Blog Lukáša Perného

Poznámky k súčasnej kultúrno-spoločenskej situácii s podtitulom: Od psuedošejkers tanca cez konceptuálny hyperfeminizmus až po Divoký Zapadákov

„Vo svete zbavenom pravdy existuje reálne len moc. To je pohodlné, keď víťazíme. Menej, keď tie isté prostriedky proti nám použijú naši nepriatelia… Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety: „…a žiadna iná!“.“
– Tomáš Klimek, Otvorená kultúra na večné časy a nikdy inak!, DAV DVA

Varovanie! Nesťažujte sa na dĺžku tohto článku. Ide v podstate aj o denníkový zápisník z pohnutej doby, ktorý reaguje na patologické správanie niektorých politicky angažovaných jedincov.

Čo je to kultúra? Čo je to umenie? Čo je vlastne podstatou kultúry? Čo je to slovenská národná kultúra? Kto má a kde sa berie mandát nazvať sa „kultúrnou obcou“ (s ignorovaním iných predstaviteľov tej istej kultúrnej obce), „otvorenou kultúrou“ alebo „kultúrnou verejnosťou“? Kde sa tento mandát berie? Kde sa zo dňa na deň objavilo toľko ľudí, ktorí sa tak často začali slovom kultúra oháňať? Politici, aktivisti, angažovaní umelci, všetci do jedného voliči nemenovanej strany, všetci sa zo dňa na deň zmenili na kulturológov, divadelných kritikov, výtvarných teoretikov, odborníkov na médiá či menežment kultúry.

Kultúra (z lat. colere, pestovať) sa definuje ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Z antického pôvodu slova bola zviazaná s duševných zdokonaľovaním a spojitosťou sférou vytvorenej človekom. Ide o univerzálny ľudský fenomén, špecificky ľudskú činnosť, ktorú nepoznajú iné biologické formy života alebo vznikla minimálne pre diferencovanie sa človeka od ostatných živočíchov. Obsahuje vieru, poznanie, morálku, právo a zvyky osvojované si človekom ako členom spoločnosti (Tylor). Iná definícia kultúru rámcuje ako súbor tvorby, vzťahov a konzumu produktov tvorivého ľudského ducha v oblasti umení a poznatkov (Gažová). Podľa Blooma je kultúra to, čo umožňuje bohatý sociálny život na vysokej úrovni, konštituujúci ľudstvo ako celok, jeho zvyky, štýl, vkus, sviatky, rituály, božstvá – všetko, čo jednotlivcov integruje k skupine, včleňuje ich do komunity, ktorá je vyjadrením ich spoločnej vôle a myslenia.

Čo vlastne znamená to „otvorená“ a „žiadna iná?“ Je to v podstate šifra. Pod „otvorenou“ možno chápať ideologickú koncepciu K. R. Poppera zneužitú a znásilnenú ideológmi otvorenej spoločnosti vedených istým Georgom S. Pod „žiadna iná“ možno chápať to, čo už pomenoval kolega Klimek. Citujem: „Odhliadnuc od ich konceptu otvorenej kultúry, ktorý zjavne odkazuje na otvorenú spoločnosť K. Poppera, ako rýdzo politický konštrukt, s ktorým môžeme súhlasiť ale aj úplne legitímne ho odmietať, je pointa požiadaviek protestujúcich ukrytá v druhej časti vety:  „…a žiadna iná!“. Chápem, že v súlade s „najlepšími tradíciami postmoderny“, rekontextualizovali ministerkin výrok a používajú ho proti nej, ale asi nie každý si uvedomuje, že tým popierajú svoj vlastný boj, nakoľko legitimizujú totalitné uvažovanie nad kultúrou, proti ktorému údajne protestujú.“

Inými slovami, čo znamená tá „iná“? Tou inou kultúrou je napr. kultúra modernizmu a neskorého modernizmu (pripomínam zbúraný Istropolis), kultúra ľavicová (tradície sociálno-demokratické, socialistické, davistické atď.), kultúra vlastenecká alebo národná (tradície štúrovské, bernolákovské), kresťanská kultúra (pravoslávnych, katolíkov, luteránov či kalvínov…) či buddhistická alebo zoroastriánska? Alebo to zoberieme etnicky – slovanská, rómska, maďarská? Alebo cez sexuálne menšiny a väčšiny ako kultúra heterosexuálov vs. kultúra homosexuálov? Kultúra postmoderny, hypermoderny, neomoderny, remoderny? Alebo nejaké formy subkultúr, klubkultúr či kontrakultúr? Alebo praveká kultúra, baroková, osvietenská, lengyelská, kultúra popolnicových polí? Naschvál to posúvam do absurdna, aby bolo jasné, ako je to celé paradoxné. Ktorá je teda tá „iná“, ktorú treba vyčleniť, ignorovať či bagatelizovať a ktorá je tá ideálna, teda „otvorená“? Zopakujem Klimekove zistenie, lebo sám by som to nenapísal lepšie:

