Prinášam vám aj na svojom blogu rozhovor, ktorý som poskytol 19. februára pre profesionálneho žurnalistu PhDr. Michala Alberta, PhD. a jeho médium KĽÚČ OD… Rozhovor bol tiež publikovaný na stránkach kultúrno-politickej revue DAV DVA. Do tretice ho zverejňujem aj na svojom osobom blogu.

KOMUNITÁRNY FILOZOF LUKÁŠ PERNÝ: TRHOVO PODMIENENÁ SPOLOČNOSŤ JE ABSURDNÁ

PhDr. Lukáš Perný

Hovorí, že žijeme v spoločnosti simulakier, teda vyprázdnených obrazov, ktoré už svoj pôvodný význam stratili. Dlhodobo kritizuje trhovo podmienenú spoločnosť. Považuje sa za komunitaristu. Napísal štyri knihy a vydal niekoľko hudobných albumov. Rozprávali sme sa s LUKÁŠOM PERNÝM – hudobníkom, spisovateľom, čerstvým doktorom filozofie, no predovšetkým bojovníkom za sociálne spravodlivú spoločnosť.

Michal Albert: Si doktor filozofie. Cítiš sa byť filozofom, alebo sa to bude môcť o tebe hovoriť o nejakých sto rokov?
LP: Mojou úlohou je odovzdať dávno vypovedané pravdy. Neverím veľmi v originalitu. Veľké idey už boli vyslovené, iba ich treba ľudstvu opäť pripomenúť. Považujem sa skôr za mediátora, ktorý poukazuje na veľké osobnosti.

Lukáš Perný, foto: Martina Inspire

Michal Albert: Napísal si aj filozofické diela. Na ktoré si naviac hrdý, alebo ktoré považuješ za najdôležitejšie?
LP: Knihy som napísal štyri, na najnovšiu, ktorá vyjde čoskoro (Utopisti, vizionári sveta budúcnosti) som najviac hrdý aj preto, že ma stála stovky hodín práce. Budú to dejiny ideí, ktoré prezentovali tí najväčší vizionári, akí chodili po našej planéte. Taktiež som hrdý na svoju knihu o Lacovi Novomeskom (Kultúrna revolúcia Laca Novomeského). Novomeského považujem za jedného z najväčších Slovákov popri Ľudovítovi Štúrovi, Gustávovi Husákovi, Samuelovi Jurkovičovi, Šafárikovi, Jeséniovi a Bernolákovi. Novomeský za jeden ľudský život dokázal nemožné. Od redaktora DAVu, básnika, cez organizátora SNP, až po otvorenie Slovenskej národnej galérie, väzenie vlastnými súdruhmi až po rehabilitáciu a presadenie federácie. A to som ešte nespomenul jeho vynikajúce básne či fejtóny. Myslím, že Novomeský a Štúr ukazujú cestu, aká je úloha spisovateľa a jeho poslanie pre národ.

Michal Albert: Na čom pracuješ v súčasnosti?
LP: Dokončujem dizertačnú prácu viazanú na tému mojej štvrtej knihy, príležitostne píšem básne, plánujem písať poviedky. Taktiež mám v pláne venovať sa filozofii kultúry a kritike doby, v ktorej žijeme a hľadaniu alternatív. V pláne je aj štúdia o vplyve sociálnych médií na medziľudské vzťahy. Tento problém každý dôverne pozná a myslím, že si zaslúži vedeckú reflexiu.

Michal Albert: Prečo si sa v oblasti hudobných nástrojov rozhodol práve pre bubny. Počul som aj názory, že bubnovanie je len také pre deti a nič náročné to nie je. V čom je kúzlo bubnov a bubnovania?
LP: Bubny, najstarší hudobný nástroj. Ak je nástroj, ktorý sa najviac približuje k tajomstvám našej podstaty a kolektívnemu vedomiu, tak sú to práve bubny. To ma práve na tomto nástroji fascinuje. A tak sa aj od bubnovania dostávame k filozofii a politike. Napríklad pri kolektívnom bubnovaní sa človek môže dostať v určitých situáciách do tranzu a následne pochopiť veci, ktoré nás presahujú. Bubnovanie je rituál. Niečo ako praveká modlitba. Pre mňa osobne sú niektoré zážitky z koncertov niečím, čo mi otvorilo (s parafrázou na Morrisona a The Doors) „brány vedomia.“

Michal Albert: Ktorí bubeníci ta inšpirovali a čím?

