V priestoroch Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach sa uskutočnila prednáška pri príležitosti 214. výročia narodenia a 150. výročia úmrtia Jonáša Záborského. Podujatie zorganizoval košický Dom Matice slovenskej v spolupráci so Slovenským literárnym ústavom MS a Kulturologicko-filozofickým odborom MS. Prednáška vychádza z biografického článku, ktorý bol publikovaný na stránke Matice slovenskej, ktorý bol rozšírený a doplnený o zaujímavé citáty. Sála košickej Štátnej vedeckej knižnice bola plná, prednášky sa zúčastnilo okolo 60 ľudí.
Jonáš Záborský bol evanjelický a neskôr katolícky farár, spisovateľ, dramatik, poet, satirik a publicista, ktorý patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej literatúry a národného života — geniálny majster spoločenskej kritiky, ktorej odkaz je aktuálny aj v 21. storočí. Napriek životu medzi veľkomestom (Halle, Viedeň) aj biedou slovenskej dediny napísal väčšinu svojich diel vo Župčanoch, kde strávil svoje najplodnejšie roky. V prvom období Matice slovenskej pôsobil ako jej jednateľ, keďže miestne odbory ešte neboli povolené a Matica sa opierala o sieť svojich dôverníkov v regiónoch. Záborský je známy ako jeden z prvých, ktorí predznamenali realizmus v slovenskej literatúre, a to prostredníctvom irónie, humoru a ostrého pohľadu na spoločnosť svojej doby.
PREPIS PREZENTÁCIE
„Kto si sám nevie byť pánom…
…nedočká sa vlády!“– Jonáš Záborský
Jonáš Záborský (* 3. február 1812, Záborie – † 23. január 1876, Župčany) patrí k zjavom v slovenských literárnych dejinách, ktorého azda ani nemožno zaradiť. Patril ku generácii romantických evanjelických štúrovcov, s ktorými viedol spor ako zástanca klasicizmu. Ako jediný štúrovec konvertoval na katolicizmus (Podhradský na pravoslávie pozn.), po matke bol katolík, po otcovi evanjelik. Písal vtipne proti neduhom dobovej spoločnosti, mal zmysel pre seba-iróniu. Venoval sa tiež dejinám, žurnalistike, filozofii, písal poéziu, náboženské práce a výrazne sa zaslúžil o rozvoj slovenskej drámy. Často až búrlivý hnev, ale aj zmysel pre komickosť patrili k jeho životnému pocitu, pocitu človeka, ktorý takmer celý život prežil v sporoch a protirečeniach. Záborský je jeden z mála autorov 19. storočia, ktorého komediálne diela ako Dva dni v chujave či Chruňo a Mandragora, majú nadčasovú vtipnosť aj pre dnešok.
UKÁŽKY ZO ZÁBORSKÉHO HUMORU
FAUSTIÁDA
„…moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa.“
„Možno, že i samé úrady prejmú starosť o to, kam sa má podieť dielo, nesúce samý nebezpečný kontraband, ako keď Andraščík vydal svoj „Pálenčený šenk“. Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia.“
„…vtipkujúc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete… Keď srdečné vzdychy moje stretly sa s úškľabkami, nadišla ma v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom. Musel som sa vysmiať sám, keď ma vysmiali tí, za ktorých som plakal; a od toho času ani ústa sa mi nezatvárajú…“
„U Číňanov kypí už oddávna učený spor, so všetkým možným natriasaním vrkočov, o vzniku tupomyseľných obrov. Jedni z nich učia, že ich boh ušuľkal z hliny ešte pred Adamom; druhí, že až vtedy, keď už oľutoval stvorenie človeka. Ja sa pripojujem v tomto učenom spore k stránke posledných, s tým jedine rozdielom, že za látku, z ktorej boli stvorení obri, nepovažujem hlinu, lež výpary pálenkou rozohriatej obraznosti, s hojným prídavkom nevedomosti.“
„A pousiloval som sa, aby Župčany staly sa povestnými od Švine až po Prešov.“
„Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.“
„Aké to dobrodenie pre vás, Slováci! Znám vašu hospodárlivosť pri kupovaní a šetrenie očí pri čítaní kníh. Teraz sa vám poľahčí. Oželejete raz navždy pár krajciarov za „Faustiádu“ a budete potom dišpenzovaní od kupovania a čítania kníh na večné časy.“
