Blog Lukáša Perného

30. MÁJ 2024, SENICA – Záhorské osvetové stredisko organizuje veľké dvoj-podujatie na počesť významného slovenského spisovateľa, právnika a politického väzňa IVANA HORVÁTHA, ktorý úzko spolupracoval s davistami LACOM NOVOMESKÝM a VLADIMÍROM CLEMENTISOM. Akoby sa symbolicky duch davistov a ich priateľov znova vrátil do Senice, kde prežívali šťastné roky tak Ivan Horváth, ako aj Laco Novomeský, čo dokumentovali aj raritné zábery zo súkromného archívu Ivana Horvátha. Podujatie dominantne organizovala kultúrno-osvetová pracovníčka Ľubica Krištofová. Zúčastnili sa ho aj osobnosti kultúrnej obce Senice, regionálnej odbočky Spoločnosti Ladislava Novomeského, spisovatelia, hudobníci, fotografi, kultúrni pracovníci, umelci či aktivisti.

SÉRIA PODUJATÍ O DAVISTOCH A ICH PRIATEĽOCH

Ivan Horváth najml., Jana Schillerová Horváthová, Deana Horváthová Jakubisková a autor článku Lukáš Perný

Záhorské osvetové stredisko a spriaznené inštitúcie si Ivana Horvátha pripomenulo niekoľkokrát. Prvý krát to bolo v roku 2022 v budove osvety, neskôr priamo na Gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave začiatkom roka 2024. Medzitým však vznikli aj podujatia venované fotoklubu Retina a všeobecne podujatie, ktoré pripomínalo Ivana ako fotografa. Príbuzní Ivana Horvátha sa vďaka týmto podujatiam a získaný kontaktom zúčastnili aj 120-ročnice davistu Ivana Okáliho v Inštitúte ASA, 110-ročnice Gustáva Husáka, konferencie k 120-ročnici Clementisa a storočnici Vladimíra Mináča či podujatia k výročiam zabudnutých davistov (Alexander Križka, Eduard Urx a Ján Poničan), ktoré zorganizovala Spoločnosť Ladislava Novomeského v spolupráci so SZPB a Spolkom slovenských spisovateľov. Na podujatiach sa tak stretli potomkovia davistov Gustáva Husáka, Daniela Okáliho, Laca Novomeského a ich kamaráta Ivana Horvátha, ktorý práve na stránkach DAVu napr. prvý krát definoval pojem nadrealizmus. Nie je tiež určite náhodou, že Horváthovo dielo nesie názov Laco a Bratislava. A bol to napokon Novomeský, ktorý odhaľoval pamätnú tabuľu Ivanovi Horváthovi po svojej (a jeho) rehabilitácii priamo v Senici.

VÝMENA MEDZI ŠKOLAMI NOVOMESKÉHO A HORVÁTHA

Podujatia sa zúčastnili primátor mesta, kultúrni pracovníci zo Senice ako Lucia Danišková Hýrošová, Andrea Rysová, Tomáš Tóbik, Miroslav Koprla, Tomáš Jurovatý a mnohí ďalší, učitelia a riaditelia škol, príbuzní Ivana Horvátha: dcéra Jana Schillerová-Horváthová, vnuk Ivan Horváth najml. a neter, slávna producentka a herečka Deana Jakubisková-Horváthová. Podujatie moderovala Viera Bartošová, Návštevníci podujatí mohli vidieť Novomeského a Horvátha ako živých mladých ľudí na raritných záberoch z dedičstva Ivana Horvátha, ktoré zdigitalizoval Stanislav Prokeš z TV SEN.

