Blog Lukáša Perného

Článok vyšiel na DAV DVA.

Napísať filmovú kritiku rozhodne nie je ľahké. Za roky som napísal množstvo recenzií na literatúru, hudbu, film, divadlo či výtvarné umenie. Pod vplyvom profesora Dalimíra Hajka, ktorý aj v priemerných básňach hľadá hlbší filozofický odkaz autora (ktorý ju píše), vždy som sa snažil v umeleckých dielach hľadať predovšetkým to dobré, to v čom sú originálne, inšpiratívne, čím posúvajú spoločnosť dopredu, čím estetizujú realitu, čím môžu urobiť život kreatívnejším, čím môžu umelecky nadchnúť. Je dôležité rovnako oceniť dobrú komédiu, drámu, horor či paródiu, pretože každý z týchto žánrov má svoju vlastnú funkciu. K tomu umenie je, k tomu je aj filmové umenie, má inšpirovať, pozitívne pretvárať realitu od šede k farebnosti, v prípade komédií zabávať alebo v prípade drám tvoriť katarziu, viesť k zamysleniu sa nad zmyslom ľudskej existencie. Na druhú stranu účelom kritiky je aj poukázať na niečo, čo je chybné, zlé, nepochopené, neestetické, nevkusné, gýčové, ideologicky znásilnené, politicky prvoplánové, atď. V nasledujúcom texte sa budem snažiť o syntézu oboch prístupov.

Solčanskej ŠTÚR je predovšetkým romantický pokus o vytvorenie slovenskej verzie tvorby sestier Bronteových na filmový spôsob. Nedopovedanosť a zahmlenosť je akoby súčasťou príbehu. Beethovenova Mesačná sonáta sa stala akoby symbolom samotnej Adely, parafrázujúc citát z filmu (kto Beethovenovi videl do hlavy, keď tvoril takéto smutné melódie).

Celý Štúrov príbeh je tu ako zahmlený fragment, ktorý vyznieva ako existencialistická márnosť snahy o niečo, čoho výsledky sám neuvidel. Jeho život je o samote, utrpení a umieraní, a takým aj reálne bol. Adela sa k nemu snaží priblížiť, je pre ňu vzdialený a nedosiahnuteľný, kým sa sama utápa v samote, strachu zo starnutia, blížiacej smrti smerujúcej až k pesimistickej rezignácii na život.

MALÉ KULTUROLOGICKÉ INTERMEZZO K SLOVENSKÝM FILMOM 21. STOROČIA

Slovenský film už nemá Kolibu, nemá teda také inštitucionálne zázemie, ale vzniká takpovediac na grantoch (FPU, Audiovizuálny fond, prípadne pod záštitou STVR), podpore súkromných investorov atď. (často s politickými zadaniami), čo výrazne brzdí jeho slobodný rozvoj. Sám Pelč, producent a súčasne hlavný herec filmu ŠTÚR pripomína, že je ťažké vyvážiť umelecké ambície a kritéria s financiami. Filmová kultúra tak vzniká takpovediac nesystémovo a podlieha aj určitým ideologickým a komerčne podmieneným mantinelom. V takomto prostredí je naozaj ťažké byť autentický. Aby sa dalo od niečoho odraziť, v kontexte slovenských filmov posledných rokov by som jednotku vedel dať iba INVALIDOVI a KANDIDÁTOVI (tieto dva filmy zatiaľ nič neprekonalo). Z úplne iného súdka ma zaujala podceňovaná KONEČNÁ STANICA s osviežujúcim humorom RND a hosťujúcimi českými legendami Somrom a Abrhámom. Zaujal aj pomerne vyvážený VÁLEK, troška menej DUBČEK, originálna bola LOLI PARADIČKA a nemožno nespomenúť animovanú tvorbu J. Kronera LokalTV (predovšetkým koronové časti). V ČR sa podarili v oblasti absurdných komédií projekty ako sKORO NA MIZINĚ, PEČENÝ SNĚHULÁK, LIGA MUŽSKÉ MOUDROSTI a KREMATORIUM. Vráťme sa však na Slovensko. Sympatický bol televízny film SMRŤ MINISTRA s Jánom Kronerom ml. (podľa scenára Ľuboša Juríka na motív života Vladimíra Clementisa), ale aj pokus o spracovanie života Jozefa Urbana vo filme VODA, ČO MA DRŽÍ NAD VODOU, aj keď to bolo slabšie, malo to svoje svetlé momenty napr. vďaka L. Latinákovi. Najlepšie a najmodernejšie spracovaná problematika Štúra a štúrovcov v dobe neskorej postmoderny vznikla jednak v divadelnom podaní PROROK ŠTÚR A JEHO TIENE alebo TRUE ŠTÚR (v oboch hviezdil Robert Roth). Ostatné filmy, obzvlášť tie ideologicky nalinajkované, kde je mega-ultra-super-anti-hrdinom Robert Fico som nesledoval (F jako Fantomas, to je přece jasný). Podarilo sa mi však viac-menej omylom dostať do podobne propagandisticky točeného seriálu EXPREMIÉRI, kde som na anti-NATO proteste fotil Čarnogurského s fanynkou, čo kameraman hneď využil, aby ma tam nasilu a propagandisticky nainštaloval, čo som s vešteckou guľou očakával hneď v tej sekunde, ako sa to udialo. Preto aj vyjadrujem určitú skepsu voči slovenským filmárom, ktorých vnímam skôr ako geniálnych tvorcov propagandy. Každopádne, v kontexte spomínaných filmov očakávaní a sklamaní, ak by INVALID a KANDIDÁT dostali 5 z 5 hviezdičiek, tak pre spravodlivosť by film ŠTÚR dostal 3 hviezdičky.

