Blog Lukáša Perného

Peter Kellner Hostinský – filozof videňja, mystik, mesianista, všestranný spisovateľ, redaktor SNN (K 200. VÝROČIU PETRA KELLNERA-HOSTINSKÉHO)

Slovenský spisovateľ, filozof, novinár, historik a redaktor Slovenských národných novín Peter Kellner-Hostinský (* 6. január 1823, Gemerská Poloma – † 10. august 1873, Rimavská Sobota) má v roku 2023 (ako ďalší z predstaviteľov štúrovskej generácie) 200. výročie narodenia. Tento unikátny autor tvoril tak poéziu, prózu, životopisy, drámu, no zaoberal sa tiež filozofiou a históriou. Ide o autora vôbec prvej štúdie o symbole dvojitého kríža, v ktorej prezentuje presvedčenie, že slovenský národ bol v minulosti uznávaný ako osobitý národ v rámci Uhorska. Hostinský redigoval Slovenské národné noviny – zaoberal sa tu dejinami literatúry, prírodnými vedami, filozofiou, históriou, národopisom, ľudovou slovesnosťou, teóriou literatúry a taktiež ekonomickými štúdiami, ktoré poukazovali na neudržateľnosť uhorského feudálneho zriadenia. Mimoriadnu pozornosť venoval výskumu slovanstva v literárnom, historickom, politickom, filozofickom či teologickom kontexte. Pavol Parenička, autor knihy o Kellnerovi Hostinskom, o ňom píše: „Kellnerov osobnostný profil dotváral pansofický intelekt a neobyčajná univerzálnosť, ktoré naplno vložil do služieb slovenského národa ako jeden z najvýznamnejších politických, vedeckých, kultúrnych i literárnych zjavov svojej doby. “

ŠTÚDIA PO BOKU ĽUDOVÍTA ŠTÚRA

Peter Kellner-Hostinský sa narodil do rodiny evanjelického farára Karola Kellnera a Kataríny Fabricovej. Vzdelával sa v Gemerskej Polome; na gymnáziách v Rožňave a Levoči a neskôr na štúrovcami preslávenom evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval filozofiu a teológiu spolu so štúrovcami. Podobne ako ostatní štúrovci, aj on odišiel na protest odvolania Štúra do Levoče. Kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho zložil v Tisovci, no plánované štúdium teológie v Nemecku neuskutočnil. Neskôr študoval právo na právnickej akadémii v Bratislave.  

BOL V TATRÍNE, NA STRETNUTÍ S HOLLÝM AJ PRI  ŽIADOSTIACH

Stál pri vzniku celonárodného kultúrneho spolku Tatrín ako člen výboru a zakladajúci člen a taktiež sa stal predsedom Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. Zúčastnil sa významného stretnutia štúrovcov s Jánom Hollým pred kodifikáciou slovenčiny (na počesť tejto udalosti napísal báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). So Štúrom intenzívne spolupracoval tak na Ústave reči a literatúry československej (člen výboru, pokladník) ako aj v rámci redaktorskej práci pre Slovenské národné noviny a Orla tatranského. Spolupracoval s Hurbanom pri iniciovaní Žiadostí slovenského národa. 

REVÚCA OŽILA NÁRODNÝM ŽIVOTOM

Kellner-Hostinský bol slúžnym v Rožňave a adjunktom v Revúcej. Za Bachovho absolutizmu bol prenasledovaný. Penzionovaný bol v roku 1860. Zúčastnil sa memorandových udalostí, stal sa členom Matice slovenskej a prispel na zriadenie slovenského gymnázia v Revúcej. Podľa Pareničku sa vďaka Hostinskému stala Revúca jedným z centier slovenského národného hnutia. Spolupracoval tu tiež s Reussovcami a P. Dobšinskym (známymi to zberateľmi ľudovej slovesnosti, rozprávok, povestí a piesní). Kellner-Hostinský sa zaslúžil o záchranu rukopisov Janka Kráľa. Usiloval tiež o zblíženie Starej a Novej školy. Neskôr bol menovaný za hlavného slúžneho Rimavskej doliny, no po strate zamestnania sa privyrábal už iba ako externý pisár pozemkových kníh Gemerskej stolice. Zomiera v Rimavskej sobote na choleričný týfus. 

MESIANISTA V LITERATÚRE AJ FILOZOFII

Peter Kellner-Hostinský písal príležitostné básne najmä oslavného charakteru; ide predovšetkým o vlastenecky ladenú poéziu. Spočiatku písal po česky, neskôr po slovensky (publikoval v Almanachu Nitra, Orlovi tatranskom, Slovenských pohľadoch a ďalších časopisoch). Básňou Silvestrovská noc vytvoril pozoruhodnú alegorickú poéziu v rámci slovenskej literatúry.  Okrem poézie písal aj divadelné hry – napr. komédiu Odkundes (k téme porevolučnej banálnej každodennosti). Okrajovo sa tiež zaoberal teóriou drámy.  Dôsledne sa venoval aj filozofii a teológii. Bol ovplyvnený mystickou filozofiou Schellinga, poľskými mesianistami, Komenským a mystikom Böhmem. Z týchto zdrojov vytvoril mesianistickú (antiracionalistickú) koncepciu antihegelianizmu. Podľa Rudolfa Dupkalu (Štúrovci a Hegel) patril Kellner-Hostinský (spolu s Hodžom a Hroboňom) k romanticko-mesianistickej a antiheglovskej línii štúrovského hnutia. Ontologickým východiskom Hostinského filozofických úvah je hegelovsky inšpirovaná predstava o duchu ako substanciálnom základe všetkého jestvujúceho, píše Dupkala. Zdôrazňuje kresťanské dimenzie Boha, že Boh je „osobnosťou“, „živou existenciou“, „Stvoriteľom“, ktorý obsahoval v sebe svet (t.j. človeka i prírodu) už predtým, než bol svet stvorený atď. Svoju koncepciu postavil do polemiky najmä so C. Zochom. V tých časoch napísal: „Hvjezdou (pravid slovanskej) takou je princíp videňja. Tím postavili sme žuloví základ pre kostol vedi našej, vedi slovanskej.“ Úlohou videňja ako tretej a „limitatívnej filozofie“ je preniesť ducha z brehov nemeckej metafyziky a francúzsko-anglickej fyziky „na strjed” slovanskej vedy. Mesianistické pozície nachádzame aj v jeho literárnej tvorbe. Skomponoval päťtaktovú veršovanú drámu Svätoslavičovci, v ktorej čitateľovi predkladá tému Slovanstva v dejinách (a to na pozadí mytologických motívov, historických faktov a filozofických reflexií). V neposlednom rade sa Peter Kellner-Hostinský venoval ekonómii resp. národohospodárstvu. Venoval sa tiež pedagogickej, osvetovej a politickej činnosti.