Lukáš Perný na koncerte v Nitre

LP: Tak iste, John Densmore z obľúbených The Doors. The Doors sú nielen hudba, sú filozofia, sú poézia, sú meditácia, sú protest proti establišmentu, ktorý posielal mladých ľudí do Vietnamu. Morrison bol až extrémne inteligentný človek na pop music, preto dopadol ako dopadol. Uvedomil si, že všetko okolo neho, celá popkultúra je jedno falošné divadlo. Jeho smrť je dodnes záhadou. Ale vráťme sa k bubnom. Tých bubeníkov je, samozrejme, veľa, no za mága bicích nástrojov považujem Christiana Vandera z mystickej kapely Magma. Tento skladateľ dal bicím nástrojom úplne nový rozmer. Postavil na nich celú kompozičnú skladbu meditatívno-tranzovej hudby, ktorá podobne ako Doors, otvára dvere do sfér až mystických. Potom je to bubeník-komunista Robert Wyatt z experimentálnej skupiny Soft Machine, ktorý popri bubnovaní stíhal robiť aj zvláštny druh dadaistickej šou. Z bubeníkov, ktorí dostali tento nástroj do roviny tranzovej tiež spomeniem Jaki Liebzeita z kraut-rockovej skupiny CAN. O kraut-rocku som dokonca písal celú časť mojej prvej monografie. Tento fenomén bol spojením hudby, politiky, filozofie a experimentálneho umenia. Škoda, že celé to hnutie 60. rokov znegovalo samé seba a pretvorilo sa na niečo, čo samotní iniciátori popierali. Ďalej je tu Mitch Mitchell od Jimiho Hendrixa, Ron Bushy z Iron Butterly, Michael Giles z King Crimson, Brain Bennett z populárnej kapely The Shadows, Nick Mason z Pink Floyd, ale aj Ringo Starr, ktorý na neskorých albumoch Beatles zaujímavým spôsobom experimentoval. Z jazzových bubeníkov Charly Antolini, Buddy Rich, Max Roach a Joe Morello. Taktiež ma celkom zaujal bubeník Jojo Mayer, ktorý hrá živý drum and bass, čo som taktiež kedysi skúšal hrávať. Čo sa týka hrania na darbuke, tak v tomto ma vyškolil Ruben van Rompaey. Zo slovenských bubeníkov dnes už žiaľ zabudnutý virtuóz, Dušan Hájek, jazz-rockový bubeník Peter Szapu, Pavol Kozma a bolo by ich viac. No a napokon nemôžem nespomenúť otca, ktorý ma hrať naučil.

Michal Albert: Bubnovanie sa trošku spája aj s politikou, veď mnohé tie vojenské pochody sú spojené s bubnami a vojenské pochody neodmysliteľne patria k politike revolúcií…
LP: Bubny sú nástrojom, ktorý vyvoláva vášeň, silu. Od indiánskych šamanov cez bubeníkov Napoleonovej armády, politické protestsongy 60. rokov až po drum and bass. Bubny sú tu počas celých dejín ľudstva.

Michal Albert: Na ktoré svoje hudobné dielo alebo spoluprácu si najviac hrdý?
LP:Ťažko povedať. Niekedy mám chuť všetko zmazať, niekedy si svoje albumy púšťam a hovorím si, ako sme to tak dobre mohli nahrať. Mediálny úspech mal The Rondel.