Keď sa vyrojili kritiky na film ŠTÚR, ktorý by sa asi mal volať skôr ADELA alebo ŠTÚR A ADELA, prežíval som podobné pocity ako po filme DUCHOŇ, a to ešte predtým, než som samotný film videl. O filme DUCHOŇ som v čase facebookových patetických statusov nenapísal nič, pretože ma toto dielo na jednej strane esteticky nadchlo (tá estetika bola naozaj na vysokej úrovni), na druhú stranu neprekvapilo v kontexte ideologických vsuviek režiséra Bebjaka (kooperácie niektorých labelov spojených so Z*mri v titulkách vysvetľuje prečo, hovorí sa tomu úlitba bohom). Každopádne napíšem to síce až teraz, ale Vladislav Plevčík urobil vynikajúcu prácu a predovšetkým som bol rád tomu, že aj vďaka jeho perfektnému výkonu mladí ľudia spoznali hudbu Karola Duchoňa. A napriek všetkému, dnes ho unizono spievajú na piatkových zábavách tak mladí, ako aj starí. Duchoň bol vďaka filmu znovuobjavený, a všetky tie ideologické snahy z neho urobiť osobnosť „poplatnú režimu“, ktorá je prázdna a „iba spieva“ išli do hája. Je však paradoxné, že na poplatnosť režimu poukazujú práve tí (konjunkturalisti), ktorí sú dobovej (dnes woke) ideológii najviac poplatní. O nič viac, o nič menej ako mnohí umelci v socializme, z ktorých sa zo dňa na deň v roku 1989 stali antikomunisti.

HERECKÉ VÝKONY A FILMOVÉ ANALÓGIE

Tým, že točíme jeho príbeh, akoby pokračujeme v jeho živote. Momentálne Ľudovít Štúr týchto 24 natáčacích dní znova ožil…

Lukáš Pelč, hlavný predstaviteľ Štúra

Lukáš Pelč, Ivana Kološová a Jana Kvantiková odviedli vynikajúce herecké výkony. Ako už uviedol Peter Schvantner, prví dvaja majú navyše matičný presah, herec uviedol v jednom z rozhovorov, že čítal aj matičné publikácie o Štúrovi (sám som do jednej z nich, Odkaz štúrovskej generácie, prispel), herečka je zase cez riaditeľa DMS Komárno Jozefa Černeka spojená s matičným hereckým prostredím. Takže k téme majú evidentne vzťah. Hurbana vynikajúco zahral Richard Autner, to isté možno povedať o Františkovi Kovárovi, ktorý hral starého, akosi až príliš zatrpknutého barda poézie z bernolákovsko-všeslávie éry Jána Hollého (v Bobových Štúrovcoch Hodžu) a ako správne uvádza Chmelár, Marek Igonda by si naozaj za výkon Mikuláša Ostrolúckeho zaslúžil aj cenu. Herecký výkon Csongora Kassaia a Jana Kvantíková dali inak tragickému filmu aj kus humorného aspektu, aj maďarské vsuvky často vypĺňajú komický rozmer. Peter Oszlík ako Kossuth bol taktiež bravúrny, avšak chýbala tu ona krátka etapa, keď Štúr ťahal s Kossuthom za jeden povraz proti feudalizmu, resp. je to tu iba veľmi slabo naznačené.

