Blog Lukáša Perného

​Príspevok z konferencie 100 Vladimír Minác, 120 Vladimír Clementis​ 

Keď som v roku 2015 v priestoroch inštitútu ASA organizoval konferenciu k 110. výročiu Ladislava Novomeského, o ktorom som v tom čase písal svoju v poradí druhú knihu, neuvedomoval som si ešte hlbšie súvislosti medzi úlohou davistov a ich nasledovníkov v celej slovenskej národnej  kultúre. Roky štúdia priniesli výsledky a preto by som v týchto priestoroch rád aktualizoval niektoré svoje poznatky a zistenia, ktoré boli v tom čase ešte nerozvité, teda iba značené.

Novomeského som v tom čase nazval osobnosťou, ktorá chcela zmeniť slovenské myslenie. To isté by sa dalo povedať aj o Vladovi Clementisovi a Vladimírovi Mináčovi. Všetci traja mali víziu, že slovenský národ môže byť lepší, že má na to vymaniť sa zo svojej biedy, z lojality k cudzím záujmom, že má schopnosť vykročiť vlastnou cestou, ktorá zároveň nebude negovať historický pokrok.

Text pokračuje pod videom

V tom čase, teda v roku 2015, som si však pri svojom mladíckom radikalizme v rámci ktorého som vyzdvihoval iba to avantgardné a moderné (porovnaj: Perný 2014) neuvedomoval, že DAV prešiel pozoruhodným dialektickým vývojom, ktorým si musí prejsť azda každý jednotlivec. Od tézy vplyvu silného tradicionalizmu, v ktorej davisti vyrástli (pôsobenie luteránskej výchovu u Clementisa i Novomeského, silný vplyv národniarstva a kresťanstva), cez (antitézu) anti-tradicionalistického modernizmu (ako aktu vzbury proti provinčnosti, skostnatenosti, statickosti, tzn. raný DAV apelujúci na nové Slovensko bez malomeštiackych prežitkov; objav motívu sociálneho, vzbura proti tradícii) až k syntéze hľadania pokrokových prvkov v dejinách, teda k novému poňatiu tradície (zrelí davisti organizujú SNP ako novú formu politickej identity Slovákov v 20. storočí; interpretujú štúrovcov v sociálnom kontexte a zohľadňujú pokrokové tradície slovenskej histórie). ​

​NOVÉ SLOVENSKÉ DEJINY

Vladimír Mináč vo svojej eseji o SNP túto syntézu unikátnym spôsobom (v nadväznosti na Ladislava Novomeského) komentuje ako vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia, ako vyššiu fázu filozofie dejín (pozri bližšie: Mináč 1982). Mináč píše, že práve celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“ (Mináč 1997, s. 173). A pri povstaní stála práve generácia pôvodne davistov, ktorí najskôr tradíciu popierali, aby ju objavili v novom kontexte pre 20. storočie a transformovali ju do vytvorenia novej tradície – do tradície povstaleckej generácia, ktorá formovala budúci povojnový vývoj a dovŕšila slovenskú národnú emancipáciu vytvorením československej federalizácie. A bez tejto tradície by bolo nemysliteľné hovoriť ani o generácii zakladateľov modernej demokratickej republiky, pretože od Žiadostí slovenského národa, Memoranda národa slovenského, Martinskej deklarácie cez Vianočnú dohodu, Deklaráciu o SNR, Košický vládny program až po zákon o federalizácii (s vyústením do vznik Slovenskej republiky) sa tiahne neviditeľná dejinná niť boja Slovákov o uznanie. Raz pred Maďarmi, potom pred Viedňou, potom pred Prahou a domnievam sa, že ani dnes tento boj nie je dobojovaný, ale to by bolo na iný druh príspevku. Je však škoda, že sa v ponovembrovom vývoji akosi popri boji o suverenitu vytratila alebo minimalizovala myšlienka sociálnej spravodlivosti, bez ktorej je národná emancipácia iba vyprázdnenou a v podstate nezmyselnou. Mináč už tesne po roku 1989 prehlásil, že „keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel…“  (Holka, Mináč 1999, s. 118). Toto vizionárske proroctvo sa v roku 2022, kedy stojí svet pred hospodárskou krízou, ktorú trhovo podmienená spoločnosť (bez mechanizmov štátneho sektora pre regulovanie následkov) nedokáže vyriešiť, tým sa toto proroctvo iba potvrdzuje.​​