Zaujímavé albumy sme nahrali s multiinštrumentalistom Miloslavom Kollárom, taktiež som skúšal nahrávať elektronickú hudbu s Petrom Turayom, experimentátorom Julom Fujakom, ethno-šamanskú hudbu s Kofim Hargašom, indie s kapelou Ellegant Emigrant, kabaret-jazz šou s Egonom Dustom, no ale najväčší úspech mali slovenské ľudovky s bigbítovým podkladom, ktoré som nahrával s bratom. A zahral som si, samozrejme, aj v zábavovej kapele a skutočne najviac ma baví hrávať staré dobré 60. a 70. roky. A z tých vážnych vecí… môj posledný experiment bol pokus spojiť nespojiteľné. Bubnové sóla, experimentovanie so zvukmi a obrazom s politicko-filozofickým postojom prostredníctvom experimentálneho filmu, ktorý som nazval Zvuky z tohto sveta. To bol zatiaľ môj posledný, nepochopený, umelecký experiment. Do budúcnosti by som chcel začať tvoriť hudbu buď v štýle spomínanej kapely Magma. Ide o špecifický žáner zeuhl. Avšak obávam sa že by takýto experiment nikoho nezaujímal. Druhá cesta je začať hrávať jazz, ale na to treba ľudí, ktorých nemám a keby ich aj mám, ťažko by som s nimi mohol skúšať nakoľko som momentálne jednou nohou na východe a druhou na západe Slovenska. Taktiež som uvažoval nad tým, že som sa dal na dráhu DJ-ja zameraného na retro-hudbu 60. a 70. rokov obohatenú o bubenícku performance alebo by som pokračoval v tom, čo malo kedysi veľký úspech – živý drum and bass. Uvidíme.

