Založ si blog

Estetická analýza a kulturologický výskum tvorby ženských autoriek Matice a SZPB [video]

Predmetom štúdie je odborná kulturologická analýza tvorby žien v rámci súčasného Výtvarného odboru Matice slovenskej (a s nim spriaznených slovenských výtvarníčok), ktorý pôsobí pri Galérii Matice slovenskej v Bratislave pod odborným kurátorským vedením Dr. Ladislava Skraka, ktorý je súčasne predsedom VO MS. Súčasťou príspevku je aj krátky historický exkurz k problematike žien výtvarníčok v národnom hnutí 19. a 20. storočia. Úlohou kulturologicko-estetického príspevku bude odborná analýza vybranej tvorby (od vybraných autoriek odboru) s cieľom aktualizovať tému slovenských žien v národnom hnutí do kontextu 21. storočia v rozmere tradičného, ako aj moderného umenia, ktoré bolo prezentované v priestoroch Matice slovenskej, ale aj v medzinárodnom kontexte výstavy v Štrasburgu. Zároveň je úlohou príspevku analýza širšieho kulturologického rozmeru pôsobenia výtvarného odboru pre celú slovenskú kultúrnu stavbu, ale aj medzinárodnú prezentáciu Matice slovenskej a slovenských umelcov.

Výtvarný odbor Matice slovenskej vznikol v roku 2011,[1] no jeho korene môžeme nájsť už v Umeleckom/Umelecko-výtvarnom odbore Matice slovenskej (ten pôsobil „s cieľom organizovania výtvarného a hudobného umenia s presahom do vedeckej činnosti, no mal zvláštne miesto pre svoj umelecký charakter“[2]), obnovený bol najskôr v roku 1993[3] ako Umelecký odbor, ktorý viedol Milan Ferko (pokus oživenie bol aj v roku 2013[4], avšak napokon nevykazoval činnosť). Samostatný Výtvarný odbor Matice slovenskej bol ustanovený v roku 2011 Dr. Ladislavom Skrakom[5] a rozvinutý Galériou Matice slovenskej pri DMS Bratislava v roku 2023. Úlohou predloženého príspevku nebude sumarizácia dejín odboru a jeho predchádzajúcich podôb, čo by bola práca na samostatnú štúdiu, ba dokonca možno aj samostatnú knižnú publikáciu. V tomto príspevku pôjde predovšetkým o predstavenie sčasti minulosti, no najmä súčasnosti, resp. prítomnosti odboru v kontexte zapojenia ženského elementu do Matice slovenskej, ale aj prepojenia Matice slovenskej s aktívnymi umelkyňami Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a celkového kultúrneho prínosu výtvarných umelkýň do slovenskej kultúrnej stavby.

Celé video z vystúpenia:

KULTUROLOGICKÝ ÚVOD K MIESTU A ZADEFINOVANIU VÝTVARNÉHO UMENIA
V ŽIVOTE A SPOLOČNOSTI

Kulturológia je slovami kulturológa Vincenta Šabíka, modernou vedou vied.[6] Ak v minulosti existovali osobnosti, ktorých môžeme nazvať polyhistormi alebo renesančnými ľuďmi[7], tak ich najväčšou prednosťou bolo myslenie v súvislostiach a schopnosť analyzovať problému z viacerých uhlov, z viacerých vedeckých prístupov. Samozrejme, treba dodať, že nemožno hovoriť o jedinom oficiálnom kulturologickom prístupe (nakoľko existuje niekoľko náhľadov (optík) či metód výskumu, ktoré sa buď dopĺňajú alebo sú v maximálnom spore). Podstatou tejto pomerne mladej vedy Pozn. č. 1 je však pochopenie reality, výskumu kultúry ako výsledku činnosti človeka, v čo najširších súvislostiach. Ak by sme chceli kulturologicky zarámcovať výtvarné umenie, tak ide o druh umenia v rámci kultúry, ktorá je podľa definície UNESCO komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru.[8] Aj keď antickí Gréci nepoznali pojem kultúra, chápali ju ako sféru človeka, podľa Sokupa spojenú s pojmom fysis[9], v protiklade prírody a v kontexte zdokonaľovania duchovných a duševných stránok. Pojem kultúra použil Cicero v spise Tuskulské rozhovory („philosophia cultura animi – filozofia je kultúrou ducha“; „colore animi – kultivovanie ducha a duše“)[10]. Príroda existuje bez pričinenia človeka, kým kultúrou už chápem sféru vplyvu človeka ako v najelementárnejšej podobe napr. kultivácia pôdy, úprava záhrad, vo vyššej už existencia artefaktov, teda predmetov, ktoré dokázateľne vytvoril alebo upravil človek. Tu môžeme začať s hľadaním podstaty, základu tvorivej ľudskej činnosti.

Pod výtvarné umenie sa zaraďuje maľba, sochárstvo, grafika, kresba, dizajn fotografia, remeslá, zriedka aj film a architektúra (ktoré možno samozrejme vnímať ako autonómne časti umeleckých prejavov). Výtvarné umenie možno chápať ako prejav tvorivých schopností človeka Homo sapiens, pričom k úplne najstarším prejavom možno zaradiť praveké jaskynné maľby v Altamíre, Chauvet a Lascaux (maľby staré od 30 tisíc po 15 tisíc rokov).Pozn. č. 2  Tu niekde môžeme hľadať úplný základ pre budúce dejiny výtvarného umenia ako tvorivého prejavu človeka.

Kultúra moderného výtvarného umenia to nie sú iba samotné obrazy, artefakty, diela, ale aj samotný rituál kultúry podujatí, výstav, vernisáží, aukcií a pod. V tomto prípade už ide o kultúru, ktorá je spojená s vysokou mierou organizovanosti a vyznačuje sa vysokou mierou profesionality. Umenie, dizajn (predmetná forma) má hlavnú oblasť pôsobnosti v estetickej kultúre a tá vplýva na osobnostnú formu prostredníctvom estetického cítenia a formovania vkusu. V prípade Galérie Matice slovenskej môžeme hovoriť o syntéze, teda tak o prejavoch klasickej alebo tradičnejšej vysokej kultúry (romantizmus, realizmus, naturalizmus), ako aj modernej vysokej kultúry (avantgarda, experiment, moderna).

***

Problematika žien v slovenskom národnom hnutí má v oblasti výtvarného umenia, resp. výtvarnej kultúry, svoje významné špecifiká, ktoré dosiaľ neboli synteticky poznávané, ale ani primerane docenené. Žiada sa preto, aby vznikol najmä edukačne produktívny tvar, exkurzný text, ktorý by predznačil, pripomenul a vyjadril podstatu veci, práve tú špecificky slovenskú stránku odbornej umenovednej teórie, ako aj načrtol „periodizáciu“ vývinu. A to vrátane autorských profilov tvorkýň a tvorcov tohto vývinu.

Výtvarná veda v danej problematike nutne má stavať na vynikajúcom poznaní a výsledkoch slovenskej etnografie a etnológie. Začnime výtvarným paradoxom – pokiaľ egyptskú a grécku dochovanú architektúru vnímame iba čiastočne – iba ako objemy, konštrukcie, tvary, keďže pôvodne bola farebne spolu-koncipovaná, tak slovenský ľudový odev bol historicky neriešený farebne a farebnosť výšiviek pribudla až v čase tureckého vpádu, ako nie činoazéria alebo japonizéria, ale ako jav, ktorý sme takto vplyvovo dosiaľ nepomenovali. Išlo o turkoazériu[11]. V čase, keď slovenská šľachta a poddanský ľud a slovenské mestá bojovali s Turkami, slovenské ženy trpezlivo a v ženskom osamotení dotvárali ľudový odev na Slovensku – výšivkami. Tieto výtvory slovenských žien sa stali mimoriadne slávnymi koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Znamenali výnimočné výstavné úspechy spolupútničky Matice Živeny, keďže práve Živena pod odborným vedením naozaj slovenského fotografa[12] Pavla Socháňa zostavovala a obosielala svetové výstavy (expá) v Paríži, Londýne atď. súbormi výšiviek slovenských žien. A týkalo sa to aj slovenských čipiek. Ide, samozrejme, o oblasť ľudového umenia, skutočne slovenského úžitkového umenia[13] ako výtvarného estetického extraktu v oblasti ľudového odevu, resp. textilu ako materiálovej výtvarnej disciplíny.

Všeobecne sa hovorí, že naše národné obrodenie (štúrovci) nemali svoj výtvarný pilier, ako aj, že takýto slovakizujúci výtvarný jav vzniká až v matičnom období (Bohúň, Klemens, Kutlík). Avšak práve štúdie a súbor zobrazení slovenských regionálnych typov a odevov vzniká v origináli už v období tesne pred rokom 1848 (P. M. Bohúň v pražskom výtvarnom prostredí). Slovenské výtvarné umenie, a teda ani slovenské matičné hnutie, nemá však až do 20. rokov 20. stor., teda až do rokov po národnom oslobodení po 1. svetovej vojne, žiadny konkrétny ženský výtvarný zjav.

Ak by sme však predsalen hľadali korene spätosti Matice slovenskej[14] s výtvarným (a špecificky ženským elementom), musíme sa ešte vrátiť do 19. storočia. Význam výtvarného elementu možno nájsť v symbolickej rovine samotného loga Matice slovenskej. Toto logo na stanovách vyšila na Jozefa Božetecha Klemensa samotná manželka Jána Francisciho Amália Kasanická-Francisciová. Historik Dominik Blanár píše: „Ako zručná výšivkárka podľa návrhu Jozefa Božetecha Klemensa pestrofarebne rastlinnými vzormi s okvetím, so slovenským znakom, s letopočtom 1863 a s nápismi v slovenčine a cyrilike korálkovo vyšila reprezentatívny obal Stanov Matice slovenskej. Dielo predstavuje symboliku aj dnešnej slovenskej štátnosti, kde v červenom poli dominuje strieborný cyrilo-metodský dvojkríž na troch modrých vrchoch. Obal ako taký tvorí veľmi jemný modrý zamat, do ktorého je zapustené mosadzné korálkové zdobenie. Znak Slovenska je vytvorený z farebných nití a malých farebných korálok, ktoré sú vo vnútri prišité niťami. Vytvorenie takéhoto obrazca si teda vyžadovalo veľmi veľkú trpezlivosť a precíznosť.“[15]

V období po vzniku Československej republiky vyvstanú v slovenských výtvarných dejinách mená ako Želmíra Duchajová Švehlová, Lea Mrázová, Ester Šimerová Martinčeková, Irena Bluhová, Júlia Kováčiková Horová, resp. Ľudmila Rambouská. Tie však znamenali mnoho v celkovom vývine výtvarných tradícií v kontakte so svetom, resp. vo funkcionálnom modernom úžitkovom umení (fotografia, keramika, karikatúra atď.).

VÝTVARNÉ PROFILY PRVÝCH SLOVENSKÝCH VÝZNAMNÝCH VÝTVARNÍČOK

Ak by sme sa teda zamerali všeobecne na slovenské výtvarné umenie v profesionálnom zmysle, nemožno teda opomenúť vôbec prvú slovenskú akademickú maliarku Želmíru Duchajovú Švehlovú, ktorá bola zároveň predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej a podpredsedníčkou Živeny.[16] Výtvarná tvorba tejto zakladateľskej slovenskej maliarskej osobnosti rozvíjala farebne impresívnu a moderne koncipovanú, lyrizovanú krajinársku, poväčšine plenérovu tvorbu. Maliarkino rané dielo zostalo len v torze, v náznakoch jej umeleckých ambícií.  Duchajová svoje diela takmer vôbec nedatovala a je zložité, resp. ťažko formulovať vývin jej iba čiastkovo dochovanej ranej maľby. Princípom voľnej maľby bola verná a originálna aj na báze žánrového dobového portrétu a figurálnej tvorby, ktoré však stavali na netradičnom, novom dobovom základe civilizmu tém a podnetov originálnych vo výtvarnom umení medzivojnového obdobia. Patrí k umelcom rozvíjajúcim postimpresívne, fauvistické, maliarsky a farebne, resp. plošne štylizované črty a princípy maliarskeho výrazu a umeleckého vývinu.

