Blog Lukáša Perného

Práve som sa dozvedel, že Jaroslav Hašek má dnes storočnicu úmrtia. Vyberám preto pasáž z mojej pripravovanej knihy esejí.

„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny.“
– Jaroslav Hašek, úvod zo Švejka

Žijeme v dobe, v ktorej sú niektoré javy kolaborantstva s elitami spojené s militarizmom, aroganciou moci, oportunizmom, pokrytectvom a prevracaním kabátov tak neúnosné, že je priam nutné, aby na ne spisovateľská obec reagovala. Nie je náhodou, že predabované sekvencie/okomentované sekvencie z Haškovho Švejka a filmu o Haškovi (ktoré som v roku 2021 predaboval) mali na sociálnych sieťach nevídaný úspech. Za geniálny Haškov humor stačilo dosadiť súčasné reálie a iba pozmeniť mená a niektoré okolnosti (v niektorých prípadoch dokonca postačil iba stručný komentár). Počty lajkov a zdieľaní nasvedčujú, že ľudia majú prirodzené sympatie k spoločenskej satire, ktorá nie je trápne lojálna konkrétnym politickým záujmom a elitám, ale reaguje na systém ako celok. A práve v tom spočíva genialita haškovského humoru.

Tento bohém českých ľavicových spisovateľov, majster satiry nám ukazuje, akým spôsobom treba bojovať s absurditou režimu. Skutočne, sranda je tajná zbraň proti despotizmu. Slávny spisovateľ si z doby robil srandu nielen svojim dielom, ale aj celým svojim životom – napríklad založil recesistickú Stranu mierneho pokroku v medziach zákona aby demonštroval absurditu režimu; po inscenovanom pokuse o samovraždu sa nechal zavrieť do blázninca; podarilo sa mu premeniť seriózny časopis na humoristický  a na odpoveď prečo toľko pije odpovedal v takom štýle, že sa v oných časoch vlastne ani nedá robiť nič racionálnejšie. „Velectěné shromáždění, dámy a pánové! Alkohol je zlo, které nutno všemi prostředky potírat!“ prehlásil Hašek a chopil sa poháru piva, ktorý následne vyprázdnil vypitím.

Ešte aj na fronte sršal humorom a svojimi historkami údajne pomáhal prežiť spolu-vojakom. Na svojich dokladoch mal poznámky „p. v.“ – politicky podozrivý. K samotnému vojenskému pluku nastúpil v grotesknom oblečení, aby tak demonštroval svoje pohŕdanie elitami. Niekoľkokrát sedel v base a bol tiež vylúčený z dôstojníckej školy. No a vrcholom bolo jeho povýšenie na strážcu plukovníkových kráv. Neskôr sa nechal zajať Rusmi, o čom pojednáva aj komediálne ladený film Veľká cesta, kde si Haška zahral legendárny „Vrchní, prchní“, Josef Abrhám. Mimochodom, v tomto pomerne neznámom filme si zahrali takmer všetci herci z legendárneho filmového spracovania Švejka (Hrušinský, Marvan, Filipovský, Hlinomaz).

Aj srandu ale treba robiť dobre. A robiť ju dobre, je skutočne veľkým umením. Vtip nemôže byť trápny, silený, nesmie vyznievať príliš angažovane a hlavne by nemal byť primitívne vulgárny. Taktiež je dôležitá forma a potreba reagovať na výzvu doby. Knihy sa žiaľ čítajú oveľa menej, než v minulosti a audiovizuálne umenie má oveľa väčší dosah. Netvrdím, že by spisovatelia mali zavrhnúť písanie kníh, práve naopak, písať treba. Avšak propagácia diela by mala zvoliť aj nové formy, lebo iba živé umenie, umenie, ktoré sa dostane k recipientovi, má svoj zmysel. Istému slovenskému humoristovi z východného Slovenska sa podarilo prostredníctvom vtipných videí spropagovať nielen vynikajúci film, ale aj s nim nadväzujúce knihy. Dokázal to prostredníctvom humoru.

Ľudia sa radi smejú a tragická dramatickosť ideám veľmi nepomáha, ba naopak, ak sa berieme príliš vážne, sami často vyznievame smiešne. To píšem poučený vlastnými chybami. Človek môže zostať idealistom, a zároveň nestratiť zmysel pre humor. Paolo Villagio si dokázal geniálnym spôsobom vystreliť zo súdobej talianskej spoločnosti cez účtovníka Fantozziho, Jaroslav Hašek z rakúsko-uhorského byrokratizmu a militarizmu prostredníctvom Švejka; Rowan Atkinson prostredníctvom Čiernej zmije; či Lloyd a Croft postavou Reného vo filme Haló haló. A to som ešte nespomenul geniálneho humoristu Ivana Mládka či – zo súčasnej tvorby – satirickú šou plnú absurdného humoru s názvom Pečený sněhulák, ktorá geniálne paroduje našu hypermodernú dobu. Aj veľkí humanisti ako Thomas More či Erazmus Rotterdamský sršali humorom a vôbec to neublížilo ich ušľachtilým humanistickým ideálom. Morovi nechýbal zmysel pre humor dokonca ani pred vlastnou popravou, keď si vystrelil zo svojho kata. Humor zostáva ľuďom aj v časoch najťažšej despocie a tyranie ako posledná a mimoriadne účinná zbraň.

„Desaťtisíce čitateľov sa nad Švejkom prehýbali smiechom,“ napísal svojho času Ivan Olbracht. Laco Novomeský mimoriadne trefne o Haškovom Švejkovi napísal:

„Švejk nie je smiešna, ani blbá figúra. Iba v pomere k svojmu okoliu sa stáva Švejk príslovečným Švejkom. Blbcom úradne nazývaným sa stáva až vtedy, keď poslušne a ochotne príjma, spĺňa a navlas zobrazuje zmysel nad ním prevažujúcej úradnej prísnosti, ktorá sa, pochopiteľne stáva idiotským nezmyslom vo Švejkovom úzkostlivo svedomitom výkone. Švejk sám nie je nič viac, než drobnohľad, ktorý ukazuje normálnemu oku rozmery i hĺbku vrchnostenských nezmyselností práve tak ako ľudských slabôstok, úbohosti, vystrašenosti a hlúposti. Švejk nie je postava, s ktorou sa nedá bojovať. Švejk je postava, nad ktorou nemožno zvíťaziť! To je suma poznania z charakteru Josefa Švejka a to je – páni – veľký kapitán aj pre obranný fond republiky.“ Písal sa rok 1938.

Takže milá spisovateľská obec, začnite písať, začnite si uťahovať z arogancie elít, lebo humor je to posledné čo ešte máme. Inšpirácie vo všadeprítomnej hlúposti je všade dosť.