Blog Lukáša Perného

„Ľudská skúsenosť je neprenosná, získava sa iba prežitím udalostí. Ak sa nezachytí, stratí sa. Ctím si čistý papier, na ktorom môže vzniknúť myšlienka, ktorá pohne svetom. Ak si ju nevšimnete, odletí ako motýľ a viac sa nevráti. … Z neba letia snehové vločky, každá prináša myšlienku. Zapíšem si ich skôr, ako sa stratia na zemi. Každý deň je novým začiatkom. Nemožno robiť zlo, aby z toho bolo dobro. Treba byť úprimný, pravdivý a radostný, veď žijeme čas nádeje. Treba rozvíjať talent a mozog, je v ňom veľa voľných neurónov,“ píše nekonečný optimista, šoumen, kľúčová tvár Spolku slovenského spisovateľov (dalo by sa povedať, dúfam, že sa neurazí, aj maskot tejto spisovateľskej organizácie a rovnako aj PI klubu, teda klubu pezinských intelektuálov), významný a medzinárodné úspešný matematik, diplomat a bývalý podpredseda vlády SR, spisovateľ a hlavne, a to dávam hrubým, dobrý človek Doc. RNDr. Jozef Mikloško, DrSc.

Napísal 260 blogov na SME, 165 na Postoji a 146 na Pravde, jeho statusy si prečítalo 450 tisíc ľudí. To je snáď jeden z najaktívnejších a najčítanejších spisovateľov a súčasne dôchodcov v slovenských dejinách.

Tento blog píšem riadiac sa myšlienkou autorom hore uvedenou, teda, že ak sa niečo nezapíše, tak sa to stratí. Skúsim tento blog napísať rovnako úprimne, teda v štýle Jozefovom. S Jozefom som sa zoznámil na pôde Spolku slovenských spisovateľov, kedysi v pradávnych dobách tesne po vydaní UTOPISTOV a ukončení PhD. štúdia, tuším to bolo v roku 2021. V tom čase som bol (dočasne) šťastne zamilovaný do kudrnatej krásky z východu a fungoval som medzi Bratislavou a Prahou, a bol som na akomsi rázcestí, či zostať v Bratislave alebo v Prahe. So Spolkom nemám najlepšie skúsenosti (spisovatelia sa pri schôdzovaní veľmi radi hádajú a robia veľmi zlé rozhodnutia, lebo nie sú menežéri, ekonómovia, ani marketéri), no vďaka Jozefovi sa aj tie najkonfliktnejšie situácie premenili na humor. Už vtedy som vedel, že mi tento človek bude svojou veselou povahou blízky, a to dokonca dalo by sa povedať nad-ideologicky. Obaja sme krstení a birmovaní katolíci, ja ľavičiar (kamaráti si robia zo mňa srandu, že katolícky komunista), Jozef (nazvime to) sociálny konzervatívec, no v kľúčových veciach spoločenských sa väčšinou zhodneme. Obaja sme eklektici a často spájame aj pre bežného človeka nespojiteľné. Navyše, a za to Jozefa špeciálne chválim, na pôde PI klubu tvorí originálny ekumenizmus, kde spája ľavičiarov, pravičiarov, katolíkov aj evanjelikov, a to sa v dnešnej (médiami a marketérmi) rozdelenej spoločnosti cení dvojnásobne.

Keď píšem tieto riadky, ešte stále neviem, či to bude recenzia, reportáž z podujatia alebo dvoj-recenzia, možno kombinácia alebo skôr niečo medzi esejou, causerie, entrefiletom, črtou, a glosou, ako kedysi označil moje texty z pripravovanej (a vďaka v t. č. FPU za Kovalčíka neschválenej knihy) kulturológ Dalimír Hajko.

