Blog Lukáša Perného

Právo na bývanie je to najzákladnejšie občianske právo. Bez bývania nemožno ani len hovoriť o ľudskej dôstojnosti, ktorá by mala byť deklarovaná každému občanovi na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948. A aj napriek tomu počet bezdomovcov v liberálnej demokracii, ktorá sľubovala blahobyt, enormne pribúda, stále sa mnohí pýšia, že žijeme v tej najlepšej dobe. V nasledujúcej štúdii si porovnáme právo na bývanie kedysi (v rokoch 1945 – 1989), a dnes, teda v časoch globálnej liberálnej demokracie (neoliberalizmu). V najbohatšom meste Slovenska (Bratislave) žije podľa sčítania 2064 ľudí bez domova, z toho 478 našli v ubytovniach, 354 v nocľahárňach, 254 v chatkách, maringotkách a garážach. V Paríži žije 3000 bezdomovcov a v USA dosiahol  podľa sčítania ministerstva bytovej výstavby a mestského rozvoja USA maximálnu úroveň od čias Veľkej hospodárskej krízy: 553,74 tisíce ľudí.  Potvrdzuje sa citát Charlesa Fouriera: „…vidíme, že priemyselné oblasti sú ešte viac zaplavené žobrákmi než oblasti, kde zostali stranou pokroku.“

Je chybou vnímať minulý režim nekriticky, rovnakou chybou ako ho vnímať iba negatívne. Toto historické obdobie treba objektívne analyzovať prostredníctvom faktov.  A to je ambíciou aj nasledujúceho textu, v ktorom budú použité oficiálne štatistiky a zákony. Nasledujúca štúdia čerpá z historických prameňov, analýzy dobových zákonov, oficiálnych štatistík, ale aj sekundárnej literatúry. Cieľom práce nebude glorifikácia minulého režimu, ako túto štúdiu budú pravdepodobne odporcovia interpretovať. Cieľom je poukázať na reálne fakty. Autor si je vedomý všetkých nedostatkov a chýb, ktoré sa pred rokom 1989 urobili, avšak je vrcholne neobjektívne, ak sa minulý režim hodnotí selektívne, jednostranne a pod návalom emócií. Preto budú v nasledujúcej štúdiu uvedené podložené a overené informácie, aby si čitateľ mohol vytvoriť vlastný názor. V úvode by som chcel poďakovať M. Šindelířovi za cenné údaje, ktoré uviedol vo svojej záverečnej práci a z ktorých dominantne čerpá nasledujúca štúdia. Pre obmedzený rozsah článku nebudú uvedené všetky zákony a všetky skutočnosti v oblasti bytovej výstavby, ale iba reprezentatívny fragment kľúčových zákonov a skutočností.

Pokračujte ďalej na štúdiu publikovanú na DAV DVA

Ukážky z textu

Právo na bývanie sa plne etablovalo novelizáciami zákonov v druhej polovici 50. rokov. Po vojne si vláda zvolila 4 vízie: industrializáciu Slovenska, hospodársky rozvoj slabých oblastí, osídlenie pohraničia a využitie priemyselných centier regiónu. Veľmi dôležité je „b. Vládní nařízení č. 01/1956 Sb. o zřízení Státního výboru pro výstavbu, Ústřední správy pro bytovou a občanskou výstavbu a Oblastní správy pro bytovou a občanskou výstavbu na Slovensku (viď Sbírka zákonů. Praha:Administrace Praha, 1956). Úlohou zákona bol zaistiťvysokú hospodárnosť a technickú pokrokovosť panelovej výstavby. Ďalej existovala vyhláška oslobodzovania budov od platenia v prípade kultúrnych účelov, pre podporu ľudovej kultúry, no a na záver kľúčový zákon e. Zákon č. 41/1964 Sb. o hospodaření s byty. Určoval povinnosť národným výborom (tie hospodárili s bytmi) aby boli určené pre rodiny s nižším príjmom a väčším počtom detí; aby byty prideľovali najdôležitejším národným podnikom a závodom, povinnosť ohlasovať voľné byty (Šindelíř, 2012, 15). Podľa §2mali podnikové a závodné byty slúžiť zamestnancom, ktorí museli za prácou dochádzať, vznikla tak poradovníky uchádzačov (§ 18) o byt, kde sa bolo treba zapísať a čakať na byt, čo bola asi najproblematickejšia časť. Podľa socialistického zákona je bytom  miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutí stavebného úradu určené k bývaniu a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Uspokojovanie kultúrnych a materiálnych potrieb obyvateľstva, medzi ktoré patrila aj bytová otázka, patrili k spoločenskej povinnosti socialistického štátu.

