Blog Lukáša Perného

Všestranný, ale zabudnutý Samuel Ormis – zakladateľ prvého slovenského evanjelického gymnázia, prvého slovenského potravinového družstva, zberateľ ľudovej slovesnosti, priekopník ľudovýchovy, kňaz, pedagóg, filozof, dramatik, národný dejateľ

Vyšlo aj na Matica.sk

Medzi národnými dejateľmi 19. storočia boli osobnosti, ktoré možno nazvať praktickými utopistami. Boli to osobnosti, ktoré svoje vízie a plány prakticky realizovali najmä na poli tzv. ľudovýchovy a usilovali sa hospodársky povzniesť slovenský ľud. Dnes sa tento prístup riešenia spoločenských problémov v západnej filozofii nazýva komunitarizmom (Sandel, Walzer, MacIntyre), a možno ním označiť retrospektívne aj rôznorodé slovenské osobnosti, ktoré usilovali o praktické pretváranie komunít ako napríklad Juraj Fándly, Samuel Jurkovič, Štefan Závodník, Juraj Holček či Samuel Ormis.

Išlo o všestranné osobnosti, ktoré vo vidieckom prostredí vzdelávali, ale aj prakticky pretvárali svoje okolie. Svoje etické a filozofické postoje pretvárali do spoločenskej praxe v kontexte – ako píše prof. Dalimír Hajko – „čo je mravné, to prospieva národu.“ Boli to zároveň prví zdraví environmentalisti, včelári, ovocinári a zeleninári, vysádzali stromy, opravovali budovy, zakladali spolky, zbierali rozprávky a povesti, zakladali knižnice, zapájali sa do národno-obrodeneckých aktivít, písali učebnice a pomáhali všestranne svojim spoluobčanom praktickými radami, ale aj duchovnými kázňami. Dialo sa to v čase ťažkej biedy, zadĺženosti, chudoby, negramotnosti, nedostatku základných služieb a všeobecnej materiálnej mizérie bežných ľudí 19. storočia.

Slovensko má osobnosti, ktoré vynikali tak svojim talentom, ako aj svojou skromnosťou a zostali neprávom zabudnuté v obrovskom mori informácií, ktoré nás denno-denne zahlcujú. Po vydaní knihy o Samuelovi Jurkovičovi je priam logické nadviazať výskumom veľmi podobnej osobnosti, ktorá síce pôsobila v inom geografickom prostredí (gemersko-malohontskom), no s veľmi podobnou všestrannosťou a inšpiratívnosťou. Kým Jurkovič založil možno vôbec prvé úverové družstvo, tak SAMUEL ORMIS (1. 7. 1824 Revúca – 18. 10. 1875 Revúca) založil vôbec prvé slovenské potravinové družstvo-kooperatívu. Ormis bol priam modelový príklad všestranného človeka slovenského 19. storočia. Bol spisovateľ, národný buditeľ, dramatik, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, ľudovýchovný a kultúrny pracovník, a ba čo viac, možno o ňom uvažovať aj ako filozofovi.

Samuel Ormis (pseud. Zdychavský, Samko Revúcki, Samko Zdichavskí, Zdíchavský, Zdýchavský) sa narodil do rodiny Michala Ormisa a Júlie Bokorovej, ako šieste dieťa v dvanásťdetnej rodine revúckeho obuvníka, čižmárskeho majstra, uvádza Dubovský, ktorý dodáva, že až „sedem detí pochovali a päť vychovali pre život“ (Dubovský, 1996, s. 12). Zaujímavé, že stránka na maďarskej Wikipédii (so zdrojom Rakúskeho biografického lexikónu), ktorú má Ormis vytvorenú popri slovenskej, uvádza, že jeho predkovia sa presťahovali do našich končín po bitke na Bielej hore.

