Blog Lukáša Perného

(článok v spoluautorstve s kultúrnym kritikom Tomášom Klimekom)

V ťažkej superkorektnej dobe, ktorú žijeme je nekorektný humor ako balzam pre všetkých, ktorí sú už unavení z autocenzúry a neslobody. Režisér Karol Vosátko použil motív indiánskeho spoločenstva, aby ním priblížil paradoxy postmoderných partnerských vzťahov „novej doby“. 29. apríla mala premiéru (s oneskorením pre problémy súvisiace s pandémiou) hra Posledný molitan, v ktorej si zahrali Marcel Nemec, Gabriela Škrabáková, Rea Ryníková a Michal Spielmann. Najbližšia repríza 11. mája.

Komédia o prapodivných veciach medzi mužmi a ženami, resp. dvomi manželskými pármi, sa odohráva medzi Skalnatými vrchmi a riekou Rio Pecos. Hra je naplnená absurdným humorom (a lá český Cimrman, mixnutý s postmoderným Tarantinom). Marcel Nemec hru komentuje slovami, že je jedno v akej dobe žijeme, komplikované vzťahy sú všadeprítomné a dodáva, že ide o divadelný novotvar v kontexte vytvorenia divadelného komiksu. Táto komiksová estetika sa v hre prejavuje predovšetkým hudbou, zvukmi, prácou so svetlom a silno štylizovaným hereckým prejavom. Rea Ryníková zasa uvádza, že dôležitá je v tomto predstavení tiež dejová dynamika a rytmickosť. Pinter, zloduch, pripomínajúci Caleba DeCoteaua z Tarantinovho Vtedy v Hollywoode prináša do deja ohnivú vodu, a tým i novú zápletku, ktorá, myslím, definitívne vtiahne do deja i doposiaľ váhajúce divácke bránice.

Postava Pintera dala celému predstaveniu cimrmanovský rozmer, keď Michal Spielmann využil stan ako sémanticky predeľujúci element nielen na scéne, ale aj v rámci vlastnej osobnosti, podobne ako Jim Carrey vo filme Ja, moje druhé ja a Irena, vedúc zápas (i dialóg) sám so sebou, s veľkým ohlasom u publika. Scény, ktoré dostávali divákov až do tranzového rehotu, boli tiež založené na vystúpení hercov z role. V absolútne neočakávateľných momentoch sa títo vzájomne začali predstavovať a vyšli z celého konceptu, čo dodávalo maximálnu komičnosť celému predstaveniu.

Divákovi hru rozhodne odporúčame a radíme, nech sa nedá zmiasť jej úvodom a ústrednou vinnetuovskou témou nemeckého skladateľa Martina Böttchera, s (ne)vysloveným odporúčaním 50+, nakoľko ďalší priebeh predstavenia rozhodne presvedčí i tých, čo na začiatku preklínajú Veľkého Manitua, za to, že sem viedol ich kroky. Téma vzťahov je zo svojej podstaty univerzálna, ale je umením ju takto aj divákovi podať. To sa režisérov,i i hercom v tomto predstavení, rozhodne podarilo. Ako očitý svedok potvrdzujem, že oslovili všetky vekové kategórie. Predo mnou sedeli mladé baby, vedľa mohutný pán v strednom veku, obďaleč zasa staršie dámy. Ohnivá voda hriala na javisku, občas som ju zacítil i v hľadisku, ale všetci sa každopádne bavili rovnako dobre, ani jeden molitan nezostal suchý a to je najdôležitejšie.

***

Pri tematike medziľudských vzťahov zostaneme aj pri predstavení Bohyňa vo vani. Tentokrát ide o paródiu na kontrasty medzi súčasnosťou (alebo dobou hypermodernou) a romantickým národno-obrodeneckým 19. storočím. Ľudovít Štúr prichádza ako duch po veľkom žúre, z ktorého si milenci predchádzajúceho večera nič nepamätajú, ba dokonca si nepamätajú ani jeden druhého. Rea Ryníkova, Peter Bajerčík a Štefan Martinovič odohrajú herecký koncert, ktorý ukazuje dva odlišné svety. Hlavným motívom predstavenia sú hry s jazykom, konfrontovanie dvoch odlišných svetov. Ba dokonca aj vulgarizmy tu plnia funkciu zvýraznenia týchto odlišností. A aby toho nebolo málo, Rea ako Bohyňa vo vani (naozaj vo vani (!) a skutočne bohyňa…) využíva hojne východoslovenský akcent, ktorý celkovú humornosť skvelo dotvára. Budúcemu divákovi ešte prezradím, že aj keď postava Štúra najskôr vyznieva nevinne až cudne, v závere radikálne prekvapí…

Humor Karola Vosátka poznáme z legendárnej nekorektnej mafiánskej paródie Mafstory, relácie SOS, no spolu-podieľal sa aj na dokumentoch o Mariánovi Vargovi, Sime Martausove, Wanastowi Vjecy či Eláne. K jeho najnovším filmovým počinom patrí poviedková komédia Superžena, kde obsadil aj svoju dvornú divadelnú hviezdu Reu Ryníkovú.

Lukáš Perný, Tomáš Klimek