Blog Lukáša Perného

Zomrel Jakubisko, slovenský Felini a predovšetkým magický realista filmu. Veľmi som s ním chcel urobiť rozhovor, ale aj kritický. Veľmi ma mrzí, že odišiel priskoro. Ešte mal dokončiť svoj veľkofilm a hlavne sa vyjadriť filmovo k dnešnej zvrátenej dobe.

Dnešná doba by potrebovala ešte jeden jeho film, ktorý by poukazoval na absurditu čias, ktoré žijeme v podobnom duchu ako to bolo v Sedím na konári a je mi dobre, kde postava, ktorú hral Štefan Kvietik sa z oslavovaného hrdinu SNP stáva „buržoáznym nacionalistom“.

Bol to veľký umelec. Začínal nepochopiteľnými experimentami, no neskôr sa z neho stal vynikajúci režisér tých najlepších slovenských filmov ako Tisícročná včela, Nevera po Slovensky, Perinbaba či Sedím na konári a je mi dobre. Myslím, že veľmi nedocenený je aj existenciálne ladený film Post-coitum, ktorý v istom zmysle aktuálne sedí aj na hypermoderné časy, ktoré žijeme. Bol to jeden z najlepších slovenských režisérov. Kozmickou zhodou okolností som sa nedávno pohádal s jedným človekom ohľadom jeho ranej tvorby, ktorú nemám rád. Na druhú stranu jeho už spomínané veľkofilmy považujem za to najlepšie zo slovenskej kultúry.

Aj keď mi v detstve Perinbaba naháňala strach, je to veľkodielo. Viac je to film pre dospelých, než pre deti. Narodenie, život a smrť človeka na pozadí dejín. Ľudská pominuteľnosť na rozmedzí času, to bola hlavná téma jeho filmov. Veľmi ma mrzí, že som s ním neurobil rozhovor. Naživo som ho stretol iba raz. Úplne zmäteného. Nastupoval v chaotickom dave na vlak do Prahy. Vo svojom typickom klobúku sa predieral medzi budúcimi spolucestujúcimi. Môžem si povedať, že som túto legendu aspoň raz uvidel. Odišiel zo sveta, ktorý vyzerá bezperspektívne. Odišiel ako jeho filmové postavy. Nikto, podotýkam NIKTO, nevystihol slovenskú podstatu až v mináčovskom duchu tak dokonale ako JAKUBISKO s Petrom Jarošom v Tisícročnej včele. Je mi až do plaču, že som ten rozhovor nestihol urobiť.

***

Profesor MgA. Juraj Jakubisko (* 30. apríl 1938, Kojšov – † 24. február 2023, Praha) bol slovenský filmový režisér, scenárista, kameraman a výtvarník. Narodil sa v malej obci gelnického okresu, vyštudoval Strednú umelecko-priemyselnú školu a pokračoval Filmovou Akadémiou múzických umení v Prahe a to v čase vzniku tzv. česko-slovenskej filmovej novej vlny.

Už počas štúdií nahrával filmy. Vo svojom experimentálnom období nahral filmy Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni či neskôr zakázaný a po roku 1989 dotočený film Dovidenia v pekle, priatelia. Za tento film dostal zákaz a následne nahrával iba krátkometrážne filmy.

Vrchol kariéry dosiahol až koncom 70. a v 80. rokoch. Práve v tomto období nahral Neveru po slovensky, populárne rozprávky Perinbaba a Teta, a napokon monumentálny film Tisícročná včela, ktorý vytvoril v spolupráci s Petrom Jarošom. Film je prerozprávaním Mináčovej filozofie slovenských dejín a typickou ukážkou magického realizmu. Vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý vyjadril kritiku vazalstva k USA. V Nejasnej správe o konci sveta sa inšpiroval proroctvami Nostradama. V Post coitum zase vyjadril kritiku promiskuitných sexuálnych vzťahov bez lásky, individualizmu a duševnej prázdnoty. Napokon sfilmoval osud Alžbety Báthoryovej a posledným filmom, ktorý stihol natočiť je pokračovanie Perinbaby.

Počas života dlhodobo udržiaval kontakt s režisérom Elom Havettom, inšpiroval sa Fellinim, Truffautom či Godardom.

Vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý vyjadril kritiku vazalstva k USA. V Nejasnej správe o konci sa inšpiroval proroctvami Nostradama. V Post coitum zase vyjadril kritiku promiskutiných sexuálnych vzťahov bez lásky, individualizmu a duševnej prázdnoty. Napokon sfilmoval osud Alžbety Báthoryovej a posledným filmom, ktorý stihol natočiť je pokračovanie Perinbaby. Počas života dlhodobo udržiaval kontakt s režisérom Elom Havettom, inšpiroval sa Fellinim, Truffautom či Godardom.

