Blog Lukáša Perného

Nedocenený skvost českej kinematografie o márnosti, láske a pominuteľnosti

Tajuplnosť Prahy, umelecký experiment 60. rokov (československá nová vlna), mysticizmus (židovské mesto, dvor alchymistov Rudolfa II., Rabi Löw, Golem…), podmanivo krásne osudové ženy (Milena Dvorská, Lucie Novotná, Milena Zahrynowská, Teresa Tuszyńska, Květa Fialová, Nataša Gollová), excelentní českí herci (Abrhám, Kopecký, Bláha, Somr), české hlášky spojené s absurdným humorom, sociálne motívy (kritika márnivosti aristokracie) a napokon unikátna hudba Zděnka Lišku – to sú Pražské noci z roku 1968. Ide o hororovo-ladený poviedkový triptych, ktorý spracováva príbehy Prahy, ktoré sa stali až notoricky známymi motívmi českej kultúry. Tento nedocenený a zabudnutý film kopíroval zrkadlovo koncept filmu Histoires extraordinaires (ten režírovali traja významní svetoví režiséri Federico Fellini, Roger Vadim a Louis Malle) nakoľko je tvorený taktiež tromi režisérmi – sú nimi Miloš Makovec, Jiří Brdečka, Evald Schorm (scenár Vratislav Blažek, Jiří Brdečka, Miloš Makovec).

SKVOST Z ROKOV ŠESŤDESIATYCH

Experimentálna práca s kamerou (Rudolf Milič, Jan Kališ, František Uldrich), využívanie zrýchlených tranz-vyvolávajúcich obrazov, práca s farbami, svetlom a tieňom a to všetko v kooperácii s hudbou Zděnka Lišku. Estetická krása sa strieda s estetikou temna až hrôzy. Oceniť treba aj scénografiu (Zdeněk Seydl), masky (Jiřina Bissingerová, Ladislav Bacílek, Otakar Košťál) a kostýmy (Aša Teršová). Silná vizuálna kompozícia filmu patrí spolu s Liškovou hudbou k najväčším prednostiam tohto diela. Presne to vystihol jeden z recenzentov filmu na ČSFD:

Tehdejší důraz na obraz, kompozici, barevnost se dnes běžně nevidí. Vizuální gotická strohost v Golemovi (a přeci dokonalá) je v protikladu k barokně nančančané hostině v Travičce. Krásná Milena Dvorská připomíná svou koketerií role Jany Brejchové. Herecký koncert Kopecký – Somr – Bláha doplňuje Jan Klusák. Od nich by se měli dnešní herci učit, jelikož jejich civilní herectví většinou působí jako těžký amaterismus. Samotnou kapitolou je mysteriozní hudba, kdy fenomenální Z. Liška se s J. Klusákem výborně doplňují. Ve srovnání se současnou českou kinematografií získává snímek navrch.

Sám by som to lepšie nenapísal. Azda treba ešte dodať, že film existuje v dvoch verziách (čiernobielej a farebnej; pochopiteľne odporúčam farebnú). Podľa iných recenzentov, kritickejších, tieto experimenty filmu spojené s Novou vlnou naopak filmu ublížili.

Historické príbehy sú vložené do troch období – gotiky, renesancie a rokoka. Každý z príbehov je žánrovo inde. Mystický rozmer filmu (samozrejme za podpory tranzovej Liškovej hudby, ktorú divák pozná zo Spalovača mrtvol) najviac zosilňuje Brdečkov Posledný Golem. Podľa jedného z recenzentov sa práve týmto filmom inšpiroval Ján Švankmajer pri filme Lekce Faust. Príbeh má sociálny presah a čert tu vystupuje (ako sudca hriechov). Odnáša rokokovú márnivú a nevernú krásku pre ktorú muži zomierali (v excelentnej úlohe Josefa Somra). Pozoruhodný je aj choreograficky motív zombie-machanických figurín, ktorý v kombinácii s Liškovou hudbou pôsobí skutočne desivo. Aj kritici filmu oceňujú prostrednú faustovskú poviedku Chlebové strěvíčky, kde excelujú Josef Somr, Josef Abrhám a Teresa Tuszyńska. Miloš Makovec pre diváka pripravil temný muzikál o femme fatale (ktorú nehrá nik iný, než Milena Dvorská) o Otrávenej travičke, ktorý je v podstate hudobným klipom k Liškovej hudbe so spevom Yvetty Simonovej.