„Potom chcel som sa dodriapať na profesorskú katedru. Nešlo ani to. Ej, no! Budem teda profesorom profesorov. A zahanbil som šťastne všetkých neprajníkov. Ako profesor bol by som vykladal chlapcom diela cudzie: teraz budú vykladať profesori moje.“
„Kto túto knižku prečíta, iných čítať nepotrebuje. Lebo tu je všetka múdrosť práve tak, ako v Koráne.“
„Toľko našej predmluvy. Kladieme ju preto tu napredku, aby na konci maly miesto pomluvy. Prosíme ale pánov recenzentov, nech ráčia nakuknúť i do diela, keď už recenzie budú mať hotové; leda žeby teraz uznali za dobré uverejniť ich pred dielom samým, ako sa stalo pri Múdrosti života.“
CHRUŇO A MANDRAGÓRA
„Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore. Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka tak, že vyvolená jeho srdca nič o tom nevedela. Chodieval každodenne na vežu a odtiaľ miloval urodzenú pannu Mandragoru. Keď sa zjavila na dvore, v záhrade, alebo v okne, on bozkal svoju ruku, fúkol na to a tak jej posielal svoje poľúbky. Doma potom napísal zamilované verše, chcejúc prinajmenej tak osláviť svoju Mandragoru, ako Petrarca Lauru, Kollár Mínu. … „V tomto bol majster. Znelky a madrigaly jeho dokázaly by učiniť všetkých ľudí zamilovanými, nevynímajúc ani mníchov. Pred jeho Mandragorou len kľaknúť a vzývať. Ale do kaštieľa ísť a vyjaviť city srdca svojho, na to nemohol sa odvážiť. Odkladal s tým so dňa na deň, s týždňa na týždeň. … „Vždy bol plný najväčšieho nepokoja, keď už čas prichádzal, a len vtedy mu trochu odľahlo, keď ho odložil zase naďalej. Taká je láska!“
CHUJAVSKÁ DYSTÓPIO-UTÓPIA,
ŠTIPĽAVÁ AKO PAPRIKA
Popis: Satirické dielo Dva dni v Chujave nie je len komédiou, ktorá paroduje slovenské spoločenské pomery 19. storočia, ale projektuje aj (v druhej časti diela s podnázvom Deň pekný) akúsi utopickú víziu, ako by to tu mohlo vyzerať, keby sa Slováci začali aktívne spolčovať a pretvárať svoje obce a mestečká so záujmom o veci verejné. Záborský tvrdo kritizuje hriechy nášho národa, našu servilnosť, poddajnosť, sklon slúžiť otrokárom. Zároveň však dodáva, že žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Záborský v diele pripomína, že nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti a očakávať spravodlivosť od pánov prirovnal známemu porekadlu „vrana vrane oko nevykole.“ Jediným liekom podľa Záborského je zomknutie sa pretože „pri terajších pánoch sa spravodlivosti nedovoláme.“ Neustále rojčenie nie je riešením. Hlavným a spoločným znakom jeho diel je mimoriadne kreatívne využitie slovenského jazyka predovšetkým v humoristickom, sarkastickom a ironizujúcom až seba-ironizujúcom kontexte. Využíval tiež autobiografické prvky a pracoval tiež s historickými faktami. Dielam nechýba ani filozofický rozmer a sociálna kritika. Vo svojej chujavskej utópii projektuje ideálnu obec, v ktorej fungujú spolky, obyvateľstvo sa zbavilo dlhov, chudoby a apatie práve prostredníctvom spoločnej patricipácie.
„Kožuch. Blčí mu i teraz lieh z tučnej červenej tvári. Tento korheľ rád majstroval každého, drkotal vždy, čo mu slina priniesla na jazyk, bol dosť drzý postaviť sa i vrchnosti. Bol by mohol platiť za ochrancu pravdy, platil však len za prvého bezočivca a podliaka v obci, ktorý už kúty všetkých žalárov povytieral, s každým sa vadil, hrdloval, i vlastnú matku za vlasy povláčil, pritom i kradol. Mlel ústami a robil oškrdy, rehotal sa, prekáral každého i podnapitý Zajac so slamenými ostrohami.“
„I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boly prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety: potom boly by tým všetky poľné obce, keby ich vlkolaci dáviť prestali.“
„Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou.“
ŽIVOT
Jonáš Záborský sa narodil v roku 1812 do zemianskej rodiny a vzdelával sa na základných školách v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 – 1821.