***

Už začiatkom 20. rokov však v slovenskom a národnom hnutí pribúda, opäť paradoxne a prekvapujúco, maliarska osobnosť, ktorá rovnako ako nestor moderného slovenského sochárstva Ján Koniarek, prichádza do kmeňových národných úsilí z Dolnej zeme. Ide o maliarku Zuzku Medveďovú. Ale nie je to až tak celkom paradoxný jav. Práve s ohľadom na výrazné definovanie a definovanie sa ako slovenské a národné v pomeroch Slovákov na Dolnej zemi, ako aj v kontexte výnimočných osobnostných aktivít v danom prostredí (Šafárik, Kukučín, Čaplovič atď.), formuje sa výtvarný slovenský národný fenomén a zrejmá osobitosť tým intelektuálne vyhranenejšie, tým zrejmejšie. Pre tento pioniersky fenomén budeme sa tvorbou a dielom Zuzky Medveďovej zaoberať na báze samostatného odborného profilu.[17]

Zuzka Medveďová sa narodila 5. októbra 1897 v Petrovci. Na strednej škole pod vedením učiteľa Michala Kellembergera výtvarne preciťovala a vnímala prírodno-krajinárske podnety. Jej rodičov presviedčali, aby išla na výtvarné štúdiá. Početná štúdia však schudobnela. Jej výtvarný talent mohli však pobadať po prvýkrát na prvých Slovenských národných slávnostiach v Petrovci v roku 1919. Výstavu organizoval akad. maliar Karol M. Lehotský a soškami a obrazmi sa Zuzka Medveďová predstavila ako „samouká sedliacka deva“. Zúčastnila sa výstav ľudových výtvarných prác v Novom Sade a v Záhrebe vystavila obrazy Slovenská izba a portréty S. H. Vajanského a Dr. M. Krnu. V roku 1922 už vystavuje samostatne v Petrovci. Medzitým súkromne študuje v Prahe u slávneho prof. F. Engelmullera a pokúša sa o štúdiá v Berlíne, pokračuje v štúdiu na Umelecko-priemyselnej škole v Záhrebe. Podarilo sa však zložiť prijímacie skúšky na Akadémii výtvarných umení v Prahe v roku 1923 a štúdiá u prof. M. Švabinského a J. Obrovského absolvuje v roku 1929. Ako študentka dostáva sa na Slovensko, maľuje v B. Bystrici a v Tatrách, ba v  Topoľčiankach maľuje portrét prezidenta T. G. Masaryka. Stretá sa s T. Vansovou a baťkom J. Škultétym. V Kysáči v roku 1931 vystavuje rozsiahly súbor obrazov v čase 10. výročia Spolku československých žien v Juhoslávii. Pribudli krajinomaľby Jadranu a Splitu. Okrem pravidelných a úspešných výstav v Petrovci aktívne pôsobí na materskom slovenskom území – vystavuje v Trenčíne v roku 1934 figurálne kompozície, portréty a zátišia. V Petrovci prispieva do Národného kalendára, ilustruje knihy a časopisy pre deti. V roku 1942 sa presťahovala do Bratislavy. Na ľudový dolnozemský slovenský žáner a témy nadviazala v historickom žánri a podnetoch, v námetoch z obdobia Veľkej Moravy. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch jej usporiadali súborné výstavy a k 80-tinám nakrútili o nej dokumentárny film[18]. V Báčskom Petrovci jej udelili významné ocenenie. V pokročilom veku zamýšľala vrátiť sa na Dolnú zem. Skonala v Pezinku 1. 2. 1985 a urna s jej telesnými pozostatkami spočíva na cintoríne v Petrovci. Od roku 1989 je zverejnené jej výtvarné dielo v Galérii Zuzky Medveďovej v Petrovci. Patrí sa zdôrazniť, že aj dosiaľ pretrváva enormný záujem o získanie ďalších diel umelkyne, aby sa kompletizoval jej výtvarný odkaz. Jej dielo má pre naše národné hnutie a umelecké hodnotové povedomie značný (žensky konštitutívny) význam, a to najmä v okruhu ľudového výtvarného žánru a portrétu, ale aj v rozsiahlom súbore portrétov, doslova v galérii portrétov slovenských dejateľom, umelcov a osobností – T. Vansovej, B. Slančíkovej Timravy,  J. Škultétyho, P. O. Hviezdoslava, Čajakovcov, J. Kvačalu, J. Kubányho, V. Hurbana Vladimirova, divadelníkov Petrovca atď. V našich výtvarných dejinách nadviazala na dávny národný a ľudový žáner a podnety v tvorbe P. M. Bohúňa a v značnej miere inaktivovala záujem o naše rodoľubné kvality v tvorbe T. Moussona, G. Mallého, resp. možno ju považovať za ženský a dolnozemský pendant k iniciatíve, hodnote a výrazu diela M. Benku. V enkláve Slovákov na Dolnej zemi má zakladateľský význam z hľadiska rozvoja výtvarných snažení a tradícií.[19]

***

Ester Šimerová Martinčeková sa narodila ako Ester Fridrichová 23. januára 1909 v Bratislave.  Osobnostný protipól národného hnutia, ktorý nespočíval vo vidieckej ale mestskej variante, úzko súvisí s dielom a odkazom tejto výtvarnej osobnosti. Tvorila tiež významný ženský prvok v generačnej vrstve slovenských výtvarníkov, ktorá sa traduje ako Generácia 1909, resp. ako Svedomie doby. Štúdiá absolvovala na Academie Julien, resp. na Académie Moderne v Paríži. Ako jedna z mála absolvovala teda školské umelecké štúdiá, a nie iba tvorivé pobyty, ktoré absolvovali mnohí jej spolupútnici. Mala výnimočných profesorov a zároveň osobností tzv. Parížskej školy – A. Exterová, F. Legér, L. Marcoussis, A. Ozenfant. V roku 1931 sa stáva členkou Umeleckej besedy v Prahe a v roku 1932 členkou Umeleckej besedy  slovenskej v Bratislave. V rokoch 1933 – 1934 vyučuje na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. V rokoch 1938 – 1945 nútene odchádza s manželom do protektorátu (Praha a Plzeň). Prvý manžel sa stáva obeťou fašizmu. V roku 1950, spolu s druhým manželom Martinom Martinčekom (ktorý sa neskôr vyvinul na jedného z najslávnejších slovenských umeleckých fotografov) odchádza z Bratislavy na Liptov, do Ondrašovej. Ester Šimerová Martinčeková predstavuje tú osobnosť národného hnutia, ktoré úzko súviselo s hľadaním miesta Slovenska v pokrokových prúdeniach a vývinu umenia a doby. Znamená hľadanie lyrického civilizmu a príklon k dobovým (dokonca surrealistickým) nadrealistickým tendenciám, ktoré však tkveli svojou podstatou vo výtvarných, a nie literárnych podobách a koreňoch. Aj u nej sa často vyskytuje okrem civilizačných mestských tém a podnetov aj štylizovaný a lyrizovaný vidiecky žáner, avšak aj antikizujúce motívy, symbolické vízie a projekcie ideí mieru, moderných zátiší, pričom aktívne vstupuje tiež do vývinu dekoratívnej maľby, tvorby moderného interiéru, keramiky atď. Oproti svojej českej obdobe Toyen jej tvorba šíri európsky rozmer slovenskej maľby na báze čírej mravnej národnej podstaty, pričom spolu s fotografickou tvorbou manžela predstavujú výnimočné artistné, vzácne lyrické výtvarno-umelecké východiská a výsledky formovania nášho národného hnutia na báze moderných, umeleckých inovačných smerovaní a vývinu našej národnej výtvarnej kultúry. Ester Šimerová Martinčeková zomrela 7. augusta 2005 v Liptovskom Mikuláši.[20]

***

Ako zrejmý generačný posun vo vývine vstupuje do tradícií slovenskej maľby Viera Žilinčanová. Narodila sa 10. júla 1932 v Nových Zámkoch. Jej otec pôsobil ako šéf Povodňovej komisie na Slovensku, a neskôr ako prednosta Vodohospodárskeho odboru Ministerstva dopravy a verejných prác /projektovanie vážskej kaskády, Oravskej priehrady, úprava vodných tokov atď. Od roku 1950 študovala na Vysokej škole výtvarných umení u prof. P. Matejku, L. Čemického a absolvuje u prof. J. Mudrocha v roku 1955. V roku 1956, na báze poskytnutého čestného roku na VŠVU, zúčastnila sa na Letnej maliarskej škole Oskara Kokoschku v Salzburgu. V rokoch 1958-60 pôsobila ako výtvarná redaktorka v časopise Móda. V roku 1959 sa vydala za spolužiaka zo štúdií Michala Jakabčica. Syn Matúš Jakabčic je popredným predstaviteľom slovenskej modernej hudby a jej inštitúcií.

V roku 1978 získala Veľkú cenu Grand Prix na IV. Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach. Pôsobil som ako predseda medzinárodnej poroty (Dr. L. Skrak). V roku 1981 získala čestný titul zaslúžilá umelkyňa. Usporiadala množstvo autorských výstav doma a v zahraničí – v Egypte, v Japonsku, v USA, v Kodani, v Zurichu, Berlíne, Ríme, Prahe atď. Vo svojej tvorbe rozvinula odkazy diela E. Šimerovej Martinčekovej – na báze snového, básnivého lyrizmu tvorby, v názvuku nadreálneho, magického realizmu, ktorého je (spolu s grafikom A. Brunovským) najvýraznejším predstaviteľom a svetoznámou, cenenou výtvarnom osobnosťou európskeho významu. Pozoruhodný výraz rozvinula i v „klasických“ témach ako Slovenské národné povstanie, ktoré obohatila o halucinačné, protivojnové kvality a posolstvá. Osobitne rozvíjala figurálny symbolický žáner k hudobným podnetom, ale aj k ideám a hodnotám mieru, k senzibilite a krásam ženy. Inovovala moderné slovenské výtvarné umenie v oblasti maľby o invenciu, pozitívne hodnoty, vitalitu, o dimenzie nonšalancie, pôvabu a krásy. Zomrela 19. marca 2008 v Bratislave.[21]

POZADIE REVITALIZÁCIE VÝTVARNÉHO ODBORU V BRATISLAVE 

V súčasnosti Výtvarný odbor Matice slovenskej kurátorsky, odborne a kreatívne vedie kunsthistorik Dr. Ladislav Skrak, ktorý pôsobil aj ako jeden z poradcov ministra kultúry SSR a spisovateľa a básnika Miroslava Válka, čo je predpoklad, ktorý ukazuje odbornú zdatnosť a dlhoročnú rozhľadenosť v tejto oblasti. Prv, než sa zameriame priamo na výtvarníčky odboru, nemožno odignorovať širšie súvislosti spojené so vznikom súčasnej podoby VO MS. Základným kameňom pre existenciu samotnej Galérie Matice je prepojenie Výtvarného odboru Matice s Klubom výtvarníkov a výtvarných teoretikov pri SZPB. Tu došlo k prepojeniu oboch inštitúcií cez spoločné umelecké podujatia (výstavy, vernisáže, zahraničné prezentácie výtvarníkov, medializovanie a odborné posudzovanie tvorby výtvarníkov). Galériu by totiž nebolo možné založiť bez prepožičania ikonických diel slovenskej výtvarnej moderny z depozitu stálej expozície SZPB „Za slobodu!“, ktorá je umiestnená v jeho sídle na Štúrovej ul., ale aj vďaka poskytnutiu diel zo súkromných zbierok výtvarníkov, ktorí sú spätí tak s VO MS, ako aj SZPB či samotný predsedom VO MS, ktorý celé desaťročia prezentuje výtvarníkov na Slovensku, ako aj v zahraničí. Ako ďalej uvádza predseda VO MS Ladislav Skrak, na týchto podujatiach boli prezentované „vrcholné diela svojej tvorby na výstavách prezentovali národní umelci Jozef Kostka, Ján Kulich, Tibor Bártfay, Arpád Račko, Vincent Hložník, Albín Brunovský, zaslúžilí umelci Jozef Baláž, Antonín Smažil, Ivan Schurmann a ďalšíV čase pôsobenia prezidenta Rudolfa Schustera sme dokonca zorganizovali výstavy priamo v Prezidentskom paláci. Takto k našim členom pribudli S. Harangozó, S. Brezina, K. Patakiová, T. Baník, neskôr S. Mikuš), napokon aj prof. Jozef Leikert, budúci predseda Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB.“[22]

V roku 2021 pre Slovenské národné noviny sumarizoval úspechy na poli Matice slovenskej nasledovne: „Pripomeňme však, že sme na báze reprezentácie Matice úspešne zvládli podujatia k stému výročiu vzniku Československa a už predtým výročia sv. Cyrila a Metoda a Ľ. Štúra. Spoluorganizovali sme národno-historickú stálu expozíciu Za slobodu! na Štúrovej ulici v Bratislave a výstavné celky k stému výročiu narodenia národných umelcov profesorov Oresta Dubaya, Vincenta Hložníka a Ladislava Snopeka, a to v Dvorane Ministerstva kultúry SR a v Prahe.“[23] Výtvarný odbor Matice slovenskej od roku 2018 zaznamenal niekoľko úspešných podujatí. Už v roku 2015 bola zorganizovaná a medializovaná výstava Dielo, pocta a portrét Ľudovít Štúr.[24] Taktiež v roku 2018 bola zorganizovaná výstava K výstave Súžitie a hodnoty dvoch národov a kultúr v Dvorane MK SR.[25] V roku 2021 Výtvarný odbor zorganizoval podujatie k storočnici akademického maliara majstra Klimčáka.[26]

Predseda odboru vytvoril niekoľko odborných článkov, medailónov a iných textov pre Matica.sk, ale aj Nové Slovo či Bojovník či iné portály.[27] Až medzinárodné úspechy slovenských výtvarníkov dokazujú jeho doterajšie aktivity už pred vznikom Galérie Matice, resp. výtvarné podujatia ako napr. medzinárodná prezentácia výstavy „Za slobodu!“ či samostatné vernisáže slovenských výtvarníkov organizované v Číne[28], Nemecku[29], Česku,[30] Ukrajine[31], Rusku[32], Grécku[33], Maďarsku, Taliansku,[34] Poľsku[35], Francúzsku a Belgicku[36] a ďalších krajinách.