AKO SA Z MARUŠKY STALA FEMME FATALE; HVIEZDNE HERECKÉ VÝKONY

Je až neuveriteľné ako sa v tomto filme pretransformovala predstaviteľka rozprávkovej Maruška (Mámtěrádajakosůl) na démonickú femme fatalle a taktiež je priam neuveriteľné, že zase ide o tú istú herečku, ktorá sekundovala diskusiám Labudu a Hrušinského vo Vesničko má středisková. Milena Dvorská tu zahrala svoju hviezdnu rolu, ktorá bohužiaľ zostala zabudnutá. Milena Dvorská (Zuzana) prepája všetky príbehy v démonicko-morbídnom balení Miloša Kopeckého (Fabricius) za asistencie apatického šoféra v podaní Jiřího Hrzána). S koketným Milošom Kopeckým vytvorili herecké súhvezdie.

Vety, ktoré Dvorská vyslovuje skutočne vyznievajú v plnej sile až hlboko pod kožu:

Čim má žena hlbšie oči a bledšiu pleť… Ženy sú zradné, nesnaž sa ich pochopiť, musíš ich milovať… zo skutočnej lásky, pretože keby lásku iba predstieral, tak by skončil v pekle…

Kopecký hltá každé jej slovo ako zamilovaný pubertiak až kým sa nezľakne, že z milovania nebude nič. Potom mení stratégiu a snaží sa získať informácie od šoféra, ktorý si ako v mnohých legendárnych filmoch zapáli fajku s Fabriciovými peniazmi (hodnota peňazí je v kontraste večnosti irelevantná).

Špeciálne by som vyzdvihol práve nedávno zosnulého Josefa Somra ako Mefista, ktorý tu zahral priam herecký koncert a ktorému IN MEMORIAM a na jeho počesť venujem aj tento článok. Kto by povedal, že Somr, ktorého poznáme skôr z rolí krčmárov a vtipálkov zahrá tak kvalitne šveca-diabla-čerta či ako sa sám nazval „dodávateľa“.

Rabbi Neftali Ben Chaim bol zahraný Jánom Klusákom (ktorý sa počas scény meditácií roztrojí). Lucie Novotná si zahrala jeho nemý prízrak, prízrak ženy vytvorenej z hliny. Hudbu do jej mystického výkonu inšpirovanú pašiovým spevom kňazov opäť vytvoril geniálny Liška a je evidentné, že neskôr na tento štýl nadviazal Liška v Malej morskej víle.

Legendárneho Rudolfa II., ktorého poznáme v podaní Hrušinského (Lekár umierajúceho času) a rozprávkového Wericha (Cisárov pekár), si tentokrát zahral Martin Růžek a zahral ho skutočne autenticky. Josef Bláha ako Rabi Löw taktiež prekvapil v pozitívnom zmysle. Vo filme sa objaví aj komický herec Milan Neděla, ktorý sa preslávil najmä ako žrút Baloun z filmu o vojakovi Švejkovi či ako hostinský v Dívke koštěti (pamätný citát „Já se dám k myslivcům„). Rolu zvodcu femme fatalle si zahral waldemar-matuškovsky vyzerajúci František Velecký a nešťastného a zamilovaného „spolupáchateľa zločinov“ Václav Kotva. Mikro-rolu otráveného návštevníka, ktorý naletel, si zahral aj legendárny Jan Libíček. Samotné mikrorole dávajú filmu nový rozmer.

POMINUTEĽNOST A PRAŽSKÉ POVIEDKY

Zaujímavý je aj filozoficko-teologický rozmer diela. Všetky príbehy spájajú motívy ľudskej pominuteľnosti (smrti) a na strane druhej posmrtný trest (motívy pekla a večnosti). Čas a priestor v kontraste večnosti. Prítomnosť (príbeh Fabricia a Zuzany) sa prepája s minulosťou (tragické osudy z príbehov) a budúcnosťou (posmrtný trest). Taktiež vo filme nachádzame otázky spravodlivosti (čert ako sudca), ale otázky gnozeologické a ontologické (je nám povolené poznať všetko?). Ide nesporne o duchaplné dielo, ktoré navyše dopĺňa aj svojrázny český absurdný humor (odporúčam záverečnú scénku).

Film Pražské noci patrí k tomu najlepšiemu, čo česká filmová kultúra vyprodukovala.

***

Dovoľte mi vyjadriť obrovský obdiv k českej filmovej kultúre. Napriek tomu, že v poslednom čase pri skúmaní osobností ako Novomeský, Clementis, Mináč, Válek atď. kriticky tematizujem otázku pražského centralizmu v zmysle politologickom, musím zdôrazniť, že som veľký fanúšik českej kultúry a československej kultúrnej vzájomnosti. A práve českú filmovú kultúru považujem za celosvetový unikát. A Prahu sa nedá nemilovať. Závidím davistom, že túto kultúrnu výmenu zažili v tak intenzívnom duchu, že ich inšpirovala prakticky k vzniku slovenskej moderny.

Na a na záver odporúčanie. Keď budete v Prahe, a budete chcieť zažiť skutočné a nefalšované tajomno, určite navštívte Múzeum alchýmie.