Blog Lukáša Perného

Eduard CHMELÁR a kritika čias, v ktorých žijeme: Hanbím sa, že na čelo štátu sa dostávajú ľudia, ktorí nepoznajú naše historické osobnosti

Vyšlo najnovších v Slovenských národných novinách 19/2022

Docent Eduard CHMELÁR patrí k erudovaným kritikom doby, ktorú žijeme. Na sociálnych sieťach dosahuje rekordnú čítanosť. Vyjadruje sa nielen k aktuálnej politickej situácii, ale aj k problémom slovenskej kultúry. Jeho nedávno vydaná kniha Rekonštrukcia slovenských dejín dosiahla na spoločensko-vednú literatúru rekordnú predajnosť. V rozhovore pre Slovenské národné noviny sme sa zamerali na Rok odkazu štúrovcov.

● Tento kalendárny rok vyhlásila Matica slovenská za Rok odkazu štúrovcov. Vo svojich komentároch sa štúrovcom pravidelne venujete a zdôrazňujete ich prínos. Ako nedávno pripomenul predseda Matice slovenskej, „štúrovci bola generácia slovenských intelektuálov, vizionárov … a na ich ideových základoch stojí súčasná národná a občianska spoločnosť“. Napriek tomu je o nich povedomie nedostatočné. Oslavy dvestoročníc, ktoré ako jediná organizuje Matice slovenská, predstavitelia kultúrnych a politických inštitúcií (azda s malou výnimkou hŕstky poslancov) ignorujú. Štúrovci stáli pri vzniku Slovenskej národnej rady, zanechali kus práce pre dejiny slovenskej literatúry, kodifikovali jazyk, postavili základy slovenskej vedy, zakladali prvé kultúrne a vzdelávacie inštitúcie a skoncipovali prvý moderný kultúrno-politický program Slovákov… Ktorých štúrovcov by ste vyzdvihli a prečo? Ktoré sú podľa vás najdôležitejšie historické momenty štúrovského hnutia?

Eduard Chmelár (ďalej E.Ch.): Nechcem opakovať učebnicovo známe fakty – skôr poukázať na nie celkom uvedomované skutočnosti. Po prvé, štúrovské hnutie bol proces. Demokratický a veľmi rôznorodý. To nebola iba jedna línia autoritatívne nadiktovaná Štúrom, ako sa to dodnes nesprávne chápe. Štúrovské hnutie malo veľa prúdov a niektoré z nich stáli aj ako opozícia proti samotnému Štúrovi, napríklad línia Francisciho, Štefanoviča, ale aj Kráľa. Po druhé, keď hovorím, že to bol proces, tak by sme sa mali vzdať vžitých a zjednodušených predstáv, ktoré sa dodnes učia deti v školách: napríklad, že v roku 1843 bola kodifikovaná spisovná slovenčina – bum, hotovo! Ale to nie je pravda. V roku 1843 bol iba vytýčený zámer; na konkrétnych veciach sa dohodli až v nasledujúcich rokoch, najmä v roku 1844 pri založení Tatrína v Liptovskom Mikuláši, v roku 1847 v Čachticiach (kde normu spisovného jazyka akceptovali aj katolíci) a na schôdzke v roku 1851 v Bratislave, kde sa vyriešili posledné nezhody v gramatike. Až potom možno hovoriť o zavŕšení kodifikačného procesu. No a po tretie, štúrovské hnutie je absolútne kľúčové pre moderné slovenské dejiny, bola to absolútne výnimočná generácia mladých ľudí, ktorá mala jasno vo všetkých otázkach rozvoja našej spoločnosti. Preto som na nedávnych oslavách tridsiateho výročia zvrchovanosti Slovenskej republiky pripomenul, že bez zavŕšenia tohto emancipačného procesu v podobe vyhlásenia nezávislosti SR by štúrovské hnutie nemalo zmysel, bolo to prirodzené zavŕšenie 150-ročného zápasu.