Prepojenie s akademickou, ale aj praktickou kulturológiou možno evidovať aj v rámci aktivít Galérie na schodoch pri nitrianskej Kulturologickej spoločnosti sídliacej pri Katedre kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde od roku 2008[37] došlo k bohatej spolupráci predsedu VO MS a vtedajšieho vedúceho Katedry kulturológie Jozefa Leikerta, dnes čestného predsedu Kulturologicko-filozofického odboru Matice.[38] Táto Galéria hostila z kulturologického hľadiska tie najvýznamnejšie osobnosti nielen slovenskej výtvarnej obce, ale aj zahraničných výtvarníkov.[39] Práve Galéria na schodoch inšpirovala k vzniku Galérie Matice slovenskej v DMS Bratislava. Od roku 2023 teda existuje nová Galéria Matice slovenskej, ktorá pôsobí v DMS Bratislava, v užšom centre starého mesta, čo je vynikajúci predpoklad pre možnosť komunikácie Matice nielen s členskou základňou (spolková kultúra), ale aj so širšou verejnosťou. Táto Galéria bola založená v netradičných, teda kancelárskych priestoroch, pôvodne s cieľom vytvorenia nového priestoru pre prezentáciu výtvarníkov. Už v minulosti v týchto priestoroch boli vystavené obrazy aj vďaka pôsobeniu Umeleckej besedy Slovenska, ktorá sídli v budove Domu Matice, avšak po určitom čase sa tieto priestory pre výstavné účely prestali využívať. Vytvoril sa tým priestor pre novú iniciatívu a obnovenie tohto priestoru pre umelecké účely. Významným motívom bolo omladenie odboru a výrazné doplnenie o žensky-autorky, a tiež prepojenie výtvarného umenia s literárnymi aktivitami Slovenské literárneho ústavu a Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej.

Za posledné dva roky odbor zorganizoval tri úspešné výstavy (z toho dve z hľadiska autorov a diel priam monumentálne a celoslovensky reprezentatívne), pričom posledná bola prezentovaná až v Štrasburgu a Bruseli, čo bolo vôbec historicky prvýkrát, čo sa Matica slovenská dostala až do tak vzdialených zahraničných kontextov. Pri všetkých výstavách výrazne dominoval ženský element tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke. Predseda VO MS taktiež prezentuje výtvarných umelcov a umelkyne na externých výtvarných podujatiach ako napr. ART MODDOM  či SACRO EXPO[40]. Tieto aktivity sú tiež propagované na sociálnych sieťach Facebook, TikTok, ale na Youtube či v rôznorodých médiách a na blogoch. Doplnením alebo aktualizáciou je zapojenie ďalších žánrov a druhov umení v rámci tzv. multižánrových podujatí, ktoré sa organizujú od minulého roka v spolupráci s ďalšími organizáciami.[41] Zapojením ostatných spolkov sa tieto podujatia dajú radiť aj do kategórie spolkovej kultúry, keďže táto kategória je orientovaná aj na členstvo a spoločný program v rámci zhodujúcich sa záujmov[42]. Podujatia presahujú rozmer spolkovej kultúry, nakoľko sú určené aj pre širšiu verejnosť. Zapojenie viacerých organizácií a osobností, najmä zo sféry literatúry[43] či všeobecne umenia, vedy a spoločenského života (napr. Murgaš, Kroner) dáva týmto podujatiam význam pre celú slovenskú kultúrnu stavbu. Intrakultúrna komunikácia prostredníctvom podujatí prezentovaných vo svete prechádza až do interkultúrnej komunikácie, čím pôvodne spolkové matičné podujatia majú okrem celo-národného aj akulturačný rozmer[44], z čoho vyplývajú aj možné vzájomné inšpirácie tvorcov a recipientov. Podujatia teda presahujú z celonárodnej až k medzinárodnej reprezentácii slovenského výtvarného umenia. Taktiež VO MS spolupracuje s Galériou Jána Kulicha,[45] vo Zvolenskej Slatine, ktorú vedie dcéra funkcionára Matice slovenskej Jána Kulicha[46] a členka VO MS Mária Molčanová,[47] čím sa postupne tematicky dostávame k ženskému elementu v rámci aktivít VO MS. Samotná Molčanová bola ocenená v rámci slávnostného matiné SZPB a Matice v roku 2022 spolu so sochárkou Ľudmilou Cvengrošovou, maliarkou Zuzanou Hložníkovou, Klárou Patakiovou a ďalšími. [48] Podujatia VO MS možno z kulturologického pohľadu (definícií Bourdieua, Eliasa, Baudrillarda, Morina a britských kulturalistov)[49] zaradiť medzi kultúru podujatí s vysokou mierou organizovanosti a profesionality. Takáto kultúra je vzdialená tzv. kultúre všedného dňa alebo každodenného života a vyžaduje si vysoký stupeň tvorivosti tak zo strany autorov, ako zo strany organizátorov. Prezentácia vrcholových diel slovenskej výtvarnej kultúry výrazne vplýva na estetický vkus a cítenie recipientov, čím Výtvarný odbor Matice a SZPB výrazne prispievajú k vyššej kultúrnej rozhľadenosti tak členov Matice, SZPB, ale aj ostatných návštevníkov podujatí, čo dokazuje aj vysoký záujem a úspešná mediálna propagácia podujatí.[50]

VÝTVARNÍČKY VÝTVARNÉHO ODBORU MATICE SLOVENSKEJ A SZPB

Výrazný prienik najsilnejších mien možno badať na pomedzí organizácií Klubu výtvarníkov a výtvarných teoretikov pri Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov a Výtvarného odboru Matice slovenskej najmä tým, že SZPB disponuje umeleckými dielami historicky významných výtvarníkov a výtvarníčok, ktoré prezentuje pod spoločnou platformou v rámci vernisáží/výstav. Nasleduje analýza konkrétnych umelkýň a ich tvorby:

Klára Patakiová (*14. 5. 1930 Šahy) patrí k popredným zjavom umeleckej kultúry Slovenska. A tvorí aj základ povedomia nášho národa o sebe samom – o Veľkej Morave, Ľudovítovi Štúrovi, Povstaní, Oslobodení, aj o heroizme citového života ľudí. Výtvarné vzdelanie získala na formujúcej sa Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Fraňa Štefunku. Môžeme obdivovať rozsiahly súbor sochárskych diel v bronze, kameni a dreve, viaceré vynikajúce diela určené do architektúry či pomníkové realizácie, ktoré garantujú európsky význam jej tvorby, ba aj slovenskej pomníkovej a pamätníkovej tvorby. V roku 1978 jej udelili čestný titul zaslúžilá a v roku 1988 národná umelkyňa. Začiatkom roku 2003 jej usporiadali v Sale Terrene Prezidentského paláca v Bratislave nezabudnuteľnú príležitostnú a bilančnú výstavu k 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky. Z najznámejších Patakiovej diel sú sochárske pamätníkové realizácie Pomník SNP v Nemeckej (1959-60), v Podhradí (1967), na Jankovom vŕšku, v Kľačne (1974), Bakte (1974), Štiavnických Baniach (1975) a Gabčíkove (1995). V závere 60. rokov vytvorila Míľniky histórie osadené vo vstupných priestoroch Múzea SNR na Myjave a začiatkom 70. rokov súbor historizujúcich monumentov v dreve – Pribinu, Rastislava, Svätopluka, Letopisca atď. V roku 1976 koncipovala plastiku Ľ. Štúra pre jeho múzeum v Modre a Slovenskú madonu pre Úrad vlády SR. V roku 1981 inštalovali v pražskom Paláci kultúry reliéf Mierová slávnosť. Viaceré diela Kláry Patakiovej dotvárajú interiéry a exteriéry architektúr miest – v Bardejove, Piešťanoch, Galante, Bratislave (Strom života, 1981, Sviatok života, 1983), Žiari nad Hronom (1983), Trenčíne (interiér ODA, 1985), Trebišove (1986), Trenčianskych Tepliciach (Penelopé, 1987), opäť v Trenčíne (Deň víťazstva, 1988) a Tvrdošíne (exteriér Domu smútku, 1989). V 90. rokoch sa uplatnila v reliéfnej tvorbe – v novostavbe budovy Národnej rady SR (1994), expozitúre VÚB Bratislava (1994) atď. V danom období vyslovil Dr. L. Skrak ako kurátor výstavy k 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky oslovil národnú umelkyňu, ktorá v rozhovore pre Nové Slovo formulovala tieto slová k hodnotám a dielam, ktoré sú pre nás podstatné: 

„Sochu pre Pamätník SNP v Nemeckej som robila naozaj s plným precítením tragédie, ktorá sa tu odohrala. Pravdaže, nik nemôže vo svojom diele nič iné povedať, iba to, čo sám zažil, či už zásluhou svojej skúsenosti, alebo sprostredkovane, od ľudí, ktorí boli priamymi či vzdialenejšími svedkami nešťastí, ktoré sa počas každej vojny odohrávali a odohrávajú.“[51]

Akademická sochárka si ďalej spomínala, ako jednoznačnejšie sa dokázala s témou vyrovnať, keď jej miestni občania ešte pred začatím práce napríklad na Pomníku SNP pre Kľačno porozprávali, ako prežívali vojnové roky. Iba v tejto obci ostalo 40 vdov. „Prichodilo mi to ako antický tragický chór plačúcich žien,“ pokračovala v rozhovore. „S bronzovou plastikou ženy z Pamätníka v Nemeckej je to také zvláštne. Žije už dlhé roky svojím samostatným životom. Napriek tomu spojenie s touto mojou prvou veľkou úlohou pretrváva.“ [52] Začiatky okolo vzniku tohto diela neboli ľahké. V prípade ústrednej plastiky pre pamätník v Nemeckej už vtedy musela prekonávať veľa prekážok, od súťaže počnúc, až po kolaudáciu. Nezúčastnila sa súťaže, ale očarila. V časopise Výtvarný život zverejnila, že nechce autorskú odmenu. Teraz sa ťažkosti vracajú, hoci v inej forme. Majme v pamäti, že túto geniálnu symbolicky vzácnu skulptúru strhli s pomníkového plateau a odrezali jej ľavú ruku. Hoci reštaurátor pracoval kvalifikovane, vytočenie ruky bolo ťažko utrafiť. Zvaroval sa originál časti tejto ruky, avšak navonok badať, že „uťatá“ ruka žije inak, badať zeleň korózie.  Vytvorila aj ďalšie geniálne dielo – Tri grácie pre budovu niekdajšieho Zväzu žien. Predali budovu a o diele odrazu nič nevedeli. Nuž, čo povedať o vandaloch? Miznú bronzové sochy, aj kovové texty z cintorínov. Vo výstavnej sieni našej stálej expozície Za slobodu! v sídle odbojárskeho Zväzu na Štúrovej žiari jej pôsobivé súsošie s názvom 9. máj 1945 – Deň víťazstva. Zo srdca ho darovala protifašistickým bojovníkom a Slovensku.

Elena Lazinovská sa narodila sa 31. decembra 1902 v Beharovciach v Liptove ako tretia dcéra rodiny Ludvighovcov. Svoje umelecké meno začala používať až po oslobodení. Ranné detstvo strávila u starých rodičov v Budapešti, kde začala navštevovať aj ľudovú školu. V roku 1912 sa vrátila na Liptov, presnejšie do Liskovej, ľudovú školu a gymnázium navštevovala v Ružomberku. Súkromne študovala maliarstvo u rádovej sestry Auxílie, absolventky parížskej Akadémie Julien. Po tom, ako v roku 1920 zmaturovala, sa s rodičmi presťahovala do Ľubochne. Maľovala krajinárske prírodné motívy a venovala sa aj ochotníckemu divadlu. Neskôr uvažovala, či sa nedá na herectvo, čo rodine odporúčal Andrej Bagar. Výtvarné vzdelanie získala v rokoch 1924 až 1926 na Akadémii výtvarných umení v Drážďanoch u prof. Wilhelma C. A. Zimmera. V roku 1927 začala pôsobiť ako učiteľka v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Stretla sa tam s českým spisovateľom Ivanom Olbrachtom a maliarom Jozefom Bokšayom, ktorý pôsobil v Užhorode. V roku 1932 spoluorganizuje štrajk robotníkov v Chuste, kde v roku 1936 usporiadala svoju prvú výstavu obrazov. Opäť sa presťahovala, tentoraz do Zlatých Moraviec, od roku 1938 učila deti v Gýmešských Kostoľanoch. Bola vydatá, ale syn jej zomrel v útlom veku. Patrila k malému počtu výtvarníkov predvojnových členov KSČ (napr. Ľudovít Ilečko, Štefan Bednár, Ľudovít Goga a Július Lőrincz). Všeobecne sa spomína jej antifašistická spravodajská činnosť. Vo svojej tvorbe zvládala námet Janka Šušku, žiaka, ktorého pred jej očami zastrelili nacisti, keď sa rozutekal do hory. Aktívne sa zúčastňovala na prípravách prepadu a likvidácie esesákov v Ružomberku. Po oslobodení pokračovala ako riaditeľka školy v Komjatnej, od roku 1946 ako vedúca školského inšpektorátu v druhom bratislavskom obvode. Opätovne sa vracia k výtvarnému štúdiu – na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT u prof. J. Mudrocha, G. Mallého a K. Sokola, ktoré ukončila roku 1951 a v ďalšom roku na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes  UK) ako stredoškolská profesorka kreslenia a deskriptívnej geometrie. V roku 1954 sa stala členkou slovenskej sekcie Zväzu čs. výtvarných umelcov a začala pôsobiť vo voľnom povolaní. Roku 1957 vystavila súbor povstaleckých krajinomalieb. Intenzívne sa venovala študijným cestám a krajinárskym podnetom v Sovietskom zväze, Tunisku a Juhoslávii. Vo Francúzsku nadviazala vynikajúce kontakty s predstaviteľmi kultúrnej diplomacie. V roku 1968 jej požičiava svoj parížsky ateliér Pablo Picasso, keďže v danej chvíli odchádza venovať sa keramike (Vallauris). V 70. rokoch sa plne realizovali Lazinovskej kvality ako autorky tém a podnetov protifašistického zápasu. Nadväzuje na vrcholné hodnoty, ktoré predstavuje autentický Pohreb partizána na Horehroní z roku 1966. Vznikali povstalecké portréty (kpt. Jevgenij P. Vaľanskij, Janko Šuška, Vlado Clementis, Marek Čulen, partizánka Edita), diela Zverstvá fašistovOdnos Švermu, ale aj Matka partizánov Maková s tragickým konceptom partizánskej piety. V roku 1976 mal som tú česť pečiatkovať zásielku jej obrazov do Francúzska. Vrátili sa z Lyonu s Veľkou cenou zo 4. Grand prix International d´Art Contemporain. Jedno z ocenených diel nieslo názov Partizánka Jana. Až neskôr sme zistili, že ide o jej dobový autoportrét. Mala stále v oku, ako kedysi v zrkadle videla svoju mladosť. Zaslúžilá umelkyňa Elena Lazinovská zomrela 25. 9. 2000 v Bratislave.