Michal Albert: Je o tebe všeobecne známe, že si priaznivcom duchovno-idealistického komunizmu a taktiež píšeš o kresťanskom socializme či komunitarizme. Prečo práve tento smer?
LP: Problém je, že žijeme v spoločnosti simulakier. Teda vyprázdnených obrazov, slov, ktoré stratili svoj pôvodný význam. S tým súvisí aj absencia racionálneho spoločenského dialógu, v ktorom sa používajú adekvátne pojmy. Odmyslím si to a pokúsim sa vysvetliť, čo je to duchovný komunizmus človeku, ktorý ma pre slovo komunizmus nebude urážať a dávať mi na zodpovednosť všetky neprávosti, ktoré sa v mene tohto slova v minulosti udiali. Presuniem sa do sféry čistých ideí a budem predpokladať, že čitateľ nasledujúcich riadkov bude čítať s porozumením.
Vizionári a utopisti Robert Owen, Wilhelm Weitling, Étienne Cabet, veľký mysliteľ Tolstoj, kresťansko-komunistický kňaz Lamennais, ale aj Ľudovít Štúr – to všetko boli duchovní komunisti. Vysvetlím prečo. Pod duchovným komunizmom (prípadne komunitarizmom, pre tých, ktorým slovo komunizmus vyslovene vadí) ja osobne chápem širší rozmer komunizmu, ktorý nie je založený striktne na materialistických základoch. Filozofický materializmus môže do určitej miery vysvetľovať javy v prírode a spoločnosti napr. pri opisovaní vedeckých súvislostí a ekonomických vzťahov, ale nemôže byť dogmaticky chápaný ako jediné vysvetlenie reality. Z ontologického hľadiska ide o prekonanie sporu, či bola pri vzniku prvá hmota alebo duch. Odpoveď dáva dnes už takmer neznámy ruský utopický filozof Belinskij, podľa ktorého to nebola ani hmota, ani duch, ale obe tieto javy súčasne. Myslím, že nové fyzikálne objavy vrátane kvantovej mechaniky nám ešte ukážu javy, ktoré klasický materializmus ako ho poznáme od čias atomistov a neskôr osvietenských racionalistov, nedokázal vysvetliť. Myslím, že veľké pokroky urobili aj vedci pôsobiaci v československých Psycho-energetických laboratóriách pri pražskej Vysokej škole chemicko-technologickej. Vedci ako František Kahuda, Karel Drbal, Zdeněk Rejdák, Stanislav Grof a ďalší prostredníctvom experimentov dokázali vznik fenoménu, ktorý ešte nedokážeme vysvetliť, tzv. mentálnu energiu (mentióny). Aj keď sa snažili tieto experimenty podchytiť marxisticko-leninskou teóriou, myslím, že ju ďaleko presahujú. Materialistický výklad našej existencie nie je skrátka dostačujúci. Sú veci, ktoré nás presahujú a komunizmus je prejav najvyššej duchovnej fázy spoločnosti. Preto ho nazývam duchovným. To znamená, že okrem matérie je v tomto koncepte zohľadňovaný aj duch. Duchovný komunizmus nie je len predstava možného ideálneho spoločenského stavu, ale aj životný štýl založený na preferovaní komunitárnych princípov pred individualistickými. Aspoň takto ho chápem ja. Slovo komunizmus pochádza od spoločného, univerzálneho a komunitného, teda predovšetkým z princípov viazaných na hľadanie spoločnej harmónie a kolektivizmu. Toto je pre mňa hodnotové východisko pri posudzovaní reality. Jednotlivec sám o sebe, osamotený v celom univerze je ničím, ak nie je konfrontovaný s druhými (bavíme sa o inter-subjektivite). Konfrontácia s druhými znamená aj prijatie zodpovednosti a morálneho záväzku voči druhým. Teda už z etického hľadiska považujem princíp komunitárny za prioritný. V tomto je zaujímavý autor kresťanského komunizmu, Ctibor Bezděk, ktorý to vo svojej etikoterapii geniálne vysvetľuje: „Prameňom zla je túžba po vlastníctve. Mať kde bývať, mať čo jesť a hlavne žiť zmysluplný život pre druhých, to je základ šťastného života.“ Táto univerzálna pravda sa opakuje v celých dejinách sociálneho myslenia. Dôsledky takého svetonázoru spočívajú v preferovaní spoločenského ideálu, ktorý je založený na vybudovaní spoločnosti, ktorej základy nebudú individualistické. Komunizmus pre mňa znamená spoločnosť hodnotovo postavenú na súnáležitosti, bratstve, solidarite, cnostiach a vyšších hodnotách, tak ako to hlása kresťanstvo, ale aj mnohé iné náboženstvá. Aj to je jeden z dôvodov, prečo hovorím o komunizme duchovnom. Ide aj o stav mysle, hodnotové nastavenie. Transcendentno nemožno vymazať zo spoločnosti, lebo je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Podstatu komunizmu definoval ako prvý lord kancelár Thomas More vo svojej Utópii, kresťan a katolík inšpirovaný antickou a stredovekou filozofiou. Je to spoločnosť, kde všetci spoločne pracujú pre všeobecné spoločenské blaho, vďaka čomu majú všetci rovnaký prístup k spoločne zhromaždeným zdrojom. Vďaka tomu v takejto spoločnosti nie je nedostatok, ani prebytok, každý ma kde bývať, má čo jesť, každý má prácu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôstojný život. V takejto spoločnosti vládne harmónia a mier. Áno, Thomas More písal o literárnej fantázii a aplikoval ju na ostrovný štát. Ale verím, že táto myšlienka je tým najgeniálnejším, čo ľudstvo kedy vymyslelo a verím, že ak chce ľudstvo prežiť, komunizmus bude z hľadiska zdrojov a udržateľnosti jedinou alternatívou voči Hobbesovskému stavu homo homini lupus (človek človeku vlkom). Aj Tolstoj povedal: „Chcem aby ľudia nemrzli, nehladovali, aby ľudia mohli žiť tak, ako sa na ľudí patrí. Chcel som iba to, a vidím ako v dôsledku násilia, vydierania, úskokov sa pracujúcim odníma to najnevyhnutnejšie.“ Svoj anti-materialistický postoj vyjadril v podobenstve: „Ber! Polož tisícku rubľov do čapice a ber. Čo stihneš od svitu do mrku obehnúť, označiť, všetko je tvoje. Boli zvedaví, koľko zeme potrebuje ten človek. Nečakali tak po prvý raz, ale za každým to vychádzalo rovnako. Aj tentoraz, nenásytný bol človek. Tri siahy na hrob, nič viac nepotreboval, hoci aj vtedy v Samarských stepiach.“ Myslím, že veľký odkaz Kristovho učenia spočíva práve v pochopení podstaty nášho bytia. Tá nespočíva v hromadení majetku, ale konaní dobra pre druhých. Veľké pravdy sú väčšinou úplne jednoduché a toto je jedna z nich. Ale vráťme sa ešte k duchovnému komunizmu ako praktickému spoločenskému usporiadaniu. Duchovný komunizmus nie je nejakým mojim výmyslom. On je prítomný v celých dejinách, iba takto nebol pomenovaný. A napokon je nám veľmi blízky. Sám Ľudovít Štúr, ktorý v diele Slovanstvo a svet budúcnosti zatracuje ateistický model západného komunizmu, preferuje komunitárny model občín, v ktorých sa hodnotovo upevňuje princíp rovnosti, svornosti a vzájomnosť. Štúr píše: „Rozšírený rodinný kruh je pre Slovana občinou. V starých časoch ručila občina zákonne za každého svojho člena, nestrpela žobrákov, ale rovnako sa starala o každého chorého alebo toho, kto bol na to odkázaný, ako keby išlo o člena rodiny a nehnuteľný majetok nepatril jednotlivcovi, ale občine ako súhrnu všetkých jej členov… Tak ako záležitosti občiny vedú starostovia, otcovia rodín, o záležitostiach týkajúcich sa celého kruhu (župy, vojvodstva) rozhoduje sa spoločne na zhromaždeniach. Tí, čo sa na týchto zhromaždeniach radia sú tí istí, ktorých sa tieto záležitosti týkajú a okrem toho sa považujú za členov tej istej rodiny, za rovných bratov (równi bracia)…Väčší jednotný štát nemôže veľmi zohľadňovať jednotlivca, vyžaduje si viac sebaobetovania, viac sebazapretia a súdržnosť…“ Teda aj sám Ľudovít Štúr, ktorý ako kresťan odsudzoval komunizmus pre „bezbožnosť“, preferuje model samosprávneho tzv. občinového komunizmu. Napriek všetkému vyššie uvedenému si vysoko vážim ateistov-humanistov, ktorí sú voči veriacim tolerantní a ktorí úprimne bojujú o lepší život na Zemi, lebo čo iné nám zostáva, čo zmysluplnejšie môže napĺňať človek, ak nie túžba zlepšiť život ľuďom okolo nás, i celému ľudstvu.