Uvedenie knihy Jozefa Mikloška v Teatro Colorato v Bratislave

Každopádne, v sobotu 18. 4. nejaký osol zazdieľal správu, že Jozef nie je medzi nami. Úprimne poviem, že ma to spočiatku vydesilo, no v tej istej minúte som si povedal, že to určite bude hoax (jednak, veď sme si včera písali a jednak, veď Jozef je nezmar, takže určite žije). A keďže Jozef asi minútu potom, čo mi túto správu poslala kamarátka, zazdieľal pozvanie na nedeľné podujatie, ihneď mi na duši odľahlo. Jozef si aj z tohto na samotnom podujatí urobil srandu, čo len dokazuje ako je nad vecou. O to väčšiu radosť som mal, keď som ho uvidel živého, zdravého a vysmiateho na uvedení knihy. Aj zo smrti si Jozef uťahuje, no súčasne sa nad ňou s hlbokým filozofickým až teologickým rozsahom zamýšľa. Zacitujem novú knihu:

„Je to dobre vymyslené – nikto netuší, kedy odíde do večných lovísk. … Cítime, že starnutie a umieranie nesú v sebe akúsi krivdu nenaplneného života, v ktorom sme ešte veľa nestihli. Je to ako v knihe Taliana Dina Buzzatiho Prišli z púšte. Čítal som ju už dávno, ale na hlavnú myšlienku si pamätám. Mladý dôstojník má veľké plány. Na krátky čas ho pošlú strážiť bezcennú hranicu, kde sa roky nič nedeje. Dôstojník tam zostáva a čaká na svoju príležitosť. Na sklonku života pochopí, že čakal márne. Keď zomiera, na hraniciach začína dlho očakávaný konflikt. Stratený život, tento pocit prežívajú mnohí. 40 rokov sme nemohli, teraz môžeme, ale odchádzame. … Celý život je prípravou na tento moment. Ľudia vraj žijú vo svojich deťoch, vnukoch, vo výsledkoch práce, v spomienkach? Znie to pekne, ale čo, keď aj posledný svedok odíde? … Veriaci to majú v niečom ľahšie a v niečom ťažšie. Dodržiavanie Božích prikázaní nie je jednoduché, najmä keď mnohí žijú, zdá sa spokojne, aj bez nich. Pred smrťou to však majú veriaci ľahšie. Vedia komu uverili, že Boh je milosrdný a prijme ich k sebe, aj keď počas života mnohé zostáva tajomstvom. Zdá sa, že o našom živote rozhodovali náhody. Pár okolností, ktoré sa vtedy nezdali dôležité, ovplyvnili naše povolanie, partnera, deti, priateľov, ponuky a šance. Stál nad tým však Niekto, kto si nás vymyslel, stvoril pre veľké veci, má nás rád a chce nám dobre.“

Deti, vnúčatá a pravnúčatá mu pripravili nádhernú oslavu spojenú, skutočne slová vyššie uvedené, že ľudia žijú aj vo svojich potomkoch, som videl na vlastné oči (všetci podedili nekonečný Jozefov optimizmus a talent). Bolo to veľmi utopické. Zaznela flauta, husle, ľudové piesne, talianske piesne, opera, umelecký prednes, vlastná prozaická tvorba, multimediálna prezentácia Jozefovho života, no proste skutočná pocta. Radosť mať takú šikovnú a vďačnú rodinu a Jozefovi to zo srdca prajem. Potomkovia po Jozefovi zdedili talent, zmysel pre humor, kreativitu, ale aj charizmu. Pripájam video Rity Mikloškovej, nádhera.

Podujatie miestami vyznelo ako z Jakubiskovho alebo Ballekovho magického realizmu. Jeden zo synov poznamenal, že vonku sa spustila búrka, takže tí, ktorí prišli načas, prišli presne, hoc dodal, že sám Jozef meškáva, takže budú benevolentní. Onen magický realizmus tomu dodal, aj Jozef Mikloško ml., súčasný komisár pre deti, ktorý zdedil po otcovi humor, šoumenstvo, ale aj kreativitu, keď pomocou umelej inteligencie oživil staré rodinné fotografie.

Jozef Mikloško reční na podujatí pocta Ladislavovi Ballekovi (zľava autor, predseda Matice Marián Gešper, Deana Jakubisková, Eduard Chmelár, Dalimír Hajko, Jozef Migaš, Martin Muránsky)

***

Ako sa hovorí, v šuplíku, som mal pripravenú recenziu na jeho predchádzajúcu knihu. Využijem túto príležitosť na popularizáciu Jozefových ideí a doplním ju do tohto blogu.