Súhlasím s riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne, že film ŠTÚR má perfektne zvládnutú výtvarnú stránku, remeselnú kvalitu, a taktiež som vo filme identifikoval atmosféru tvorby sestier Brontëových, ale aj kontext osamelosti, bolesti, straty, nepochopenia. Hudba Vladimíra Martinku a kapely Hrdza dala filmu monumentálnosť, vysoko možno oceniť aj kameru Petra Bencsíka, ale aj vizuálne efekty Ladislava Dedíka (len malá kritika je záber na Bratislavu, ktorý nezodpovedá historickým reáliám, napr. ruiny generálneho seminára, kde pôsobili bernolákovci, v t. č. na bratislavskom hrade ešte mohli byť prítomné, veža kostola nezodpovedá dobovým reáliám, pozn. konzultované s historikom).

Poetiku neo-romantizmu možno vidieť v súčasných filmoch ako ruský GOGOĽ od Barenova s hlavnou úlohou Alexandra Petrova, nemecko-anglickej Burtonovej OSPALEJ DIERE s Johnym Deppom, NOSFERATOVI v podaní Wernera Herzoga s Klausom Kinskim či mexickom FRANKENSTEINOVI od Guillerma del Tora s až démonicky hrajúcim Oscarom Isaacom (samozrejme, každé v inom žánri, ale podobná je poetika mystickej zahmlenej prírody štylizovanej do 19. storočia atď.). S týmito filmami ŠTÚR spája to, že, pri všetkých filmoch ide o fikciu. Aj záver filmu ukazuje v titulkách, že román medzi Adelou a Ľudevítom je fikcia, ktorej sme uverili.

Autorka si príbeh domyslela, avšak problémom je, že film je prezentovaný ako historický, čo vytvára značný zmätok už aj vzhľadom na názov, či rôzne iniciatívy premietania tohto filmu školám. V tom prípade by bolo nutné k filmu dodať upresňujúcu prednášku.

Avšak určité kontúry významných udalostí tu sú aspoň naznačené ako napr. vystúpenie Štúra na Uhorskom sneme, Uhorská revolúcia, Žiadosti slovenského národa, prenasledovanie Štúra, Hurbana a Hodžu, ako aj Štúrov život pod dohľadom.

Chýba tu napr. Tatrín, slovanský kongres, stretnutie s Palackým a Šafárikom, ale to je samozrejme na tom, čo sa autorka rozhodla vybrať. Taktiež som si pri pozeraní povzdychol, kde sa stratili minimálne rovnako významní Francisci a Daxner. Stačilo by ich vo filme aspoň spomenúť, nakoľko ich prínos bol skutočne monumentálny, a dokonca sa nebojím povedať, že až takmer rovný Štúrovým zásluhám (práve v kontexte koncipovania Žiadostí a Memoranda, teda prvých politických dokumentov Slovákov). Plusom a zároveň mínusom je, že vo filme boli aj bernolákovskí katolíci Hollý, Hattala, Palárik a Radlinský. Plusom je, že vo filme vôbec boli, mínusom, že boli znázornení vyslovene negatívne. Palárik bol človek humoru, už len z jeho textov je jasné, že rozhodne nemohol byť tak temný, ako je zahraný vo filme.

Reálne exponáty ako Žiadosti slovenského národa v rukách Kossutha či reálny zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu zmocňujú silu filmu, rovnako ako reálne prvotlače Štúra či Fándlyho. V tomto kontexte pozývam na výstavu ŠTÚR 210/170, ktorú si možno príde pozrieť aj sám filmový Štúr Lukáš Pelč, snáď to kolega vybaví.

Vo filme je veľa naturalizmu, dá sa však povedať, že v niektorých momentoch až prebytočného (k čomu je divákovi záber na močenie, a ešte aj močenie koní?), niekedy zase je vyslovene žiadúce, keď zmocňuje tragickosť okamihu (zomieranie Štúra).