Keramikárka Dagmar Rosulková[53] pôsobila na pokrokovej Škole umeleckých remesiel v Bratislave, obdobe Bauhausu, ktorú ľudáci zakázali, pôsobila ako tajomníčka jej absolventov. Ešte roku 1936 pracovala na realizácii výstavy sovietskych kníh. Gestapo si to pamätalo, zatklo ju a zhabalo dokumentáciu, ktorú vlastnila. Vlastne až po prepustení z väznia sa začal jej exil v Turčianskom sv. Martine, kde Rosulkovci vlastnili pivovar.[54] Dodnes vidieť na fotografiách z SNP nápisy na nákladných autách, ktoré viezli Martinčanov a francúzskych partizánov k Strečnu. Pani Dagmar asistovala prevozu účastníkov rokovania členov ilegálnej SNR s predstaviteľmi antifašistov v Slovenskej armáde v Čremošnom, kde sa rozhodlo o ozbrojenom Povstaní. Po páde Martina sa dostala do Zvolenskej Slatiny, kde pokračovala v odbojovej činnosti. Výtvarne začínala štúdiom textilu na Frauenakademie vo Viedni, ktorá sa zameriavala na úžitkové umenie a výtvarnú výchovu žien.[55] Už predtým ju však v kumšte zaúčali dve rakúske keramikárky. Roku 1937 absolvovala štúdium na keramickom oddelení Školy umeleckých remesiel u prof. Júlie Horovej-Kováčikovej. Pokračovala v štúdiu v Ríme u prof. Pestruzziho, kde intenzívne zvládla podnety farebnosti a glazúr keramiky. Nastúpila ako vedúca výtvarníčka v odevnom závode Detva. Po „očiste“ tohto podniku, ktorý pranierovala ľudácka tlač, odišla do Martina. Po oslobodení pôsobila ako tajomníčka spolku Trojštít (Benka, Štefunko, Makovický), od roku 1948 ako členka Skupiny 29. augusta. Radia ju k umelcom Generácie 1909. Narodila sa totiž 21. marca 1909 v Bratislave (tam aj zomrela 1. decembra 1998). Roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa. Z jej diel pripomeňme symbolický portrét Sklabinská matka (1950), jedno z najhodnotnejších symbolov témy koncentračných táborov Rawensbrück (1968 – 1972), ale aj Do Povstania či Ústup na Prašivú. Venovala sa tiež cyrilo-metodským podnetom. Rozvíjala typ figurálnej keramiky – točenej z kruhu a modelovanej, no predstavila i rozsiahle vrstvenia úžitkovej tvorby: žardiniéry (určené do záhrad), pekáče, vázy, originálne súpravy. Podarilo sa jej zdôrazniť pôsobivosť keramickej hmoty a glazúr z červenice, šamotu, pálenej hliny atď.

Ľudmila Cvengrošová sa narodila 17. júna 1937 v Radošinej. Pre jej sochárske modelačné kvality a smerovania mal osobitný význam odbor keramiky, ktorý absolvovala v roku 1954 u prof. Teodora Lugsa na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V roku 1962 zavŕšila štúdium odboru reliéfneho sochárstva u prof. Rudolfa Pribiša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jej výrazný vstup a vývin v našich témach sa uskutočňoval vzápätí po tých vrcholkoch, ktoré v roku 1960 znamenal memoriálny komplex Slavína – osobite Dvere obradnej siene jej učiteľa. V rokoch 1960 až 1963 a v roku 1964 a 1965 však Ľudmila Cvengrošová tvorí niečo nebývalé – originálne novotvary, reliéfy ako súčasť Pamätníka 1. čs. armádneho zboru na návrší Polomu, ktorý žije v našom povedomí ako predstava o ťažkých bojoch pred oslobodením Žiliny. Pylón – obelisk architektúry tohto rozsiahleho pomníka osadeného v horskom prostredí koncipoval budúci národný umelec Dušan Kuzma. Cvengrošovej reliéfy majú dejovú výstavbu, ale najmä dynamiku tvarov sochárskej figurálnej kompozície. Tieto kvality rozvíja a stupňuje v úchvatnom reliéfe Pomníka SNP v Pukanci z hydronália. Aj v prípade Pamätníka oslobodenia v Komárne stavia na niečom netradičnom, na postave a heroizme červenoarmejca-námorníka, ako i na náročnej tvarovej štruktúre zváraného kovu. Pamätník Čiernomorsko-dunajskej flotily v Radvani, ktorý vzniká súbežne, je zároveň naplnený lyrizmom reliéfu realizovaného tentoraz v kameni. V našich témach Cvengrošová pokračuje v Pamätníku padlým v 2. svetovej vojne v Slavošovciach (1974) a o rok na to v Liptovskej Lúžnej. Rozvíja motívy reliéfov ako symbolických portrétov v bronze. V roku 1984 vystavuje v Prahe komorné súsošie Vezmime do rúk osud sveta. V ďalšom roku v rámci premiestnenia a dotvárania Pamätníka 1. čs. armádneho zboru, ktorý sa sťahuje na lokalitu Javorina v obci Stráňavy, vzniká monument s týmto angažovaným názvom.[56] Ľudmila Cvengrošová to je svetoborný pojem aj v druhej doméne. Vytvorila celý rad geniálnych medailí, plakiet i súsoší a statuí, ktoré zobrazili ranný stredovek Slovenska, panovníkov, svätcov, základy našich národných dejín. V týchto témach je skutočne odborne zdatná, a to v dielach mimoriadnej pôsobivosti a pôvabu.

Mimoriadne významná výtvarníčka Mária Medvecká[57] sa narodila 11. októbra 1914. Po maturite v Košiciach a štúdiu na Pedagogickej akadémii v Bratislave po dlhé roky obetavo učiteľsky pôsobila v Zubrohlave, Tvrdošíne, Jablonke a v Medvedzí. V pokročilom veku sa vrátila k štúdiu maľby. Aj ona doštudovala v Prahe u prof. J. Želibského, no intenzívne prijímala školské podnety M. Schurmanna v Bratislave a vo Viedni u prof. R. Ch. Andersena. Išlo o vynikajúci základ modernej figurálnej a portrétnej tvorby. Za svoju tvorbu získala mnohé prívlastky, ale najmä maliarka Oravy. Pre nás sú profilové diela z roku 1954 – súbor olejov V predvečer Povstania, Najmladší zo zemľanky a Návrat z hôr. Tvorí tiež výročné známky a v roku 1960 vzniká jej slávna desaťkorunáčka. V rokoch 1959 a 1960 vrcholí v téme dielom Partizánska mať a neskôr v novom maliarskom výraze. Maliarka Oravy vyjadrila jej prerod, ako i národné, národniarske cnosti, nie len mýtus, ale aj autentické, reálne krásy tohto ľudu. Národnou umelkyňou sa stala v roku 1974. Zomrela 23. apríla 1987 v Bratislave.

Ruth Dubayová sa narodila 20. septembra 1954 v Bratislave; v rokoch 1973-79 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktoré absolvovala u národného umelca, prof. Jána Želibského na oddelení figurálneho a krajinárskeho maliarstva. Venovala a venuje sa voľnej maľbe a ilustrátorskej tvorbe. Maliarske začiatky a tvorba Ruth Dubayovej úzko súvisia s podnetmi, ktoré charakterizovali niekdajšie hnutie angažovaných občianskych tradícií. V tej etape zmien v prospech lyrizmu a citového života. Začiatkom 90-tych rokov badať istý presun záujmu, a to k oblasti krajinárskej tvorby, ponajprv na báze olejomaľby, avšak aj citlivej kreácie. Na báze miniatúry, ako aj zrejmej tvarovej redukcie zobrazenia krajiny. Deväťdesiate roky znamenajú v tvorbe Ruth Dubayovej obdobie sústredených výskumov, orchestrácíe krajinárskeho výrazu, ale aj pozoruhodných syntéz. Stavia na princípe variácií, na možnostiach koloristických posunov, premien a zmien, ako aj na zemitom jase, na farebnosti pastelu. Sú to etudy, ktoré sa stávajú piesňovou formou, poéziou, oslovením a hlbinnosťou, tou výtvarnou správou o maliarskej podobe sveta. A v súčasnosti pokročila aj v symbolizujúcej figurálnej kompozícii, ale aj v hľadaní maliarskych novotvarov, traktovaní a štruktúr.

Zuzana Hložníková je dcérou majstra Vincenta Hložníka sa narodila v Žiline 21. mája 1952. V roku 2022 získala významné ocenenie Matice slovenskej za aktívnu účasť pri vzniku Múzea Vincenta Hložníka v Žiline, ako aj za úroveň osláv nedožitej storočnice umelca. V roku 1973 ukončila štúdium grafiky na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Venuje sa voľnej grafike – linorezu a drevorezu, ale aj kresbe, knižnej ilustrácii, známkovej tvorbe a úžitkovej grafike. Spolu s manželom Ľubomírom Zelinom realizovali impozantný súbor výstav doma a v zahraničí pod názvom Continuum. V súčasnosti pôsobí ako členka Dozorného výboru Výtvarného odboru Matice slovenskej.[58]

ETABLOVANÉ, ALE AJ ZAČÍNAJÚCE VÝTVARNÍČKY VO MS

Martina Kvašňovská (1978) je slovenská výtvarníčka pochádzajúca z Kysúc. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského, v kresbe sa zdokonaľovala v ateliéri Tibora Bártfaya a kurzy kresby a maľby absolvovala aj v Medzinárodnej akadémii umenia v Barcelone. Bola takisto členkou medzinárodného parížskeho ateliéru 59 Rivoli. Po návrate na Slovensko tvorila v spoločnom ateliéri s maliarom a reštaurátorom Miroslavom Bezákom. Všestranná umelkyňa, ktorá tvorí s radosťou a láskou, je aj vyštudovaná herečka (v divadelnej škole Beatrice Brout v Paríži pocítila vášeň k hereckému umeniu), a keďže plynule rozpráva viacerými jazykmi (po anglicky, španielsky, francúzsky a taliansky), venuje sa aj prekladateľskej činnosti. Orientuje sa na figurálnu maľbu a má za sebou niekoľko samostatných i spoločných výstav. V roku 2010 vystavovala na L’Exposition des artistes invités (59 Rivoli Galerie d’art. Paris / Paríž). V roku 2018 boli jej diela súčasťou výstavy Vznik Československých légií (Galéria Francúzskeho inštitútu, Bratislava) a taktiež vytvorila výstavu Hviezdy francúzskeho filmu (Galéria Francúzskeho inštitútu, Bratislava)[59]. O rok neskôr s podobnou tematikou Francúzske filmové hviezdy (Východoslovenské múzeum, Košice[60]) a taktiež tematicky spracovala tému Milan Rastislav Štefánik (Galéria Francúzskeho inštitútu. Bratislava). V roku 2021 vystavovala spolu s A. Hudecovou, J. Wagnerovou a L. Rubeljovou na západná terasa Bratislavského hradu. O rok neskôr s J. Wagnerovou a M. Di Gregogio na výstave Paralelné svety (Eurovea Galleria, Bratislava). Nasledovali zahraničné výstavy v Benátkach (Arte Venezia. Scuola Grande San Teodoro) a Florencii (Arte Firenze, Galleria Museo Bellini, Verum Center of Art and Culture). V roku 2023 vystavovala v Galérii Matici slovenskej, ktorá sa o rok neskôr dostala až do Štrasburgu a Bruselu. V roku 2024 sa jej diela prezentujú na spoločnej výstave M. Čutek a M. Kvašňovská, “Odtiene času” v Slovenskom dome v Prahe. Kurátorka umenia Mária Horváthová uvádza:

„Martina Kvašňovská je figuralistka, a hoci sa venuje aj krajinomaľbe, prípadne abstraktným solitérom, ťažisko jej tvorby predstavujú veľkorysé portrétne kompozície, často smerujúce až k hraniciam hyperrealizmu. Maľuje olejom i akrylom, využíva kombinované techniky, suchý pastel i zlátenie, ale farebná škála jej diel je striedma a decentná napriek tomu, že v nej často dominujú žiarivé červené a modré tóny. Precízne línie jej profilov a tvárí dokonale vystihujú podobu portrétovanej osobnosti, poodhaľujú jej vnútorný svet a tlmočia atmosféru daného okamihu. Autorka často maľuje veľkorozmerné portréty i nadsadené fragmenty a detaily očí, pier či rúk, kde využíva odvážne perspektívy, podhľady i nečakané výrezy, takže výsledkom je moderný, a zároveň nadčasový obraz reflektujúci dynamiku súčasnosti i prchavú a nostalgickú spomienku na kultové diela popartu.“[61] 

V rámci jej najnovšej tvorby sa posúva smerom k abstraktnejším motívom a metafyzickým obrazom. Podieľala sa tiež na kresbe titulného motívu Slovenských pohľadov, kde v pop-artovom štýle prezentovala osobnosti Hodžu, Daxnera, Štúra, Francisciho, Hurbana a Kráľa (originál diela bol odpredaný členovi Matice slovenskej), ale aj na špecificky pop-artovej interpretácii osobnosti Ľudovíta Štúra, ktorý sa stal súčasťou obalu e-knihy Matice slovenskej o Danielovi Minichovi.[62] Z kulturologického hľadiska sú tieto obrazy mimoriadne prínosne aj z hľadiska popularizácie osobností národného obrodenia, čiže ich funkcia má nielen estetický, ale aj národno-obrodenecký resp. osvetový charakter. Na druhú stranu má tvorba Kvašňovskej aj rozmer európsky, až svetový, čo dokazujú úspechy v zahraničí.

Viera Ráčková[63] je absolventkou štúdií v odbore výtvarná výchova na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Je aktívna organizátorka výtvarného života – predstaviteľka voľného zoskúpenia mladých výtvarníkov HALA-BALA, pričom sa venuje voľnej maľbe s dôrazom na monumentalizujúci výraz kompozície, resp. hlbšiu psychologickosť výtvarného záznamu. Smeruje od impresie k abstrakcii a aktívne vystavovala na vlastných a skupinových a medzinárodných sympóziách. Pre Galériu Matice slovenskej vybrala obraz so sonórnym motívom, ktorými vyjadrila svoje pocity z návštevy Šumavy.

Silvia Petrová[64] sa narodila 25. januára 1968, absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Maľbe sa venuje od detstva, najskôr na ľudovej umeleckej škole, súkromne u J. Kollera, ďalej na Strednej škole umeleckého priemyslu, ako aj kurzu figurálnej kresby a maľby na VŠVU. V súčasnosti sa venuje voľnej maľbe na báze oleja a akrylu, resp. suchého pastelu. V roku 2022 uskutočnila tiež autorskú výstavu v Primaciálnom paláci v Bratislave a Prahe. Do Galérie Matice prispela najmä dekoratívnymi ženskými motívmi, motívmi kvetov a ľudovej architektúry. Jej diela boli prezentované aj v Slovenských pohľadoch.

Jana Cvetanovová-Venkovova[65] je slovenská výtvarníčka, dcéra Emila Venkova, autorka sa venuje najmä kresbe (kresbový detail a ostrá ceruzka). Podľa jej vlastných slov sa inšpirovala surrealizmom a abstrakciou, niektoré jej diela pripomínajú známy Gigerove výjavy z Votrelca. Inšpiruje sa filmom, divadlom a literatúrou. V tvorbe dominujú antropomorfné motívy a v epicentre kompozície je vždy konkrétny element, ktorý sa rozvíja akoby tektonikou do nasledujúceho prvku. Využíva impulz a záchvev, zobrazenie objemu, línie i plochy.

Veronika Rusnáková[66] je umelkyňa zameraná na skloart. V slovenskom výtvarnom umení sme už nie raz zaznamenali pozoruhodný vklad a pôsobenie toho ženského fenoménu. Kto by nepoznal mimoriadne hodnoty diela umelkýň ako Viera Žilinčanová, alebo aj Klára Patakiová. Tie snové a poetické kvality a jemné hodnoty života by asi naozaj nebol schopný vyjadriť muž-výtvarník. A o tom, že existuje nesporný fenomén intelektu ženy umelkyne nie raz nás presviedčali aj diela umelkýň ako Elena Holéczyová, alebo hoci Dagmar Rosulková. Doménou práve tých bolo úžitkové umenie. Práve tie materiály ako textil, keramika, sklo, atď. Slovensko malo, a aj má svojich sklárov. Bola tu a doznieva Škola Václava Ciglera, pričom svetové dimenzie týchto snáh predstavujú aj dnes mená ako Žačko, Zoričák, M. Gašpar, Prihel, atď. Veronika Rusňáková je ten nový a naozaj badateľný jav. Na pôdoryse slovenských výtvarných tradícií, ale aj v kontextoch technológií, funkcionality a vývinu slovenského moderného sklárskeho umenia. Doménou mladej umelkyne je spekané, alebo skôr komponované dekoratívne sklo, ktoré nie je hutným (odlievaným), ale roztavovaným a farebne, plošne a objemovo tvarovaným – žiarivým dekoratívnym artefaktom. Jej východiskové hodnoty spočívajú v – priestorovej inštalácii. Znamená to, že zvláda rozsiahle architektonické priestory a dispozície sklenenými farebnými dekoratívnymi panneau. Tie robia z architektúry umenie, ktoré získava svoju farebnosť a exkluzivitu, ale aj zobrazujúci prvok a optický jas. To sú jej výtvarné odborné východiská, ale aj základ autorskej domény ako nápaditosti a invencie. Sklo Veroniky Rusňákovej má, napriek zložitosti technológie, nie iba plošný základ a tvar. Naopak, stále väčšmi smeruje k hodnotám komornej plastiky a k plasticite tvaru. Nevytvára sklenené figúrky. Ale v modernom slovenskom skle začína stále väčšmi rozvíjať figurálny, motivický prvok a žánrové, ale aj symbolické námety, asociácie a invencie. V mnohom, skutočne v mnohom pripomína odkaz, osobnosť a hodnoty tvorby Dagmar Rosulkovej. Tak ako v jej keramickom diele aj v tvorbe Veroniky Rusňákovej orchestruje plný rozpon a možnosti dekoratívnych umení. Ten rozpon možností ponúkajú ženské svety – misy, vázy, ale aj žardiniéry. To preto, aby svet mohol byť aj rajskou záhradou. Práve tou, ktorej nechýba výtvarné dielo – ako hmatateľný prvok a ako odlesk a lesk pôvabu a krásy.[67]

Brigita Lehoťanová získala výtvarné vzdelanie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, pričom sa venuje umeleckej fotografii. Fotografie esteticky štylizuje do poetizmu so zameraním na výtvarné a jazykové prostriedky, nakoľko je taktiež autorkou básnickej zbierky. O zaujímavosti jej fotografií svedčia úspechy v domácich i v medzinárodných fotografických súťažiach. Jej fotografie si záujemcovia mohli pozrieť na kolektívnych aj individuálnych výstavách aj v rámci Výtvarného odboru Matice slovenskej. Autorka je známa aj ako poetky, vydala zbierku Kamienky vo VSSS. Získala niekoľko certifikátov a ocenení. [68]

Veronika Ursínyová[69] (1989) tvorí pod umeleckým menom Vursus (Ursus). Patrí do významného evanjelického rodu Ursínyovcov (medzi vzdialených príbuzných patrí Ján Ursíny, ako aj Dezider Ursíny). Celý život žije a tvorí v Bratislave. Maľovanie je jej koníčkom, terapiou, cestou poznania, a tiež sebapoznania a zmyslom života. Väčšina jej obrazov je intuitívnych, zachytávajúcich myšlienku, pocit alebo energiu. Nakoľko sa autorka zaoberá psychoanalýzou, špeciálnu Jungom, tieto prvky aplikuje aj vo svojej tvorbe. Maľuje podľa vlastných slov v akomsi „tranze“, pričom sa sústredí iba na myšlienku, ktorú chce zachytiť… výsledný výraz obrazu je aj pre autorku spravidla prekvapením. Rada experimentuje a vkladá do obrazov liečivé kamene, modeluje reliéfy a kombinujem rôzne techniky, najčastejšie maľuje akrylom. Jej životným mottom je výrok prastarej mamy Márie Ursínyovej Javorníckej, členky Matice slovenskej, ktorá bola zaslúžilou umelkyňou: „Jedine ten, kto tvoril a stvoril, naozaj žil.“[70]  Ursínyová v poslednej dobe experimentuje so žánrom macrame (čo je kombinácia vyšívania a výtvarného umenia), ktorú aplikuje aj do tvorby mandál. Taktiež vyniká tvorbou dekoratívnych artefaktov z rôznych prírodných a kombinovaných materiálov.[71]

Jana Koštiaľová (1965) študovala učiteľstvo výtvarnej výchovy a ruského jazyka na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Učila kreslenie, aranžovanie a písmo. Je dcérou výtvarníka Milana Medúza, ktorý vo svojej tvorbe reflektoval významné kultúrno-historické podnety a inšpirácie v slovenských aj svetových osobnostiach. Otec autorku priamo inšpiroval. Koštiaľovej tvorba však presahuje do odlišných tém – sci-fi, duchovna a miestami erotična. Využíva krikľavé pasteľové farby, venuje sa aj maľbe na báze akrylu. Obrazy sú silne expresionistické, využíva symbolizmus z filozofických a ezoterických motívov, smerujúcich k budúcnosti ľudstva či smrteľnosti a nesmrteľnosti ľudského bytia. Objavuje však aj slovanské témy (štúrovci, motívy miest). [72]

Martina Bégerová (1985) je súčasnou slovenskou umelkyňou žijúcou v Bratislave. Tvorí od detstva. Doktorátom ukončila štúdium marketingovej komunikácie a reklamy (2012). Po ôsmich rokoch v marketingovej sfére rozhodla sa venovať tomu, čo v sebe od detstva cítila. Odvtedy je pre ňu tvorba nevyhnutnosťou i obživou. Prezentuje sa na Slovensku i v zahraničí, kde získala tri ocenenia. Jej výtvarný jazyk má špecifické vyjadrovacie prvky, kladie dôraz na autenticitu. Veľkú pozornosť venuje samotnému procesu tvorby, ktorý začína v napojení sa na jej Vyššie Ja. Témou sú často skryté svety. Vizuálne reflektuje kvality duše sprevádzanej citovou i zmyslovou empíriou. Tvorbu prezentuje aj na stránke begerfabrique.com, ale aj na sociálnych sieťach. Svojou tvorbou reprezentovala Slovensko až v Ríme napr. na 22. ročníku MEDZINÁRODNEJ SÚŤAŽNEJ PREHLIADKY VÝTVARNÉHO UMENIA O CENU MESTA PORTO SANT´ELPIDIO za účasti slovenských výtvarných umelcov, taktiež mala samostatnú výstavu v Ríme od decembra 2023 (Di Che Parliamo, Instituto Slovacco a Roma). Taktiež bola prezentovaná v Slovenských národných novinách roč. 39 2/2024.[4] Aktuálne pôsobí v divadle Divadlo ASTORKA Korzo 90

Marína Erceg Georgievová (1992) je slovenská MISS 2010, pôvodom Bulharka (narodená v Banskej Bystrici), ktorá sa začala venovať „písaniu“ pravoslávnych ikon, aj keď podľa vlastných slov nie je ikonopiscom. Výtvarný odbor Matice obohatila nielen o ekumenicky rozšírený rozmer k pravosláviu, zároveň touto tvorivou aktivitou inšpiruje ženy z úplne odlišných sfér, než je umelecká, k tvorbe. Svoju tvorbu prezentuje na Instagramovej stránke.[74] Podľa vlastných slov „s každou novou napísanou ikonou som odkrývala nekonečnú symboliku a hlboký význam tohto sakrálneho umenia prepojeného s duchovnom… Ikona je vo svojej podstate modlitbou. Proces jej výroby je zdĺhavý, často náročný a jej písanie sprevádza kontemplácia, čiže stav uvoľneného sústredenia, kedy sa nezaoberáme vonkajším svetom, ale všetku pozornosť sústreďujeme k duchu a vnútornej múdrosti pochádzajúcej zhora… treba si uvedomiť, že niektoré estetické prvky zostávajú znázornené na povrchu… Je potrebné pochopiť jej teologické, estetické a technické prvky. Ikony ma postupne priviedli k maľbe, v ktorej som začala vyjadrovať svoje vlastné myšlienky.“ [75] Vo svojej tvorbe sa usiluje o zdieľanie hodnôt duchovna, rodiny, citu a nádejí.