Istí ľudia si ale zrejme myslia, že vlastnia inštitúcie, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti. SNG ani SND však nie sú akciovkou, družstvom ani akademickou samosprávou, ktorá si organizuje činnosť sama a kde sa akékoľvek zásahy zhora považujú za neprijateľné. Rovnako tak nie sú ani „Slovenské nádherné divadlo“, ako si dali na tričká títo dediční nájomcovia divadla, podielnici ktorým sa bridí vysloviť i jeho názov – kvôli slovu, ktoré im nejde cez hrdlo, nakoľko odkazuje práve k demokratickej možnosti ľudu intervenovať do kultúry a podieľať sa, skrze svojich volených zástupcov, na vytváraní kultúrnej politiky štátu – v rámci organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstiev, akými národné divadlo i galéria sú… Vyjadrovať sa o divadle ako o peknom – znamená estetizovať, a teda relativizovať túto jeho základnú funkciu, a zároveň vyzdvihovať vlastné zásluhy a z nich plynúce „právo“ túto inštitúciu okupovať. … Otázne zostáva, ak žijeme naozaj v neskorej fáze inštitucionalizovanej postmoderny, prečo neprichádza mladá generácia s jasne definovaným umeleckým programom a cieľmi odhaliť, že cisár je nahý – v tomto prípade (často) doslova… Argumenty ohľadom nekompetentnosti súčasného vedenia MK SR beriem, avšak odbornosť, obvzlášť v kultúre postmodernej – a dvojnásob v kultúre otvorenej – je anachronizmus. „Žiadna kultúra a otvorenie vína!“ – to môže byť naše nové anarcho-primitivistické heslo, ktoré dáva rozhodne väčší zmysel, než jeho súčasná podoba, z úst aktivistov, ktorí si z kultúry robia iba súkromný podnik.

Pripomeniem im ich heslo „ale hejt neskryje“ alebo „hejt nie je názor“

Konceptualizmus, kvír, feministické performances, kultúra „hejtu“, ultrakozmopolitizmus, trasenie sa na pódiu, striptíz v kostole, vydávanie kníh s memečkami, vydávanie hejtkníh či rozbíjanie výkladov kníhkupectiev v Liga pasáži, posprejovaný travertín v bratislavských uliciach, Bronx pripomínajúca Mariánska ulica či cyklotrasy bez zmyslu… atď. To je tá otvorená…

Pozrime si však konkrétne ukážky tej „otvorenej kultúry.“ Mimochodom, minimálny záujem publika bol luxus, ktorí si performance umelci mohli doslova užívať. Dokazuje to hnev ľudí, ktorý sa spustil potom, čo internet obletelo video tanečnej performance istej nemenovanej manželky popredného progresívneho politika, ktorá vyznela ako paródia na hnutie shakers.

Ale aby táto analýza mala pevné základy, dal som si tú prácu, aby som našiel konkrétne príklady „otvorenej kultúry a žiadnej inej.“

***

To, čo sme mohli vidieť v Kunsthalle (rozložená autodráha, vlajočky, feministický fanatizmus, akési betónové kruhy, ktoré dodnes zničili vozovku), to boli „diela“, ktorým nerozumeli snáď ani samotní tvorcovia, ktorí šikovne zhrabli granty. Slovami Klimeka: „Z rebelov sa stali skostnatení akademici, zarputilo sa zavzdušňujúci v prospech zvetraných a vyčerpaných smerov (post)konceptuálneho umenia, opatreného tonami textu nevyhnutného pre elementárne pochopenie významu diela či performance art netalentovaných histriónov a exhibicionistov, pri pohľade na ktorých sa ani inak nie príliš konzervatívny človek neubráni myšlienkam o úpadku spoločnosti a ani najväčší liberál prinajmenšom rozpakom…“

Príkladom je napr. dočasné „dielo“, ktoré „umelec“ nazval hybridným sochárstvom vo verejnom priestore. V skutočnosti kopa šutrov poukladaných do kruhu. Tým chcel konceptuálny umelec poukázať na problém nábrežia Dunaja (1). V poriadku, verejný priestor je dôležitý a treba ho rozvíjať. Ale nie tak, že rozložím šutre pred galériu a tvárim sa pritom múdro, že na niečo poukazujem. Poďme ďalej. Typicky postmoderným nezmyslom bola výstava, ktorá vraj chcela poukázať na zlyhanie tradičných hodnôt, stratenú vieru vo veľké naratívy a neschopnosť ľudstva sa organizovať do udržateľnejších systémov (dodávam, že presne v „duchu otvorenej spoločnosti“, teda neprojektovať nejaký vyšší ideál, rezignovať a nihilisticky odmietnuť všetky pozitívne vízie lepšej spoločnosti; odovzdať sa chaosu). Malo to zaujímavý popis, no v skutočnosti ste sa mohli pozrieť na akési roztopené postavy z hliníka (2). Vraj ide o troch obrov, ktorí vytvárajú dojem narušenej hranice medzi fyzickou a digitálnou realitou, čo dotvárali púšťané zvuky. Tu možno aplikovať staré slovenské príslovie: „Čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo.“

