Blog Lukáša Perného

Práve vyšli nové Slovenské pohľady 11 – 12/2023, ktoré tematicky spracovávajú tému 160-ročnici najstaršej slovenskej kultúrnej ustanovizne. Pri tejto príležitosti som (ako zástupca šéfredaktora) pripravil špeciálny úvodník, ktorý venujem aj priaznivcom a čitateľom na tomto blogu. Slovenské pohľady sa dajú objednať na stránke Matice slovenskej.

***

SLOVENSKO A MATICA BUDÚCNOSTI

Už predseda Matice slovenskej Laco Novomeský v roku 1968 napísal, že naša národná ustanovizeň za celé storočie moyzesovsko‑kuzmányovskej tradície „nezažila rovnomerný a ničím narušený tok“, rovnako celé dejiny Slovenska, ktoré sú „zarmucujúcimi nížinami, zápasmi o ich prekonávanie a svetlými výhľadmi do budúcnosti“. Tak ako v roku 1968 aj dnes možno konštatovať, že boje pretrvávajú. Novomeský spomenul boj s tzv. „buržoáznymi nacionalistami“, ktorý znamenal pokus o likvidáciu národnej a zároveň povstaleckej inteligencie.

Tieto útoky Novomeský spájal aj s útokmi na Maticu. A útoky neustali ani po roku 1989. Radikálnych doktrinárov totiž prináša každá éra. Vízia odnárodneného extrémne kozmopolitného Slovenska bez identity, historickej kontinuity, bez zmyslu existencie s cieľom vytvoriť prázdnu masu konzumentov bude vždy v opozícii proti národnému a sociálnemu programu moderného Slovenska. Raz tento plán šíria monarchisti, inokedy leninisti, dnes progresivisti. Mení sa iba forma boja. A tak Matica za minulej vlády čelila historicky ďalšiemu pokusu o likvidáciu (štátny audit, pokus o odobratie vedného piliera, odobratie finančnej podpory či pokus o poštátnenie Matice atď.), ktorú s Božou pomocou ustála. Inštitucionálne zakotvené zlo má totiž v sebe ukrytý akýsi sebadeštruktívny kód. Novomeského slová tak presahujú do súčasnosti.

Súčasné vedenie Matice slovenskej na čele s Mariánom Gešperom chápe potrebu kontinuity. Napokon už bývalý predseda Vlado Mináč zdôraznil, že je spojená s trvaním v čase. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť musia byť v tomto kontexte prepojené. Minulosť predznamenáva úctu a zachovávanie odkazu a diela veľkých dejateľov a historických dejov minulosti. Prítomnosť predstavuje podporu tvorby pre žijúcich aktérov národného života. Budúcnosť ukladá vytvoriť podmienky pre rozvoj generácií intelektuálov – národnej inteligencie až k ďalším stupňom národnej a sociálnej emancipácie smerom (v kollárovskom duchu povedané) k vyššej forme humanity.

Nevychovať si nástupcov a nemyslieť na kontinuitu bola vždy najzásadnejšia a nenapraviteľná chyba mnohých organizácií, ako aj osobností. Pri takej závažnej a kultúrno‑historicky významnej inštitúcii je zachovanie podmienkou jej existencie. A práve Mladá Matica tú kontinuitu zabezpečila (napokon, práve z Mladej Matice vzišiel súčasný predseda). V každom prípade ju treba stále rozvíjať, čo je aj úlohou Martina Hajnika a Petra Schvantnera.

Ak by Maticu v roku 1875 nezakázali, mohla sa z nej stať inštitúcia podobná Francúzskej akadémii a azda by zastúpila aj úlohu Slovenskej akadémie vied, čo zase otvára otázku budúcnosti, keď sa práve SAV javí spolitizovaná a v súčasnosti je presiaknutá ideológiou. Hádam práve matičná veda bude podobne ako v sedemdesiatych rokoch ostrovom akademickej slobody, a to už je otázka tak prítomnosti, ako aj budúcnosti. Veď práve na pôde Matice slovenskej
vznikla kniha Clementis & Mináč, ktorá by v prostredí súčasného neslobodného prostredia SAV nikdy nemohla vyjsť. Ak by Maticu nezakázali, mohla vybudovať podmienky pre politickú emancipáciu Slovákov už v rámci monarchie. Ale dejiny sa nedajú meniť. Čo sa však nasmerovať dá, je budúcnosť.