● Spomínate aj Jána Francisciho a Samuela Štefanoviča, ktorí obaja toho roku tiež majú dvestoročnice. Francisciho príbeh bol jedným z hlavných motívov Mináčovho Dúchania do pahrieb – a ako je známe, spolu s Daxnerom stáli pri štátoprávnych dokumentoch národného obrodenia. Pre zaujímavosť, Mináč pripomína, že Daxner, ktorý sa stal hlavným ideológom celého hnutia, sa cítil tak trocha v tieni Jána Francisciho. Ako vy vnímate osobnosti Francisciho a Daxnera a čím sú pre vás inšpiratívne pre 21. storočie?

E. Ch.: Francisci ako mladík kritizoval Štúra z liberálnych pozícií, ale neskôr sa ukázalo, že mal skôr priveľké osobné ambície ako jasnú ideologickú koncepciu, ktorej sa úplne vzdal. Daxner sa oprávnene cítil nedocenený, lebo on bol nielen autorom samotného Memoranda národa slovenského, ale vytýčil aj prvý návrh slovenských hraníc, ktoré by sa nám dnes nepáčili, lebo ich vytýčil podľa niekdajšieho záboru Osmanskej ríše a ich južná strana pripomínala skôr Slovensko po Viedenskej arbitráži. Daxner bol však na rozdiel od mysliteľa Štúra, vojvodcu Hurbana a úradníka Francisciho čistý politik, u ktorého nenájdete politické omyly, iba politické prehry. Patrí mu rozhodne významnejšie miesto
v slovenských dejinách, ako mu dnes prisudzujeme.

● O Štefanovičovi sa vie všeobecne veľmi málo. Ste jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý sa Štefanovičovi venoval. Píšete, že Štefanovič reprezentuje autentický duch slovenskej politiky. Čo sa má pod tým rozumieť? Poznal Štefanovič diela utopických socialistov?

E. Ch.: To, že Samuel Štefanovič poznal diela utopických socialistov a čítal Marxa, je bez akýchkoľvek pochýb, sám ich cituje vo svojom časopise Svetlo, ktorý vydával niekoľko mesiacov po tom, čo mu Vajanský znemožnil pre jeho ľavicové zmýšľanie publikovanie v Národných novinách. Ale Štefanovičov príklon k sociálnej demokracii bol ešte latentný, bál sa k nej otvorene hlásiť, v tom čase to bola nadávka podobne ako ateizmus a spájali sa s ňou iba najväčší vyvrheli spoločnosti.

● Asi ako jeden z mála slovenských intelektuálov ste napísali aj článok k výročiu Jána Palárika. Písali ste v tomto kontexte i o všeslovanskej vzájomnosti, ktorá je v súčasnosti démonizovaná. Čím je Ján Palárik aktuálny pre 21. storočie?

E. Ch.: Nesmiernym rozhľadom, nadhľadom a toleranciou. Nie náhodou bol Palárik priekopníkom ekumenizmu v celom Uhorsku (za čo bol v tom čase potrestaný cirkevným väzením) a rovnako nie náhodou oživil myšlienku všeslovanskej vzájomnosti nie ako rusofilský, ale humanistický princíp. Slovenskému politickému mysleniu by veľmi pomohlo, keby sme si začali v štúrovskom hnutí viac všímať rebelov, ako boli Alexander Vrchovský, Samuel Štefanovič, Janko Kráľ, Ján Palárik alebo Jonáš Záborský. Nejde tu o popretie Štúra, ale o lepšie pochopenie pestrosti tohto hnutia a koreňov mnohých ideí, ktoré sa uplatnili až neskôr.

● Azda najsociálnejšími reprezentantmi národného hnutia boli Janko Kráľ a Ján Rotarides, ktorí v rámcoch tzv. Príbeľskej vzbury vyslali jasný protifeudálny, rovnostársky a najmä sociálny a demokratický odkaz pre vtedajšiu „vrchnosť“ v podobe boja za rovnosť medzi pánmi a chudobou. Janka Kráľa považoval Novomeský za svoj vzor. O Rotaridesovi sa vie pomenej. Ako vnímate tieto osobnosti?