„Prvým mojím učiteľom bol v Záborí muž, ktorý v lete pásaval dedinské voly, v zime učieval deti. Ale pri domácom cvičení naučil som sa do roka čítať a písať po slovensky, po latinsky a maďarsky. Na druhý rok dali ma už do hornojasenskej školy, kde sa počali pedagogické nezmysly so mnou vystrájať. Rechtor mi hneď pri príchode vručil latinsky písanú latinskú gramatiku. Musel som sa hneď učiť s ukrutným namáhaním, quot sunt partes orationis bez toho, žeby mi bol jedným slovom vysvetlil, čo sa učím, alebo žeby som bol slovíčko z toho rozumel. Vychodil som v Jasene len rok. Potom vychválil ktosi pred rodičmi učiteľa v Záturčí ako výtečného profesora. Dali ma teda k nemu. Ale môj „profesor“ tiež nič iného nevedel, ako vykázať z Donáta, toto sa naučíš, a potom za každú chybu pamäti hrozne prútovať. V prúte ležalo celé jeho pedagogické umenie, ktoré tým ukrutnejsie vykonával, že bol súčasne znamenitý korheľ.“
Zo Záboria sú aj spisovatelia Juraj Záborský (* 1770 – † ) a Alexander Záborský (* 1775 – † ).
V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri.
„Učil som sa akúsi históriu Uhorska, ale to bolo len bezduché vypočítanie kráľov a rokov. Učil som sa adíciu, subtrakciu atď. na bilióny a kvadrilióny, ale to by som si nebol vedel porátať, čo príde za 18 mechov otrúb po 18 grošov. Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok neukázali, nieto nerasty, byliny, živočíchy in natura. Nebolo to nič iného ako pustý slovník latinských a maďarských mien. … Podelení na skupiny, na Liptákov, Turčanov, Gemerčanov atď., trávili celé dni a noci vysedávaním, fajčením, kartami a pijatikami. Ja som sa vzďaľoval takýchto spolkov; preto som platil za netovarišského osoblivca.“
„Keď som postúpil do filozofie, ktorá vtedy trvala dva roky, dal som sa zapísať do slovenskej spoločnosti, založenej Slavkovským, opatrovanej profesorom Benediktym. Stalo sa to len z nahovárania spolužiakov; preto som i vystúpil po roku. Benedikty povolá ma v tejto záležitosti k sebe a tázal sa ma, prečo som vystúpil? „Preto,“ odvetil som, „že po slovensky viem, koľko vedieť potrebujem.“ „Či tak?“ pokrútil nad tým hlavou ľúbezný, všeobecne milovaný a ctený muž. „Teda to len chlieb treba mať pred očima?“ To bol pre mňa hlas z neba. Od tej chvíle zmocnila sa ma taká národná horlivosť, že sa stala smerodajnou pre celý môj život, podnetom všetkých mojich ďalších skutkov a postupov, keď ten potom, ktorý ma podnietil, opustil národ.“
„Mal som nastúpiť tú cestu, ktorú u nás vôbec nastupujú zemania, študovať práva. Myslel som ale, že ako svetský človek k ničomu neprídem, ak nezapriem národ. Potom sa mi tak zdalo, že tíšina oltárov je najpríhodnejšia pre práce literárne, na ktoré som teraz už pomýšľal. Zanechal som teda započaté už štúdiá právnické a odhodlal som sa k opovrhnutej teológii, k chudobnému stavu duchovnému.“
V rokoch 1829 – 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.
„Na štúdiá teologické odobral som sa r. 1832 do Prešova, kde Anton Muňay sám jediný všetky prednášal, ako to už vtedy bývalo… Pri odchode z Kežmarku uložil som so Srnkom už na tristo kníh počítajúcu slovenskú knižnicu do knihovne gymnaziálnej. Boli to sčasti dary Čechov, sčasti našimi peniazmi zakúpené diela. Zmizli potom hneď bez stopy. Nepriaznivá ruka zničila všetko úplne.“
„Teologické štúdiá som nezavŕšil. Lebo mal som pevné predsavzatie navštíviť ešte daktorú z nemeckých vysokých škôl, keď si peňazí uzbieram… S týmto úmyslom prijal som počiatkom r. 1835 superintendentom Pavlom Jozeffym ponúknutú mi kaplánku v Pozdišovciach, v župe zemplínskej.“
Následne pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach…
„Nenávidel ma, i jeho pajtáši, pre môj panslavizmus a že som nechcel vysedávať s nimi pri kartách.“
V rokoch 1839 – 1840 študoval v spoločnosti Ľudovíta Štúra na významnej univerzite v Halle.