VIZIONÁRKA TATIANA TÁ A ŽENSKÁ ODPOVEĎ ŠTÚROVI

Nenaplnené túžby, premárnené životy bez lásky, utopené v samote. Trpké ticho „po rozžehnání“ hraničiace s desivosťou osamelej večnosti v nekonečnej tme. Pripomína to Oneginom inšpirovanú poéziu Tatiany Juríkovej (známej ako Tatiana Tá), ktorá napísala ženskú odpoveď Štúrovi, ešte dávno pred týmto filmom. Avšak nie ako odpoveď Adele, ale na Štúrovo Rozžehnání, báseň, ktorú napísal na rozlúčku Márii Pospíšilovej. Prezentovala ju na matičnom multižánrovom podujatí POCTA FILMOVÝM ŠTÚROM, venované hercom Jamrichovi, Kvietikovi a Šimonovičovi. Juríková je súčasne neter Dušana Jamricha, ktorý si zahral najznámejšieho filmového Štúra v Bobových ŠTÚROVCOCH zo začiatku 90-tych rokov, takže kruh sa uzavrel.

Marie Ludevítovi
(Revival vyznanie)

Prší dážď, prší dážď
mútna voda padá…

Zoznámenie drahé ti
ni prísľub nezakladá.
Rozložený kraj v diali
búrka kone poháňa.
Píšeš prelud milostný?
Tou rukou sme sa mali!
Rýmy vniesla do rána.
Zľahli steblá v tráve.
Nielen telom zomknuté
čistinka po nás skrýva.
Tmou boľné rozžehnání
požehnání s iným…
Z Tatry orol vzletí…
Slúžiť súdené je ti.

KONTINUITA, ATRAKTIVITA A ŠTÚROVSKÁ TÉMA

Na zmätočné momenty upozornil už Eduard Chmelár, avšak treba dodať, že tému štúrovcov treba naozaj podávať populárno-náučne. Mňa osobne ešte na základnej škole táto téma vrcholne nebavila a objavil som ju až vďaka novému čítaniu štúrovcov cez davistov, predovšetkým Novomeského, Clementisa a Husáka, ktorí ich (ale aj ďalších dejateľov ako Kollár, Šafárik či Fándly) odkaz rekontextualizovali do 20. storočia.

Autorka Štúra rozpráva cez príbeh ženy, ukazuje to, čo nebolo vidieť. Od objektívneho k subjektívnemu, od národného romantizmu reprezentujúceho známy Bohúňov obraz kapitána Francisciho k subjektívnemu romantizmu melancholických obrazov Caspara Davida Friedricha a poézii Byrona, prvkov, ktoré do celku integruje melancholická hudba Beethovena. Subjektívne otvára dvere k objektívnemu.

Práve fenomén ženy v Štúrovom živote dodáva postave atraktivitu aj pre ľudí, ktorí k tejto téme nemajú vzťah. Ako uvádza režisérka, je to Štúr z mäsa a kostí, Štúr nie je učebnicová látka, ale je ozajstný. Toto považujem za výrazné plus filmu. Štúr sa konečne dostáva aj mimo bubliny národniarskych kruhov.

Ak však hovoríme o tendenciách postmoderného feminizmu, tak vo filme o filme si vypočujeme, že Adela chce od života viac ako byť iba matkou a iba manželkou (podčiarkujem to „iba“). Na druhú stranu, a to zrejme sklamalo aj jej kritičstvo z Kapitálu, autorka tento rozmer udržala na uzde, bol naznačený, ale nebol prehnaný, teda neurobila z Adely ženu, ktorá nenávidí mužov a vyhlasuje „vojnu patriarchátu“, ako to vidíme pri iných postmoderno-feministických umelkeckých dielach či konceptuálnom umení, ktoré sú v súlade so súdobou ideológiou v móde. Naopak, emancipačný fenomén tu bol napr. v kontexte vzdoru voči povinný sobášom s „urodzenými pánmi“. Adela si vyberá ľudového hrdinu namiesto zabezpečeného konjunkturalistu. Aj Štúrov preslov o vzdelávaní ľudu, antifeudálne tézy o rovnom postavení obyvateľov miest a obcí, o kritike dedičných privilégií atď. dávajú filmu sociálny, ľavicový rozmer, čo je výrazné plus. Jazyk je prostriedkom kultúrneho povznesenia širokých ľudových más. Nie je len vesmírom pre seba, ako ho nazýva postava Štúra, ale aj prostriedkom vymanenia sa vzdelaním z chudoby a mizérie (v takomto kontexte vnímal Štúra aj Laco Novomeský).

