Blog Lukáša Perného

6. a 7. júna 1861 sa v Martine konalo celonárodné memorandové zhromaždenie, ktorého sa zúčastnilo vyše šesť tisíc Slovákov a jeho výsledkom bol programový dokument Memorandum národa slovenského, ktorý sformuloval Rousseauom a osvietenskou filozofiou ovplyvnený národný buditeľ, filozof práva, ideológ národného hnutia Štefan Marko Daxner. Na tento symbolický dátum sa v Martine konalo aj toho roku slávnostné zhromaždenie a veľkolepé kultúrne podujatie, ktorého súčasťou bolo odhalenie busty Štefana Marka Daxnera, vernisáž Odkaz štúrovskej generácie, slávnostný Národný pochod mestom Martin a napokon pietny akt úcty k osobnostiam štúrovskej generácie, ktoré sa narodili presne pred dvomi storočiami. Bolo pre mňa veľkou cťou predstaviť verejnosti osobnosti ako Ján Francisci, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, Štefan Marko Daxner, ale aj menej známe osobnosti hnutia ako Samuel Dobroslav Štefanovič a Samuel Galanda, a to priamo na Národnom cintoríne.

Osobnosti štúrovskej a post-štúrovskej generácie, ktoré stáli pri Memorande a zakladaní Matice slovenskej, tvoria základný kameň slovenskej demokratickej štátnosti, ale aj slovenskej kultúry. Napriek tomu, že súčasní politici majú plné ústa slova demokracia, absolútne ignorujú postavy historických osobností, ktoré vizionársky predpovedali volebné právo pre všetkých občanov, slobodu slova a tlače, používanie národného jazyka či vznik slovenských politických, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií, ktoré reálne existujú. Napriek tomu, že štúrovskej generácii by tieto inštitúcie mali byť vďačné, ich predstavitelia na tomto podujatí vo väčšine prípadov absentovali. Obdiv a vďaka patrí všetkým ústavným činiteľom, poslancom, ale aj regionálnym politikom, ktorí sa tohto podujatia zúčastnili alebo poslali pozdravný list, no bohužiaľ, bolo ich žalostne málo. Zlyhali inštitúcie aj ústredné štátne orgány, ktoré toto podujatie odignorovali. Navyše, najvyššia ústavná činiteľka neposlala ani čestnú stráž, ktorá je symbolom vojenskej tradície štúrovcov. Symbolicky odetá čestná stráž v modrých hurbanovských uniformách z roku 1848 mimochodom chýbala nielen v Martine, ale aj pri príležitosti 200. výročia kapitána slovenských dobrovoľníkov Jána Francisciho v meste Hnúšťa 3. júna 2022.

Slovenskú národnú radu, ktorá s mierne pozmeneným názvom (ešte) stále existuje a založil ju práve Jozef Miloslav Hurban, najbližší Štúrov spolupracovník, je inštitúciou, ktorá je plodom práve hnutia štúrovcov, ktoré si toho roku Matica slovenská pripomína vyhlásením ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV. Hurbanova busta je umiestnená hneď pri vstupe do NRSR, napriek tomu slovenskí politici, česť výnimkám, absolútne ignorujú naše historické vedomie a práve historické vedomie je to, čo robí národ národom. Namiesto toho sa ako „poturčenci horší od Turka“ s nechutnou servilnosťou klaňajú zahraničným politickým predstaviteľom (a to už ani nehovorím o zvrátenom trende používania cudzej vlajky). Trefne situáciu opísal Eduard Chmelár, ktorý poukázal, že určité slovenské politické „osobnosti“ si rozumejú viac s medzinárodnými elitami, než s vlastným národom a štylizujú sa do pozície monarchov ignorujúc naše republikánske politické základy. Tie začali už pred 180. rokmi Slovenským prestolným prosbopisom (prvé verejné politické vystúpenie slovenského národného hnutia), pokračovali Žiadosťami slovenského národa, vrcholili Memorandom národa slovenského a napokon o desiatky rokov neskôr Deklaráciou národa slovenského. Boj pokračoval v ceste za rovnoprávnosť (vyjednávanie s Benešom v Londýne) a federáciu (1968) až k samostatnosti (vznik SR) v 20. storočí. A popri ceste k samostatnosti a právam národným sa tiež bojovalo aj o práva sociálne. Celý tento vývoj započali Štúrovci a naznačili ho pred nimi aj Bernolákovci.

JEDNA SLOBODNÁ KONŠTITUCIONÁLNA VLASŤ A V NEJ SLOBODA, ROVNOSŤ A BRATERSTVO NÁRODOV, končí sa týmito slovami Memornadom národa slovenského. Pri hrobe Štefana Marka Daxnera som zdôraznil iba jednu jedinú, no najpodstatnejšiu vec, čo si žiaľ len málokto uvedomuje. Nebyť osobnosti Štefana Marka Daxnera, Slováci by nemali tie najpokrokovejšie sociálne a národné dokumenty 19. storočia – Žiadosti slovenského národa a Memorandum národa slovenského. Osobnosť Daxnera, ktorú mimochodom obdivoval aj Vladimír Clementis, patrí vôbec k najpokrokovejším postavám našich dejín a jeho význam je v dejinách na najvyššom mieste hneď pri Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi. V neposlednom rade treba pripomenúť, že veľkým Daxnerovým spolupracovníkom bol aj Ján Francisci, kapitán slovenských dobrovoľníkov a excelentný organizátor týchto podujatí. Česť a sláva osobnostiam, bez ktorých by sme ani neboli národom.

Nie je to však len obžaloba politikom, ale žiaľ aj kultúrnej a umeleckej verejnosti, ktorá si taktiež akoby neuvedomuje (alebo je to zámer?), že základy slovenskej literatúry, poézie, prózy, drámy, ale aj esejistiky či žurnalistiky položili práve Štúrovci a post-štúrovci. Či už to bol geniálny dramatik Ján Palárik, básnici Janko Kráľ, Botto, Sládkovič, Chalupka, ale aj ďalšie osobnosti ako Kalinčiak, Hurban Hodža a ďalší, v slovenskej kultúrnej stavbe im patrí čestné miesto. A nie je to práve kultúra, ktorá dáva človeku viac než len napĺňanie základných biologických potrieb? Bez kultúry je človek len pudovým zvieraťom, ktoré si neuvedomuje vyšší duchovný zmysel svojej vlastnej existencie. Na záver uvediem citát veľkého Vladimíra Clementisa, ktorý pochádzal z Tisovca tak ako Štefan Marko Daxner. Ako pripomína Vladimír Mináč, Clementis prejavoval Daxnerovi veľkú úctu, čo iba dokazuje určitú historickú kontinuitu medzi národnými buditeľmi 19. a 20. storočia. Mimochodom toho roku si pripomíname tiež významné výročie Clementisa aj Mináča, osobností spätých s národnou myšlienkou, ktorých taktiež akoby osudovo prepája jedna geografická časť Slovenska. Tento článok teda ukončím Clementisovými slovami: „Dajte si POZOR na slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len neodvoláva na slovenských básnikov.“

Lukáš Perný