V podobnom duchu bola inštalácia popolníkov, ktorá mala vraj inscenovať miesto interakcií vo verejnom priestore. Mala vraj poukázať na spätné spomínanie a postupy, ktoré sa tvoria v pamäti (3). Rozložiť popolníky, zafilozofovať si o spomínaní a tváriť sa múdro. Fajn, asi aj to je prejav nejakej kultúry, popolník niekto musel vyrobiť, takže to kultúra je. Aj zoradenie predmetov do tvaru je prejav kultúry, aj keď to možno naučiť aj opicu či papagája. Ale skutočne na niečo takéto treba čerpať granty? Pozrieme si ešte ďalší príklad vizionárov otvorenej kultúry. „Najlepšie“ nakoniec. Citujem: The rotten smell is you. Vraj je verejným tajomstvom, že feministky zanedbali zahnívajúci problém, napätie vo feministickej domácnosti. Výstava vraj poukazuje na spory druhej, tretej a štvrtej vlny feministiek. Citujem: „Sexuálna práca, transsexualita a hyperfeminizmus, to sú pozície, pri ktorých sa hnutie nedokáže zjednotiť, a preto zlyháva pre svojich vlastných potomkov.“ (4) Vraj „politicko-emancipačný“ aktivizmus (5). Diskurz štvrtej vlny feminizmu ako hlavného prúdu vo forme „otvorených dverí.“ Bez komentára. Príde vernisáž, otvorí sa víno a nenájde sa ani jeden, ktorý povedal slávny citát z Pelíškov: Teda, to muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co? Ale aby som nevyznieval neúprimne, sám sa podobných podujatí v minulosti zúčastňoval, dokonca som na nich aj zahral (raz v Trnave). A keďže som bol tiež v tejto bubline a zotrvával v naivnej viere, že týmto ľuďom ide o nejakú potrebu v pozitívnom zmysle meniť svet, tiež som zostal ticho a dal som tomu šancu. Širší politický kontext ma však prebral…

***

V istom nemenovanom bare na východe Slovenska som si pozrel program akéhosi „otvoreného“ festivalu. Súčasťou tohto festivalu boli hneď tri diskusie s „odborníkmi“ na hybridné hrozby, hoaxy a dezinformácie (mená snáď ani nemusím hovoriť), no nejaká tá muzika od ľudí stojacich na ich politickej strane barikády. Naschvál nepoužijem slovo alternatívneho, nakoľko sa v podstate svojou tvorbou sám hlásim k alternatívnej kultúre, pretože to je alternatíva ku kultúre tzv. hlavného prúdu alebo mainstreamu, čo je Panelák, Horná Dolná, Dunaj, Divoký zapadákov, ideologické agitky Arpišovho Psa a Solčanskej typu Sviňa… Treba jasne povedať, že podporovatelia protestov, hlásatelia „otvorenej kultúry“ sa hlásia aj k tejto forme úpadkovej kultúry cez „svojich“ hercov. Veď inak by si na pomoc nezobrali práve hercov z týchto filmov a seriálov, ktorí si následne čistia karmu v divadle a vyhovárajú sa, že musia točiť „komerčné sračky“ lebo komercia a kapitalizmus, účty, dlhy, hypotéky ako hovorila Zuzana Fialová vo filme Cooltúra. Ruka v ruke s touto „kultúrou“ idú standupoví „komici“, čo je v podstate zase len iná forma lacnej politickej agitky a úpadku (taký malý príklad hnoja je tu a tu), no a napokon tu máme v rámci knižnej kultúry hejtknihy o Ficovi, Kotlebovi či Matovičovi z produkcie redakcie Aktualít. Do toho všetkého si zavoláme transdídžeja alebo niekoho ideálne s potetovaným ksichtom a tvárime sa, ako povedal klasik, „akí sme svetoví.“

Viem, že v tomto texte často odbočujem, ale preto som do názvu dal slovo poznámky. Často sa pýtam, čo je to za zvrátenosť kúpiť si knihu o niekom koho nenávidím a vložiť si ju do poličky. Podľa môjho názoru ide o psychiatrickú diagnózu, ktorú možno sledovať aj na sociálnych sieťach napr. pri ľuďoch, ktorí si dávajú na profilové fotky niekoho, koho živelne nenávidia. Pamätám si istého Kottru a ešte jedného, už si nepamätám ani jeho meno, lebo si ho stále mení (tuším sa kedysi volal Renat), ktorý si dali môj ksicht na svoju profilovú fotku. Diagnóza? Posadnutosť? Patologická potreba niekoho nenávidieť až natoľko, že tým jednotlivec odovzdáva nenávisti celú svoju osobu, celú svoju identitu? Nie je to však žiadna novinka, pamätáme sa dobre aj na hercov, ktorí škrtali tvár Roberta Fica. Tí istí ľudia, pred rokmi spustili po boku Nadácie Otvorenej spoločnosti, teda zase raz otvorená kultúra, kampaň „hejt nie je názor.“ Táto taktika sa však neosvedčila a tak začali sami masovo hejtovať, ale to už je iný príbeh, ktorý som opísal ešte v roku 2016 na tomto blogu. Aby som však iba nekritizoval, tak uvediem aj pozitívne príklady. Spomeniem film Kandidát, ktorým demaskovali samých seba. A z komediálnej tvorby, až na niektoré slabé herecké výkony, vysoko oceňujem film Invalid. Škoda len, že tvorca nezostal apolitický.