Štúrovcov treba čítať s historickým poznaním dejinných eskapád. Nie náhodou sa povstalecká Slovenská národná rada vzťahovala k tej hurbanovsko-štúrovskej, nie náhodou sa Chalupkovo Mor ho! rekontextualizovávalo k SNP a rovnako sa slovanská vzájomnosť 19. storočia a Herderom inšpirovaná mierotvorná misia Slovanov spájala s víťazstvom Červenej armády v Druhej svetovej vojne. Aj AI dáva za pravdu, že Štúr by zostal zabudnutou historickou postavou, ak by sa jeho odkaz neaktualizoval pre potreby doby. Bližšie som tento kontext rozvinul v článku Štúr, štúrovci, davisti a 21. storočie (k 170. výročiu odchodu Štúra). K davistickej kontinuite sa pridal aj súčasný predseda Matice slovenskej Marián Gešper, ktorý taktiež poukazuje na kontinuitu v kontexte ich predvídania vzniku budúcich moderných slovenských politických a kultúrnych inštitúcií.

A štúrovcov a ich odkaz pre 20. storočie, a kontext SNP prepája jeho predchodca, nasledovník davistov a súčasne človek, ktorý sa do SNP zapojil, pričom takmer zaplatil životom pobytom v koncentračných táboroch, teda ďalší predseda Matice, Vladimír Mináč: „…štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou… uskutočňuje sa najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko.“ Mináč zároveň správne upozorňoval na znásilňovanie dejín, teda na časy, keď si štúrovcov chceli adoptovať slovenskí prisluhovači šovinistickej a pangermanistickej „tretej ríše“ a Štúra umelo napasovať cez austroslavizmus a Herdera na nemecko-slovenskú vzájomnosť. Mináč v eseji Povstanie napísal: „Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové figuríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti. Chudák Pribina, chudák Svätopluk, beožiatka štúrovci: preťahovali ich z tábora do tábora, akoby ich miesto nebolo v dejinách, v ich súvislostiach, ale na rečníckych tribúnach súperiacich buržoáznych táborov…“

Rovnako sme boli svedkami toho, ako niektorí aktivistickí historici a tvorcovia chceli zo Štúra urobiť antisemitu, homosexuála či šovinistu (známy obraz Štúra v gardistickej uniforme v časopise .týždeň).

DAVISTICKÁ IDEOLOGICKÁ BODKA S POSTMODERNOU CHUŤOU

Keďže aj pôvodní davisti na ktorých nadväzujeme boli vždy ľudia, ktorí boli kritikmi doby, nemožno neukončiť túto recenziu v davistickom duchu. Byť na filmoch tohto typu, je niečo ako oceniť ak oceňujú naši nepriatelia napr. DAV a davistov, modernú architektúru socializmu či Duchoňa. Aj keď vieme, že k tomu nemajú úprimný vzťah, aspoň to pomôže veci. Niečo ako keď Kapitál vydal knihu o prózach v DAVe či keď sa slniečkári postavili proti búraniu PKO a Istropolisu, hoc sú vo svojej podstate postmodernisti a najradšej by z tých budov urobili ďalšie miesto pre hipsterský Dobrý trh ako tomu je pri Novej tržnici. Aspoň to miesto zostalo zachované, aj keď sa z neho stalo propagandistické pole pre progresívnu politiku. Horším príkladom je zneužitá budova Evanjelického lýcea v Bratislave, ktorú obsadila akási dúhová mimovládka. Priestor bol teda rekontextualizovaný odštúrizovaný rovnako ako slniečková časť evanjelickej cirkvi, voči čomu sa búri aj sám biskup Eľko v rozhovore pre Postoj. Aspoň však tento priestor nechátra a nezmenil sa na ruinu, čo možno považovať za pozitívum rovnako ako to, že Štúr bude vnímaný nielen v našej bubline, ale aj medzi ľuďmi, ktorí k nemu doteraz nemali vlastne žiadny vzťah.