Počiatky písania hodnotí takto:
„Ohyzdné šprihaniny týchto odrodilcov na Slovákov dali nový smer mojej literárnej činnosti. Rozhorčený ich rečami, napísal som ódu Na Slovákov. Nesmel som ale ani pomyslieť, že by to bolo práve básnictvo. Lebo nič som si menej nepripisoval ako básnické schopnosti. Poslal som teda ódu, keď ma i po čase akosi prenikala, Kollárovi s doložením, že ju mám od jedného spolužiaka, že chce vedieť, čo o nej súdim, ja ale že sa uznávam za neschopného súdu. Prišlo mi neočakávane, keď Kollár ódu pochválil a zaklínal ma, aby som mu udal pôvodcu. Dal ju súčasne hneď vytlačiť v Zore na rok 1836 pod vymysleným menom Magurského. Súd obdivovaného Kollára nemohol mi byť ľahostajným. Odvrhol som teda slovíčkarskú nemeckú filozofiu a chopil som sa vcele lýry. … Písal som však okrem ód i bájky. Tieto zase pochválil učený Adam Hlovík, giraltovský farár a senior. Písal mi, že ich hneď dal synom svojim učiť sa spamäti. Nová pohnútka k básnickému spisovateľstvu.“
Následne sa presúva do Halle.
„…a šiel som na univerzitu hallskú, majúc pred očima väčšie zdokonalenie i skúsenosť. … Halle pri Sále je mesto veľké, ale neúhľadné a chudobné. Domy sú bezmála všetky drevené, hoc na viac poschodí zbudované. … filozofické Nemecko chová ešte drahnú zásobu stredovekej viery. …
Spisovateľstvo odplatí sa tam znamenite. Profesor Tholluck kúpil si za jednu malú modlitebnú knižočku pekný dom. Robí sa na spôsob remesla, na objednanie. Príde nakladateľ a objedná si dielo také a také, za toľko a toľko toliarov. Tak napísal profesor Rückert za tri roky históriu Poľska za 30 000 toliarov. Ani sa mu nesnívalo o Poľsku, keď mu nakladateľ učinil to ponúknutie. …
Odtiaľ potom také množstvo diel povrchných, lichých, nezrelých v nemeckej literatúre. …študoval som gréckych klasikov a učil som sa reč anglickú, kvôli môjmu spisovateľstvu. Čítal som však najviac doma, lebo učbári nezodpovedali môjmu očakávaniu…“
Tu stretáva Ľudovíta Štúra:
„Bolo by sa mi hrozne čnelo v Halle, keby som nebol tam našiel Ľudovíta Štúra, Červenáka a Grossmana, horlivých Slovákov. O Štúrovi poznamenať musím z príčiny jeho neskoršieho zachádzania so mnou, že prvá jeho otázka bola, či ja som skutočne ten Magurský. Keď som sa priznal, objímal ma ako dáku milenku a rozprával, ako prešporská mládež rečnievala moju ódu Na Slovákov a ako prosila listovne Kollára, pokladaného za jej pôvodcu, aby viac podobných ód napísal.“
„Štúr už vtedy mal tie isté zásady, ktoré potom rozširoval na Slovensku. Hlavná z nich bola tá, že nutno pôsobiť na masy ľudu a skrze ľud zachvátiť obrodilé duchovenstvo a nenapraviteľné zemianstvo. Ja proti tomu som bol tej domnienky, že musíme po troške získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošľachtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde. Bol on už vtedy demagóg s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci. Preto i o spisbe mal ten pochop, že sa má písať pre ľud, nehľadiac na to, že ľud tento čítať nič nechce, grajciara za knižku nedá. Zavrhoval všetky umelé formy básnenia, považoval piesne národné za jediný vzor básnictva slovanského. V rozprávkach národných hľadal akýsi hlboký mystický zmysel, áno, obrazy budúcnosti. Heglovu filozofiu považoval za zvrchovanú vymoženosť mysliaceho ducha ľudského; a predsa hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie. A netrpel v ničom protirečenia.“
„Jedno však predsa prijal odo mňa, a to práve to, s čím potom toľko narobil hluku. Súc panslavistom federatívnym, podľa myšlienok Mickiewiczových, uznal jeho nezmyselnosť a uchopil sa so zápalom panslavizmu jedinovládneho, pri ktorom by sa museli podrobiť všetky slovanské kmene jednému.“
Záborský sa dostal neskôr do sporu s Ľudovítom Štúrom, ale aj Hurbanom a ďalšími štúrovcami. Nielen pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny), ale aj pre svoje anti-hegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu (s jasnozrivou predvídavosťou neveril Viedni).
