Blog Lukáša Perného

„KAŽDÁ UDALOSŤ NA SVETE SA DOTÝKA AJ NÁS – O TOM SOM PRESVEDČENÝ.
A BÁSNIK MUSÍ NÁJSŤ ONEN STYČNÝ BOD, KDE SA STRETÁVA INDIVIDUÁLNE A KOLEKTÍVNE.“
– MIROSLAV VÁLEK (* 17. 6. 1927, Trnava – † 27. 1. 1991, Bratislava)

27. januára v roku 1991 zomrel vo veku 63 rokov utrápený a v tom čase aj spoločensky vylúčený Miroslav Válek. Pripravil som rozsiahlu štúdiu pre časopis DOTYKY 3-4/2022 (práve vyšlo!) pri príležitosti 95. výročia Válkovho narodenia. Špeciálnu ukážku uvádzam aj na svojom blogu. Celý článok si môžete prečítať v najnovších DOTYKOCH, v ktorých mám tiež rozhovor s predsedom Matice slovenskej JUDr. Mariánom Gešperom.

Autor zbierky DOTYKY by mal (v roku 2022 pozn. aut.) 95 rokov

O národnom umelcovi

Miroslavovi Válkovi nielen ako o poetovi

Už samotný názov tohto periodika, evokujúci hmatovú intimitu medzi ľuďmi – DOTYKY – pochádza z básne MIROSLAVA VÁLKA (*17. júl 1927, Trnava – † 27. január 1991,Bratislava), preto je istým spôsobom morálnou povinnosťou súčasného spisovateľa (a obzvlášť člena redakčnej rady časopisu DOTYKY) reflektovať túto významnú osobnosť slovenskej kultúry. Nejde však iba o 95. výročie, ide aj o kontext Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý má tohto roku storočnicu a ktorého bol práve Miro Válek najskôr tajomníkom, neskôr predsedom a napokon aj iniciátorom vzniku spolkových periodík. Po dopísaní článku pre LITERÁRNY TÝŽDENNÍK, za ktorého existenciu taktiež možno vďačiť aj Mirovi Válkovi, zostalo ešte mnoho nedopísaného a veľa Válkových slov v kurzíve a poznámok pod čiarou (z prebiehajúceho výskumu), ktoré by bolo škoda nepripomenúť.

Čím všetkým bol Miroslav Válek? Minister kultúry SSR, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a SNR, tajomník a neskôr predseda Zväzu slovenských spisovateľov, predseda Zväzu československých spisovateľov, šéfredaktor Mladej tvorby a spoluzakladateľ Romboidu, kultúrny organizátor, kultúrny politik, kritik a teoretik, národný umelec, a predovšetkým autor unikátnej poézie neskorej moderny. To všetko stihol za jeden ľudský život…

Miroslav Válek sa narodil v roku 1927 do úradníckej rodiny v Trnave. Svoju prvú báseň napísal už vo veku 13 rokov a prvotiny publikoval v periodiku Plameň. V Trnave vyštudoval rímskokatolícke gymnázium, pričom pokračoval na obchodnej akadémii (maturuje v roku 1947). Štúdiá pokračujú na Vysokej škole obchodnej. Od roku 1949 pracoval ako redaktor vo viacerých časopisoch a tiež ako vydavateľ v Mladých letách. V päťdesiatych rokoch sa žení s učiteľkou Marianou Mihalkovičovou, sestrou básnika Jozefa Mihalkoviča, s ktorou má dcéru Miroslavu. Stáva sa redaktorom časopisu Slovenský roľník, publikuje v Kultúrnom živote a taktiež neskôr pracuje ako redaktor časopisu Družstevný obzor a od roku 1956 v Slovenských pohľadoch.

Na začiatku 60. rokov sa druhýkrát oženil, s literárnou vedkyňou Zorou Zorinovou, dcérou sovietskeho diplomata Zorina, ktorej osud je spojený s duševným nepokojom a tragickou smrťou, čo sa zrejme podpísalo nielen na Válkovej tvorbe, ale aj jeho bezhraničnej melanchólii. Celý rad výpovedí od ľudí, ktorí Válka osobne poznali, ho vykresľujú ako veľmi smutného, melancholického človeka, ktorý holdoval cigaretám. V snáď jedinom osobnom rozhovore (z roku 1968) Válek pootvoril dvere aj do svojho súkromia, o ktorom inak nikdy nehovoril. V jednej z odpovedí zaznelo, že pri písaní poézie mu „pomohli“ príčiny čisto osobné, „o ktorých by nerád hovoril“. Dozvedáme sa tu, že Válek najradšej čítal literatúru faktu, oceňuje uvoľnenie po roku 1960 pre publikovanie jeho poézie; ďalej že rád cestoval, že sa venoval akvaristike; že oceňuje tvorbu Nezvala, Holana a Voznesenského; že má rád poéziu 20. rokov; že poéziu píše denne; že pracuje až do vyčerpania aj na úkor zdravia; že pri písaní potreboval ticho a neznášal hluk, dokonca písal pri zastretých záclonách; že alkohol pil doma (whisky so sódou a ľadom; víno nemal rád) a napokon dodáva, že väčšina rozhovorov nemá zmysel.