BOJ DAVISTOV O ROVNOPRÁVNOSŤ V HISTORICKÝCH SÚVISLOSTIACH 

Davistov a ich nasledovníkov treba teda chápať v širších historických súvislostiach a presahom do súčasnosti. Mladý Clementis obdivoval hlasistov a čechoslovakistov, pretože v nich videl nádej pre pokrokovejšie chápanie spoločnosti a otvorenie sa svetu. Keď však videl, že hlasisti v politickej praxi vytvárajú systém, ktorý vníma Slovákov ako druhoradý národ s oklieštenými politickými právami, prehodnocuje svoje postoje a začína sa v ňom rodiť bojovník za rovnoprávnosť. Samotná idea rovnoprávnosti je však oveľa staršia. Už v 19. storočí nežiadali Daxnerom a štúrovcami iniciované Žiadosti, ako aj neskôr Memorandum, nič iné než rovnoprávnosť – vtedy v rámci Uhorska. Dokonca aj zabudnutý mysliteľ Jána Palárik apeloval na to, aby Maďari uznali Slovákom spravodlivé a prirodzené právo rozvíjať sa s rovnakými právami ako majú ostatné národnosti. Presunieme sa do 20. storočia. Clementis vo Francúzsku spisuje Memorandum slovenských politikov o rovnoprávnom vzťahu Slovákov a Čechov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Jan Pauliny-Tóth). Novomeský zase v Londýne bojuje po vypuknutí povstania s Benešom o presadenie rovnoprávneho vzťahu Čechov a Slovákov, kým Beneš žiada kontinuitu prvej republiky. Davisti však všetky tieto prehlásenia neformulovali proti českému národu, práve naopak, boli českou kultúrou výrazne ovplyvnení a to najmä prostredníctvom českého umenia.

Ideovým „pomocníkom“ sa im stal bojovník za česko-slovenskú rovnoprávnosť F. X. Šalda (pozri bližšie text: Perný 2018), na ktorého sa Novomeský, ale aj ďalší davisti, často odvolávali. Pamätný Novomeského text Nelúčenie (1938) jasne dokazuje, že k najbližšiemu bratskému národu mal veľmi pozitívny vzťah. Novomeský písal: „Od rušných marcových dní, v ktorých sa zmenila doterajšia podoba strednej Európy i naše štátoprávne postavenie, vychodí toto číslo Elánu po prvý raz. Prichodilo by mu teda rozlúčiť sa v mene slovenskej kultúrnej pospolitosti a kultúrneho publika Slovenska s českými kultúrnymi dejateľmi a s českou kultúrnou verejnosťou. Ale akáže rozlúčka na tomto poli? (…) generálnej línii slovenského vývinu – od Štúra podnes by takáto rozlúčka bola neodpustiteľne cudzia…“  (cit. podľa Novomeský 1974, s. 51). Napokon Praha generáciu davistov nielen ideovo spojila, ale sami sa stali vďaka Prahe súčasťou, tak Českej, tak Slovenskej ako aj Československej kultúry, o čom píše aj Štefan Drug (porovnaj: Drug 1967).. Ani Clementis nechcel rovnoprávnosťou negovať dobré vzťahy s Čechmi a Moravanmi. Obom išlo o vyššiu spravodlivosť v politickej rovnoprávnosti. V tom je vyšší humanistický odkaz davistickej generácie.