Michal Albert: Bol si v minulosti blízko k tomu, že by si uveril ideológii dnešného trhovo podmieneného modelu spoločnosti?
LP: Či som ja niekedy veril trhovej ekonomike? V časoch krízy sa radšej vyhadzujú potraviny, než by nimi nakŕmili chudobu. Iba v mene princípu ponuky a dopytu. A to sa deje po stáročia… kým toto nezmeníme, nezmeníme svet. Podstatou je zmeniť systém. Systém nie je vláda, ani parlament, systém je globálny. Systém sú banky, korporácie, nadnárodné inštitúcie, neviditeľné nitky, ktoré ovládajú celý stroj. Zmeniť to, je ale proces, ktorý môže trvať stáročia. Môže prísť evolučnou, revolučnou alebo transformačnou cestou. V poslednom čase sa prikláňam k tretej možnosti.

Michal Albert: Hovoríš – hľadanie spoločnej harmónie a kolektivizmu. V dnešnej spoločnosti, ktorá je tvrdo individualistická, je možné hovoriť v súvislosti s kolektivizmom o harmónii? Čo by sa muselo stať, aby sa ľudia stali menej individualistickými? Pretože dnešná doba zdôrazňuje práve individualizmus.
LP: Absolútne súhlasím. Individualizmus je všade. Je v televízii, na facebooku, v rádiu, v reklamách, v marketingu…všade. Kolektivizmus je tabu, ba dokonca strašiak spájaný s diktatúrami, totalitami, proste všetkým zlým, pritom kolektivizmus, ako aj písal Štúr, bol prirodzenou súčasťou života prastarých spoločností. To, že sa propaguje sebectvo, to sa nedeje, samozrejme, náhodne. Systém chce, aby sme sa uzatvárali, aby sme boli atomizovaní a nejednotní. Sedeli doma, čumeli do televízorov, notebookov a nebudovali komunitárne väzby. Systému vyhovuje aby produkoval tovary a my aby sme konzumovali.