***

Keď som začal písať tento článok, zvonka sa ozýval akýsi hysterický piskot angažovaných, ktorých spája jediná vec – priamočiara a iracionálna hysterická nenávisť. Sedím pár metrov od masy, pre ktorú je každý volič súčasnej koalície nepriateľ, ktorého by najradšej vymazali z povrchu zemského alebo by im, nebolo ľúto, keby dostane nevyliečiteľnú chorobu (tento citát som si zaznamenal počas konfrontácie s jednou podporovateľkou súčasnej opozície). A dám ešte jeden citát na moju adresu:

„Tupou ceruzkou by som mu pichla do oka…“
Zuzana Trstenská, komentár na moju adresu uverejnený na sociálnych sieťach

Už takmer desaťročie (približne od tzv. ukrajinského euromajdanu) kreslia terče na hlavy ľudí, s ktorými nesúhlasia. Hovorím z vlastnej skúsenosti človeka, ktorého vďaka ich memečkovej vraj „satire“ xy krát prenasledovali, čo som riešil už aj trestnými oznámeniami. Vraj to mám strpieť, no podotýkam, že nie som ani premiér, ani prezident, ani poslanec, dokonca ani člen strany. Nuž strpím to, ale budem o tom písať, budem to kritizovať a nastavovať zrkadlo všetkým „slušným“, ktorí sa dnes oháňajú dokonca kultúrnosťou či príslušnosťou k akejsi vyššej kultúrnej elite. Keď istý Juraj C. vystrelil zo zbrane náboj do demokraticky zvoleného premiéra SR, zrazu zostali ticho alebo začali hovoriť o zmierení. Nuž, ale dlho im to nevydržalo. V tom čase z českého ľavicovo-liberálneho média zazneli zásadné vety, ktoré nikdy neprejdú cez filter súčasnej cenzúry v tzv. „slobodných médiách“:

„….z právoplatného vítěze voleb a premiéra udělali ďábla, mafiána a ruského podomka. A krmili své voliče hesly, jak je třeba za každou cenu zabránit jeho vládnutí. … Od slovenského atentátníka teď sice všichni dávají ruce pryč. Dokonce se dost násilně hledá jeho napojení na jakési proruské linky. Nebo se argumentuje, že kdo zasel vítr, sklidil bouři. Ale Ficovi političtí oponenti, včetně těch z Česka, se ze svého dílu odpovědnosti za tragický čin tak snadno nevyzují. … Tak dlouho dělali z šéfa Směru čiré zlo, tak dlouho mu vzkazovali, že s netvorem se „ti lepší a demokratičtější z nás“ nestýkají a nemluví, až se to v jednom asi ne úplně zdravém mozku mohlo proměnit v motivaci k nabití pistole.“

Čo robili a robia celé roky priaznivci „otvorenej kultúry a žiadnej inej“ ľuďom, ktorí nezdieľajú ich názory? Vymazávajú ich z verejného priestoru, udávajú ich na sociálnych sieťach s cieľom, aby im vymazali profily, škrtajú im granty, posielajú na nich trollie farmy alebo sa im mstia cez tzv. satirické, v skutočnosti vulgárne nenávistné stránky. Dokonca v úplne najhoršom prípade priamo či nepriamo motivujú k atentátom či verejnému lynčovaniu. To všetko sú aktivity resp. vysvedčenie tých istých ľudí, ktorí sa roky oháňajú slušnosťou, demokraciou, pluralitou a slobodou, a teraz po novom aj kultúrou a kultúrnosťou. Toto oháňanie sa kultúrou nie je nič iné, než ďalší moralizujúci gýč ľudí, ktorí s nejakou vyššou či ušľachtilejšou kultúrou v pozitívnom slova zmysle nemajú nič spoločné, resp. iba ak by sme kultúru definovali ako všetko čo vytvoril človek. Veď predsa jedno z hlavných poslaní, resp. zmysel existencie kultúry je človeka niekam duchovne posunúť, obohatiť, posunúť vyššie, aby sa stal lepším človekom, kreatívnejším človekom, aby realita nadobudla kontúry niečoho viac, než je len to biologické.

Prečo si myslím, že títo ľudia majú pramálo spoločné so zmyslom kultúry tak, ako ho napríklad definoval Ján Kollár? Ján Kollár chápal zmysel kultúry v duchovnom napredovaní, zušľachťovaní človeka alebo minimálne aspoň v nejakom estetickom pozdvihnutí. To súvisí samozrejme aj s jazykom. Osobnosti ako Vlado Mináč či Ladislav Ballek, to boli príklady kultúrnych politikov, ktorí vnášali do diskusie niečo vyššie. Kultúrnosť človeka možno samozrejme vnímať rôznorodo, na rôznych úrovniach, dimenziách. Ak naučíte odľudšteného zapáchajúceho narkomana či bezdomovca základných sociálnym návykom (a bavíme sa skutočne o základných predpokladoch existencie), ktoré pod vplyvom ulice stratil, je to možno považovať za malé víťazstvo kultúry nad prírodným alebo živelne-biologickým. Ak naučíte dieťa z osady, kde žije v neľudských podmienkach, čítať, písať či počítať, tiež je to malé víťazstvo.

Ak naučíte agresívneho slniečkára správať sa slušne k ľuďom s iným názorom (nenadávať im, neurážať ich, nekričať po nich na ulici, nechcieť ich biť), je to ekvivalent k predchádzajúcim víťazstvá.