Slováci sa čiastočnej rovnoprávnosti dočkali až v roku 1969 vznikom federalizácie a davisti (a ich nasledovníci) v tomto boji mali nemalé zásluhy. Napokon rok 1968 bol práve o znovuzrodení myšlienky národnej emancipácie v rámci vtedajšieho Československa pri ktorej bojovníci proti Novotnému, tak Husák, ako Dubček, ako aj Novomeský, Válek, Mináč a ďalší bojovali v jednom šíku. Ich heslom bolo najskôr federalizácia, až potom demokratizácia (Mikula 2005, s. 531). V roku 1968 sa spojili učitelia a žiaci. Novomeského žiakmi sú nepochybne tak Vladmír Mináč, ako aj Miroslav Válek. ​

VPLYV DAVISTOV NA MINÁČA A VÁLKA

Kým Vladimíra Mináča ovplyvnil Novomeský (s vysokou pravdepodobnosťou) silnými esejami o roku 1848 (porovnaj: Novomeský 1992; Mináč 1972, Mináč 2014), ako aj esejami o zmysle povstania, teda najmä v kontexte filozofii dejín (porovnaj: Žgrada, Perný 2022); tak Miroslava Válka ovplyvnil Novomeský predovšetkým v oblasti estetiky, kultúrnej politiky, zmysle poézie a filozofii kultúry´(porovnaj: Perný 2022b). Túto kontinuitu v slovenskej kultúre nenachádzame iba v textoch, ale aj symbolických gestách. Pamätná je fotka, kde podáva Gustáv Husák ruku Ladislavovi Novomeskému a v pozadí sa usmieva Vladimír Mináč, je jedno z týchto gest.

Husák, Novomeský, Mináč na jednej fotografii

Miroslav Válek zase pomenoval po Novomeského zbierke Romboid svoj časopis (táto kontinuita pokračuje v Spolku slovenských spisovateľov vznikom časopisu Dotyky, ktorý je zase pomenovaný po Válkovej zbierke) a rečnil na jeho pohrebe. Držal urnu s jeho popolom (zdroj: film Válek), pričom napísal skutočne umelecky citlivú pohrebnú reč:

„Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú. Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna… Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke… Od čias vášho návratu do poézie… slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu… vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie – kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký…“ (cit. podľa Mikula 2005, s. 413, 414)

Miroslav Válek drží v rukách popol národného umelca Ladislava Novomeského

Domnievam sa, že táto Válkova pohrebná reč je istým spôsobom aj akýmsi umeleckým manifestom, ktorým sa priamo k Novomeského odkazu prihlásil.

Ak hovoríme o Mináčovi, tak zacitujem citát, ktorý som použil na prvej strane knihy Kultúrna revolúcia Laca Novomeského (Perný 2017), akosi intuitívne nakoľko som v tom čase pred rokmi ešte Mináčovo dielo nepoznal: „Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou…“  (cit. podľa Válek 1979). A k tomu ešte jeden Mináčov citát:  „Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom vládnom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak…“ (Mináč 1992, s. 58).