Ak môžu tzv. mimovládne organizácie dostávať milióny, prečo by Matica slovenská nemohla získať aspoň minimálne únosné množstvo peňazí na svoju činnosť? Otázka, čo by sa stalo, keby jej patrila prvá a tretia budova, o ktorú prišla, vari ani nepotrebuje odpoveď. Znamenalo by to nepochybne trojnásobne rozsiahly rozmer jej činnosti. A teraz si predstavte, že by v deväťdesiatych rokoch nehnuteľnosti nepredala. Už len z nájmov za budovy by si vystačila na činnosť. Možno aj bez podpory štátu. Privatizáciu budov zastavilo práve súčasné vedenie, a ak Boh dá, možno sa Matici vráti to, čo bolo kedysi v jej vlastníctve.

Otázny je aj negatívny scenár. Čo ak by neprekonala generačnú výmenu? S vysokou pravdepodobnosťou by prestarla a možno aj úplne zanikla alebo skončila ako partia rozhnevaných a rozhádaných starých pánov, čo aj podľa správcu Maroša Smolca bol stav pred jej konsolidáciou. Takisto je otázka, čo by bolo, keby Matica nikdy nevznikla. Matičiari stáli pri všetkých štátotvorných procesoch, matičné osobnosti tvorili slovami Novomeského „tlmočníka národnej vôle“ a „mozgové centrum národa“. A nie je to inak ani dnes, keď štátni predstavitelia účelovo ignorujú najvýznamnejšie osobnosti slovenského národa, počnúc bernolákovcami, štúrovcami až po osobnosti 20. storočia. Je to práve Matica slovenská, čo si ich v spolupráci s obcami a cirkvami pripomína v regiónoch a drží tak pomyselnú vlajku historickej kontinuity, o ktorú Slovákov odnárodnené elity chcú systematicky pripraviť. Zároveň bojuje nielen o minulosť, ale aj o budúcnosť Slovenska, ktoré nebude hyperkonzumné, antisociálne, odnárodnené a nevzdelané.

Národný projekt sa zároveň vôbec nevylučuje s medzinárodným a humanistickým poslaním. Pretože – slovami Šafárika – všeľudské možno dosiahnuť iba prostredníctvom národného, slovami Štúra sa najľahšie vykorisťuje ľud nevzdelaný a hlúpy a slovami Novomeského je povinnosťou Matice byť mozgovým centrom národa, umožniť „slovenské národné rozžitie“ všetkým Slovákom, ako aj hlásanie znášanlivosti k iným národom. Matica a národovci neodmietajú vplyv a inšpiráciu iných národných kultúr, práve naopak. Veď boli to práve štúrovci, kto sa inšpiroval nemeckou filozofiou a aplikoval ju na štátotvorné idey. Rovnako davisti, ktorí neskôr získali popredné matičné pozície, priniesli do slovenskej kultúry tak moderné umenie, ako aj zahraničné preklady kvalitných literárnych diel. Svetové a národné sa môže dokonale dopĺňať.

Ako by mohla vyzerať Matica o dvadsať rokov? Mohla by to byť moderná inštitúcia s kvalitami európskeho rozmeru, ako si ju predstavoval baťko Mináč (za jeho pôsobenia mala päťsto zamestnancov) – bola by výkladnou skriňou národnej kultúry vo vzťahu k minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Víziou je ekonomická sebestačnosť, dosiahnutie vysokej kvality vedy, vydavateľskej činnosti, vytvorenie centra národnej kreativity pre slovenských umelcov, prehĺbenie spolupráce so zahraničnými Slovákmi a zahraničnými maticami. Zároveň je tu jej nadkonfesionálny a ekumenický rozmer, povinnosť rozvíjať slovenskú národnú inteligenciu a vzdelávať slovenský národ k vyššiemu stupňu národného sebauvedomenia, ako aj všeľudskej humanity, ktorá je spriaznená so šírením mierotvornej všeslovanskej vzájomnosti.

Dr. L. Perný, zástupca šéfredaktora najstaršieho slovenského kultúrneho periodika SLOVENSKÉ POHĽADY