Čo robíš, rob naplno, dôležitejšia je snaha ako výsledok. Treba byť radostným a veselým, nikoho nezavrhnúť, nezávidieť, nalomenú trstinu neodlomiť, tlejúci knôt nezahasiť, odpustiť, zabudnúť a pamätať si dobré. Niekedy stačí jedno stretnutie a človeka dáme navždy do zvláštneho regálu. Negatívne vlastnosti sú depresívnosť, ľutovanie sa, ľahostajnosť, amaterizmus, vysoké nároky a nízke schopnosti, hľadanie chýb len u druhých, nie u seba. Treba mať korene a krídla, ktoré nám pomôžu skúmať zmysel udalostí.

Jozef Mikloško

Priestor, čas, večnosť, viera, Boh, ženská krása, optimizmus, tvorba a radosť zo života. V tomto okamihu som si prelistoval knihu dobrého človeka, optimistu a srandistu, matematika, politika a spisovateľa docenta JOZEFA MIKLOŠKA. Jozef Mikloško (ovešaný titulmi RNDr., DrSc., Doc.) je známy predovšetkým ako politik, súčasne je medzinárodne významným matematikom a spisovateľom, dalo by sa povedať, že jedným z najväčších šoumenov Spolku slovenských spisovateľov.

Je pre mňa česť, že sa stal tiež členom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, a to len prednedávnom na spoločnom multižánrovom podujatí v Galante, kde obrazovú sekciu zabezpečil komjatický spolu-rodák Stanislav Harangozó. Bola to už druhá diskusia s touto pozoruhodnou osobnosťou (prvá sa konala 6. októbra 2022 na pôde bratislavskej Matice). Vtedy sme sa bavili o jeho novej knihe Sedem statočných na siedmich pahorkoch Ríma.

Knihu som si prelistoval a je presne taká ako autor. Mimoriadne optimistická, číta sa s ľahkosťou, plná inšpirácií, dobrej nálady, tvorivosti, mnohých mien známych aj zabudnutých, osobného striedajúceho sa s verejným, ale aj rozpoltenosti a roztrúsenosti myšlienok, ale taký je Jozef a preto ho máme radi. Prečítate ju za dva hodinky, no nájdete v nej obrovské množstvo inšpirácií, vrátane zaujímavej fotografickej prílohy, ktorá je spojená s autorovou kreativitou.

Čo robíš, rob naplno, dôležitejšia je snaha ako výsledok. Treba byť radostným a veselým, nikoho nezavrhnúť, nezávidieť, nalomenú trstinu neodlomiť, tlejúci knôt nezahasiť, odpustiť, zabudnúť a pamätať si dobré. Niekedy stačí jedno stretnutie a človeka dáme navždy do zvláštneho regálu. Negatívne vlastnosti sú depresívnosť, ľutovanie sa, ľahostajnosť, amaterizmus, vysoké nároky a nízke schopnosti, hľadanie chýb len u druhých, nie u seba. Treba mať korene a krídla, ktoré nám pomôžu skúmať zmysel udalostí. … Čo vyvoláva veľký mesiac nad lesom, vôňa sena, more hviezd aj miliónov rokov stará kvapka jantáru? Radosť po bolesti môže prísť náhle… kvet môže vykvitnúť aj v tmavej miestnosti… Robme najprv potrebné, potom užitočné a nakoniec príjemné.

Jozef Mikloško

Vybral som si niekoľko jeho citátov, ktoré ma zaujali a spýtal som sa umelej inteligencie, ktorú sám aktívne vyvíjal ešte keď bola „v plienkach“, teda kedysi v 80. rokoch, 20. storočia, čo z týchto citátov vyplýva. Zacitujem ju, nakoľko by som to sám nenapísal lepšie:

Krátke aforistické výroky („čo robíš, rob naplno“, „nezáviď, odpusti“) nadväzujú na tradíciu kresťanského humanizmu a stredoeurópskej mravnej eseje. Text má normatívny charakter – formuluje ideál človeka. Úvahy o starobe, smrti, spomienkach či nepochopených udalostiach vytvárajú autobiografický horizont.

