Blog Lukáša Perného

Príhovor k výstave Štúr 210 za Spoločnosť Ladislava Novomeského v Matici slovenskej,
ktorý vyjde v knihe MEMORIABILITY/SPOMIENKY III. (editor Dr. Ladslav Skrak)

V roku 2025 si pripomíname 210. výročie narodenia jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny, filozofa dejín, politika, publicistu, redaktora, pedagóga, všestranného vizionára slovenskej štátnosti ĽUDOVÍTA ŠTÚRA.

V čom môže byť Ľudovít Štúr inšpiratívny pre 21. storočie? Intelektuálna húževnatosť, ktorou inšpiroval svojich súputnikov z tretej vlny národného obrodenia, ktorých dodnes oficiálne nazývame štúrovci alebo Štúrova družina, je inšpiratívnou aj dnes. Veď boli to štúrovci, ktorí stáli pri zrode pokrokových a republikánskych tradícií, ako aj všeobecne kultúrno-politického programu Slovákov v 19. storočí. A ak sa štúrovci inšpirovali bernolákovcami, Kollárom a Šafárikom, tak boli to zase štúrovci, ktorí inšpirovali aj ďalšie generácie, vrátane modernej generácie davistov, Clementisa a Novomeského.

Výstava Štúr 210 potrvá do konca roka 2025, následne pokračuje do Martina…

Ak v 21. storočí nadväzujeme na Štúra, nemožno obísť jeho aktualizáciu Ladislavom Novomeským, ktorý bol nielen pri odhalení pamätníka v Modre (1945), ale napísal ako moderný predseda Matice slovenskej aj niekoľko pozoruhodných textov k odkazu Štúra, jeho generácie a roku 1848. Príznačný názov príspevku Štúrov program na našich zástavách, ktorý sa stal tiež motívom knihy Štefana Druga o vzťahu štúrovcov a davistov, odkazuje na pokrokové idey, ktoré zazneli z úst Štúra na prešporskom sneme. Novomeský ich aktualizuje k odkazu Slovenského národného povstania a vízii moderného Slovenska.

Štúr na sneme, a to pripomína Novomeský, požadoval rozšírenie slobody, vzdelanosti a priemyslu. To podľa Štúra malo ľudí vymaniť z poddanstva, zanedbanosti a slovenskej zaostalosti. Nielen Štúr, ale aj Hurban, Hodža, Daxner, Francisci prorokovali víziu moderného, sociálneho a demokratického Slovenska v časoch, keď sa javila ako vzdialená utópia. Novomeský hovorí, že reč na prešporskom sneme robí zo Štúra bojovníka súčasnosti, keď zdôrazňoval v polemike s Kossuthom, že v histórii štátov nieto osudu, ale ľudská vôľa na čele dejov, a história nie je ničím iným, že uskutočňovaním tejto vôle.

Novomeský o Štúrovi hovorí ako o človeku viery v budúcnosť ľudských síl, ktorý mal základnú vlastnosť revolucionárov, t. j. predstavu o lepšom usporiadaní vecí medzi ľuďmi. V roku 1947 Novomeský nadviazal na Štúra a zdôraznil jeho zásluhy pri zrušení poddanstva, demokratickom a národnom programe, prvom politickom vystúpení slovenského národa do arény dejín, slovanskom rozmere a zviazanosti slovenskej inteligencie v literatúre, umení a inej kultúrnej činnosti s ľudom.

Novomeský, podobne ako jeho nasledovník Mináč, vnímali kontinuitu medzi revolúciou 1848 a SNP. Novomeského nasledovník Mináč v tomto kontexte píše:

„…štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou… uskutočňuje sa najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko.“

A Novomeský píše:

„Sami sebe sme boli dlžní týmto aktom…dalo svet na vedomie našu novú históriu. Nám zas dalo nové historické povedomie . . .“

Veď márna slovami Štúra je prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe… O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi. A iný klasik Mináč dodáva, že sa stať sa skutočným Slovákom, znamená sa stať bratom všetkých ľudí.

