Blog Lukáša Perného

Vyšlo ako úvodník do piateho čísla ORLA TATRANSKÉHO, v rozšírenej podobe vyjde v najnovšom čísle časopisu DOTYKY

Napísať nadčasové úvodné slovo do umeleckého časopisu v roku 2022 rozhodne nie je ľahké. Dlho som váhal nad tým, na čo konkrétne sa zamerať a napokon som sa rozhodol pre predstavenie myšlienok jednej z najzásadnejších kníh, ktoré som čítal – knihy Doba prechodu (Filosofia, 2021) od českého filozofa Michaela Hausera – ide o snáď jediné dielo, ktoré mi aspoň čiastočne dalo odpovede na pomenovanie protichodných, chaotických a často absurdných javov, ktoré sa dejú v celej spoločnosti. V každom prípade literatúra je súčasťou kultúry a kultúra je súborom zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia atď., no predovšetkým výsledok tvorivej ľudskej činnosti.

Reflektovať prejavy kultúry je samozrejme súčasťou poslania kulturológov, ale aj filozofov. Vývoj kultúry je v neustálom procese a postmoderna je jednou z etáp jej vývoja, ktorý rozhodne nie je ukončený. Hauser s nadväznosťou na filozofov Gramsciho a Badioua deklaruje, že žijeme v dobe interregna, kedy kríza spočíva v tom, že jeden model spoločnosti prestáva fungovať, ale nový ešte nemôže vzniknúť. Hauser v jednej z diskusií pripomína, že dnes netušíme, kam sa bude spoločnosť uberať a dodáva Žižekovu myšlienku, že budúcnosť je radikálne otvorená. Z toho vzniká celý rad morbídnych, absurdných, protichodných a nepochopiteľných javov, ktoré túto dobu sprevádzajú.

Úlohou Orla tatranského v 21. storočí by mala byť – aj keď je to vzhľadom na obmedzený priestor ťažké – nielen analýza historického vývoja slovenskej literatúry a pripomínanie si osobností, ale aj reflexia súčasných javov v kultúre. Súčasní kultúrni teoretici konštatujú, že postmoderna spojená s radikálnou pluralitou, dekonštrukciou, je už na konci a dostávame sa do novej etapy. Vzniká hybridizácia kultúry, postmoderné postoje prežívajú a popri nech vzniká radikálny tradicionalizmus, ako aj prvky radikálnej emancipácie.

Vznikajú novotvary spojené s novými fenoménmi, ktoré sú odpoveďou na postmodernu ako hypermoderna, offmoderna, altermoderna, metamoderna, remoderna, premoderna a pod. Hauser pripomína na jednej strane prvky, ktoré hlásajú návrat k moderne, ale aj prvky s úplným popretím moderny či prvky, ktoré postmodernu do seba zapracovávajú. Tieto prejavy sú iba dôkazom rozmanitosti nových smerov, neistoty budúceho vývoja a hlavne absenciou jednoty.

Z umeleckých smerov sa Hauser bližšie venuje najmä tzv. stuckizmu (maľba ako proces, ako duchovné sebapoznanie; inšpirácia pôvodnými modernistami; obnova umeleckého zmyslu pre celok) a sám seba zaraďuje k radikál-nym realistom (odmietnutie postmodernistickej kontextuality;´proti umeniu autenticity individuálnej skúsenosti; autonómnosť umeleckej formy; dielo sa znova stáva zmyslom).

Nové politické hnutia sú takmer nedefinovateľné, teda sú, aj nie sú pravicové, ľavicové, konzervatívne, demokratické, metapopulistické, ultratradicionalistické (radikálna ortodoxia) či ultraosvietenské, národné aj kozmopolitné atď. Poskytujú celý rad mutácií postmoderných vzorcov. Hauser však optimisticky konštatuje, že vzniká tendencia k novému zjednoteniu a postmoderna vo svojej druhej, úpadkovej etape je spojená s historickým vyčerpaním ideológie neoliberalizmu. Neoliberalizmus a postmodernizmus sa v tejto etape transformujú do nových podôb, ktoré sú hybridné a chaotické.

Filozof Václav Bělohradský hovorí, že jadrom postmodernizmu je koniec veľkého rozprávania, koniec autora, koniec subjektivity, koniec dejín a dodáva, že žijeme v troskch modernej doby, ktorá má zvláštnu estetiku, v troskách jednoty a čo skončilo, nemizne – postmodernizmus oslobodzuje slovo koniec od slova prekonania. To čo skončilo – pokračuje Bělohradský s nadväznosťou na Derridu – v postmoderne s nami naďalej žije, v akejsi zvláštnej forme prízraku. Dočkáme sa vzniku nového jednotiaceho prvku v umení, kultúre, filozofii, ktorý bude niečím novým?

Hauser nachádza v rovine umeleckej v radikálnom realizme, ktorý je podľa neho naplnením umenia v jeho pravdivosti, zrozumiteľnosti, vznešenosti, aby zasiahlo tak vzdelaného, ako aj nevzdelaného človeka. Od čias pandémie sa procesy rozkladu spoločensko-ekonomického systému urýchlili a zvýraznili sa jeho protirečenia (napr. spor medzi ideou minimálneho štátu a následnej silnej štátnej kontroly v rámci opatrení). Posilnila sa skepsa voči inštitucionálnym prvkom neoliberalizmu? Akú úlohu bude mať v dobe interregna národ a ako úlohu budú mať myšlienky medzinárodnej integrácie národov na ceste k sociálnej spravodlivosti? Ako bude reagovať svet kultúry a umenia na túto situáciu? To všetko je jednou z hlavných úloh spoločenských vedcov, reflektovať javy, ktoré prináša doba interregna.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.