Záborský kritizoval jednostranné spoliehanie sa slovenskej politickej reprezentácie na Viedeň a koncept austroslavizmu. Spor vnímal tak, že Slováci boli zneužitý iba na boj Germánov proti Maďarom, čo sa napokon ukázalo ako realistický predpoklad.
S tým súvisí aj spor o jazyk, kde sa zastávala pred štúrovcami Jána Kollára, napokon však štúrovskú slovenčinu prijal.
„…odvrhli u evanjelikov užívanú, s ich vyznaním akoby totožnú češtinu, u katolíkov už všeobecne zavedenú bernoláčtinu, lež povýšili na dôstojnosť spisovnej reči liptovčinu. … Ja som síce za potrebné uznával Kollárom samým narádzané opravy češtiny: ale celkové odtrhnutie sa od Čechov považoval som za cestu k nihilizmu. Z Čechov bez nás málo, z nás bez Čechov zhola nič a všeslovanská reč je nezmysel, leda že by všetci Slovania prijali jedno nárečie, čo by len s politickým opanovaním nastúpiť mohlo.“
„Majúc takéto presvedčenie, ozval som sa proti Štúrovým novotám v obšírnom liste, ktorý Kollár s inými uverejnil v Hlasoch. … Tázali sa, pravda, o radu i Kollára, ktorý požíval vtedy na Slovensku neobmedzenú autoritu: ale s tým pevným úmyslom neprijať žiadnu. Keď neschválil ich zámer, písali mu znovu s hrozbou, že vystúpia proti nemu. I učinili to tak jedovate a surove, ako čo by Kollár bol býval ich učeníkom a prvým zradcom národa. Národnie Noviny a Orol prinášali v temer každom čísle rozličné obžaloby, paškvily na tohto muža, ktorého paškvilanti sami len toť zbožňovali. I stal sa odrazu neočakávaný prevrat. Stará modla klesla, nová sa zdvihla. Mládež pobehla húfne za Štúrom.“
„To bol môj veľký zločin pred očima streštencov, ktorí už na záhumní videli reč všeslovanskú a mysleli, že jej drobením kliesnia cestu. Ak vraj budú len štyri mohutné literatúry slovanské, každá bude chcieť trvať osebe: ak ich ale bude mnoho a slabých, budú sa všetky chýliť k jednote. Táto múdrosť objavila sa po dvadsaťročnej skúsenosti takou, pri ktorej drobenie síce postupuje, ale nevychádza z neho sľubovaná jednota. Kto to už vtedy predvidel a vyslovil, platil za slepého krta a zradcu.“
uV roku 1840 bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (toto stretnutie mu prinieslo v budúcnosti tiež spojenie s propagáciou Žiadostí slovenského národa).
„Štúr ešte zostal v Halle, keď ja som sa navrátil po roku do otčiny a prijal kaplánku v Liptovskom Sv. Mikuláši pričinením farára Michala Hodžu, môjho krajana a priateľa.“
Toho istého roku prijal miesto farára v Rankovciach.
u„Tu ale zasiahla ma čoskoro osudná rana. Vypukol požiar. Zhorela mi drevená fara až do základov a spolu škola i chrám.“
Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi nakoľko mu v tom čase evanjelici odmietli poskytnúť finančnú pomoc na opravu vyhorenej fary.
„V takomto súžení navštívil ma najbližší sused, katolícky farár pekľanský a archidiakon šarišský, Andrej Kalás… Všetky reči Kalásove siahali do živého a mali na mňa tým väčší účinok… Senior Adam Hlovík odpísal mi na oznámenie, že faru zanechávam, pichľavý list. Z neho som videl, ako si budú vykladať môj krok i najlepší priatelia… Od farníkov odobral som sa 6. februára 1842 v rozvalinách vyhoreného chrámu. Preniklo ma hlboko, keď sa tisli mužovia i ženy bozkávať mi ruky, a len trpkejšími učinilo skúsenosti, ktoré ma očakávali v Košiciach.“
V roku 1843 bol znovu vysvätený za katolíckeho kňaza a stal sa nemeckým kaplánom na košickej fare.
