Blog Lukáša Perného

Pred nedávnom som sa zúčastnil konferencie o odkaze Antona Bernoláka a bernolákovcov na pôde Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, ktorú spoluorganizoval Dom Matice slovenskej v Košiciach. Využil som túto príležitosť nielen na oboznámenie auditória s odkazom bernolákovskej generácie, ale aj na pomerne jasné kulturologické definície národnej kultúry. Je to aj odpoveď súčasným „erudovaným“ kritikom.

Takže k téme národnej kultúry (ukážka z pripravovanej štúdie Význam bernolákovcov pre slovenskú kultúrnu stavbu, úvod do problematiky)

Skôr než zosumarizujeme samotný prínos bernolákovcov do slovenskej kultúrnej stavby (termín, ktorý používal L. Novomeský), nemožno tiež obísť problematiku samotnej definície národnej a kultúrnej identity.

Vladimír Mináč pod národnou kultúrou (a tým aj identitou) chápe „tradície, jazyk, kulty, božstvá, piesne, temperament, ekonomiku, politiku, sociálne obsahy aj triedne vrstvenie“. Tradície poznáme tak národné, ako aj sociálne či kresťanské.

Podľa kulturologičky V. Gažovej je jadrom kultúrnej identity vedomie vlastnej historickosti a autentickosti (historické vedomie lokálneho, národného a širšieho spoločenstva ako základná kultúrna konštanta), teda minulé aj aktuálne a to smerom do stredu, i smerom k iným spoločenstvám.

Problematike formovania národnej a kultúrnej identity sa bližšie venovala aj Anna Fischerová v diele Kulturologický koncept dejín národnej kultúry podčiarkuje citát matičného historika Karola Rosenbauma, že kultúra je špecifický reálny systém, súbor hodnôt vytváraný v národnom prostredí, adresovaný národnému kolektívu a viazaný s jeho dejinami a prítomnosťou (tak v období feudalizmu, ako aj pri zrode republikánskych tradícií). Fischerová chápe kultúrnu a národnú identitu ako pernamentný otvorený a štrukturovaný proces v minulosti a súčasnosti, pričom cituje Gažovú v kontexte chápania národnej identity ako projekt prepojenia medzi minulosťou a budúcnosťou.

Fischerová chápe slovenskú národnú kultúru ako kultúrnu a umeleckú tvorbu s prihliadnutím k vývinu a stavu vzdelanosti, t. j. školstva, osvety a vedy, a samozrejme, k ekonomicko-spoločenskej situácii. Fischerová tiež píše o tzv. kultúro-tvorných procesoch. Gažová chápe národ ako kolektívnu subjektivitu založenú na kódoch, normách, pravidlách a reguláciách v intenciách konania národného celku v závislosti od spoločensko-historických peripetií. Fischerová vyzdvihuje v rámci procesu formovania národnej kultúry zápas s maďarizáciou, úsilie o vytvorenie slovenského jazyka, zjednotenie koncepcií národného programu, pretvárania kollárovskej koncepcie slovanskej vzájomnosti a československej kmeňovosti a vytváranie celonárodných a nadkonfesionálnych inštitúcií, pestovanie spolupatričnosti a príslušnosti k národnému celku a reflektovanie tohto obrazu cez vlastnú umeleckú činnosť, tvorba národného, politického a sociálneho programu v žurnalistike. Podľa Rosenbauma ide o tisícročné dejiny, ktorých základy možno nájsť už v 9. storočí pri pohanských obradoch, ktoré zachovali v ľudovej kultúre. Rosenbaum v rámci slovenskej kultúry identifikuje niekoľko tradícií ako napr. veľkomoravskú a cyrilometodskú, husitskú, česko-slovenskú, jánošíkovskú, tradíciu slovanskej vzájomnosti a pod.

Národné kultúry teda predstavujú špecifické kultúrne prejavy determinované jazykom, územím, historickými súvislosťami, hodnotami a tradíciami. Do slovenskej národnej kultúry patrí tak tradičná kultúra (folklór, zvyky, tradície, slovesnosť atď.), ako aj moderná slovenská kultúra (moderné obrazy Benku, Hložníka, Fullu, Galandu; moderná hudba, divadlo, film atd), tak duchovná kultúra (idey, filozofia, literatúra, kultúrne prejavy rôzneho druhu), ako aj materiálna (hrady, zámky, budovy inštitúcií, muzeálne predmety atď.).

Na týchto tradíciách vzniká stavba národnej kultúry, pričom za prvý teoretický náhľad o špecifickosti národnej kultúry považuje Rosenbaum práve voľbu spisovného jazyka, ktorým sa dali najadekvátnejšie vyjadriť umelecké diela, publicistika či politické myšlienky. A tu Rosenbaum zmieňuje tak Bernolákovu reformu jazyka z roku 1787 ako aj uzákonenie, štúrovskej; slovenčiny v roku 1843. Významnú úlohu pri národnej emancipácii zohrala práve literatúra, ktorú bernolákovci a štúrovci publikovali, šírili a tvorili. Tieto procesy započali práve bernolákovci (Palkovič, Hollý, Hamuljak, Ščasný) spolu s kollárovskou generáciou (Kollár, Šafárik, Benedikti) a taktiež evanjelickí intelektuáli (Palkovič, Kuzmány) a mladí štúrovci (Štúr, Hurban, Hodža, Vrchovský, Chalupka), uvádza Fischerová. Fischerová uvádza niekoľko etáp emancipačného procesu (prvou je etapa bernolákovská).

Viac vo videu:

Dodatok: K téme kultúry vo všeobecnosti

Existujú stovky definícii kultúry, všeobecne je však chápaná ako univerzálny fenomén pre ľudskú činnosť; výsledok tvorivého ľudského ducha v oblasti umenia, vedy, vzdelávania atď.; všeobecne sa kultúra chápe ako systém symbolov, poznávacie schémy, spôsob života či stratégia adaptácie; súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu; podľa UNESCO súbor duchovných a materiálnych zvlaštností, ktorý charakterizuje spoločnosť.

Pod chápaním nezmiešavania kultúr možno chápať predovšetkým vzdor proti kultúrnej globalizácii tzn. ochranu národnej kultúry, pred jej splynutím do tzv. macdonaldizácie čo je termín sociológa Georga Ritzera, tzn. splynutie národných kultúr do konzumného, šedého a bezideového mixu. Ritzer použil tento pojem k pomenovaniu situácie, kedy spoločnosť prijme životný štýl podobajúci sa chodu rýchlo-obslužných reštaurácii.