Válek bol tiež významným šéfredaktorom Mladej tvorby. Bol mimoriadne aktívny, stáva sa spolutvorcom, spoluhýbateľom kultúrneho pohybu. Válek v Mladej tvorbe podporoval aj umelecké zoskupenia ako Trnavská skupina a Osamelí bežci. Neskôr spoluzakladá časopis Romboid, ktorý vychádza pod Zväzom slovenských spisovateľov, ktorého sa zároveň stáva najskôr členom výboru (1963), potom tajomníkom (1965) a tiež v rokoch 1967 a 1968 predsedom. Názov časopisu (Romboid) pripomína svojím pomenovaním akúsi kontinuitu k odkazu básnika a taktiež kultúrneho politika Laca Novomeského. Válek považoval Novomeského za svoj vzor, venoval mu báseň v zbierke Nepokoj, rečnil na jeho pohrebe a držal v rukách urnu s jeho po- polom, čo možno vidieť aj vo filme Válek. Novomeského počas života ideovo podporoval.

V 70. rokoch bol Válek zvolený do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR, bol vyznamenaný Za zásluhy o výstavbu, v roku 1974 získal medailu k 30. výročiu oslobodenia ČSSR Sovietskou armádou. Po rozvode s druhou manželkou Zorou sa žení s právničkou Katarínou Ružičkovou (1975), avšak so Zorou kontakt neprerušil. Medzičasom Válek získava tiež titul zaslúžilý umelec (a neskôr národný umelec) a v roku 1976 je zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady.

Vydáva básnickú skladbu Slovo, akúsi ateistickú meditáciu; „modlitbu“ skeptického socialistu, ktorý si človeka neidealizuje, ale dáva mu nádej. Za dielo získava Cenu Rudolfa Jašíka s výročnou cenou Zväzu slovenských spisovateľov. Ďalej vydal diela s prejavmi ľúbostnej lyriky Obrazáreň, Z vody či Zakázaná láska. Popri úspechoch prichádza ďalšia poetova tragédia – samovražda druhej manželky, ktorá trpela paranoidnou psychózou (prestala brať lieky a vyskočila z okna rovno na strechu auta). Koncom 70. rokov bol zapísaný na Čestnú listinu H. Ch. Andersena a vychádza tiež výber z jeho publicistiky.

V 80. rokoch získal od Zväzu slovenských spisovateľov Medailu Laca Novomeského a vyznamenaný je tiež Radom Víťazného februára. Na funkciu ministra rezignoval až koncom 80. rokov.14 Na sklonku života pôsobil ako predseda Zväzu českosloven- ských spisovateľov a poslanec SNR. Podľa autorov dokumentu Válek v rámci aktivít v tomto zväze nepriamo intervenoval protestným listom proti uväzneniu Havla. Po roku 1989 sa stiahol z verejného života a zomiera na rakovinu (krátko po zmene režimu v roku 1991). Posledná báseň z Válkovej pozostalosti hovorí: „Bože ja som len tvoja byľ / a obetoval si ma pre davy / Bože, čo som ti len urobil? / Čo som ti Bože nespravil?“ Nemá hrob a svoj popol nechal rozptýliť. S popolom tak odišlo aj jeho súkromie, o ktorom máme iba veľmi drobné útržky.

V roku 2019 získal čestné občianstvo mesta Trnava. Istým spôsobom je Válkovou spoločenskou rehabilitáciou (aj v tomto texte citovaný) filmový dokument Válek (Patrik Lančarič, Maroš Šlapeta, 2018), ktorý po prvýkrát od roku 1989 nazerá na Miroslava Válka novou optikou a dokonca bol aj trikrát ocenený v súťaži Slnko v sieti.

…

„Smrť si prišla po básnika, ktorý ešte nemá na to, aby si o ňom vytvoril presný a spravodlivý obraz…“ 60 to sú slová Milana Rúfusa, ktoré uvádza aj filmový dokument Válek. Domnievam sa, že čas na rehabilitáciu tejto osobnosti a vytvorenie spravodlivého obrazu už konečne nastal. Miroslav Válek v slovenskej kultúre stále žije a rozhodne do nej patrí nielen ako básnik, ale aj ako kultúrny politik, ktorý má nespochybniteľné zásluhy. Po jeho zbierke je pomenovaný časopis DOTYKY, dodnes vychádza Válkom iniciovaný LITERÁRNY TÝŽDENNÍK a napokon funguje i Válkom založený ROMBOID či médium NOVÉ SLOVO. O Válkovi tiež vzniklo niekoľko monografií, štúdií a encyklopedických hesiel, domnievam sa však, že je rozhodne nutné Válkov ideový (kultúrno-politický) a umelecký odkaz opätovne zanalyzovať v podobe novej monografie, ktorá bude oslobodená od ideologických skratiek podliehajúcich dobovým zjednodušeniam. (zo záveru)

Čítajte viac v časopise DOTYKY