K DEJINÁM SA VYJADRUJE  AJ GUSTÁV HUSÁK 

A čo sa týka predstaviteľa mladšej generácie DAVu, tiež označovaného ako Šipistu, Gustáva Husáka, ten si prežil peklom väzenia 50. rokov, aby v 60. rokoch vybojoval federáciu a v ťažkých časoch normalizácie presadil alternatívu voči tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Treba tiež dodať, že sám ideový oponent Husáka, Ján Čarnogurský, o ňom prehlásil:  „…jeho normalizácia bola oveľa miernejšia než tá, ktorú pre našu krajinu chystali Vasiľ Biľak, Antonín Kapek a celá tá ich robotnícko – roľnícka vláda…“ (Čarnogurský 2018). Nechcem jednostranne Husáka brániť, vieme, že sa v 70. rokoch udialo aj veľa neprávostí, či už s Husákovým alebo bez jeho vedomia; a ani nechcem robiť závery, kto mal v roku 1968 pravdu a kto bol na správnej strane dejín, chcem však, aby sa k našim dejinným osobnostiam pristupovalo objektívne a zohľadňovali sa aj historické reálie a možnosti reálnej politiky a geopolitiky. Iba vtedy je možný seriózny kulturologický a historický výskum našich dejín. Preto nechajme prehovoriť samotného Husáka a urobme si vlastný názor: „Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. Všetci sme ju schvaľovali ako jediné možné východisko. Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo je možné robiť, keď do nej vtrhne stotisícová spojenecká armáda? S Brežnevom som mal o tejto otázke tvrdé rozhovory aj po auguste. Vedel, ako nás to páli. Odďaloval riešenie. Po ňom to samé robil Andropov. A tak to bolo až od roku 1987, keď som sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Aj Gorbačov sa po svojom nástupe vykrúcal, že on pri tom roku 1968 nebol, že nebola to len ich vec a podobne. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom. … Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. Tak som rozmýšľal nielen ja, ale aj ostatní ľudia vo vedení. V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kadár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. Takým hrôzam u nás sme chceli zabrániť. Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. Preto sme sa obávali demonštrácií, násilia z našej strany. Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská…“ (cit. podľa Plevza 1991).

PREDPOVEDALI NOVÝ SVET?

Kým Štefan Drug (Drug 1967) píše, že davisti sú spolu so štúrovcami a hlasistami tri významné generácie kultúrno-politických dejateľov, tak pre dôslednejšiu analýzu treba dodať, že tých generácii a smerov bolo oveľa viac a boli rôznorodo členené. Čím však bola generácia absolútne zásadná bol ich výrazný vplyv pre celý vývoj 20. storočia v kultúrnom, umeleckom i politickom zmysle. Vytvorili špecificky slovenskú a slovanskú cestu k sociálne spravodlivej spoločnosti, ktorej realizáciu sa im nepodarilo naplno uskutočniť, aj keď pri Válkovi a Mináčovi, ktorí na davistov nadviazali, môžeme hovoriť aj o veľkých úspechoch na poli národnej kultúry. Tak Mináč v Matici slovenskej, ktorý napriek zložitej dobe dokázal presadiť slovenskú cestu k socializmu, udržať slovenské kultúrne dedičstvo, tak aj Válek na ministerstve kultúry, kde aj napriek útokom ideológa Pezlára, dokázal presadiť celý rad skutočne pokrokových prvkov pre rozvoj slovenskej kultúry. Clementisov odkaz držali v 60. rokoch na svojich pleciach Novomeský s Husákom, ale aj Alexandrom Dubčekom, ktorí rehabilitovali davistickú generáciu ako aj zabudnutého dejateľa Ivana Horvátha, ktorý bol taktiež tak v Povstaní ako pri Vianočnej dohode (pozri bližšie: Perný 2022c). Práve tieto mená sa významne podieľali na rehabilitácii davistickej generácie.

Vladimír Mináč a Miroslav Válek

Nemožno však spochybniť, že davistická generácia a jej nasledovatelia Mináč, Válek, sa zapísala nezmazateľne do slovenských dejín. Netreba zabúdať ani na ich významný prínos na poli kultúry, DAV bol z hľadiska estetického, ideovo-filozofického v slovenskej kultúre úplne novým fenoménom. Boli kritikmi, filozofmi, politológmi, sociológmi, sociálnymi kritikmi, politikmi, aktivistami, kulturológmi, poetmi, prozaikmi ako ideológmi svojej doby. Davisti reflektovali slovenskú kultúru a umenie úplne novou optikou, čomu sa bližšie už venoval Štefan Drug. Napokon boli aj pri prelomovom Trenčiansko-teplickom kongrese a neskôr tak Novomeský ako aj Válek stáli na popredných miestach vo Zväze slovenských spisovateľov, na ktorý nadväzuje aj dnešný Spolok slovenských spisovateľov. Novomeský a Mináč zase v Matici slovenskej.