E. Ch.: Janko Kráľ je môj najobľúbenejší štúrovský básnik, v ktorom dosiahol európsky romantizmus svoj oneskorený vrchol. Príliš neskoro sme si to uvedomili a príliš málo ho propagovali na to, aby ho aj svet vnímal ako jedného z najväčších európskych básnikov. Keď spomínate Novomeského, ten ho zasa označil za „prvého slovenského komunistu“, čo bolo iste prehnané, ale ak hľadáme korene slovenskej ľavice, tak za predchodcu komunistického prúdu možno určite označiť Janka Kráľa, práve tak ako za predchodcu sociálno-demokratického právom považujeme Samuela Štefanoviča. Janko Kráľ bol génius a v umení i v politike bol tým, čím radikálna ľavica pôvodne bola – totiž avantgardou.

● Nedávno ste výstižne aktualizovali myšlienky Kukučína, Mináča a Záborského, ktorých spája kritika servilnosti, zrada záujmov ľudu a kolaborácia so záujmami veľmocí, čo je, žiaľ, súčasťou našich dejín – „Vždy sa na čelo drali ľudia, ktorí ponížene slúžili raz cisárskej Viedni, potom Budapešti, Prahe, Berlínu, Moskve, Bruselu či Washingtonu.“ Píšete, že Slováci majú nekompetentnú štátnu a politickú reprezentáciu a že slovenská politika neexistuje, je iba politika na Slovensku – neslobodná, nesvojprávna, neautentická. Pravdou je, že významní predstavitelia štátu chýbali na odhalení busty Daxnerovi či na dvojstom výročí Francisciho, ale aj na ďalších podujatiach venovaných štúrovcom. Nehovoriac o tom, že štátni predstavitelia sa ani neusilujú nič sami organizovať – aj keď nebyť Hurbana, možno nijaká Slovenská národná rada neexistuje. Čím to je, že si súčasní predstavitelia štátu nectia naše republikánske základy a uprednostňujú dokonca velebenie monarchov a často aj ich spôsoby?

E. Ch.: Neviem, čo mám k tomu dodať, lebo dlhodobo sa hanbím za to, že na čelo štátu sa dostávajú ľudia, ktorí naše historické osobnosti nepoznajú, necitujú ich, nenadväzujú na ne, nevážia si ich, sú vykorenení, a tým aj neschopní pochopiť úlohy doby a potreby tejto spoločnosti. To nás charakterizuje viac ako čokoľvek iné. Keby tu bola kontinuita, o ktorej hovoríte, nikdy by nedopustili, aby sme sa vzdali slávneho a hrdého historického názvu Slovenská národná rada, ktorá stála pri najdôležitejších a najhrdinskejších skutkoch tohto národa, a nahradili ho technokratickým paškvilom Národná rada Slovenskej republiky. Tu by som začal. A keď už hovoríme o tomto roku ako o Roku štúrovcov, bol by som rád, keby ho Matica slovenská rozšírila aj o rok zakladateľov štátu. Nemám na mysli ani tak to, že Vladimír Mečiar nedávno oslávil osemdesiatku ako skôr storočnice významných duchovných otcov našej štátnosti, ako bol Vladimír Mináč alebo Roman Kaliský. Treba si uvedomiť, že politici už len urobili nevyhnutné, keď nebolo inej cesty, ale intelektuálne a najmä cieľavedome pripravovali cestu k zvrchovanosti a nezávislosti iní, na ktorých by sme nemali zabudnúť.

Eduard Chmelár vystúpil na storočnici k Vladimírovi Mináčovi, ktorú organizovala Matica slovenská

Matica slovenská si spolu s profesorom Jozefom Leikertom pripomenula aj Roman Kaliského a vystúpil aj Eduard Chmelár, jeho skrátený prejav nájdete časti v 17:33