A teraz sa posuňme vyššie. Ak vysoká škola dokáže vygenerovať intelektuála, ktorý dokáže vytvoriť vedecké dielo, vytvárať zložité súvetia s odborným jazykom a vytvoriť niečo originálne, je to víťazstvom vyššej kultúry. Ak dokáže galéria prilákať širšie davy ľudí, aby si pozreli vyššie umenie napr. neskorej moderny, ak dokáže divadlo prilákať na Dostojevského či Shakespeara, ak dokáže knižnica inšpirovať k čítaniu Sartra, Remarqua, Rousseaua či Marqueza, možno hovoriť o sofistikovanej, dobre organizovanej kultúre v rámci národnej komunity. Je však takouto dobre organizovanou kultúrou spolitizovaný fanatizmus, ktorého jediným cieľom je politicky angažované tzv. umenie, ktoré je iba predĺženou rukou, nástrojom politickej propagandy? To, čoho sme svedkami posledné desaťročie je absolútne znásilňovanie kultúry a kultúrnych inštitúcií na politickú propagandu a aktivizmus. A čo ešte viac, dokonca na šírenie nenávisti voči ľuďom s iným názorom.

***

Prepáčte mi ironický komentár, ale banálnosť, protikladnosť a absurdnosť ako z Kafkových románov si to vyžaduje. Bratislava dosiahla totiž nový rekord. Nikde na svete nebolo v uliciach toľko „odborníkov na kultúru“ ako 13. augusta 2024, resp. toľkých, ktorí sa za odborníkov považujú. Slovensko, resp. Bratislava, má teda nový rekord, najväčší počet kulturológov, kultúrnych kritikov, kunsthistorikov, literárnych kritikov, teatrológov, filmových kritikov, muzikológov, estetikov, kultúrnych manažérov… skrátka nikde na svete nieto toľko milovníkov kultúry ako v Bratislave. Nie v Európe, ale na celom svete. Až na taký malý háčik, že im teda rozhodne nejde o kultúru, a už vôbec nie o slovenskú národnú kultúru.

Chce to skutočne veľa sebaistoty, absolútnej nekritickosti k sebe samému, ak sa zopár aktivistov z mimovládnych organizácií (napr. Otvorená kultúra), nezávisláckých kultúrnych centier či odvolaných riaditeľov inštitúcií (dvoch či troch) nazvú „slovenskou kultúrnou verejnosťou“, „kultúrnou obcou“ či priamo „slovenskou kultúrou“ ako to uviedla ČT24 („slovenská kultúra protestuje“). Problém je, že všetko je naopak. Slovenskou kultúrou sa nazývajú ľudia, ktorí v mene euroobčianskej identity Slovákmi a Slovenskom pohŕdajú; o normalizácii a cenzúre hovoria aj tí, ktorí tu normalizáciu a cenzúru roky praktizovali, podporovali alebo mlčali, keď sa realizovala na úrovni inštitúcií; o otvorenosti kultúry a otvorenej spoločnosti hovoria často aj tí, ktorí usilujú o spoločnosť elitársku, v rámci kultúry uzatvorenú len pre úzke politicky angažované kruhy v štýle „nehejtuješ Fica, ideš proti nám.“ Ja netvrdím, že medzi protestujúcimi neboli aj skutočne osobnosti, ktoré sa v slovenskej kultúre angažujú. Treba si však na rovinu povedať, v akej kultúre, resp. terminologicky presnejšie povedané, angažujú sa skôr v kultúre realizovanej na Slovensku. To do očí bijúce pohŕdanie všetkým slovenským je bez ohľadu na to, či je človek viac svetoobčan alebo viac národniar, tak primitívne, že sa to už nedá nijakým spôsobom ospravedlniť.

Cintulove deti nemajú jedinú motiváciu okrem smädu po pomste a nenávisti, pomste voči víťazovi, ktorý tu nezorganizoval prevrat (ako ich vzor východný sused z čoho si dokonca napriek obrovskej tragédii, ktorú tento prevrat vyvolal, trápne uťahujú a lá „kultúrny mejdan“), ale získal moc demokratickými parlamentnými voľbami. Zacitujem jedného spoludiskutéra: Hlavný prúd sa nenechá len tak umlčať jedným „náhodným“ zlým skutkom.. Je naivne si myslieť, že teraz prejdú nejakou ozdravnou terapiou alebo sebareflexiou. Napísal v čase tesne po atentáte a mal pravdu. Iste, demokracia je súboj ideí, súboj koncepcií, neustály boj o moc medzi koncepciami. Avšak, kde je hranica medzi systematickou alternatívou k aktuálnemu stavu a hysterickým škrekotom marketingových hesiel, fráz, emocionálnych manipulácií či dokonca priamočiarym šírením k nenávisti voči politickému oponentovi až do takej miery, že to vyprovokuje fanatika k reálnemu strieľaniu?

Podľa definície UNESCO je kultúra chápaná ako súbor svojráznych duchovných a materiálnych zvláštností, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu, a okrem umenia a literatúry zahŕňa aj spôsoby života, spôsoby spolužitia, hodnotové systémy, tradície či presvedčenie.