Mária Štrompach (1955) je výtvarníčka, ktorá pochádza z Handlovej. Od detstva sa paralelne venovala baletu a výtvarníctvu pod vedením Ľudovíta a Magdalény Štrompachovcov v Prievidzi. Absolvovala školu aranžérskeho výtvarníctva a školu UMPRUM v Uherskom Hradišti, odbor dekoratívnej maľby v architektúre (1973 – 1976). Po ukončení štúdií pracovala v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave, v ateliéri Ľudovíta Štrompacha (1976 – 1978), od roku 1979 ako návrhárka šiat pre Výrobné družstvo AVA, Bratislava. Vyučovala kresbu a maľbu žiakov viacerých základných, stredných, aj odborných škôl, kde so svojimi žiakmi získala mnoho prvých miest v národných, aj medzinárodných súťažiach. V roku 2000 získala diplom za učiteľstvo výtvarnej výchovy na XII. Miedzynarodowom biennale grafiki dzieci i mlodziezy. Manželka nedávno zosnulého akad. maliara Petra Štrompacha. Tento umelecký životopis Márie Štrompach však hovorí toho málo o výtvarných snaženiach a kvalitách tvorby tejto zrelej umelkyne. Nie raz sa v nedávnych rokoch úspešne prezentovala v rámci výstav a podujatí Klubu výtvarných umelcov a teoretikov, a to najmä na podujatiach, ktoré sa stretajú so značným počtom laických a mimoriadne kvalifikovaných návštevníkov – ide o ART-MODDOM a ART-BIBLIOTÉKA v bratislavskom Výstavnom a kongresovom centre Incheba. Aj tu s odborným a výtvarným nadšením zasväcuje tých málo znalých o náročnosti výtvarných techník, ktorým sa venuje. Ide o mimoriadne vzácne metodiky a postupy pri podmaľbe na sklo, ale aj o náročné textilné mozaiky – aplikácie. V nedávnom období výrazne pokročila vo svojom autorskom renomé – vystavovala v sídle Matice slovenskej na Grössligovej ul. v Bratislave, a to dnes už ako popredná členka Výtvarného odboru Matice slovenskej. Výstava výtvarnej tvorby Márie Štrompach v Galérii F7 v centre Bratislavy v posviatočnom termíne, začiatkom roku 2024, prináša bratislavskému návštevníkovi lákavú ponuku ako ľahko zbohatnúť. Nie len z hľadiska eura a iných devíz, ale predovšetkým z hľadiska dekoratívnych hodnôt, ktoré môžu a majú zušľachtiť príbytky, ktorým dosiaľ chýbajú reprezentatívnosť, farba a invenčný tvar, statočnosť umelecko-remeselnej, skutočnej výtvarnej miniatúry, monumentality a žiarivosti kompozície. No a, samozrejme, nezabudnime na historické a krajinárske podnety, ktoré umelkyňa našla a objavila, a ktoré umelecky pretvorila, naozaj valorizovala do diel neobyčajnej dekoratívnej invencie, pôsobivosti, expresivity, pôvabu, šarmu a krásy.

Marta Chabadová sa narodila 2. marca 1950 v Bratislave. V rokoch 1965-69 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu u prof. T. Lugsa, a to keramiku. V rokoch 1970-76 študovala na Vysokej škole výtvarných umení najskôr u prof. L. Čemického a absolvovala oddelenie krajinárskej a figurálnej maľby u prof. J. Želibského. Jej diela vlastnia viaceré súkromné zbierky, resp.  Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Galéria M. Bazovského v Trenčíne Východoslovenská galéria v Košiciach, Galéria mesta Bratislavy, Slovenská národná galéria, Komerz Bank vo Frankfurte nad Mohanom, v Rakúsku, USA, v Európskom parlamente. V roku 2005 získala Medzinárodnú cenu Linea Oro na VI. medzinárodnom festivale Premio Citto di Porto Sant Elpidio v Porto Sant Elpidio v Taliansku. Umelkyni je venovaná monografia, ktorú spracovala X. Lettrichová. Umelkyňa charakterizuje svoju tvorbu, ktorú prezentuje jej monografia, takto: „Výber obrazov je z každého vývojového obdobia. Tematicky som sa zaoberala slovenskou krajinou, morom, ekológiou i figuratívnymi motívmi. Mám rada aj zasnežené krajiny, tie dnes už možno pôsobia ako retro obrázky, snehu máme málo. Včlenenie figuratívneho motívu do krajiny má evokovať určitú situáciu – buď kladnú, alebo negatívnu – v pôsobení človeka na prírodu. Motív jablka je hlavne estetický a kompozičný prvok v obraze. Jabĺčko symbolizuje prepojenie prírody s človekom svojou krásnu a účelnosťou. Vieme, že jablko sa zobrazovalo ako symbol už pri vzniku kresťanstva.“[76]  Marta Chabadová je členkou Výtvarného odboru Matice slovenskej a svojou tvorbou puncovala aj výstavu, ktorú organizoval tento odbor v spolupráci s Klubom výtvarných umelcov a teoretikov v Štrasburgu, v Bruseli, resp. ktorá t. č. zakotvila v sídle Matice slovenskej v Bratislave. Z nášho pohľadu patrí sa zdôrazniť, že ide o umelkyňu, ktorá spolu s tvorbou S. Harangozóa výrazne posunula vývin modernej slovenskej maľby, a to v tomto prípade v ženskej lyrickej variante, v ktorej hlbinne nadviazala na poetiku a hodnoty maliarskej tvorby Viery Žilinčanovej.

V čase písania tejto štúdie sa medzi záujemkyne o členstvo vo Výtvarnom odbore Matice slovenskej sa pridali aj dve ďalšie významné slovenské výtvarníčky – Alexandra Geschwandtnerová Emília Hodasová.

ZÁVER ALEBO PRÍNOS VÝTVARNÍČOK PRE MATICU SLOVENSKÚ A SLOVENSKÚ KULTÚRNU STAVBU, AJ V SÚVISLOSTI SO SÚDOBOU NEOBJEKTÍVNOU KRITIKOU MATICE SLOVENSKEJ

Úlohou kulturológie je skúmanie kultúry v jej čo najširších možných dimenziách a poslaním kulturológa je aj podporovať a analyzovať v kultúre to, čo je prínosné, kvalitné, kreatívne a inšpiratívne. Tvorba slovenských výtvarníčok, ktoré prezentujú svoje diela v prepojení Matice slovenskej a prípadne Klubu výtvarníkov a výtvarných teoretikov pri SZPB či Umeleckej besedy Slovenska (časť členiek je aj v tejto spoločnosti) výrazne prispela k dôstojnej reprezentácii samotnej Slovenskej republiky aj za jej hranicami a napomohla kultúrnej výmene a medzi-kultúrnej komunikácii. Dôkazom sú početné podujatia organizované Dr. Skrakom v Nemecku, Česku, Rusku, Číne či Francúzsku (Štrasburg) a Belgicku (Brusel). Ak v minulosti Matica slovenská dosahovala rôznorodé úspechy v kontexte bojov za národnú emancipáciu, štátny jazyk či záchranu slovenskej kultúry, tak v 21. storočí má výnimočnú príležitosť rozšíriť svoje pôsobenia až do medzinárodného kontextu. Vedenie Matice slovenskej na čele s Dr. Mariánom Gešperom už túto misiu plní nielen oficiálnymi delegáciami v Srbsku a Slovinsku, organizovaním Kongresov Matíc a inštitúcií slovanských národov, ale aj prezentovaním diel slovenských umelcov v zahraničí. Podľa súčasných kulturologických definícií môže medzikultúrna komunikácia existovať len vtedy, ak sa kultúry do seba neuzatvárajú, ale komunikujú.[77] Ak Matici vyčítajú „europocentricky“ ladení „publicisti“ a „politici“, resp. obskurní kritici, rovnako ako v minulosti bojovníci proti tzv. „buržoáznemu nacionalizmu“[78], že nepatrí do 21. storočia, je zastaralá či nespĺňa európske parametre[79], nevykazuje činnosť[80] alebo predstava o nej „nekorešponduje s tým, čo Matica robí[81], tak práve aj uvedené medzinárodne úspešné výstavy moderných slovenských umelkýň a umelcov sú dôkazom toho, že Matica spĺňa aj kritérium dôstojnej komunikácie kultúr a kultúrnych výmen nielen medzi slovanským, ale až nad rámec slovanského sveta, aj napriek tomu, že Matica je inštitúcia vynálezom rýdzo slovanským (ekvivalent podobnej inštitúcie v neslovanských krajinách hľadať iba ťažko). Taktiež Matica komunikuje na medzinárodnej úrovni prostredníctvom zdieľaním fotografických materiálov na oficiálnom profile Wikimedia Commons.[82] Jednou z ambícii VO MS je tiež zapojenie zahraničných Slovákov do kultúrnych výmen a národno-spoločenského formovania, aj v rámci výtvarných podujatí VO MS. Záverom možno konštatovať, že ženy výtvarníčky tvoria vitálny šperk a autentickú tvorivú kvalitu, ktorá obohacuje Maticu slovenskú krásou a vzdelanosťou.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., PhDr. Ladislav Skrak

 

Pozn. č. 1: Aj keď sú kulturologické prístupy prítomné v dejinách kultúry pred vznikom kulturológie ako vedy (napr. u Adelunga, Herdera či Klemma v rámci filozofie dejín kultúry, medzi Slovákmi napr. u Kollára a Šafárika), oficiálne vzniká až počiatku 20. storočia, keď ju chemik Friedrich Wilhelm Ostwald v práci Energetické základy vied o kultúre (1909) interpretuje cez filozofickú koncepciu energetizmu ako interpretáciu kultúry ako prejavu transformácie a kontroly energie. Kľúčový je L. A. White, ktorý kulturológiu oddelil od etnológie a antropológie (ktoré chápe ako výskum kultúrnych praktík), pričom zdôraznil, že kulturológia vzniká výlučne na výskum kultúrnych aspektov. Významnú úlohu zohral Heinrich Rickert, ktorý koncom 19. storočia vymedzil kultúru ako všetko, čo vytvoril človek, a ako špecifickú oblasť spoločensko-vedného poznania tzv. vedy o kultúre (nem. Kulturwissenschaft). Slovenská kulturologička Viera Gažová definuje kulturológiu ako medziodborovú disciplínu, zaoberajúcu sa integrálnym štúdiom kultúry na úrovni rodu (rodová kultúra), zákonitostí vzniku, vývoja a fungovania sociokultúrnych systémov v priestore a čase (kultúry, subkultúry, kontrakultúry) a jednotlivca (osobnostná kultúra). Pozri bližšie: WHITE, L. A.: Culturology. In: Science, 1958, roč. 128, čís. 3333, s. 1246 – 1246.; GAŽOVÁ, V.: Úvod do kulturológie. Acta Culturologica, zv. 17. Bratislava : KK FF UK, 2009; RICKERT, H.: Kulturwissenschaft und Naturwissenschaft: ein Vortrag. J. C. B. Mohr, 1899

Pozn. č. 2. Medzi významné nálezy patria aj prívesky z mamutoviny na predmostí Přerova či tzv. Viestonická Venuša z Mikulova. Ide o vôbec najstaršie doklady tvorivej schopnosti človeka, pričom Chauvetova jaskyňa bola tiež zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a bol o nej pripravený aj film od známeho režiséra Wernera Herzoga Jaskyňa zabudnutých snov (2010). Zdroj: Poznámky z prednášky kulturológie na FF UKF v Nitre

 

 POUŽITÁ LITERATÚRA, POZNÁMKY A ODKAZY

[1] VÝTVARNÝ ODBOR MATICE SLOVENSKEJ. In FinStat. Dostupné online: https://www.finstat.sk/55866786 [cit. 14. 6. 2024].

[2] BUCHTA, J. Matica slovenská a miestny odbor Matice slovenskej v Skalici v čase prvej Československej republiky. Záverečná práca. Brno : Masarykova univerzita, 2011; https://is.muni.cz/th/jgndz/Jozef_Buchta-bakalarska_diplomova_praca.pdf

[3] Umelecký odbor Matice slovenskej. In FinStat. Dostupné online: https://www.finstat.sk/31748112 [cit. 14. 6. 2024].

[4] Umelecký odbor, tento odbor však nerozvinul svoju činnosť. Na ustanovujúcom zhromaždení v Bratislave (vedené D. Machalom) v roku 2013 boli prítomné osobnosti ako Ondrej Zimka, Marián Polonský, Martin Paľa, Dušan Mikolaj, Štefan Zima a mnohí ďalší výtvarníci, sochári, spisovatelia či hudobníci. Za úlohu si dali „sprístupnenie verejnosti časti umeleckých predmetov z vlastníctva Matice, najmä dielo Vincenta Hložníka a rôznych vzácnych šperkov.“ https://www.turieconline.sk/aktuality/994-umelecky-odbor-matice-slovenskej-chce-vystavit-sperky-z-narodneho-pokladu [cit. 14. 6. 2024].

[5] Výtvarný odbor Matice slovenskej. In Matica.sk, https://matica.sk/oblastne_strediska/vytvarny-odbor-matice-slovenskej/ [cit. 14. 6. 2024].