UKÁŽKA Z KNIHY ŠTÚROVCI A HEGEL (prof. Rudolf Dupkala)

V nadväznosti na Schellingovu, protihegelovsky zameranú iniciatívu vo filozofii, ako aj Hurbanovu koncepciu vierovedy (s ústredným pojmom videňja), Hostinský rozvíja projekt „slovanskej vedy“, ktorého základné východiská, resp. ciele predstavil – na pozadí polemiky s Ctibohom Zochom – už r. 1847 a systematizoval o štyri roky neskôr v práci s názvom „Prvoťini vedi slovanskej“. Hostinský tu píše: „Ako bez zori ňjeto víchodu, tak bez hvjezdi videňja ňjet jara pravdi slovanskej. Hvjezdou takou je princíp videňja. Tím postavili sme žuloví základ pre kostol vedi našej, vedi slovanskej. Toto je obrat a marš zo sveta ňemeckjeho do sveta nášho, z vedi abstraktnej do vedi skutočnej. Videňja je podstatou vedi našej tak, ako špekulatívnosť je podstatou vedi ňemeckej“ (Hostinský 1851, s. 122).

Predmetom „slovanskej vedy“, ktorá je založená na princípe videňja, je „celuo zjaveňja Boha“, v dôsledku čoho ma „slovanská veda“ nevyhnutne syntetický, resp. syntetizujúci charakter. „Slovanská veda“ musí byť prostredníctvom videňja jednotou „všetkých momentou poznaňja pravdi … A prečo že je veda slovanská taká všecelosť ? Zato, že videňja ja univerálni princíp poznaňja“ (Hostinský 1851, s. 123).

Videňja je teda súčasne metodologickým aj gnozeologickým základom „slovanskej vedy“. Bez videňja nieto – podľa Hostinského – ani skutočného poznania, ani „slovanskej vedy“ ako takej.  Z tejto pozície Hostinský polemizuje aj so Ctibohom Zochom, ktorého usviedča z toho, že Hurbanovu koncepciu videňja buď vôbec nepochopil, alebo „vedome prekrútil“. Pripomíname, že Zoch na adresu Hurbana v tejto súvislosti poznamenáva: „Videnie je ešte nie vedenie … Hľadenie, či už telesným, či ako sa hovorí duchovným okom bez myslenia je nič“ (Hostinský 1847, s. 411). Zoch tu Hurbanovu koncepciu videnia považuje len za modifikáciu nemeckéhoWeissagung, resp. Anschauung (t.j. proroctva, vizionárskeho náhľadu a pod.), a preto ju – z pozície svojho chápania videňja – odmieta.

Videňje  je podľa Hostinského syntetizujúcim nástrojom, spôsobom, východiskom i cieľom všetkého poznávania. Jeho súčasťou sú tak pravdy získané z rozumu a zmyslov, ako aj pravdy vytryskujúce z prameňa zjavenia. „Videňja“ – píše Hostinský „obsahuje všetkje spuosobi poznaňja, asiatskí pantheismus mau len jeden moment poznaňja a to smisli, ňemecká špekulácia tjež len jeden moment a to rozumnosť, ktorú za našich časov vo filosofii najmä Hegel vedeckí vistaviu. Oba momenti ale sú jednostrannje a sláva Hurbanovi, že nás zavjedou na strjed, z ktorjeho vidíme a poznáme všetko“ (Hostinský 1847, s. 476). Videňje teda nie je ani putovaním po krajine metafyzických špekulácií, ani blúdením v labyrinte mystických vízií. Videňje je kľúčom k otvoreniu brány do svetozáhrady skutočnosti.

Úlohou videňja ako tretej a „limitatívnej filozofie“ je preniesť ducha z brehov nemeckej metafyziky a francúzsko-anglickej fyziky „na strjed” slovanskej vedy. Iba tá naučí človeka poznať celosť zjavenia, t.j. svet i Boha a tak úplnú pravdu.

Hoci štúrovský variant anti-hegelianizmu zostal vo svojej dobe viacmenej nepochopený, z hľadiska vývinu filozofického myslenia na Slovensku – určite – nepredstavoval „mŕtvo narodené dieťa“. Bol minimálne pokusom o filozoficky fundovanejšiu interpretáciu tradičného kresťanského teizmu a nezanedbateľný význam si dodnes zachováva aj jeho úsilie o sformulovanie špecificky slovanského modelu vedy, súčasťou ktorého mala byť aj osobitná podoba slovanskej filozofie, tzv. „filozofia videňja“.