Ak by sme za každú cenu chceli nájsť v súčasných protestoch niečo kultúrne, museli by sme sa vzdať všetkých definícií, ktoré kultúru označujú v kontexte zušľachťovania. Možno teda hovoriť o kultúre protestného podujatia (v intenciách UNESCO definície ich spája hodnotový systém zvaný „milujem progresivizmus, nenávidím Fica“, tradícia Majdanu, presvedčenie cancel culture a spôsob života „bratislavskej kaviarne“), ktorý vytvára akúsi subkultúru pozostávajúcu z voličov progresívnej strany, ktorí sa však paradoxne aktivisticky hlásia k hlavnému prúdu. Avšak, čo je to vlastne hlavný prúd v kultúre? Rozhodne to nie je kultúra, ktorú uznáva väčšina obyvateľov Slovenska. Naopak, je to zhora diktovaná predstava o kultúre, ktorú vidíme na príkladoch politicky korektných seriálov prepisujúcich históriu v mene rodovej, etnickej, sexuálnej či inej citlivosti, kde je každý nevinný vtip predmetom cenzúry, čiže európsky fenomén woke a cancel culture. V superinklúzivnej kultúre musíte myslieť v prvom rade na to, či sa niekto neurazí, či sa čokoľvek kohokoľvek nedotkne. Čo však charakterizuje príslušníkov tejto subkultúry, ktorá je vlastne masovou kultúrou netflixáckých filmov a politicky korektných StandUpov, ktoré si robia srandu iba z tých, ktorí sú na zlej strane? Zacitujem jedného aktivistu (kto chce, nájde si ho ľahko), prepáčte za vulgárnosti, ale niekedy je tvrdší jazyk skutočne potrebný na prebratie:

Když jsem byl mladý, převládající názor mládeže byl „nevěř nikomu přes třicet“, eventuelně „politika je sračka, nevěř politikům!“. Populární bylo jezdit na zasedání MMF a házet po jeho účastnících dlažky (v Praze v roce 2000). Jeden čas bylo dokonce označení „systémák“ hanlivý výraz pro dementy. Jinými slovy, mládež rebelovala proti systému, politikům, komerci, korporátům a globalizaci. Dnes je jiná doba, takže mládež společně se správními radami korporací a jejich ejčár a píár manažery, oblečená v jednotných mundůrech vyrobených otrokářskými korporacemi fajfka a tři pruhy v rozvojových zemích, nadšeně bojuje za systém a proti boomerským dezolátům, kteří nechtějí budovat lepší zítřky a dovolili si drze pochybovat, že to s nimi vláda, Coca Cola, Mezinárodní měnový fond a Klaus Šváb myslí dobře.

Kultúra hejtu je maximálne lojálna systému, ale systém nie je vládou SR, systém je globálny a má svoj jasný cieľ. Absolútne negovanie aktuálneho politického stavu v SR a využitie všetkých, hoc ich nečestných prostriedkov s cieľom zvrhnutia vlády, a je úplne jedno, či robí dobré alebo zlé opatrenia pre vlastný národ. Podstatná je len zahraničná politika. Ak v minulosti vznikali občianske protesty proti rozmáhaniu sa vojenskej expanzie USA s pacifistickým posolstvom, bola to konkrétna výhrada obyvateľov voči svojvôli militarizmu. Avšak ja sa pýtam, čo je cieľom uvrieskaných aktivistov? Akú majú konkrétnu koncepciu? Kedy budú konečne spokojní?

Keď pozatvárajú alebo pretvoria všetkých zaostalých „dezolátskych, post-sedliackych“ Slovákov, keď zaniknú národné inštitúcie, keď budú všetci Európania, zomrie posledný Rus či Číňan, keď v Amerike zatvoria Trumpa, v Maďarsku Orbána a na Slovensku Fica? Keď zmiznú všetky ľudové jedálne a budú nahradené hipsterskými gentrifikovanými zónami? Kultúra angažovaného konceptuálneho kvír-feministicko-anarchisticko-genderovo-neutrálneho umenia v ultrakozmopolitnom popieraní všetkého národného, to bude ten vysnený progresívny raj?

BARBARI POD DÚHOVÝMI VLAJKAMI

V starovekom kontexte predstavovala kultúrny ideál múdrosť a všeobecne vyššie cnosti. Možno vôbec nájsť nejaké vyššie cnosti medzi ľuďmi, ktorých živí priamočiara nenávisť, marketingové heslá, ktorých jediným cieľom je politický prevrat? V kontexte antického poňatia kultúry boli opakom kultúrnych ľudí barbari, napr. Tacitus hovoril o barbarskom spôsobe života spojeným so všeobecným úpadkom. Čo je však zaujímavé, slovo barbar evokovalo aj cudzincov a štekanie. To je skutočne unikátna metafora. Zmes hlukov a zvukov skutočne pripomínalo skôr štekanie, než kultúrne prejavy. Prípadne vrieskanie paviánov. A čo sa týka odkazu na cudzincov, k tomu možno dodať, že pre voličov a priaznivcov progresívnych a liberálnych strán je slovenský záujem to posledné. Sú to vlastne cudzinci v rámci vlastného národa, pre ktorých je servilnosť tzv. európskym elitám či zahraničným záujmom v rámci akejsi „prestíže“ absolútnou prioritou. Dokazuje to sociologicky aj to, akým spôsobom pohŕdajú vlastným národom, ako sa vysmievajú všetkému slovenskému, ako spájajú Slovákov z post-sedliactvom, primitivizmom, „dezolátstvom“ a pod.