Po roku 1843 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach: „Vyrvúc jedného z košických kaplánov od karát, poslal ho na uprázdnenú katedru do semenišťa a mňa posadil na jeho miesto s povinnosťou kázať po nemecky. … Darmo sa na tom horšil besný nepriateľ Slovákov kanonik a farár König. Len to vykonal, že som musel kázať na próbu, či mám natoľko v moci reč nemeckú, čo nikdy u katolíkov nebývalo.“
„… musel som pri pohreboch s adštanciami miništrovať po ulici kolegom ako chlapec, bol som od istých dobrodení vylúčený, pri stole sedel som posledný a jedol často obzerance. Misa chodievala ku mne prázdna tak, že som dakedy zo štyroch jedál sotva z jedného okúsil. … V r. 1845 povstala proti mne opravdivá búrka. Kázal som na Štefana kráľa v prítomnosti viac kňazov proti maďarománii. Z toho povstal taký krik po celom meste, také behanie k farárovi a biskupovi so žalobami, že nadužívam kazateľnicu k agitáciám panslavistickým, že len sťažka udržal som sa na mieste.“
Ekumenista, ktorý chcel spájať evanjelikov a katolíkov, no nenávideli ho obe strany, svoje skúsenosti opísal takto:
„Veľkú omrzlosť zapríčinil mi i dobrý skutok, ktorým som chcel učiniť zadosť svedomiu. Pamätajúc na dobrodenia požívané v evanjelických školách, chcel som to nahradiť. Odniesol som do Prešova Muňaymu 500 valutálnych zlatých s tým uložením, aby úroky tejto sumy slúžili za štipendium pre študentov vynikajúcich v slavistike. O tom sa dozvedeli hneď v Košiciach a reptali. Pripisovali mi úmysel navrátiť sa do cirkvi evanjelickej, považovali to za prípravný krok k tomu. Evanjelici tiež zle ocenili môj dobrý úmysel. Maďarónsky školský konvent nechcel vziať pod opateru peniaze pri vytknutom cieli. Musel som vziať po roku svoju základinu naspäť.“
uV roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa („…za znak panslavizmu mali platiť „Žjadosti“ mikulášske. U koho sa nájdu, je pansláv, zradca vlasti, hoc ani nikdy zakázané neboli…“), o ktorých pritom napísal:
„Jedovaté, so všetkou možnou surovosťou vedené hádky o reč utíšili až roku 1848 prišlé politické prevraty. Uhri si vydobyli temer úplnú neodvislosť od Rakúska, sedliaci boli pustení na slobodu, desiatok prestal: ale Uhorsko bolo pretvorené na Maďáriu, nemaďarské národy sa jatrili, ukazoval sa výhľad na borbu s mocou celodŕžavnou. … Štúr, Hurban, Hodža… formulovali Žjadostislovenskjeho národa. Tento plod politickej nezrelosti dali vytlačiť v Levoči a poslali kráľovi, snemu, palatínovi, uhorskému ministerstvu.“
V Košiciach sa stretol so Štúrom druhý raz:
Pred viedenským pobytom získava miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach… Štúr sa so Záborským neskôr stretáva znovu, počas revolúcie…
„Jonáš! Či ma nepoznáš?“ ozve sa mne dobre známy hlas. „Nemám šťastia,“ odpovedám s úzkosťou. Lebo ľudí obkľučujúcich Štúra držal som za košických honfíkov, ktorí mi na ulici hrozili prebodnutím. Myslel som, že ho úmyselne priviedli ku mne, aby boli svedkami môjho stretnutia s ním. Štúr sa zasmeje, vysloví svoje meno a žiada odo mňa hospodu. „To, reku, musíš pýtať od farára. Ja nie som pánom v dome.“ A ako som i mohol povedať ináč? Veď šlo i o stajňu pre koňa. Ale Štúr cítil sa tým náramne urazený. Skočiac zo svojho sivka, nepodal mi ani ruku, lež tázal sa, kde ten plebán. …vysvetlil som mu svoju chladnosť, ale videl som, že to nič neprospeje. Hovoril cez zuby, v tóne nie dôvernom. … Keď prešli na druhú hospodu, dostavil sa i Hurban, ale mňa nenavštívil. Dohnány oproti tomu bol ešte raz u mňa v noci; a predsa som hneď ráno dostal až z predmestia priateľskú výstrahu. Tak bedlivá bola stráž nado mnou! … Štúr oproti tomu myslel, že vláda, hoc nám akou macochou bola dosiaľ, teraz Slovanstvu do náručia vrhnúť sa musí, keď ju i Maďar, i Talian, i Nemec zradil. … Pri tom všetkom vymenili sme vospolok myšlienky naše, hoc každý z nás zostal pri svojom. Ja som bol tej mienky, že Slováci, pomáhajúc krajinu uhorskú podbiť, občiansky stratia mnoho, národne nevyhrajú nič. Lebo že zvíťazivší Nemci alebo ponechajú v Uhrách maďarčinu, alebo vtisnú nám všetkým nemčinu. Štúr oproti tomu myslel, že vláda, hoc nám akou macochou bola dosiaľ, teraz Slovanstvu do náručia vrhnúť sa musí, keď ju i Maďar, i Talian, i Nemec zradil.“
V rokoch 1850 – 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Tu sa stretáva aj s Kollárom.