Keď sa v roku 1848 národy emancipovali v boji proti poddanstvu, tak v SNP a boji proti fašizmu išlo o budúcnosť celej Európy, a aj celého sveta. To sú historické analógie, ktoré chápali Novomeský a Mináč ako žriedla našej filozofickej múdrosti a vlastnej cesty k pochopeniu dejín. A tak tu stojíme opäť pri dielach odkazujúcich na odkaz Štúra, a zamýšľame sa, čím sú pre nás dejatelia inšpiratívni aj dnes.

„Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? – pýta sa Novomeský a odpovedá – Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý.“ A moderný národ potrebuje osvietenie, vzdelanie a historické vedomie. Nemôže byť manipulovaný, musí sa naučiť sám myslieť, chápať vlastné dejiny.

Tieto humanistické posolstvá skutočný národných hrdinov musia byť pre nás inšpiratívne aj dnes. Moderné suverénne Slovensko musí byť vzdelané, sebestačné, humanistické, sociálne, ale aj kresťanské a národne uvedomelé na druhej strane. Nemôže prepadať zápecníctvu, spiatočníctvu a musí vnímať všetky štyri svetové strany.
Tak ako sa Štúr inšpiroval filozofmi Herderom a Heglom, ale aj dejateľmi Kollárom a Šafárikom v ich slovanskom vizionárstve, tak sa Novomeský inšpiroval modernou, ktorú spojil so Štúrom.

A Slováci majú osobnosti, ktoré dôstojne nadviazali na Štúrove idey, modernizovali ich a aktualizovali. Nech je táto výstava manifestáciou toho, že túto kontinuitu vníma aj súčasná Matica slovenská a Spoločnosť Ladislava Novomeského.

***

Na záver ešte esteticko-programová poznámka. Ak hovoríme o Štúrovi a štúrovcoch vo výtvarnej tvorbe, možno v súvislosti s teoretikom Martinom Šugárom konštatovať, že navzdory dobovému konfliktu medzi tradičnou portrétnou tvorbou Klemensa a Bohúňa a nastupujúcou modernou Fulla a Galandu, Klemensov portrét Štúra pretrval, a stal sa ikonickou súčasťou národnej výtvarnej pamäte, čo dokazujú variácie moderných až pop-artových (napr. vyobrazenie L. Kamenického či M. Kvašňovskej), ale aj tradičných vyobrazení dizajnov na obálkach kníh so štúrovskou tematikou.

V prípade filmovej tvorby, napr. v dokumente True Štúr tematika Štúra presahuje až k postmoderne, pozoruhodne bola téma spracovaná v sérii Slovenský panteón, tradičnejšie poňatie poznáme zo seriálu Štúrovci, kreatívne modernisticky zase vo filme Niet inej cesty.

V divadle sme zase boli svedkami avantgardného poňatia štúrovskej témy v inscenácii Prorok Štúr a jeho tiene (Horák, Polák), tradičnejšie tematiku interpretujú napr. spisovatelia Peter Vrlík či Tomáš Winkler. Konflikt medzi tradíciou a avantgardou prekonáva kontext programu národnej neomoderny, ktorý podporila aj Matica slovenská ako inštitúcia, ktorá jednoznačne patrí do 21. storočia.

Zmyslom je stručne povedané oceniť pokrokovosť a inšpiratívnosť tradičného (avšak neprijímať tradičné nekriticky aj s dávno prekonaným), no zároveň sa nebáť prijať moderné (s kritickým prístupom k postmodernému). Táto syntéza by mohla cestou pre hľadanie východísk zo slepej uličky postmoderných relativizácii (tie v prospech dekonštruktivizmu popierali veľké príbehy ako spravodlivosť, humanizmus, národ, viera). A práve veľké príbehy sú základom pre zmysel samotnej existencie človeka v dejinách ľudstva, pretože bez nich je existencia človeka iba prázdnotou, pominuteľným konzumom, chaosom a nihilizmom.