***

Ak je spoločnosť kultúrne vyspelá dokáže generovať osobnosti, intelektuálov, samostatne mysliacich, ktorí nepotrebujú opakovať frázy dobovej ideológie, ale myslia vlastnou hlavou. Avšak tá skupina ľudí, ktorá sa sama považuje za vyššiu elitu, ktorá pohŕda vlastným národom sa naučila jedine to, čo vedia aj papagáje. Hovoriť dokola to isté. Bonus k tomu je tváriť sa sofistikovane. To sú výsledky diskusií s aktivistami platformy Otvorená kultúra, ktorí mali potrebu blokovať resp. pseudoangažovane diskreditovať vstup do Dvorany MK SR, kde mal kolega Skrak výstavu popredných slovenských modernistov (ako Benka, Weiner-Kráľ, Fulla, Hložník, Kulich či Kostka) k 80. výročiu SNP. Tieto diskusie alebo skôr hádky naozaj nemali žiaden zmysel. Iba ma utvrdili v tom, čo som si vždy myslel. Títo ľudia sú zahltení vlastnými protirečeniami, a keď im dôjdu argumenty, prejdú do agresie a urážok. Jeden „otvorenokultúrny DJ“ mal so mnou potrebu dišputovať asi polhodinu. Nachytal som ho hneď na dvoch protirečeniach. Sám seba predstavil ako liberála. Hovorím mu, fajn, veď v podstate aj ja som v zmysle boja za slobodu slova liberálom, ale kde si, resp. ste boli, keď chcela Natália M. zrušiť MS? Kde ste boli, keď Jaro N. blokoval médiá? Kde ste boli, keď ľuďom rušili za názor celé profily na sociálnych sieťach? Kde ste boli, keď časopisy Dotyky a Literárny týždenník nedostali od FPU ani cent? Kde ste boli, keď konkrétnym umelcom škrtali celé projekty z politických dôvodov? Kde ste boli, keď Arpišovpes napísal, že intelektuálom s iným názorom netreba podať ani pohár vody? Ak hovoríte o neonormalizácii, cenzúre či neslobode, tak prečo sa nepozriete kriticky aj do vlastných radov? A odpoveď bola jednoduchá. Presne v duchu papagája „otvorenej spoločnosti“, ktorý verklikuje frázy – Demokraciu treba chrániť. Chcel som mu sarkasticky dodať, že takouto argumentáciou sa dá ospravedlniť akákoľvek cenzúra, ale nechal som to tak (napr. ľudovú demokraciu treba chrániť). Na blokovanie profilov sa posťažoval aj aktivista. Vraj mu sociálna sieť zablokovala príspevok, ktorý propagoval zbierku na zbrojenie. Päť minút predtým zahlásil, že je principiálny pacifista.

Diskusia skončila tak, že na mňa zakričal Gándhiho heslo, ktoré ukradol a spolitizoval Václav Havel, teda, že pravda a láska má zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Na to som mu povedal, že práve preto prehrávajú. Iná aktivistka bola ešte drsnejšia. Tá mi prakticky naznačila, že vlastne ľudia ako ja nemajú vôbec žiadne právo na slobodu slova. Samozrejme pri opisovaní hejtov z „ich strany“ použili otrepaný argument z vypískania ex-prezidentky Zuzany, ktorý používajú dokola ako mantru. Keď však tým najvulgárnejším spôsobom nadávajú na politikov Smeru, je to samozrejme úplne v poriadku.

Jeden z nich skĺzol až na také dno, že sa ma opýtal, či nemám traumu z detstva ako argument, prečo nemám názory ako on. Odpovedal som mu, že mám skvelých rodičov a zažil som krásne detstvo. Pointa však nie je táto zákerná otázka, ale ešte zákernejšia snaha patologizovať ľudí s iným názorom.

***

Na a potom tu je Kompot a Komplot… pamätáte sa ako som kedysi písal o tom, ako sa ex-prezident Andrej dostal k moci? A ktorá firma mu pomohla? A ktorá sesterská firma marketingových špecialistov vyrobila sériu tričiek a propagačných predmetov, ktoré môžete vidieť na protestoch „otvorenej kultúry“? No nikoho iného, než Kompot. Náhoda? Nemyslím si…

***

K hejtom na tanečnicu a manželku hlavného predstaviteľa opozičnej politiky poviem iba toľko. Už desaťročie som hejtovaný na rôznych pochybných stránkach, dokonca aj za bubenícke sóla. Nikto sa ma v médiách hlavného prúdu nezastal, naopak, všetci sa tomu prizerali. Zastali sa ma iba Hlavné správy. Mainstreamoví novinári sa tomu nielen prizerali, ale pripojili sa k systematickej šikane a chichúňali sa na memečkách, kde mi vulgárne nadávali, riešili moje súkromie a písali o mne nepravdy. Doslova zo dňa na deň som sa stal nevhodným človekom, ktorého hejtovanie je morálne ospravedlniteľné ako boj proti zlu v duchu Zuzaninej kampane. Naopak, tejto umelkyni pripravili špičkové, vyprodukované a marketingovo vybrúsené obranné videjko, ako ona strašne trpí. Keď som sa hádal s predstaviteľmi platformy Otvorená kultúra a pripomenul im hejty, ktoré som si schytával za desať rokov od „ich ľudí“, tak mi jeden z aktivistov povedal niečo v zmysle, že ak by som bol dobrý hudobník, tak by som hrával ďalej, a že vlastne žijem, takže sa mi nič nestalo, a všetko iba zveličujem. Pripomenul som mu 300 odohraných koncertov po celom Slovensku a následný totálny mediálny bojkot, na čo odpovedal niečo v štýle, že spoločnosť ľudí ako ja prirodzene vyčlení. Toľko k dvojakým metrom a krokodílím slzám umelcov, ktorých post-sedliacky, dezolátsky, barbarský národ (ako ho sami radi nazývajú a vnímajú) hejtuje.