[6] ŠABÍK, V., PERNÝ, L. Rozhovor s Vincentom Šabíkom. In Slovenské pohľady 7-8/2024.

[7] Matej Bel, Adam František Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Ján Amos Komenský, Ján Jesenius, Andrej Kmeť.

[8] UNESCO, 2002, http://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml [cit. 14. 6. 2024].

[9] SOUKUP, P. Filozofická a antropologická dimenze pojmu kultura: Cesta pojmu z antického Řecka do Melenásiey. In Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“. Nitra : Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 295 – 311.

[10] GAŽOVÁ, V. Úvod do kulturológie. Acta Culturologica, zv. 17. Bratislava : FF UK, 2009, s. 6.

[11] Nie osmanomániu, hoci Paríž v 19. storočí zbúral a postavil Haussman – v preklade Osman N.

[12] Predchodcu Karola Plicku.

[13] V tomto prípade ars aplikque.

[14] Ktorej prioritný záujem je predovšetkým kultúra slova a literatúry.

[15] BLANÁR, D. Amália FRANCISCIOVÁ vďaka vrodenej zručnosti vytvorila národný skvost. In SNN.sk, https://snn.sk/news/amalia-francisciova-vdaka-vrodenej-zrucnosti-vytvorila-narodny-skvost/ [cit. 14. 6. 2024].

[16] Želmíra Švehlová sa narodila v Lazoch pod Makytou 6. mája 1880 v rodine evanjelického farára Fraňa Švehlu. V rokoch 1906-1910 študovala na Umeleckej škole spolku umelkýň v Berlíne a neskôr portrétnu maľbu na Dámskej akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Feldbauer, Hofer). V Lazoch pod Makytou začala pôsobiť ako organistka a učiteľka. Získala tiež kvalifikáciu na učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1919-1931 učila kreslenie na meštianskej škole v Martine. V rodnej obci sa venovala zbieraniu a zaznamenávaniu piesní Púchovskej doliny. V rámci študijných ciest navštívila Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Anglicko, Holandsko a Škandináviu. Svojimi výtvarnými štúdiami v zahraničí v oblasti maľby sa stala prvou akademicky vzdelanou slovenskou maliarkou. Pôsobila tiež ako maliarka v slobodnom povolaní. V rokoch 1918-1943 aktívne sa zúčastňuje na ženskom hnutí, v období rokov 1920-1946 vo funkcii podpredsedníčky spolku Živena. Prvú výstavu usporiadala v Hodoníne v roku 1918. V období predmníchovského Československa vystavovala v Martine, Bratislave, v Košiciach. Želmíra Duchajová Švehlová patrila k blízkym príbuzným ľavicového intelektuála, diplomata a protifašistického ilegálneho a povstaleckého dejateľa Ivana Horvátha. Dňa 22. októbra 1925 sa vydala za verejného notára v Martine, JUDr. Matúša Duchaja. Pracovala aktívne ako členka Červeného kríža, bola predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej. Zomrela 15. mája 1955 v Martine. Spolu s manželom je pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.

[17] Celú túto špecifickú národnú (národnostnú) platformu však dopovedzme, že od začiatku 60. rokov 20. stor. táto tvorivá slovenské národná podstata a základ doslova explodovala, začala žiariť, na báze fenoménu rozsiahleho kolektívu maliarov z Kovačice. Poznali sme ich na báze pojmu insita, resp. vidiecky ľudový prejav, ktorý pre materské územie objavoval odborník Štefan Tkáč (nie Marián Tkáč) a popularizovalo ho bratislavské Trienále insitého umenia. Neskôr o oživenie týchto výtvarných dimenzií usiloval riaditeľ SNG Štefan Mruškovič. Dialo sa tak v období, keď matičné národné hnutie nebolo organizačne rozvíjané, pričom insitný výtvarný prejav z Dolnej zeme predstavoval, a predstavuje aj dodnes, živý a atraktívny, vidiecky autentický  jav v slovenskej národnej kultúre – dokonca so širším medzinárodným presahom z hľadiska prezentácie a šírenia kultúrnych hodnôt /vrátane komerčnej dimenzie. V tejto vrstve významných slovenských ľudových umelcov Dolnej zeme, samozrejme, vynikajú aj viaceré ženy. A aby sme dopovedali tento kontext – z Dolnej zeme, najmä z Vojvodiny, študovalo a absolvovalo vysokoškolské výtvarné štúdiá /najmä na Vysokej škole výtvarných umení/ viac ako 32 výtvarníkov. Takýto stav bol cca v období rokov 2007-08, keď sme organizovali výstavy v Srbsku a Chorvátsku a mohli sme priamo evidovať a vnímať aj tento pozoruhodný národný umelecký fenomén. Pripomeňme, že išlo o obdobie, keď v Srbsku pôsobil ako minister pôdohospodárstva Slovák p. Ján Kišgéci (neskôr riaditeľ Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne) a ako podpredseda národného parlamentu Slovákov vo Vojvodine pôsobil výtvarný teoretik, kolega Vladimír Valentík.

[18] Slovenská redakcia Televízie v Novom Sade.

[19] Pre nahliadnutie diel pozri tiež: https://www.webumenia.sk/autor/6487

[20] Pre nahliadnutie diel pozri tiež: https://www.webumenia.sk/katalog?author=%C5%A0imerov%C3%A1-Martin%C4%8Dekov%C3%A1%2C%20Ester

[21] Pre nahliadnutie diel pozri: https://www.nedbalka.sk/autori/viera-zilincanova/

[22] SKRAK, L., ROHÁR, J., BALOGH, B. Výstavy sme organizovali aj v Prezidentskom paláci. In Nové Slovo, 2021, https://noveslovo.sk/c/Vystavy_sme_organizovali_aj_v_Prezidentskom_palaci [cit. 14. 6. 2024].

[23] SKRAK, L. „Kompetentní“ špiritizujú o podstate Matice. In SNN, 2021, https://snn.sk/news/kompetentni-spiritizuju-o-podstate-matice/ [cit. 14. 6. 2024].

[24] „Vystavujme skutočné vzácnosti – napríklad knižné vydanie diela O národních písních a pověstech plemen slovanských od Ludevíta Štúra, ale predovšetkým prvé knižné vydanie diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Tento artefakt je veľmi vzácny. Nevystavujú ho ani na syntetickej múzejníckej výstave Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade,“ upozorňuje na unikát výstavy.“ (LEGERSKÁ, V. Turčianske noviny 48/2015; 08/12/2015; s.: 15; https://noveslovo.sk/c/Dielo_pocta_a_portret_Ludovit_Stur_v_slovenskom_vytvarnom_umeni [cit. 14. 6. 2024].).

[25] SKRAK, L. K výstave Súžitie a hodnoty dvoch národov a kultúr Spomienkové podujatie k 100. výročiu vzniku Československa. In Nové Slovo, 2018.

[26] HOLEČKO, M. Pripomenuli sme si storočnicu narodenia významného slovenského výtvarníka Mikuláša Klimčáka. In Matica.sk, https://matica.sk/pripomenuli-sme-si-storocnicu-narodenia-vyznamneho-slovenskeho-vytvarnika-mikulasa-klimcaka/ [cit. 14. 6. 2024].

[27] https://bratislava.zoznam.sk/smutna-sprava-znamy-akademicky-sochar-prehral-boj-s-tazkou-chorobou/ [cit. 14. 6. 2024].

[28] SKRAK, L. Harangozó v Šanghaji. In Nové Slovo, 2009.

[29] SKRAK, L. Hodnoty slovenského umenia v Berlíne. In Nové Slovo, 2010.

[30] SKRAK, L. Stanislav Harangozó – Pozdrav zo Slovenska. K výstave v pražskom Slovenskom dome. In Nové Slovo, 2016; SKRAK, L. Pozdrav Prahe, Dubay/Dubayovci. Výstava v Slovenskom inštitúte v Prahe. In Nové Slovo, 2014.

[31] SKRAK, L. Naše výtvarné tradície boja proti fašizmu v Kyjeve. In Nové Slovo, 2011.

[32] SKRAK, L. Slovenskí výtvarníci v boji proti fašizmu. In Nové Slovo, 2005.

[33] SKRAK, L. Stanislav Harangozó v Aténach. In Nové Slovo, 2007.

[34] SKRAK, L. Úspechy vonku. In Nové Slovo, 2008.

[35] SKRAK, L. Reprezentatívny výber diel. In Nové Slovo, 2002;
SKRAK, L. Slovensko – V boji za slobodu! In Nové Slovo, 1999.

[36] NEVEĎALOVÁ-ROTH, K. Katarína Roth Neveďalová: Hodnoty a krásy Slovenska v Štrasburgu. In Európske noviny, 2024, https://europske.noviny.sk/2024/03/10/katarina-roth-nevedalova-hodnoty-a-krasy-slovenska-v-strasburgu-video/ [cit. 14. 6. 2024].

[37] PALITEFKA, J. Rozvoj Katedry kulturológie FF UKF v Nitre (dôležité medzníky, udalosti a osobnosti). In Culturologica Slovaca 1/2021, http://www.culturologicaslovaca.ff.ukf.sk/images/No6_1_2021/Palitefka_Katedra.pdf [cit. 14. 6. 2024].

[38] SKRAK, L. Umelecká intimita. In Nové Slovo, 2009;
SKRAK, L. Alma mater – hodnota a tvorba. In Nové Slovo, 2009.

[39] Profesor Jozef Leikert bilancuje úspechy Galérie na schodoch v spomienkovom príspevku kulturologického zborníka: „Vernisáž prvej výstavy bola 23. októbra 2008, na samostatnej výstave sa predstavila známa slovenská výtvarníčka Naďa Rappensbergerová. Zaujímavé sú mená výtvarníkov, ktorí vystavovali v Galérii na schodoch: Zo slovenských autorov Vincent Hložník, Orest Dubay, Ladislav Snopko, Ján Kulich, Mikuláš Klimčák, Klára Patakiová, Marián Polonský, Tibor Bártfay, Eva Trizuljaková, Stanislav Harangozó, Stanislav Mikuš, Karol Kállay, Štefan Pelikán, Naďa Rapespergerová, Miroslav Cipár, Zuzana Hložníková, Orest Dubay ml., Ruth Dubayová, Pavol Hammel. Z mladších autorov sa predstavili: Oto Szabó, Miloš Prekop, Lucia Černeková, Lukáš Kubala, Michal Mráz, Iva Paštrnáková, Melita Gwerková, Miroslava Mitošinková, Yvonne Vavrová, Marián Vida, Martin Karolčík, Marina Širáňová, Lenka Lukačovičová, Ivan Kováčik, Tibor Kavecký, Miroslav Knap, Jaroslav Uhel, Marián Komáček, Ľubica Malovecká, Zotán Enzoe Nagy a ďalší. Vystavovali aj zahraniční umelci z Talianska Sauro Montesi, Maria Luisa Erroi, Daniela Acciarri, Ludovica Ros, Maria Ferrara, Giorgio Biso, Caterina Caldora, Raffaele Morgioni, Antonella Ricci, Sergio Raffo, Anna Galanga, Claudio Spoletini, Fabio Castagna, Giuliana Fiacconi, Neddi Gianrossi, Renato Tagliabue, Pilar Segura, Pietro Farina, Antonio Albanese, Chiara Borsi, Pasqualino Festa, Andrea Puca, Fabrizio Petrillo, Giacomo Gallarini, Giana Mora, Yolanda Mediavilla, Sauro Montesi, Giampaolo Muliari, Miriam Risola, Fabrizio Petrillo. Z Ruska sa predstavili výtvarníci Alexander Trifonov, San San, Vitalij Kopachev, z Bieloruska Yan Yareska, Hadun Nadzeya, z Ukrajiny Bohdan Pančišin, z Chorvátska Eugen Varzić, Ljiljana Barković, Vedran Silipetar, zo Slovinska Etko Tutta, Klemen Brun, Jože Šubić, zo Švédska Vladimír Stoces, Jozefina Nerell, z Nemecka Kamil Schwarz. Nechýbali ani českí umelci: Jiří Salajka, František Tomík, Pavel Vácha, Ivan Bukovský a Jiří Neuwirt. Vystavovali aj známi kovačičskí insitní umelci.“ LEIKERT, J. Pocity, ktoré ostávajú. In Culturologica Slovaca 1/2021, http://www.culturologicaslovaca.ff.ukf.sk/images/No6_1_2021/CS6_1_2021.pdf [cit. 14. 6. 2024].

[40] Prítomnosť MISS Slovensko Maríny Erceg, ktorá tvorí pravoslávne ikony vyvolalo aj komerčný ohlas v časopise Plus 7 dní (https://plus7dni.pluska.sk/domov/aj-cirkevnici-maju-veltrh-vystavovala-miss-slovensko-hudobnik-ktory-hral-gombitovou [cit. 14. 6. 2024].; https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/aj-cirkevnici-maju-veltrh-vystavovala-miss-slovensko-hudobnik-ktory-hral-gombitovou/18 [cit. 14. 6. 2024]).

[41] Spolkom slovenských spisovateľov, Slovenským literárnym ústavom Matice slovenskej, Kulturologicko-filozofický odborom Matice, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, časopisom Slovenské pohľady či Živenou.