Ormis študoval na základnej škole v Revúcej, potom na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a napokon študoval teológiu v Bratislave. Už počas banskoštiavnických štúdií bol aktívny prispievateľ rukopisného zborníka Zábavník (Štiavnický zábavník, neskôr Sitno) a sledoval pohyb národného života, predovšetkým kodifikácie jazyka. Ormis požiadal Hroboňa, aby vydal prvú gramatiku pre študentov. Bol aktívny člen Jednoty bratskej mládeže.

Počas štúdií v Bratislave sa stáva súčasťou štúrovskej družiny, najvýznamnejšieho slovenského kultúrno-politického hnutia 19. storočia. Práve u štúrovcov môžeme hľadať prazáklady slovenskej filozofie, vedy, literatúry, kritiky, žurnalistiky, politiky atď. Práve v Bratislave spolupracoval cez Slovenské národné noviny so samotným Ľudovítom Štúrom (maďarská Wikipédia zdôrazňuje, že išlo o uhorskou vládou zakázané noviny). Podľa Pareničku tiež písal do Orla tatranského (Parenička 2024, s. 78). Ormis zdôrazňuje, že Štúr vzbudil svojím rečníckym talentom záujem o štúdium filozofie (Letopis Matice 6). K téme Ormis a filozofia sa ešte dostaneme.

Ormis pôsobil ako vychovávateľ v rodine zemepána Vajdovského v Janošovciach (Rimavské Janovce, maď. Jánosi) na Gemeri a u statkára Mikuláša Kováča v Ordáši v Novohradskej stolici, uvádza Srogoň (Srogoň 1976, s. 27).

Kľúčové však bolo jeho pôsobenie na lýceu v Banskej Štiavnici (pôsobil tu ako pomocný profesor nemčiny a hudby) (Hajko 2001, s. 69), kde založil aj nedeľnú školu pre baníkov a Spoločnosť podsitniansku na vydávanie kníh (tu vychádza aj Rečňovanka pre slovenskje školi od A. Horislava Škultétyho, ktorá výrazne ovplyvnila jazykovú a estetickú výchovu).

Počas pôsobenia v Štiavnici tiež spolupracuje s katolíckym dejateľom Jánom Palárikom, ktorý vtedy pôsobil len 5 kilometrov od Ormisa (Palárik poveril Ormisa redigovaním týždenníka Cyril a Method, keď ho predvolali pred cirkevný súd). Aj takéto príklady ukazujú, že slovenskí intelektuáli boli vizionári ekumenizmu, nakoľko dokázali prostredníctvom národnej jednoty prekonať konfesionálne rozdiely. Podľa Pavla Pareničku tiež spolupracoval s Andrejom Ľudovítom Radlinským pri zakladaní nedeľnej školy a vydavateľského spolku (Parenička 2024, s 78). Počas pôsobenia v Štiavnici vydal Zemepis malý pro žáky a žáčky a Stručný prírodopis pro slovenské žáky a žáčky.

V Banskej Štiavnici sa prejavuje aj Ormisov sociálno-pokrokový odkaz. Ako uvádza Dubovský, baníci dožadovali zvýšenie platov resp. zvýšenie a vyplácanie v dvojtýždennej lehote. Aj keď im ministerstvo vyšlo v ústrety, banská správa im vyplácala mzdy iba raz mesačne. Ormis poslal k situácii správu do Slovenských novín a tieto noviny zaslal baníkom, čím sa baníci dozvedeli, že ich banská správa podvádza a zorganizovali zhromaždenie pred budovou správy. 23 baníkov uväznili a s nimi aj Samuela Ormisa (Dubovský 1996, s. 15). Maďarská Wikipédia k tejto udalosti uvádza, že bol v roku 1852 väznený v Selmecbányi, teda Banskej Štiavnici, pretože údajne vtedy písal o vtedajších mzdových pohyboch. Ormis bol obvinený z podnecovania vzbury, vyšetrovali ho a prepustený bol až po návšteve Františka Jozefa v Štiavnici. Ormis na protest zo Štiavnice odchádza do Rožňavy.