***

Nastolenie chaosu je dlhodobo realizovaná praktika všetkých farebných revolúcií, ktoré v duchu „otvorenej spoločnosti“ rozkladajú základné nosné piliere fungovania štátu. Od prepisovania dejín, relativizácie základných hodnôt až po otvorenú propagáciu chaotických spoločenských koncepcií, v ktorých je tzv. rôznorodosť a inakosť nasilu pretláčaná na úkor vôle väčšiny národa.

***

V každom prípade kultúrou a kultúrnosťou sa nemôže oháňať človek, ktorý človeka s iným názorom ani nepovažuje za ľudskú bytosť… a skryte alebo v prípade Cintulu otvorene túži po jeho eliminovaní. Cintula je čierne svedomie všetkých slušných protestujúcich uhorkovej sezóny. Vznáša sa ako prízrak od 15. mája nad všetkými slušnými protestami. Vedia, že hazardujú, vedia, že lomcujú vášne. Opäť sa už nehrajú na slušných, opäť túžia po pomste, už sa zase nehrajú na zmierenie. Mysleli ho vôbec niekedy úprimne vážne? Moja odpoveď je nie. Desať rokov internetového, mediálneho a aktivistického teroru voči ľuďom, ktorí len nesúhlasia s ich koncepciou, je dôkazom. Bez náznaku dohody, bez štipky pochopenia, bez akejkoľvek empatie. Svoj hnev preniesli nielen do médií, inštitúcií, ale aj do rodín, kamarátstiev či všeobecne medziľudských vzťahov. Každú podanú ruku riešili dýkou do chrbta. Každú ochotu sa s nimi baviť zneužili na dehonestovanie. Dehumanizácia dospela do stavu, že ľudia s iným názorom boli označovaní za zbabelcov, postsedliakov, hlupákov, dezinfoscénu, dezolátov a pod. Povýšenectvo a cynizmus vyvolenej „liberálnej“ triedy vyústil k demokratickému odporu, ktorý vyhral voľby tým, ktorých živelne nenávidia.

***

A kde zostala kultúra? Kultúra sa stala iba pragmatickým nástrojom sofistikovanej manipulácie, estetika a dizajn sa povýšili na jediný cieľ, nastolenie čo najsofistikovanejšej mediálnej kampane. A dizajn majú skvelý. Všetko robia špičkoví grafici a výtvarníci, to sa musí uznať. Ideológia, ktorá sa javí ako neideológia, niečo nad ideológiou, je v skutočnosti víťazstvom ideológie. Pretože iba ideológia, ktorá sa stane súčasťou každodennosti, nad ktorou sa už nikto nezamýšľa, kde už nikto nepochybuje, je tá najnebezpečnejšia, to krásne zhrnul v jednom videu profesor Drulák, ďalšia obeť cenzúry a prenasledovania.

Pýtam sa, kto má mandát nazývať sa „slovenskou kultúrou“? Aktivisti mimovládnych organizácií? Politický angažovaní progresívni umelci? Nie. Slovenská kultúra je omnoho rôznorodejšia. Dokonca by sa dalo povedať, že existuje viacero kultúr na Slovensku.

To, že sú vraj Slováci netolerantní k menšinám je progresívny mýtus. Slováci sú oveľa tolerantnejší, než sa zdá. Napokon dôkazom je mierumilovné spolunažívanie s Maďarmi. Slováci sú dokonca v určitej rozumnej miere tolerantní aj k sexuálnym menšinám, iba im vadí, ak sa veci preháňajú. Práve to preháňanie a extrémy majú presne opačný výsledok. Porovnajme si nevraživosť medzi Ukrajincami a Rusmi. Kto ju začal a prečo?

Slovákom vadí, keď im chce niekto toleranciu nasilu naordinovať, doslova im ju nadžgať do huby ako ideológiu až do takej miery, že sa stáva umelou diktatúrou, v ktorej sa aj nevinný vtip môže stať predmetom obvinení z absolútnej netolerancie zo strany tých, čo tak militantne „toleranciu“ presadzujú cez rôzne grantové schémy a smernice tzv. otvorenej spoločnosti.

***

Záver tohto článku? V čase, keď dopisujem tento text ma takmer fyzicky napadol slniečkový aktivista. V mene „slušnosti a otvorenej kultúry“ prišiel aj s frajerkou a psom. Začal mi vulgárne nadávať primitívnymi urážkami do ko… a pod. Dokonca sa ku mne priblížil s cieľom ma zastrašiť (našťastie však sú všade navôkol kamery). Na záver sa teda vrátim k definícii slniečkára, ktorú som napísal pred rokmi do Literárneho týždenníka. Ide o „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“. A to isté platí o aktivistoch „otvorenej kultúry.“ Sú všetko, len nie otvorení.

A úplne na záver ešte jeden citát od Mariána Gešpera…

…komentujúceho vyššie spomínané pseudoliberalne existencie, po ktorých podľa neho zostane iba premárnený život bez akéhokoľvek zmysluplného dedičstva pre budúce generácie i bez prínosu pre ľudstvo:

Sú to pútnici do ničoty.