Lukáš Perný na koncerte Beseda u bigbítu

Systém nechce, aby sme prežívali hlbšie emocionálne zážitky a budovali silné väzby. Je to proti jeho princípom. Na otázku, čo by sa muselo stať aby sa ľudia globálne zmenili neviem odpovedať. Médiá majú neuveriteľnú silu a ľudská prirodzenosť je pre nás jeden z fenoménov, ktorého podstatu stále nepoznáme. Slobodný internet by mohol priniesť zmenu. Ale nemajme veľké ciele, majme aspoň malé, realizovateľné. Ovplyvňujme ľudí okolo seba, ukazujme im pozitívny príklad. Píšem o utopizme, prajem si ideálnu dokonalú, duchovne-vyššiu utopickú komunistickú spoločnosť vyspelých ľudí, ale zároveň si uvedomujem, že v podmienkach ťažkého brutálneho neoliberalizmu, bude zázrak ak udržíme sociálny štát a zablokujeme prístup k moci ťažkým libertariánom, ktorí by najradšej sprivatizovali každý meter štvorcový. Treba si uvedomiť historickú situáciu. Udržať si svoje ideály, no v politickej praxi uprednostniť to, čo je reálne. V tomto sa stotožňujem s Dr. Blahom. Aj on si praje ideálnu spoločnosť, ale vníma realitu a snaží sa presadiť to, čo sa presadiť dá. Takže ak sa napr. podarí znova zostaviť sociálnym demokratom a presadia budovanie družstiev a nájomných bytov, bude to malý krok, k veľkému cieľu. Preferujem teda evolučnú cestu demokratického socializmu, ktorá by nás mohla posunúť do vyššieho štádia dejín.

Michal Albert: V dnešnom spoločenskom nastavení, kde naozaj aj okolo 17. novembra bolo mediálne cítiť jej silu a ako ospevovala slobodu, ktorá je však len fiktívna, sa to len dobre počúva… Tak je v tomto stave spoločnosti možné, že by sa vrátil socializmus? Čo by sa muselo stať?
LP: Otázka socializmu a vyššej fázy komunizmu ako najvyššej formy humanizmu je otázka hlavne pre filozofiu dejín, teda otázka zmyslu celého historického procesu. Je to buď alebo. Buď vyhrá humanizmus alebo vlčí stav a ľudstvo sa požerie v bitke o zdroje či v jadrovej vojne. Nám humanistom zostáva iba veriť v prvý scenár. Čo sa týka slobody, je to najťažšie uchopiteľný termín a vďaka jeho filozofickej abstrakcii sa veľmi ľahko zneužíva. Na otázku slobody by sme sa mohli baviť hodiny a aj tak by sme neprišli možno na to, čo vlastne sloboda je a či vôbec existuje vzhľadom na našu biologickú determinovanosť a podmienky-okolnosti do ktorých sa rodíme. Toto pripomínal môj obľúbenec Robert Owen. Pre Kanta bola sloboda viazaná na kategorický imperatív, viazaná na princíp rešpektovania slobody druhého a riadenia sa vnútornou motiváciou povinnosti k mravným skutkom. Takáto sloboda dáva ľudskému životu autonómnosť, konanie pre účel o sebe. Ako však pripomína Sandel, ak vyhľadávame iba pôžitky, vyhýbame sa bolesti a konáme ako zvieratá, nie sme v súlade s Kantovým poňatím skutočne, teda autonómne slobodní. Neslobodní ľudia sa podľa Sandela nechajú manipulovať pudmi, aj keď pozerajú reklamy. Takže sú vlastne ovládateľné obete manipulácie, otroci ideológie. Ale keby sme prešli do politickej reality, tak mi je smiešne, keď sa dnešní politici oháňajú víťazstvom slobody. To, že žijeme v slobodnej spoločnosti, je jeden z najväčších podvodov. Sloboda pre štuky, je smrť pre malé ryby, povedal, podotýkam, liberálny filozof Izaiáš Berlin. Neoliberáli ale radi hovoria o slobode, ale to je ich, podnikateľská sloboda. Ak človek nemá naplnené elementárne potreby, tak nemôže žiť ani dôstojný, ani slobodný život. Sandel taktiež pripomína príklad situácie po hurikáne, keď stúpnu ceny elementárnych potrieb. „Slobodný trh“ sa v tomto čase mení na princíp vydierania. Stanovia sa úžernícke ceny a ľudia, ak chcú prežiť, nemajú na výber a musia kupovať. Tento až fundamentálny princíp neviditeľnej ruky pochádza už od Adama Smitha a neskôr ho hájili ľudia ako Nozick, Hájek, Misses. Avšak kritiku voľného trhu nachádzame aj u francúzskeho utopistu Charlesa Fouriera, anglického utopistu a továrnika Roberta Owena či francúzskeho osvietenského filozofa Mablyho. Storočia, ktoré nás delia od tých filozofov sú nepodstatné, princíp sa nezmenil a dnes je táto ideológia niečo ako nové nespochybniteľné náboženstvo. Hlavným argumentom libertariánov je, že akékoľvek zasahovanie do trhovej ekonomiky je v rozpore so slobodou a je založený na donucovaní. Libertariáni odmietajú prijať fakt, že by ľudská bytosť mala prijať aj určitú spoločenskú zodpovednosť. Ale vráťme sa k podstate slobody a dneška. Ako môže byť človek slobodný, ak nemá, kde bývať, čo jesť či nemá na lieky? Iste, priaznivci budhizmu alebo hinduizmu by mi možno teraz dali lekciu o vnútornej slobode. O tom by sme sa mohli baviť v rovine metafyzickej, teologickej, ale rozhodne nie politickej, pretože základ pre slobodu je materiálna základňa. Ak nemáš kde bývať, zamrzneš v mraze, ak nemáš čo jesť, zomrieš od hladu. Po roku 1989 sa slovo sloboda začalo používať totálne chaoticky. A tak sa pletie sloboda neobmedzeného konzumu, so slobodou slova či slobodou náboženského presvedčenia. Ako som povedal v úvode, slovo sloboda je neuchopiteľné. A oni – propagandisti – to veľmi dobre vedia. Ono to tak pekne znie. Som slobodný, žijeme v slobodnej spoločnosti. Ale to je práve tá ideologická mystifikácia, ktorá dokáže dokonale oblázniť mladých ľudí.