***

Pridávam zopár podnetných citátov zo „zakázaného rozhovoru„:

• Prajeme si žiť dlho, ale to, že si veľa vecí pamätáme, je niekedy prekliatie“
• Dnes rozhodujú veci, ktorým nerozumiem. Keď mi za socializmu znemožnili súdruhovia nakrúcať hrané filmy a ešte mi dali päsťou ranu do nosa za asistencie niektorých kolegov, vedel som, za čo som ju dostal a od koho. Teraz vám niekto urobí to isté, znemožní vám pracovať a vy ani neviete, za čo a v podstate ani kto. Neviete, kto je priateľ a kto nepriateľ. Odovzdáte inštitúcii ako je verejnoprávna televízia scenár a ona vám v podstate ukradne nápad, prevezme ho, nazve to inak, a nakrúca ho niekto iný. “ Poslali jste „Napríklad, ak chcete spolupracovať s RTVS, musíte scenár poslať mailom na akýsi Centrálny príjem projektov. A od tejto chvíle neviete, komu príde na stôl, kto všetko ho číta, ani kto ho posudzuje. A potom v kine vidíte niektoré scény a svoje nápady neschopne spracované
• My Slováci si vieme útrpne sťažovať, ako nám kto ublížil, ale ak chce niekto vyzdvihnúť zásluhy slovenských osobností v dejinách Európy, tak sami zabránime vzniku takéhoto diela. A stojíme sami protisebe. Totižto, nám nikto neubližuje, okolie iba využíva priestor, ktorý mu dávame, našou nevraživosťou medzi sebou. A to bol i dôvod, prečo nevznikol Epos Slovanov.
• Hudbu vo filme považujem za umelecký prostriedok, ktorý je neoddeliteľný od obrazu. Môže diváka rozosmiať i rozplakať. Hudba pomôže vytvoriť emócie, na aké slová herca nestačia. … Najväčším mojim priateľom a veľkým skladateľom bol Petr Hapka, ktorý nosil svoje geniálne motívy priamo do štúdia, napísané na pokrčenom papieri. Mal nesmierny cit pre hudbu i pre obraz. Spolupracoval aj na Tisícročnej včele.
• Raz som mal takýto nápad na film: Gestapo chytí muža z odboja, ktorý mal pri sebe schovanú dávku cyankáli. Muž uvažuje: „Až ma budú viesť na výsluch, zhltnem to.“ Zvedavosť mu to ale nedovolí. Pri krutom výsluchu prežije mučenie, odsúdia ho na smrť a vedú na popravu. Zvedavec bezpečne zviera cyankáli v dlani a neustále sa sám seba pýta: „Čo bude ďalej? Ako ma popravia?“ Privedú ho do záhrady, v ktorej stojí šibenica. V duchu si hovorí: „Pilulku zhltnem, až mi dajú povraz na krk.“ Keď kat odkopne stoličku, dlaň obeseného sa otvorí a vypadne z nej pilulka. Zvedavosť, túžba žiť život až do konca, je pre mňa tak silná, že som nikdy o samovražde neuvažoval.
• Príde metelica, búrka vám zničí techniku, zhorí dekorácia. Toto všetko môžete napraviť, ale stanú sa veci, ktoré nemôžete ovplyvniť ani svojou vôľou ani svojou prácou… Ako napríklad smrť. Alebo vojnový konflikt.
• Niekoľkokrát som uvažoval, v akej politickej konštalácii to vlastne žijeme. Je toto kapitalizmus? Socializmus to nie je, ale kapitalizmus tiež nie. Je to možno niečo nové, čo ale nemá pravidlá pre sektor kultúry.
• V každom režime je nejaký komisár, či cenzor, ktorý povie: Toto vyškrtnite, toto upravte do ružova. I v Amerike. A naša dnešná demokracia nie je výnimkou. Ale neriadia to oficiálni politici. Napadajú vás rôzne kaviarne, len preto, že máte odlišný názor. Ľudia sa znovu boja hovoriť svoju pravdu, ak sa nehodí do politiky nejakej samozvanej skupiny.

• Pre mňa má smrť, od chvíle, keď mi ako sedemročnému zomrela matka, magický charakter. Skoro všetky moje filmy sa jej dotýkajú. I pokračovanie Perinbaby sa dotýka smrti a nesmrteľnosti, ale vo výsledku je to obraz komický, i keď je z poznania človeka pravdivý. Ako mladý režisér som koketoval so smrťou, pretože bola pre mňa príliš vzdialená. Možno práve viera, že smrť je ďaleko, spôsobila, že i keď mám rokov ako Matuzalem, som stále vitálny.
• Je to magický príbeh, poznamenaný poznaním, že nie sme na svete po prvýkrát, ani naposledy. Príbeh odrážajúci kolobeh života a smrti, plný humoru, radosti a nádeje, že život jednou smrťou nekončí.