„Do Viedne prišiel som 18. septembra 1850. Na otázku o dekréte odvetil kolega Lichard, že je u Beka, Bek robil sa zadiveným, lebo že dekrét bol poslaný do Košíc.“
„Štúr a Hurban a ich stránka chceli k redakcii doprevadiť svojho historika Dohnányho a že sa náramne horšia na mojom príchode do Viedne.“
Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou z Viedne odchádza.
Od roku 1853 bol farárom v Župčanoch, kde napísal väčšinu svojich diel. Napokon prijal aj novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Posledné roky venoval práci na svojich Dejinách kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových a kompletizácii svojich diel. u
Posledné roky života prežil osamotený (sám sa označil za „národného hriešnika“), zatrpknutý, plný rozporov…
Záborský teda prešiel od Prešovského evanjelického kolégia, študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch. Z veľkého sveta sa dostal pre politické dôvody do chudobnej východoslovenskej dediny, kde je aj pochovaný pri južnej stene kostola.
ZÁBORSKÝ A HEGEL, ZÁBORSKÝ A FILOZOFIA
„Vydávate výpovede nezmyselné za absolútnu pravdu,
mnohorečíte o zásadách nedokázaných, nevidíte les pre stromy.“– Jonáš Záborský
Podnetné pre dejiny slovenskej filozofie, ako aj pre literárnu vedu, sú Záborského filozofické postoje. uPodľa odborníka na slovenskú filozofiu Rudolfa Dupkalu vytvoril Záborský osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením (jeho práce Promtuarium theologicum, Násmešné rozhovory, Faustiáda, Hurbaniáda, Filozofický rozhovor o svete). Tento rozbor sa nachádza v knihe Štúrovci a Hegel (Perný, Dupkala).
Záborský bol kriticky voči filozofii Hegla a to predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii. Odmietal však tak Hegla, ako aj Kanta či Schellinga, a to predovšetkým po štúdiách na Univerzita v Halle. Hegelovi Záborský vytýkal predovšetkým jeho racionalizmus, dialektiku a panteizmus. Dupkala pripomína, že Záborský svoje pôvodné názory na filozofiu i teológiu reviduje.
Pripúšťa, že filozofia rozvíjaná ako racionalisticko-kritický nástroj hľadania pravdy, patrí medzi relevantné prejavy, resp. formy duchovnej aktivity človeka. Napriek tomu bol Záborský veľkým kritikom štúrovského hegelianizmu a ostro útočil aj na Hurbana: „Hurban je slovenský diktátor, nevery i rozumu extirpátor, hegelizmu a katechizmu propugnátor, novej cirkve pre seba fundátor …Hurban povie: changez! a hneď sa premení Hegelova filozofia v Lutherov katechizmus…“
uRudolf Dupkala o Záborskom nakoniec napísal nasledovné:
„J. Záborský bol vnútorne zložitou – a sui generis – až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie. Druhý raz ako „učbár filozofie“ (Prosper) uvedomujúci si hodnotu a silu ľudského rozumu pri poznávaní pravdy, spochybňujúci dokonca i biblické predstavy o stvorení sveta a človeka a podobne…“
V neposlednom rade treba pripomenúť, že Záborský napísal celý rad teologický prác a kázní, ktoré by si zaslúžili samostatnú analýzu (napríklad Promtuarium Theologicum má až vyše šesť stoviek strán a Kázne na všetky nedele a sviatky takmer tristo).