Michal Albert: Dnes sa v geopolitike dejú zaujímavé veci. Vražda Solleimaniho na začiatku roka. Teraz vírus v Číne. Čo sa to deje? Je to podľa teba predzvesť nejakej vojny?
LP: Deje sa toho skutočne veľa. Ale nerád píšem proroctvá. Svet sa mení a už sa aj zmenil od roku 2014. Vtedy nastala tzv. informačná alebo hybridná vojna, ktorú rozpútali tajné služby v kooperácii s mimovládnymi organizáciami a liberálnymi médiami. Začalo sa prenasledovanie tých, ktorí si dovolia myslieť inak. Patrím k nim a vedel by som o tom, čo sa mi stalo napísať celú knihu a aj tak by mi možno nikto neuveril, čo sa okolo nás deje. Od roku 2014 stále prituhuje. Kto by si len pred desiatimi rokmi predstavil, že budú súdiť ľudí za názor? Bežní ľudia majú po krk neoliberálnej propagandy a preto sa systém uchyľuje k represiám. Som presvedčený len o jednom, antiglobalizmus je odpoveďou na všadeprítomný neoliberálny globalizmus. Antiglobalizmus je historickou negáciou neoliberálneho globalizmu a negáciou antiglobalizmu bude nová forma pozitívneho humanistického globalizmu. Tak funguje dialektika dejín. Avantgardou dnešných dní je byť antiglobalistom s víziou nového, vyššieho globalizmu, ktorý bude rešpektovať národné špecifiká, ale predovšetkým zabezpečí sociálnu spravodlivosť pre všetkých.

Michal Albert: Bude potrebovať ľudstvo nejakú obrovskú hospodársku krízu, aby sa spamätalo a uvedomilo si, že súčasné zriadenie ich ožobračuje?
LP: V tejto veci som skeptický. Na jednej strane ľudia v kríze kooperujú. Napríklad keď sa stane nejaká katastrofa, v ľuďoch sa môže prebudiť súcit a ten vytvára nové komunitárne väzby a upevní sa kolektivizmus. Na strane druhej, zoberme si opačný extrém – morové epidémie v stredoveku. Tieto patologické javy ukázali to najhoršie v nás. V stave „my“ alebo „oni“ môže človek skĺznuť k Hobbesovskému stavu. A teraz si predstavme preľudnenú Zem, kde dôjdu zásoby potravín. Radšej si to ani nechcem predstavovať, ale tak nejako by vyzeralo peklo na Zemi. Neviem už zaujať konzistentný postoj pri otázke, či kríza vyvolá niečo pozitívne alebo ešte negatívnejšie. Z hľadiska marxistického by mala vyvolať sociálnu revolúciu. Iste. Ale ľudia sú tak indoktrinovaní individualizmom a egoizmom, že sa môže stať opak. Preto sa snažím, ja osobne, veriť v revolučnú transformáciu, teda postupnú premenu systému evolučnou cestou, ktorá by sa vyhla násiliu a chaosu. Avšak koleso dejín si ide svoje, a moje priania nemusia byť v súlade s tým, čo sa naozaj stane. Odpoviem na otázku. Áno. Ľudia by sa mohli spamätať, ale nebolo by už neskoro?