Ormis pôsobil neskôr ako profesor na gymnáziu v Rožňave a Revúcej. V Rožňave učil podľa D. Hajka ako profesor prírodovedných predmetov na maďarskom gymnáziu. Podľa Dubovského istý čas vyučoval syna Pavla Lovčániho ako slúžny a pomáhal Gustávovi Reussovi (syn Samuela) pri zostavení botanického diela Května Slovenska. S Reussovcami a Dobšinským ho tiež spája záujem o ľudovú slovesnosť. Ormis zbieral spolu s Reussom, Dobšinským, Franciscim a ďalšími v tej dobe aj ľudové povesti a rozprávky, ktoré publikoval v Slovenských pohľadoch, Černokňažníkovi a Orlovi tatranskom. Ormisova všestrannosť však nekončí. Rozprávky a povesti Ormisa ho inšpirovali k písaniu vlastnej dramatickej tvorby. Bol autorom drám Mataj (Rožňava, 1862) na námet rozprávky z Gemera, veselohier Dvaja Šibalci (Černoknažník 8-11), Pravda (Skalica, 1863) či hry Jánošík (napísal ju v roku 1847). Zachovali sa ešte hry Dlhý nos čili dôkaz lásky, Berona a Mária Séči (vyšla v Slovenských pohľadoch a Sborníku Matice slovenskej). Ormisova trúchlohra Mataj, ktorú venoval Daxnerovi ako gymnaziálnemu dozorcovi, bola tiež uvedená pri slávnostnom otvorení gymnázia, uvádza Parenička (Parenička 2024, s. 78).

Najvýznamnejší počin je však v jeho participácii na vzniku prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Podľa Pareničku tu pôsobil ako profesor v rokoch 1863 až 1874, súčasne aj ako správca a učiteľ na dievčenskej škole (Parenička 2024, s. 78). O vznik revúckej školy sa sám zasadil. Podľa Hajka tu učil latinčinu, matematiku, prírodné vedy, ale aj maďarčinu, pričom sa tiež venoval problémom filozofie a pedagogiky (hlásil sa k odkazu Jána Amosa Komenského) (Hajko 2001, s. 69).

Medzitým bol v roku 1855 vysvätený za evanjelického kňaza; pôsobí v Nižnej Slanej, kde sa aj oženil. Píše sa rok 1856 a gemerský seniorát ho poveruje vypracovaním učebného plánu pre základné školstvo v obvode seniorátu; predikoval reformu z roku 1868 (Dubovský, 1996, s. 18).

V čase Ormisovho pôsobenia (50. roky 19. storočia) bola popri nemčine a maďarčine hlavným vyučovacím jazykom čeština (v Prešove, Bardejove, Trenčíne, Banskej Bystrici, Modre, Liptovskom Mikuláši, Martine, Trnave, Banskej Štiavnici, Nitre). Ormis aj v tejto súvislosti požadoval vznik slovenského gymnázia v Revúcej, ktoré neskôr skutočne vznikne ako vôbec prvé slovenské gymnázium (až po ňom nasledujú gymnáziá v Turčianskom sv. Martine a Kláštore pod Znievom). Myšlienka vzniku slovenského gymnázia sa zrodila už v roku 1861 pri spomienke národovcov na P. J. Šafárika v Kobeliarove. Vzniku gymnázia výrazne napomohol aj Štefan Marko Daxner. Ormis na gymnáziu vyučoval zemepis, dejepis a filozofiu. Tri krát bol zvolený za správcu školy (Dubovský 1996, s. 21). V školskom roku 1867/1868 tu boli realizované prvé maturity v slovenskom jazyku, pričom k ním pristúpilo šesť Slovákov a jeden Čech (tamtiež, s. 22). Avšak nič netrvá večne a silnejúca maďarizácia spôsobila, že v roku 1874 gymnázium zatvorili pod zámienkou boja proti panslavizmu. Za 12 rokov tu pôsobilo až 566 žiakov (medzi nimi Martin Kukučín, Koloman Banšell, Ľudovít Rizner, Samo Bodický a i.). Na čele patronátneho zboru pôsobili Daxner a Francisci.