Je ťažko sa úplne ideologicky odosobniť. Napriek tomu som sa o to pokúsil. Dal som filmu šancu a pozrel som si ho s anti-ideologickým filtrom, s okuliarmi, ktoré sú opakom tých vo filme THEY LIVE. Pozitívne je, že z kina som neodchádzal sklamaný, rovnako ako som neodchádzal sklamaný z DUCHOŇA, pretože som neočakával zázraky. Problém pri oboch filmoch je, prečo režírujú filmy takí ľudia o takých osobnostiach, ku ktorým očividne nemajú vzťah, aj keď vo filme o filme režisérka hovorí, že jej je táto téma veľmi blízka (doteraz však tieto sympatie akosi neboli viditeľné).

Film ŠTÚR mohol byť samozrejme lepší (v tom majú kritici pravdu), pretože príbeh má oveľa väčší potenciál, ale na druhú stranu, buďme radi, že sa o týchto osobnostiam tvoria diela a neupadajú do zabudnutia, lebo slovami klasika, iba zabudnutie je koniec života. Súčasne treba napísať aj to, že nemožno diela a ich tvorcov vnímať v akomsi časopriestorovom vákuu, mimo širších spoločenských súvislostí. Narážam na filmy o SLÚŽKACH, ÚNOSOCH a SVINIACH (pri SVINI je spolu-autorom akýsi Arpád, ktorý povedal, že Chmelárovi netreba podať ani pohár vody). Môžeme odpúšťať, ale nemali by sme zabúdať…

Ale hlavne! A teraz kritika do vlastných radov. Na strane nazvime to národných a ľavicových osobností chýba režisér, scenárista, ktorý by tvoril podobné filmy. Legendy nám odchádzajú, Jakubisko nemá svojho nástupcu. Väčšina umeleckej scény sa rochní v protestoch za tzv. otvorenú kultúru a pod., na druhej strane nevzniká adekvátna reakcia zmysluplnej kultúrnej politiky ako napr. v DAV DVA manifest národnej neomoderny. Je to pochopiteľné, keďže nebyť s tými, ktorí majú ten jediný správny názor znamená stratiť všetky výhody, vystavenie sa prenasledovaniu atď. Umelecké a tvorivé kultúrne kruhy si kompletne obsadila liberálna pravica. Ale máme právo kritizovať, ak sami nevieme nič vytvoriť? Natočiť film nie je ľahké. Chce to obrovské množstvo kreativity, skúseností atď. Osobne som sa tvorivo podieľal iba na jednom experimentálnom, jednom krátkom-umeleckom a dvoch dokumentárnych filmoch. Máme filozofov, kritikov, politológov, politikov, ekonómov, ale chýbajú nám umelci, a možno je aj chyba, že politici zanedbali fenomén zvaný kultúrna politika a výchovu vlastnej umeleckej elity. Takže môžeme byť radi, že sa vôbec točia nejaké filmy o osobnostiach ako je Duchoň, Dubček, Štúr či Jozef Urban.

Postmoderný bonus: Ide teda aj o akýsi pokus vytvoriť a rekontextualizovať, preštylizovať tvorbu sestier Bronteových do slovenského neoromantického filmu s dobovou výtvarnou poetikou, dizajnom, architektúrou, kostýmami a ďalšími vizuálnymi prvkami. Veď to poznáte, romantika, príroda, klobúčiky, čajíčky, kostýmčeky, štýlové účesy, Rousseauovská idylka ako z Júlie, NOVEJ HELOISY… Len bez tej radosti, s veľkou dávkou tragickosti, smútku, samoty, smrti, chorôb a zamrznutej vody v nekúriacich kaštieľoch. A aby sme tú typickú slovenskú tragickosť troška prekonali, keďže mám montypythonovské obdobie absurdného humoru, mám tu pre vás videjko na záver. Známu scénu z Červeného trpaslíka. Už si tam len domyslite štylizovaného Štúra s Adelou na prechádzke, ktorých Kryťák volá na palubu Červeného trpaslíka, lebo ak budú mať dlho na hlave to VR, večera bude studená. Adela ešte nevečerala.