Lukáš Perný

Michal Albert: Veríš vo víťazstvo?
LP: Zvíťazíme iba s optimizmom. My Slováci máme sklon k seba-bičovaniu, lamentovaniu a nadávaniu na to, akí sme. Toto musíme zmeniť. Musíme byť hrdí na svoj národ, a hľadať pozitívne dejinné príklady. Či už to bola Veľká Morava, bernolákovci, štúrovci, davisti, povstania, štrajky a revolty. Aj my máme v našej histórii malé víťazstvá. Castro a Che dobyli Kubu s zopár vojakmi. Ak to dokázali oni, prečo by sme sa nemohli vzchopiť aj my? Nemôžeme sa báť, musíme veriť vo víťazstvo, ale zostávať realistami a nepodliehať naivite. Veď napokon máme to v hymne: Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia… Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu aby sa prebralo. Máme najkrajšiu hymnu na svete. Keby sme sa ňou riadili, tak tu nemáme žiadne logistické centrá pre vojakov Spojených štátov Amerických, elektrárne by boli zase naše a potravinovú sebestačnosť by sme mali na 90% (tak ako v roku 1989) a žilo by to aj v najchudobnejších regiónoch typu Gemer, Orava či Hont.

Máme nádhernú kultúru, máme nádhernú krajinu. Nemecký filozof Herder veštil Slovanom veľkú budúcnosť. Jeho veštba sa naplnila. Slováci mali prvý krát v dejinách vlastný jazyk, boli sebestační a ešte aj v posledných chudobných regiónoch bola práca a dôstojný život. Raz sa nám to podarilo, verím, že sa nám to môže podariť znova.

Michal Albert: Ktorí filozofi inklinovali ku komunitarizmu alebo k nemu mali blízko? Ktorí filozofi ťa ešte inšpirovali?
LP: Tak napríklad kresťanstvo je vo svojej podstate komunitárne a tých filozofov, ktorí smerovali ku komunitarizmu bolo mnoho. Za svoj filozofický vzor považujem Thomasa Mora, svätca, utopistu, vizionára. Druhým významným vzorom je pre mňa Robert Owen a tretím Jean-Jacques Rousseau ako teoretik priamej demokracie. Zo Slovákov Ľudovít Štúr, Samuel Jurkovič a Laco Novomeský. Oslovila ma aj filozofia Tolstého, ale tiež Belinského. Zaujali ma aj ďalšie mená ako Wilhelm Weitling, Bernard Bolzano, Lamennais, Gracchus Babeuf, Mably či Étienne Cabet. Veľa neprebádaného sa nachádza aj vo východnej filozofii. Zo súčasnej filozofie preferujem mená ako Michael Sandel, Alasdair MacIntyre, G. A. Cohen, Noam Chomsky, Slavoj Žižek a mnohých ďalších. Výborne našu dobu opisuje (ako hypermodernú) francúzsky filozof Giles Lipovetsky. Tých filozofov je veľa. Ale nemožno nespomenúť odkaz Kristovho učenia, na ktorý filozofi často zabúdajú. Práve v Kristovom učení sa skrýva podstata humanity. Vieme toho skutočne málo, no môžeme čítať autorov, ktorí sa ku pravde priblížili. Ako som povedal v úvode, nemyslím, že prinesiem na poli vo filozofii niečo nové. Podstatné je, že budem mediátorom veľkých ideí, ktoré napísali múdri ľudia po stáročia. Mojou morálnou povinnosťou je pripomínať ich odkaz.

PhDr. Michal Albert, PhD., Kľúč od…, foto archív L.P. a Martina Inspire