Na záver treba dodať, že slovenské dejiny sa ešte neskončili a aj mnohí západní filozofi sú presvedčení, že liberálna demokracia nie je koncom dejín a že vyšší level sociálne spravodlivej spoločnosti budovaný na základoch zdravého vlastenectva je stále ideál, ktorý je otázkou budúcnosti. Mináč nadčasovo napísal: „Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila – generalissimus už píše spomienky…“ (Mináč 1992, s. 96). Mináč, Novomeský aj Válek to nielenže tušili, ale aj vedeli a vizionársky predpovedali. Či sa ich vízia naplní, ukáže budúcnosť.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Použitá a odporúčaná literatúra:
ČARNOGURSKÝ, Ján: Ján Čarnogurský: Veril som, že z bývalého disidenta by mohol byť dobrý prezident. In: Bratislavské noviny, 2018

DRUG, Štefan: Vladimír Clementis. Bratislava : Obzor, 1967
GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In: Národný kalendár 2022. Martin : Matica slovenská, 2021. s. 187-191
GEŠPER, Marián: Intelektuál so silným idealizmom. Vladimíra Clementisa popravili pred sedmdesiatimi rokmi. In: Národný kalendár 2022. Martin : Matica slovenská, 2021. s. 233-235
HOLKA, Peter. V košeli zo žihľavy. Vydavateľstvo spolku spisovateľov : Bratislava, 1999.
MIKULA, Valér. Básnické dielo – Miroslav Válek. Bratislava : Kaligram, 2005.

MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu. Martin : Matica slovenská, 2014.
MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974.
MINÁČ, Vladimír. Prípad. Bratislava : Tatran, 1982.
MINÁČ, Vladimír. Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992.
MINÁČ, Vladimír. Vybrané spory. Bratislava : Národné literárne centrum, 1997.
NOVOMESKÝ, Ladislav: Splátka vel̕kého dlhu: publicistika 1963-1970 I a II. Bratislava : Nadácia V. Clementisa, 1992.
NOVOMESKÝ, Ladislav: Ladislav Novomeský, 1904-1074: zborník na 70. nar národného umelca Dr. h. c. Ladislava Novomeského, čestného predsedu Matice slovenskej. Martin : Matica slovenská, 1974.
PLEVZA, Viliam: Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril. Bratislava, 1991.

VÁLEK, Miroslav. Laco Novomeský – Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1979.

Nadväzujúce články autora

PERNÝ, Lukáš: Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie. In: Slovo, 2014

PERNÝ, Lukáš. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského: Ladislav Novomeský o kultúre, umení a politike. Bratislava : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017.
PERNÝ, Lukáš: Ladislav Novomeský 100 rokov od výročia vzniku Československa. In: Literárna Senica Ladislava Novomeského 2018, Bulletin víťazných prác XXXII. ročník. Senica: Záhorská knižnica Senica, 2018.
PERNÝ, Lukáš: 120 rokov od narodenia Vlada Clementisa. In: Matica.sk, 2022.
PERNÝ, Lukáš: K 95. výročiu narodenia národného umelca MIROSLAVA VÁLKA. In: Literárny týždenník, 25 – 26/2022b.
PERNÝ, Lukáš :Chcel dokázať, že Clementis bol nevinný (o Ivanovi Horváthovi). In: Bojovník 15-16, 2022c

ŽGRADA, Radoslav, PERNÝ, Lukáš. Storočnica brilantného esejistu a zaslúžilého predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča. In: Matica.sk, 2022.

Wikicitáty (väčšinou pracne doplnené autorom článku)

Od Vladimíra Mináča, https://sk.wikiquote.org/wiki/Vladim%C3%ADr_Min%C3%A1%C4%8D
Od Ladislava Novomeského, https://sk.wikiquote.org/wiki/Laco_Novomesk%C3%BD a https://cs.wikiquote.org/wiki/Laco_Novomesk%C3%BD
Od Gustáva Husáka, https://cs.wikiquote.org/wiki/Gust%C3%A1v_Hus%C3%A1k a https://sk.wikiquote.org/wiki/Gust%C3%A1v_Hus%C3%A1k