Autor tematizuje časovosť života a oneskorené porozumenie vlastnej skúsenosti. Silná prítomnosť náboženského motívu (Boh, Desatoro, „bod Omega“) ukotvuje text v kresťanskej filozofii dejín a eschatológii. Ide o meditáciu nad zmyslom bytia, nie systematickú teológiu. Reflexia porevolučného vývoja po roku 1989, kritika konzumu, polarizácie a morálneho relativizmu patrí do žánru angažovanej eseje.

Mikloško stavia do centra aktívnu dobrotu: konať veci naplno, s radosťou a bez zatrpknutosti. Morálny ideál je definovaný negatívne (nezávisť, nelamentovanie, neľahostajnosť) aj pozitívne (odpustenie, schopnosť vidieť dobro). Autor predstavuje praktickú etiku všedného dňa, ktorá je jednoduchá vo formulácii, no náročná v realizácii.“

Ako som tušil, tak aj AI analyzovala správne hĺbku týchto ideí, v ktorých je fúzia praktickej etiky všedného dňa, filozofia radosti zakorenenej v realite, stoicko-kresťanské prijatie konečnosti, existenciálny realizmus či adaptácia tradičných hodnôt do digitálnej modernity.

Uvádzam pre zaujímavosť niekoľko analyzovaných, obľúbených citátov:

💬 V starobe treba robiť to, čo ťa zaujíma, udržovať si dobrotu, múdrosť a úprimných priateľov Odchádzať treba s radosťou v srdci.
💬 Pri stretnutí so smrťou nemožno byť flegmatik. To, čo včera malo hodnotu, sú dnes smeti, všetko necháme a ideme – Arrivederci!
💬 Neraz som prežil udalosti, ktorých zmysel som pochopil až po mnohých rokoch. V každom živote zostáva všeličo nevyjasnené.
💬 Dnes píšem, čítam, hájim svoju pravdu, citujem zaujímavé články, propagujem svoje, píšem blogy, statusy, knihy a diskutujem na internete so svetom. Čo nemôžem zmeniť beriem s humorom. Je čas práce a oddychu, čas veselosti a smútku, čas života a umierania. Pre všetky tri obdobia je dôležitá krása, vzdelanosť a láska.
💬 Človek, ktorý má rád krásu, nemôže zabudnúť na ženu, veď Boh nestvoril nič krajšie.
💬 Slovensko sa nedá pochopiť bez znalosti jeho histórie.
💬 (po roku 1989) sme mali možnosť žiť v pravde, ale objavil sa nacionalizmus, egoizmus a západná šoková terapia… Myslenie ľudí sa zmenilo len iba málo… Vlak kapitalizmu v úpadkovej fáze sa už vtedy pohol, nikto z blízkych v ňom nesedel a nesedí. Nežná revolúcia prispela aj k veľkým sociálnym rozdielom, k rastu nezamestnanosti, návratu starých štruktúr… tlaku reklamy, konzumnej antikultúre… Ak demokracia a politika sú založené iba na princípe väčšiny, nie na mravnosti, takýto systém sa zasa zrúti. Sloboda má svoje hranice – nie všetko, čo je možné, je aj nutné. Naše putovanie do zasľúbenej zeme sa zmenilo na veľkú názorovú polarizáciu Slovenska… Stále musím veľa času stráviť bojom s neschopnými a závistlivými ľuďmi, aj keď som presvedčený, že tých iných je väčšina, len sú ticho a treba ich trpezlivo hľadať.

💬 Dnes, v polarizovanom a rozvadenom svete, je prvoradou úlohou zabrániť vojne.
💬 Poznať Boha je snahou pochopiť štvrtý rozmer. Boh nemá rád ľahostajných ľudí… Ľudský život je skok do priepasti, ktorý sa v poslednej chvíli zastaví na lane Božej lásky. Denne mu za to ďakujme.
💬 Palmanova aj Svätý Jur majú 5500 obyvateľov, my však nemáme blízo more.