Ormis medzičasom iniciuje založenie Dievčenského vychovávacieho ústavu v Revúcej a jednou z prvý žiačok bola Ormisova dcéra Marína. Prínos Ormisa pre dejiny slovenskej pedagogiky je monumentálny. Ormis bol sumárne autorom učebníc Zemepis malý pro žáky a žáčky, Stručný prírodopis pro žáka a žáčky, Evanjelický šlabikár a i.

Ormis patril k priekopníkom poľnohospodárstva, ovocinárstva, včelárstva a  remesiel. K tejto téme nielen prakticky prispieval, ale venoval sa jej teoreticky a osvetársky v Peštbudínskych vedomostiach či v časopise Živeny. Ormis založil čitateľský spolok (predplácal Slovenské noviny, Národné noviny a Obzor), spolok remeselných tovarišov revúckych, nakladateľský spolok (mal 16 členov a medzi vydanými publikáciami je aj Výchovoveda pre seminaristov a rodičov, ktorá je k dispozícii na Google Books), finančný spolok Vzájomná pokladnica, založená na podnet nemeckými spolkami inšpirovaného revúckeho tkáčskeho majstra Štefana Maliaka (obdoba prvého európskeho družstva Spolok gazdovský, ktorý založil národný dejateľ Samuel Jurkovič v Sobotišti). Tento samosprávny (družstevný) spolok vznikol v roku 1867 a mal až 39 členov. Podobne ako Spolok gazdovský, aj Vzájomná pomocnica mala za cieľ poskytovať pôžičky na malý úrok a zhromažďovať úspory členov, teda išlo o funkciu úverového družstva.

V čom má však Ormis prvenstvo je Potravný spolok v Revúcej, ktorý mu pomohli založiť aj Daniel Gabriel Lichard a Mikuláš Ferienčík. Prvé slovenské potravinové družstvo, ktoré vlastne predikovalo vznik spotrebného družstevníctva (napr. siete Coop Jednota), vzniká už v roku 1869. Stanovy vypracoval sám Ormis a hlavným cieľom bola možnosť nákupu potravín za výhodnú cenu. Podľa Dubovského išlo o vôbec prvé oficiálne schválené potravinové družstvo v celom vtedajšom Uhorsku. A tak kým Samuel Jurkovič má prvenstvo pri družstvách úverových, Samuel Jurkovič pri družstvách spotrebných/potravinových (porovn. Perný 2023).

Ormis bol aj filozoficky podkutý. Poznal Plutarcha, Komenského, Rousseaua a publikoval v časopisoch Cyrril a Metod, Národný hlásnik, Letopis Matice slovenskej, Cirkevné listy, Učiteľské noviny a Obzor. Ormis filozoficky vychádzal z Komenského, Kollára a štúrovcov.

Bližšie sa filozofickému odkazu Samuela Ormisa venuje (v súčasnosti čestný predseda Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej) profesor Dalimír Hajko v knihe Filozofické návraty a vízie (2001):

„Otázka priority tela alebo ducha, resp. duše a ich vzájomného vzťahu je predmetom Ormisovho článku Filozofické úvahy, ktorý publikoval v Letopisoch Matice slovenskej v roku 1869… tvrdí, že „duch a jeho podstatu určiť nemožno… duch je večný, mení sa len jeho forma a prejavuje sa v prekonávaní minulosti a v príprave budúcnosti.“ … vo svojich filozofických úvahách kritizoval Hegla kritériami tzv. slovanskej filozofie, ktorej prednosti videl v uplatňovaní „ducha“ (princípov slobody, mravnosti, dobra) v každodennom praktickom živote na rozdiel od akademických, neživotných, a preto v živote nepoužiteľných zásad a prístupov nemeckej, menovite Hegelovej filozofie…“ (Hajko 2001, s. 70).

