť v centre pozornosti, až sa zdá, že takmer zanikol — niektorí používajú termín „post-postmodernizmus“.
Postmodernizmus, ktorý sa niekedy chybne spája s neoliberalizmom, pretože bol skôr kritikou neoliberálneho kapitalizmu, „prehral“ ako alternatíva v konkurencii práve s neoliberalizmom. Jednoducho, nestal sa takým filozofickým zázemím éry na prelome tisícročí, ako sa to kedysi podarilo klasickému osvietenstvu (nestal sa „novým osvietenstvom“). Dnes sa zdá, že ľudstvo je už unavené samo zo seba, z celých svojich dejín a málokto ešte má energiu hľadať pozitívne východiská z nich. Našťastie, nie všetci rezignovali.
6. Zhostili ste sa výborne funkcie posudzovateľa novej publikácie o Novomeskom a Horváthovi, kde ste sa zaujímavým spôsobom zamýšľali nad filozofiou slovenských dejín. Bola to pre Vás nová skúsenosť? Aké závery ste vyvodili z recenzovanej knihy? Inšpirujú alebo inšpirovali Vás pri filozofickom bádaní aj davisti?
EV: Nie, nebola to pre mňa nová skúsenosť. Kedysi som riešil grant o stredoeurópskej identite a v rámci neho som sa zamýšľal aj nad otázkou našej slovenskej kultúrnej identity (teda nad otázkou, „kto sme, my, Slováci“, akí sme a prečo sme takí?). O potrebe filozofovania v prirodzenom národnom jazyku, teda slovenčine, som tiež diskutoval, ba aj niečo publikoval, pred pár rokmi. Filozofia je kultúrny fenomén a každá existuje a tvorí sa iba v prirodzenom národnom jazyku, čím zároveň prispieva k národnej kultúre. Nemôžeme prestať filozofovať v slovenčine tak, ako nemôžeme prestať písať básne a literatúru a vôbec komunikovať v slovenčine. Takí velikáni ako Novomeský a Horváth, alebo hoci aj Alexander Matuška, to veľmi dobre vedeli a ani im nenapadlo uvažovať inak. Dnes sú niektorí Slováci (a to aj vzdelanci alebo vedci) natoľko posadnutí „veľkosťou sveta“, že všetko naše domáce, slovenské, je pre nich také „malé“, že to jednoducho nechcú vidieť, nieto už uznávať. To je však len dôkaz práve ich osobnej „malosti“. S tým je potrebné niečo robiť.
7. Písali ste aj predslov ku knihe J. S. Milla o slobode, súčasne ste knihu aj prekladali. V tomto kontexte ma zaujíma, aj s poznaním Berlinovho delenia negatívnej a pozitívnej slobody, ako vnímate súčasné pokusy o cenzurovanie internetu a všeobecne fenomén cancel culture?
Ľudská sloboda nikdy nebolo nič jednoduché, naopak, skutočná sloboda a demokracia (pritom ich nemožno stotožňovať) sú náročné, ťažké, zložité ideály a princípy, ako vedel nielen Mill, ale aj Dewey, a vedia mnohí filozofi aj dnes. Je to vec politickej kultúry, nielen praktickej politiky. Keďže politika ako taká je dnes v totálnej globálnej kríze, nemožno sa čudovať, že tu máme také „spotvorenia“, ako spomínate, ktoré sa tiež maskujú nejakými „dobrými úmyslami“. Ľudstvo zatiaľ prakticky nevyriešilo problém slobody (ani ďalšie základné sociálno-filozofické problémy ako spravodlivosť a rovnosť), aj keď teoretických či filozofických riešení by bolo viac. Ani cesta od filozofie k politike však nie je jednoduchá a priamočiara.
8. Akú má úlohu filozof v 21. storočí?
Ak by sme súhlasili s Yuvalom Noahom Hararim (hoci nemusíme súhlasiť s mnohými jeho ďalšími názormi), že hlavným problémom ľudstva v 20. storočí je „ľudskosť“, teda aspoň zachovanie určitej miery ľudskosti, ak už nie jej rozvíjanie, tak potom by som videl úlohu filozofa v novom koncipovaní humanizmu, teda v novej „filozofii humanizmu“, bez ktorej nemôže žiadna filozofia, ba ani ľudstvo ako také, prežiť.
Zhováral sa PhDr. Lukáš Perný, PhD.
Celá debata | RSS tejto debaty