(pozn. Palmanovu uvádzam ako architektonicky utopické mesto podobné Campanellovmu Slnečnému štátu v knihe UTOPISTI)
💬 Nitra má sedem pahorkov, Rím to po nej prevzal.
💬 Kristus mal židovskú matku, radoval sa z viery rímskeho vojaka, bol priateľ Grékov, nechal si pomôcť Afričanom, bol láskavý k Samaritánke. Spása človeka nezávisí od našej rasy, národnosti a náboženstva.
💬 Cieľ človeka byť zdravý, pracovať, mať sa dobre, byť úspešný, veľa cestovať atď. je dobrý, ale hlavná v živote by mala byť viera v Boha, pamätanie na Desatoro a vedomie, že ak príde bod Omega, život sa nekončí, iba mení.
💬 Slovensko je ohrozené najmä ľahostajnosťou, povrchnosťou a neznalosťou. Kto bol dlho otrokom, nedokáže byť zrazu slobodným.
💬 Informačne orientovaná spoločnosť sa rýchlo zmenila na spoločnosť, ktorá sa zabáva a konzmuje.
💬 Písanie tejto jedenástej knihy mi robilo radosť, ktorá trvala príliš dlho. Keď som zaspával, tešil som sa na ráno. Keď mi v noci napadlo niečo pekné, hneď som si to zapísal. Hľadám ľudí, ktorí veľa prežili, veľa vedia, a skôr než odídu, mali by to povedať aj iným.
💬 Ak si o starobe začal dumať, až keď ti klope na dvere, nebudeš to mať ľahké. Keď si neurobil nikomu nič zadarmo, nevychováš k tomu ani svoje deti. Pekný zážitok a myšlienku si treba hneď poznačiť, zajtra sa stratí jej čaro a bude z nej iba slabý čaj. Tvorivosť sa vzdáva posledná.
💬 V noci sa teším na ráno, ráno na deň, večer na noc. Tvrdý zápas za lepší svet sa nikdy nevyhrá a nikdy sa neskončí. Život je hra, v ktorej raz vyhráš a inokedy prehráš. Už mi nevadí, keď ma pokladajú za dinosaura. Aj keď veľa zostáva tajomstvo, raz sa všetko dozviem.
💬 Odteraz sa budem viac smiať, veď každý deň mám sobotu.
💬 Posledný signál pred stretnutím s veľkým svetlom bude ľahší pre tých, ktorí v neho verili.
💬 Vraj v okamihoch odchodu sa pred nami začne odvíjať film o našom živote. Keď som minule v záhrade padol, počul som vtákov, videl modré nebo, cítil slnko, ale film sa neodvíjal. Bol som chvíľu v nirváne, ale vrátil som sa späť.

Ako možno vidieť z uvedeného, AI sa nemýlila. Jozef Mikloško patrí naozaj k všestranným mysliteľom, ktorého myšlienky sú skutočne plné inšpirácie, optimizmu, humoru, kritiky, ale aj pokornej kresťanskej viery, že naše konanie niečo vyššie presahuje. Je pre mňa veľká česť, že autora poznám osobne, a myslím, že by mal byť pre všetkých seniorov svetlým príkladom toho, ako prežiť jeseň života v radosti, v inšpiratívnom a tvorivom duchu. Tieto riadky som písal tesne pred uvedením jeho novej knihy Ľudia a doba II. v nedeľu 19. apríla 2026 o 14:10.

***

Keby sa dvadsaťpäť 81-ročných dedkov každej generácie postavilo do radu, prvý by mal narodeniny v roku narodenia Ježiša Krista.

Pri príležitosti 75. výročia spolupráce ČĽR a SR, veľvyslanec Číny na Slovensku J. E. Cai Ge, otvoril festival čínskej filmovej tvorby. Privítal nás po slovensky a vyslovil potešenie z rastúcich kontaktov so Slovenskom. Bol som rád, že veľmoc, v ktorej mestá sú väčšie ako Slovensko, si nás ctí.