V roku 1954 sa presadil a. Zákon č. 53/1954 Sb. o lidových družstvech a o družstevních organizacích“ a v roku 1959 zákon č. 27/1959 Sb. o družstevní bytové výstavbě, ktorý zaviedol stavebné bytové družstvo, ktoré boli zriaďované zamestnancami podnikov a socialistickými organizáciami. Financie získavali prostredníctvomštátnych dotácií, zvýhodneného úveru a členského podielu. Nevýhodou družstevnej výstavby bola nízka kvalita či nevhodná lokalita bytov. Rozkvet bývania nastal v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Vláda si stanovila cieľ do roku 1970 postaviť 1,2 miliónov bytov (Grabmullerová, Bydlení po česku). Posledné dostavby panelových bytov prebiehali v 80. rokoch. Družstevná a kolektívna výstavba, jej kvalita, sa v 60. rokoch rapídne zvýšila.

Pozitívom bolo, že na štátne byty mal právo každý pracujúci občan krajiny, na strane druhej diskutabilnou bola ich kvalita, lokalita a taktiež čakacia lehota na ich odovzdanie. Občan, ktorý dostal byt sa musel zaviazať štátu tým, že bude na určitú dobu pracovať pre konkrétny národný podnik – ku každej fabrike boli viazané vlastné byty, tie boli súčasťou pracovnej zmluvy s možnosťou vziať si ich do prenájmu. Málo sa dnes taktiež hovorí o tzv. mladomanželských pôžičkách, ktoré udeľoval štát a skutočne reálne podporili rodiny a to oveľa viac, než prázdne frázy „kresťanských“ „demokratov“.

Z architektonického hľadiska vznikali dva najrozšírenejšie druhy bytov – tehlová bytová výstavba v 50. rokoch známa z filmu Pelíšky, poznačená socialistickým realizmom, napriek všetkým jeho negatívam, bola viac osobná.  Tieto byty boli vybavené nádvorím/átriom, kde bol dostatok zelene, ihriská pre deti, lavičky a záhradky boli určené ku posilneniu kolektívneho-komunitného medzi susedmi. Tento druh výstavby však vzhľadom ku populačnému rastu nemohol dostačovať a začali vznikať veľké panelové sídliská (o ktorých pojednáva aj film Panelstory), poznačené už neskorou modernou, teda v podstate išlo o maximálne využitie minimálneho priestoru. Vznikli typizované konštrukčné panelové systémy, ktoré dodnes využíva väčšina obyvateľov miest (Ekowatt, Panelové domy): Typ T0xB, Typ T0xB, Typ VVÚ-ETA; v bytoch bola štandardne toaleta, vaňa, kuchynská linka a nielen to. Súčasťou vybavenia bola čalunená pohovka, konferenčný stolík, nábytková stena so zasadenou televíziou Tesla (v roku 1976 ju vlastnilo 78% domácností) (Bydlení. Husákovo 3+1, 2007). Taktiež si Šindelíř všíma tzv. druhé bývanie, určené na rekreáciu a odpočinok, teda chaty, chalupy, ktoré sa rozvinulo podporou autmobilizmu v 60. rokoch; v 70. rokoch bolo až 250 tisíc rekreačných chatiek. (Šindelíř, 34)

Bez bývania a práva na bývanie nie je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Preto je vrcholom pokrytectva, ak si takáto tzv. liberálne demokratická a globalizovaná spoločnosť, hovorí moderná a vyspelá a civilizovaná. Na uvedených príkladoch sme si dokázali, že aj napriek všetkým negatívam minulého režimu (ČSR, ČSSR, ČSFR) bolo právo na bývanie nielen deklarované, ale aj uvedené do praxe. Po roku 1989 sa toto právo značne oklieštilo, no existujú aj v súčasnosti iniciatívy o jeho obnovenie v rámci sociálneho štátu. Napriek tomu, je otázka bývania nedoriešená a štát v rámci trhovej ekonomiky dokázateľne nezabezpečuje právo na dôstojné bývanie pre každého občana, aj keď je to ústavou a medzinárodným právom deklarované.

Pokračujte ďalej na štúdiu publikovanú na DAV DVA