Podľa Ormisa Slovania rozumejú pod duchom viac, než Nemci pod svojim Geistom. Podľa Ormisa sa filozofia musí realizovať nielen ako akademická disciplína, ale predovšetkým ako prostriedok v boji za zlepšenie životných podmienok národa a ľudstva, konštatuje Hajko. K tomu treba jednoznačne dodať to, čo už bolo naznačené v úvode textu. Ormis ako filozofický komunitarista (podobne ako Jurkovič, Caban, Závodník, Holček a ďalší) nezostal iba pri teóriách, no sám sa pričinil k pretváraniu sveta v prospech komunity, národa, a tým pádom i celého kozmu. Ormis vidí východisko vo filozofii Štúrovej, ale aj u poľských mesianistoch a ruských slavianofiloch. Štúra dokonca vyvyšuje nad Hegla, nakoľko Štúr sa zamýšľal nad problematikou mravného zla: „Podľa Ormisa si Hegel otázku mravného zla vôbec nekládol, zatiaľ čo Ľ. Štúr práve odpovedi na ňu pripisoval mimoriadne veľký význam…“ (Hajko 2001, s. 77). Podľa Hajka možno Ormisa prirovnať k poľskému filozofovi Karolovi Libeltovi, ktorý kritizoval Hegla z podobných pozícií – čin je konanie usilujúce sa o realizáciu základných etických a spoločenských ideálov – dobra, spravodlivosti, demokracie. Víziou je výchova k dobrému občianstvu. Táto vízia sa prejavila aj v Ormisovom pedagogickom odkaze, ktorý je spätý s odkazom Komenského. V gnozeológii má podľa Hajka Ormis blízko k názorom Thomasa Reida, ktorý sa opiera o vrodené psychologické základy (Hajko 2001, s. 73). Ormis hľadá spojitosti medzi filozofiou a psychológiou. Konštatuje však, že tak u Reida, ako u Huma absentujú konkrétne návody na konanie v rámci národného spoločenstva. A ako správne konštatuje Hajko, na pozadí týchto názorov možno pochopiť Ormisove iniciatívy na poli ľudovýchovy, zakladaní vydavateľstiev, pedagogických inštitúcií a rôznorodých spolkov – inými slovami, Ormisovu potrebu prakticky pretvárať realitu, a nezostať iba na poli abstraktných teórií: „Pre Ormisa a jeho rovesníkov mali filozofické teórie význam len vtedy, keď sa dali nejakým spôsobom využiť v rámci národno-emancipačných síl…“ (Hajko 2001, s. 74). Hajko k tomuto prístupu pripája okrem Ormisa aj Dobšinského, Hečka či Francisciho. Žiada sa doplniť aj ďalšie mená ako Ondrej Caban, Juraj Holček, Štefan Závodník, Štefan Marko Daxner či Samuel Jurkovič. Všetci aktívne pretvárali svoje komunity, pričom doslova priložili „ruku k dielu“, čím ich možno označiť za praktických utopistov. Úlohou slovanskej idey je jej humanizačná misia, a tá sa prejavuje v praktickom pretváraní komunít. Hajko napokon ešte dodáva, že hoc bol Ormis ku Heglovi kritický, ba až odmietavý, prijal jeho metodológiu, narábanie s pojmami. Hajko záverom v štúdii o Ormisovej filozofii konštatuje, že osobnosti ako Ormis predpokladali, že mravné je to, čo prospieva národu:

„Vďaka božskej starostlivosti rozvíja a zušľachťuje svoju spoločenskú prirodzenosť na prospech spoločenstva, v ktorom žije a pre ktoré má žiť. Týmto spoločenstvom je národ, preto akékoľvek etické uvažovanie musí vychádzať z postulátov filozofie národa, či ešte presnejšie zo slovanskej filozofie národa. Slovanské národy sú podľa Samuela Ormisa a väčšiny slovenských mysliteľov druhej polovice 19. storočia hlásateľmi pravej mravnosti a v ich rukách leží budúcnosť ľudstva…“ (Hajko 2001, s. 78).