PROTIREČENIAMI K PRAVDE
Muž, ktorý v minulosti tak rozdeľoval národné hnutie, ktorého nemali radi ani katolíci, ani evanjelici, paradoxne, nadčasovo spája. Spája predovšetkým geniálnou kritikou udavačstva, démonizovania všeslovanskej vzájomnosti a všeobecne všetkého národného. Záborský parodoval konfidentov, odnárodňovanie a (podobne ako Ján Palárik) ľudí popierajúcich svoj pôvod, popierajúcich svoju identitu. uZáborský mal osobné skúsenosti s národnostným útlakom, cenzúrou a kádrovaním, čo napokon dokumentuje aj v autobiografickom diele Panslavistický farár. Záborský patril k tým spisovateľom, ktorí rozhodne nepísali politicky korektne a nebáli sa vyjadriť svoj názor aj za tú cenu, že si získajú množstvo nepriateľov. Práve v dnešnej dobe, kedy je ohrozovaná nielen sloboda slova, ale opätovne sa – tentokrát vo virtuálnom priestore – zavádzajú nové formy cenzúry, je Záborského kritika mimoriadne aktuálna. Rečnícka otázka znie, skončil by dnes Záborský za svoje postoje v base alebo by sa stal terčom internetových posmechov?
REALIZMOM PROTI IDEALIZÁCII
Záborský bol autor, ktorý veľmi dobre poznal slovenského človeka a to z prvej ruky. V tom však pramenil aj jeho celoživotný skepticizmus voči slovenským romantikom, s ktorými bol v nekonečných sporoch. Záborský – na rozdiel od jeho „romantických kolegov“ – si slovenského človeka neidealizoval. Snažil sa pochopiť aký je a hľadať príčinu jeho biedy, a napokon, snažiť sa ho napraviť. V Záborského živote vidíme dva svety – svet biedy, blata a chudoby slovenských dreveníc na jednej strane, a na strane druhej život v centre kultúrneho a politického diania (Halle, Viedeň). Práve tento kontrast spôsobil v Záborskom jeho silné rozhorčenie nad zúfalým stavom slovenského národa v 19. storočí.
Záborského život je excelentne spracovaný vo filmovej podobe (Národný hriešnik, Karol Horák, Martin Kákoš, 1994), kde Záborského zahral herec Marián Geišberg. Film pôsobivo mapuje vo forme spovede celý Záborského život, všetky jeho protirečenia. V záverečnej scéne filmu Záborský (stvárnený Geišbergom) hovorí:
„Bude to asi podnebím našej malej krajiny, našej malej vnútrozemskej krajiny cez ktorú sa ženú hrmavice, smršte, víchrice, nájazdy. A Slováčik, ten je odsúdený na večné časy zmietať sa v týchto poryvoch, prispôsobiť sa vetru, meniť kabáty, tak ako zajac mení srsť len aby splynul s prostredím. Vedieť sa zvŕtať medzi veľkými tohto sveta, vedieť sa prispôsobiť. Preto sa nemusíme jeden pred druhým červenať, ani si nič vyčítať. To nie je nedostatok charakteru, čo nás núti obracať kabáty, to je len zajačí pud sebazáchovy. Že je hriech podvoliť sa silnejšiemu, to do nás natlačili knižky veľkých národov, ktoré si môžu dovoliť ten prepych, ale kto vytvorí veľkú etiku malých národov, ktoré napriek všetkému prežívajú, sú, žijú, živoria v kadejakých kútoch, zapadákovoch, v Župčanoch?“
POCTY
V deň 140. výročia smrti (v roku 2016) pripravili v Župčaoch spomienkovú slávnosť na Jonáša Záborského za účasti predsedu (v tom čase ešte ako podpredsedu) Matice slovenskej Mariána Gešpera, ktorý taktiež pripomenul, že aj dnešný svet potrebuje nových Záborských. Po Jonášovi Záborskom je pomenované divadlo v Prešove, ulice a má osadené pamätné tabule na niekoľkých dedinách, v ktorých pôsobil. Rukopisy Jonáša Záborského sú uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine, teda pôvodnej Matici slovenskej, kde sa dostali z Matice českej.
Život a dielo Jonáša Záborského ukazuje, že sa dá súčasne bojovať za národ, za lepší svet, a nestratiť pri tom zmysel pre humor.
Neužitočné stariny presne ako matica. ...
Celá debata | RSS tejto debaty