Krajiny V4 slabo spolupracujú. Treba zorganizovať V4+, aj s Rakúskom, Chorvátskom, Slovinskom, Srbskom, Rumunskom, Bulharskom a talianskou Venezia Giulia. Na konferencii BRICS v Kazani boli hlavy 36 štátov, aj Čína, India a Rusko. Tieto krajiny majú väčšinu obyvateľov Zeme, aj majoritu v HDP. USA a krajiny EU tam nikomu nechýbali. V bojoch na Ukrajine zbytočne zomierajú každý mesiac tisíce mladých na oboch stranách. Od r. 2014, ale aj predtým, sa do toho plietlo NATO. Rakety s dlhým doletom môže púšťať iba ten, kto provokuje 3. svetovú vojnu. Kto ju chce, nech sa hlási do prvej línie.

Je pondelok 20. apríla 2026 a píšem tento blog. Je veľmi dobré, že Jozef píše knihy. Myslím, že je dokonalým príkladom ako prežiť jeseň života v duchu kreatívnom, optimistickom, ale aj zmysluplnom. Aj nová kniha ĽUDIA A DOBA II., ktorú som ešte nestihol dočítať, no som približne v polovici, je v podobnom duchu ako kniha vyššie recenzovaná. Občas sa Jozef opakuje, ale to mu odpustíme, lebo ho máme radi.

Po prvom prelistovaní by som ju zhodnotil nasledovne. Je všestranná ako Jozef. Nájdeme v nej filozofické myšlienky o živote a o smrti (etika každodennosti), hudobné inšpirácie (v tejto knihe nájdeme množstvo hudobných motívov napr. Čajkovského, Šostakoviča, Mahlera, Dvořák, Mozarta, Jesus Christ Superstar, talianska hudba, kresťanská hudba atď.), meditácie o viere a živote (Vianoce, pašie), cestovateľské zážitky (Taliansko, Rusko, Čína, Japonsko), biografické motívy (spomienky na detstvo, rodičov, rodinný život, Rím, Nitra a kalvária, Skalica, kalvárske olympiády a šport, Budmerický kaštieľ), ale aj množstvo chaotických myšlienok, ktoré sú súčasne veľmi podnetné (napr. pocta vínu Oliver Iršai a príbeh ako vzniklo, prísne tajné zásady života).

Na podujatí vo Sv. Jure

Odporúča divadlo (Malé ženy), filmy (Všetky moje deti), výtvarné umenie (Caravaggio) a nezabúda ani na poctu literátom (Pasternak, Soleženicin, Budin, Steinbeck, Seifert, Tilhamér Tóth, Wolker, Majakovskij, Jurík, Tolstoj, Voznesenskij, Turan, Puškin, Dilong, Strmeň, Feldek, Gorkij, Jesenin, Ščipačov a mnohí, mnohí ďalší). Dotkne sa aj politiky a to mimoriadne kriticky k tomu, čo je dnes kritizovať zakázané.

Nechýbajú ani osobnosti duchovenstva (Špidlík, Ján Bosco, Vella Elias, pápež František Bergolio, Lev XIV.), ale aj významné osobnosti slovenských dejín (Jozef Murgaš). Mimoriadne citlivo opisuje svojich zosnulých kamarátov, súčasne osobnosti slovenskej kultúry (Anton Hykisch, Alexander Jablokov, Ľuboš Jurík), ale aj vlastných rodinných príslušníkov (matku, otca, brata).

Záver knihy patrí rodinným fotografiám. Jozef je tak osobnosťou, ktorá osobné a rodinné spája s verejným, život doslova ako otvorená kniha.

Jozef Mikloško je príklad človeka, ktorý aj vo veku 87 rokov žije aktívny kultúrny, kreatívny a súčasne zbožný, skromný život plný radosti. Mal by byť príkladom pre všetkých seniorov, najmä tých rezignovaných, znudených a depresívnych, že dôchodok a staroba sa dá prežívať s veselosťou, radosťou a vôľou žiť.