​Pozoruhodné podujatie vytvorilo Záhorské osvetové stredisko v kooperácii s gymnáziami Laca Novomeského a Ivana Horvátha, ktoré bolo nielen kreatívnym poňatím pripomenutia odkazu Ivana Horvátha a čiastočne Laca Novomeského, ale aj možnosť na vzájomné zoznámenie študentov oboch gymnázií. Študenti (Alenka a Ema z Gymnázia Ivana Horvátha v Bratislave) pripravili prezentáciu o Ivanovi Horváthovi, ktorú rozšírili o kvíz, ktorého súčasťou bolo aj odovzdávanie cien (taktiež príbuzní Ivana Horvátha darovali študentom Horváthove literárne diela).

Následne sa publiku prihovorili pracovníci Záhorského osvetového centra, riaditeľky a učiteľky oboch gymnázií, rodinný príslušníci a napokon Stanislav Prokeš, ktorý zdigitalizoval rodinné filmy Ivana Horvátha. Premietnutý bol výlet Horváthovcov a priateľov na Bradle a jeden deň v Senici. Na záberoch bolo možno vidieť aj mladého Laca Novomeského. Mimoriadne emotívne boli príhovory Deany Jakubiskovej a Jany Schillerovej-Horváthovej.

„Je dôležité aby ste poznali život, činnosť a boj za vašu budúcnosť… osobnosti, ktorú nesie Vaša škola. Či už je to škola Laca Novomeského alebo školy môjho strýka Ivana Horvátha. Tak si pamätám… mala som asi 2,5 roka, keď uja Ivana pustili. A je to zvláštne, že si to pamätám… bola som na nejakom koberci a z toho koberca som sa dívala… bol to iracionálny moment, ale tak emočne silný, že som si to aj v tom mladom veku uvedomila, aj keď som ničomu nerozumela. To je tá emócia, ktorá nás spája, to je dôležité… aby sme si uvedomovali momenty… Laca Novomeského som poznala ako dieťa, chodil k nám na návštevu… to boli osobnosti… či to bol Novomeský, Clementis alebo Ivan Horváth, títo ľudia bojovali za pravdu, ktorá bola niekomu nepríjemná… moja rodina bola účasťou Martinskej deklarácie (Cyril Horváth, pozn. ed.), Hurban Vajanský býval na fare Jozefa Horvátha (bol pri Memorande národa slovenského pozn. ed.), evanjelického kňaza… ak si to uvedomíte a budete poznať minulosť… vy ako mladá generácia budete pokračovať v niečom, čo prinesie vašim deťom a vnukom budúcnosť…“ uviedla Deana.

Jana Schillerová Horváthová, dcéra Ivana Horvátha zdôraznila, že Novomeský a Horváth si boli veľmi blízki: „Patrili ku generácii, ktorá chcela po hrôzach svetovej vojny demokratický a sociálny štát, v ktorom by sa dodržiavali etické a morálne princípy. Žiaľ, nepodarilo sa im to, boli zničení… obidvaja boli prenasledovaní, mučení, väznení… ale pamiatka na nich a ich odkaz stále zostáva živý, čoho dokladom je aj toto vzácne stretnutie… ja by som všetkým deťom želala, aby mala takých vzácnych rodičov akých som mala ja… vážte si náš národ, ktorý napriek všetkým príkoriam zostal neoblomný… želala by som si, aby ste sa potom, čo pôjdete do cudziny, a budete získavať vedomosti… aby ste sa vrátili do svojej domoviny a snažili sa ju zveľaďovať a ochraňovať…“

Autor tohto článku (L. Perný) vo svojom príhovore pripomenul iniciatívy, ktoré boli obom osobnostiam doteraz venované (od podujatia v máji 2022 až po plánované odhalenie búst Novomeského a Horvátha v Martine a Bratislave) a dodal, že úlohou Matice je pripomínať osobnosti slovenských dejín, kultúry a literatúry nakoľko slovami Vladimíra Mináča je „Matica slovenská organizovanou pamäťou národa.“

Nasledovalo premietnutie filmov, ktoré uviedol filmár Stanislav Prokeš. Do raritných záberov bola pridaná hudba Ivana Horvátha ml., hudobného skladateľa.