K tomu možno dodať, že v postojoch Ormisa možno rekonštruovať nielen vplyv Štúra, ale aj druhej vlny národného obrodenia (Kollár, Šafárik), ktorá akcentovala humanizačnú a mierovú misiu Slovanov.

Ormis bol v súvislosti so slovenským gymnáziom prenasledovaný z panslavizmu. V tomto zlom období mu zomiera manželka a pochoval aj dvoch synov. Ormisovi sa zhoršoval zdravotný stav, začína sa učiť rusky s cieľom odchodu do Ľvova. V zmaďarizovanej Revúcej je Ormis vnímaný ako panslávsky živel a slovami Dubovského „do domu pansláva, profesora Prvého slovenského gymnázia v tom čase už nebolo vhodné vstupovať…“ (Dubovský 1996, s. 31). Zomiera vo veľkom utrpení 18. októbra 1875.

O Samuelovi Ormisovi vznikla malá, ale informačne nasýtená brožúra od Dušana Dubovského vydaná v roku 1996. Avšak ešte v roku 1976 vychádza rozsiahla kniha Samuel Ormis: život a dielo od Tomáša Srogoňa.

Ormisovi odhalili pamätnú tabuľu na priečelí prvého slovenského gymnázia 20. júla 1930 za prítomnosti tajomníka Matice Rudolfa Klačku s nápisom: „Tu vyučoval znamenitý pedagóg, spisovateľ a buditeľ Samuel Ormis. Narodený 1. júla 1824, umrel 18. októbra 1875.“ V roku 1969 bola odhalená pamätná tabuľa na počesť vzniku prvého potravinového spolku, ktorý založil práve Samuel Ormis. V roku 1994 mesto Revúca, Jednota, Ministerstvo školstva SR a Matica slovenská organizujú podujatie k 170. výročiu narodenia Samuela Ormisa. V roku 1995 bola Ormisovi odhalená bronzová busta od akad. sochára Milana Struhárika v Parku slovenských národovcov pri prvom slovenskom gymnáziu.

Záverom možno konštatovať, že z kulturologického hľadiska je prínos osobností ako Samuel Ormis skutočne monumentálny a všestranný. Prispeli nielen k praktickému formovaniu komunitnému života, pozdvihnutiu vzdelania (pedagogiky), kreativity a hospodárskej sebestačnosti, ale aj k zhromažďovaniu kultúrneho duchovného dedičstva (rozprávky, povesti) a formovaniu filozofických predpokladov pre praktické potreby pretvárania spoločenstiev v 19. storočí.

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BODICKÝ, M.: Samuel Ormis (Život a dielo). Revúca, 1930.
DUBOVSKÝ, D.: Samuel Ormis. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1996.
HAJKO, D.: Filozofické návraty a vízie. Z dejín filozofického myslenia na Slovensku v 19. storočí. Bratislava : Iris, 2001
ORMIS, S.: Filozofické úvahy. In: Letopis Matice slovenskej 6, 1869, zv. I.
ORMIS, S.: Výchovoveda pre seminaristov a rodičov. Sv. 2., 1874 (Google Books)

PARENIČKA, P., MADURA, P. Odkaz štúrovskej generácie. Dvestoročnice generácie mladších štúrovcov.  Martin : Matica slovenská, 2024
PERNÝ, L. SAMUEL JURKOVIČ: STOPÄŤDESIAT ROKOV ŽIVOTA VEČNÉHO: Zakladateľ družstevníctva, prvého slovenského divadla a ľudovýchovy. Martin : Matica slovenská, 2023
SROGOŇ, T.: Samuel Ormis, život a dielo. Bratislava : SPN, 1976.

ŠORNER, K.: Samuel Ormis, slovenský pedagóg a filozof. Praha, 1931.

Autor: PhDr. Lukáš Perný, PhD., vedecký pracovník Matice slovenskej