[42] Poznámky k téme Inštitucionálne modely štruktúry kultúry a základne polia kultúry.

[43] Hajko, Leikert, Halvoník, Tazberík, Hykisch, Šabík, Mikolaj, Žaková, Hlavová

[44] Výsledok stretu dvoch kultúr napr. v Štrasburgu a Bruseli.

[45] V rámci Výtvarného odboru Matice slovenskej aktívne pôsobí akad. maliarka Mária Molčanová, ktorá je absolventkou štúdia na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Je dcérou národného umelca Jána Kulicha a spolu s bratom akad. architektom Branislavom Kulichom mnoho vykonali pre oživenie a rozvíjanie odkazu diela svojho otca. Venuje sa voľnej maľbe a úžitkovej grafike.

[46] SKRAK, L. Budete nám chýbať. K skonu Jána Kulicha (1930 – 2015). In Nové Slovo. Dostupné na: https://noveslovo.sk/c/Budete_nam_chybat [cit. 14. 6. 2024].

[47] SKRAK, L. Nový tvar expozície Galérie Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine. In Nové Slovo, 2018.

[48] PERNÝ, L. Matica slovenská a SZPB odovzdali ocenenia významným osobnostiam slovenskej národnej kultúry. In: Matica.sk, 2022, https://matica.sk/matica-slovenska-a-szpb-odovzdali-ocenenia-vyznamnym-osobnostiam-slovenskej-narodnej-kultury/ [cit. 14. 6. 2024].

[49] Poznámky k téme Inštitucionálne modely štruktúry kultúry a základne polia kultúry.

[50] https://www.youtube.com/watch?v=un_SBAvP5bw [cit. 14. 6. 2024].

https://matica.sk/otvorili-sme-multizanrove-umelecke-laboratorium-v-matici-slovenskej/ [cit. 14. 6. 2024].

https://lucasperny.blog.pravda.sk/2023/07/12/begerovej-symbolizmus-kvasnovskej-hyperrealizmus-a-ursinyovej-spiritualne-obrazy-predstavujeme-vytvarnicka-galerie-matice-slovenskej-video/ [cit. 14. 6. 2024].

[51] SKRAK, L. Klara Pataki. In Bojovník, Dostupné online: https://bojovnik.info/klara-pataki/ [cit. 14. 6. 2024].

[52] SKRAK, L. Klara Pataki. In Bojovník, Dostupné online: https://bojovnik.info/klara-pataki/ [cit. 14. 6. 2024].

[53] Má písať bez krúžka nad u, hoci jej manžel Jaromír Rosulek mal moravský pôvod a bol bratom českého generála.

[54] Pokiaľ ide o Povstanie, žila v martinskom „exile“. Už v detstve zažila sedemnásťkrát zatknutie svojej matky, socialistky a aktivistky v Cvernovke, prepustenie otca z práce a jeho áreštovanie.

[55] Pôsobil tu taliansky sochár Pietro Pestruzzi, ktorý ju získal pre keramickú tvorbu.

[56] V roku 2019 dosiaľ neznámy zlosyn odpílil vztýčené ruky žien z tohto súsošia. Toto závažné poškodenie diela netrvalo však dlho. Aj na základe podnetu SZPB sa podarilo získať finančné zdroje a s odstupom roka ho reštaurovať, obnoviť a zrekonštruovať technicko-stavebný stav celého areálu. V tejto súvislosti spomeňme zásluhy vlády Petra Pellegriniho.

[57] Dr. Ladislav Skrak je autorom prvej monografie o Márii Medveckej, ktorú vydal Pallas v roku 1977.

[58] Biografie a rozbor diel zostavil Ladislav Skrak.

[59] Do 25 . 1. – Výstava Martiny Kvašňovskej Francúzske filmové hviezdy (trvá od 13. 12, 2018). In Literárny týždenník, 2018. Dostupné online: https://www.literarny-tyzdennik.sk/products/do-25-1-vystava-martiny-kvasnovskej-francuzske-filmove-hviezdy-trva-od-13-12-2018/ [cit. 14. 6. 2024].

[60] https://kosicednes.sk/kultura/francuzske-ikony-na-platne/ [cit. 14. 6. 2024].

[61] https://turukartcollective.com/vystavy/martina-kvasnovska-jana-wagnerova-a-martina-di-gregorio-paralelne-svety/ [cit. 14. 6. 2024].

[62] SCHWARZ, J., SCHVANTNER, P. (Eds.). DANIEL MINICH: SPRIEVODCA POSLEDNÝCH DNÍ ĽUDOVÍTA ŠTÚRA: Zborník z odborného seminára, Modra, 5. 11. 2023. Martin : Matica slovenská, 2024

[63] https://www.facebook.com/p/Viera-R%C3%A1%C4%8Dkov%C3%A1-100079719193661/ [cit. 14. 6. 2024].

[64] https://www.silviapetrova.sk/ [cit. 14. 6. 2024].

[65] https://www.sme.sk/c/82234/jana-cvetanova-venkova.html [cit. 14. 6. 2024].

[66] https://www.veronikarusnakova.sk/ [cit. 14. 6. 2024].

[67] https://www.veronikarusnakova.sk/aktuality/recenzia-na-diela-veroniky-rusakove [cit. 14. 6. 2024].

[68] Bulletin prvej výstavy Galérie Matice slovenskej, 2023

[69] https://www.facebook.com/vursusart/; https://www.youtube.com/watch?v=PtKWySVO2tU [cit. 14. 6. 2024].

[70] Pozri tiež: Výstava Život a dielo Márie Ursínyovej. In Youtube. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=PIT-gXesHm4 [cit. 14. 6. 2024].

[71] Bulletin výstavy Galérie Matice slovenskej, 2023

[72] Bulletin prvej výstavy Galérie Matice slovenskej, 2023

[73] Bulletin prvej výstavy Galérie Matice slovenskej, 2023

[74] https://www.instagram.com/marina_erceg_art/?hl=cs, https://www.instagram.com/marina_erceg_art/p/Cq6hmk2qOT0/?hl=cs [cit. 14. 6. 2024].

[75] E-mailová  komunikácia

[76] DVOŘÁKOVÁ, H. Ani na obrazoch už nesneží, hovorí výtvarníčka Marta Chabadová. In Pravda, 2023, https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/656629-ani-na-obrazoch-uz-nesnezi-hovori-vytvarnicka-marta-chabadova/ [cit. 14. 6. 2024].

[77] Poznámky z kulturologických koncepcií, Univerzita Komenského, Katedra kulturológie.

[78] GEŠPER, M. Pred 70 rokmi sa začali protimatičné procesy…. In Matica.sk, 2020, https://matica.sk/pred-70-rokmi-sa-zacali-protimaticne-likvidacne-procesy-komunistickou-mocou/ [cit. 14. 6. 2024].

[79] Pozri tiež: GETTING, P. It has repeatedly failed and spread propaganda. Is Matica Slovenská, a national heritage body, relevant today? In Specator SME/SME, 2024, https://spectator.sme.sk/c/23336369/matica-slovenska-history-future.html, https://domov.sme.sk/c/23325193/zlyhala-za-slovenskeho-statu-aj-meciarizmu-dnes-siri-prorusku-propagandu-naco-je-nam-matica.html [cit. 14. 6. 2024].; MIKUŠOVIČ, D. Ako sa ministerka Milanová vzoprela orodovaniu za Maticu a povedala, že takto to ďalej nejde. In Denník N, 2020, https://dennikn.sk/1935785/ako-sa-ministerka-milanova-vzoprela-orodovaniu-za-maticu-a-povedala-ze-takto-to-dalej-nejde/ [cit. 14. 6. 2024].; MIHOČKOVÁ, Z. Cez čiaru: Ako sa ruská tajná služba priblížila k Matici slovenskej. In SME/Youtube, 2024, https://www.youtube.com/watch?v=0QPOz_QuPSM [cit. 14. 6. 2024].;

Porovnaj s:
SMOLEC, M. Manipulatívny útok na Maticu. In SNN.sk, https://snn.sk/news/manipulativny-utok-na-maticu/ [cit. 14. 6. 2024].; GEŠPER. M. Kampaň hlavnej liberálnej mašinérie naberá voči Matici slovenskej na obrátky. In Matica.sk, 2024, https://matica.sk/kampan-hlavnej-liberalnej-masinerie-nabera-voci-matici-slovenskej-na-obratky/ [cit. 14. 6. 2024].

[80] „…Matica slovenská nevykazuje žiadnu činnosť, ale nové vedenie kultúry ju chce finančne podporovať…“

JAUROVÁ, Z. In BÚRY, J. Ministerstvo kultúry má hromadne prepúšťať u pamiatkarov. Prstom ukazuje na predošlé vlády. In Hospodárske noviny, 2024, https://hnonline.sk/slovensko/96128431-ministerstvo-kultury-ma-hromadne-prepustat-u-pamiatkarov-prstom-ukazuje-na-predosle-vlady [cit. 14. 6. 2024].

[81]„…do Matice slovenskej nebudem dávať viac peňazí, pokiaľ bude vykazovať takú činnosť, akú vykonáva dnes. Moja predstava o jej fungovaní zďaleka nekorešponduje s tým, čo Matica dnes robí. Mali by sme iniciovať zmenu zákona, ktorej som otvorená. Mali by sme takisto otvoriť otázku, či majú byť funkcionári Matice slovenskej platení alebo či majú financie slúžiť na obhospodarovanie regionálnych buniek a združení, ktoré v regiónoch fungujú. Regiónom a srdcovým matičiarom by tie peniaze viac pomohli a aj by ich vedeli zmysluplnejšie využiť.“  MILANOVÁ, N. V Matici prebieha štátny audit. In Denník N, 2021, https://dennikn.sk/minuta/2606991/ [cit. 14. 6. 2024].

[82] https://commons.wikimedia.org/wiki/User:Matica_slovensk%C3%A1

Odišiel slovenský spisovateľ a diplomat Anton Hykisch, svoje posledné verejné vystúpenie mal na pôde Matice slovenskej

17.07.2024

Vo veku 92 rokov odišiel slovenský spisovateľ, prozaik, dramatik, autor literatúry pre deti a mládež, nositeľ Pribinovho kríža, bývalý veľvyslanec v Kanade, poslanec NRSR, riaditeľ vydavateľstva Mladé letá, literárny redaktor Československého rozhlasu, autor historických románov Bezhlavý čas a Milujte kráľovnú ANTON HYKISCH. Som však rád, že som ho ešte stihol [...]

Národná neomoderna ako koncepcia pre slovenskú kultúru 21. storočia

12.07.2024

Nasledujúci program podporilo aj PREDSTAVENSTVO MATICE SLOVENSKEJ, niekoľko spisovateľov z radov SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV a niekoľko ďalších umelcov, vedcov a verejných osobností. Ak sa chcete stať signatárom, pošlite mail so slovom súhlasím na lucasperny at gmail.com . Zoznam signatárov bude zverejnený dodatočne. NÁRODNÁ NEOMODERNA KONCEPCIA SLOVENSKEJ KULTÚRY 21. [...]

Politologická esej k prvému verejnému prejavu premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica a hlbší rozbor jeho filozoficko-politickej vízie

08.07.2024

Piateho júla si Slovensko pripomenulo sviatok sv. Cyrila a Metoda a pamätný deň Slovákov v zahraničí. Význam tohto sviatku bol veľmi kvalitne interpretovaný živým vstupom z hradu Devín v podaní čerstvo zmenenej STVR (do tvorivého tímu sprievodných edukačných filmových krátkych dokumentov prizvali napríklad legendárneho Jozefa Šimonoviča). Človek by si v tejto [...]

borrell

Borrell v mene EÚ podporil verdikt súdu OSN v kauze izraelskej politiky. Židovský národ nie je okupant, bráni sa Netanjahu

20.07.2024 21:05

Vo svojom vyhlásení Borrel súčasne dodal, že stanovisko súdu "bude potrebné dôkladnejšie analyzovať, a to aj vzhľadom na jeho dôsledky pre politiku EÚ".

Motorkár, autonehoda pri Martine

Vážna nehoda pri Martine. Motorkára previezli s ťažkými zraneniami do nemocnice

20.07.2024 19:01

Z doposiaľ nezistených príčin došlo na ceste z obce Košťany nad Turcom do Martina k zrážke osobného automobilu a motocykla.

Robert Fico a Denys Šmyhal.

Fico Šmyhaľovi: Slovensko nemieni byť rukojemníkom ukrajinsko-ruských vzťahov. Kritizuje rozhodnutie Zelenského

20.07.2024 18:16, aktualizované: 18:36

Fico podľa úradu vlády v tejto veci komunikuje už niekoľko dní s relevantnými členmi vládneho kabinetu aj s predstaviteľmi maďarskej petrochemickej skupiny MOL.

Krasnodar, Rusko, protest

Kolaps v Krasnodare: Rusi vyšli do ulíc, starosta sa chcel pripútať k stĺpu. Umlčala ich až polícia

20.07.2024 18:02, aktualizované: 20:25

Problémy s elektrinou na juhu Ruska a na okupovanom ukrajinskom polostrove Krym sa začali 16. júla po skrate na Rostovskej jadrovej elektrárni.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 270
Celková čítanosť: 864810x
Priemerná čítanosť článkov: 3203x

Kategórie