PREMIETANIE FILMOV V BÝVALOM MÚZEU DAVU

Druhá časť podujatia bola otvorená vernisážou, ktorá bola venovaná fotografiám Ivana Horvátha. Ľubica Krištofová predniesla rozsiahly odborný až kulturologický príspevok o kvalitách Ivana Horvátha ako fotografa.

Nasledovalo premietanie filmov z archívu Ivana Horvátha moderované Vierou Bartošovou, ktoré uviedol autor článku (L. Perný) s krátkou prednáškou o význame davistov a národných dejateľov aj pre súčasnú Slovenskú republiku, spoločné vlastnosti a dejinné udalosti, ktoré spájali Horvátha a Novomeského a predovšetkým samotný význam DAVu. Nasledovalo spustenie premietania Stanislavom Prokešom, ktoré naživo komentovala Jana Schillerová Horváthová. Ivan Horváth najml. spomenul, ako dlho hľadal pôvodné filmové materiály a celkovo myšlienku digitalizácie tohto diela.

Ivan Horváth najml. počas podujatia prečítal príspevok netere Laca Novomeského Oľgy Hauskrechtovej rodenej Halabrínovej, ktorá sa zo zdravotných dôvodov nemohla zúčastniť. Deana Jakubisková v závere podujatia uviedla, že Ivana Horváth pracoval vo filmoch precízne s detailom, celkom, čo je už filmový jazyk. Podľa Deany už išlo o spôsobom filmového vyjadrenia, väzby, príbehu, kompozície, atď. Podľa Deany aj v rámci fotografií Ivan Horváth robil precíznu a profesionálnu fotografickú prácu, ktorá súvisí s jeho pohľadom na svet – miloval človeka.

***

Priestor, ktorý bol pôvodne múzeom Laca Novomeského a DAVu, a ktorý bol od tejto témy dlhé roky dekontextualizovaný (likvidácia depozitu múzea, boje o záchranu sochy Novomeského, budova bola dokonca zaradená do zoznamu prebytočného majetku atď.) a rekontexualizovaný (rekonštrukcia a nový účel využitia priestoru), opäť aspoň na malú chvíľu získal nádych svojho pôvodného poslania – pripomínania odkazu davistov a ich spolupracovníkov, medzi ktorých jednoznačne patril aj Ivan Horváth. Napokon priestor si stále ponechal symbolický názov DAV.

Ako uvádza Veronika Mižialková zo senican.sk, „v roku 2008 mesto Senica túto významnú budovu od Trnavského samosprávneho kraja kúpilo a v roku 2011 ju prenajalo Centru voľného času Stonožka. Takmer po 40 rokoch sa budova dočkala kompletnej rekonštrukcie, a dnes sa využíva ako kultúrno-spoločenský priestor a komunitné centrum pre senickú mládež. Nachádza sa tu aj kaviareň s úžasným posedením priamo v centre mestského parku, a veľmi príjemnou obsluhou.“

Posledné fotografie pred rekonštrukciou budovy zaznamenala Broňa Šimková a boli symbolicky publikované práve na stránke DAV DVA. Rekonštrukcia budovy bola konzultovaná s pôvodných architektom Petrom Brtkom (v jej pôvodnej verzii vytvoril akoby architektonickú podobizeň „imidžu časopisu“, čo dokazuje napr. typografia modernistického Galandovsko-Fullovského štýlu písmen DAV na pôvodnom priečelí). Aj nová verzia senického DAVu, ktorá je transformovaná pre potreby 21. storočia, má svoje prednosti, a to je predovšetkým fakt, že je toto miesto opäť atraktívne pre širšiu verejnosť a obyvateľov Senice, ktorí ho bohato využívajú. V máj 2024 to bolo však prvý krát po dlhých rokoch, keď v budove DAVu opäť ožil odkaz jedného zo spolupracovníkov davistov – Ivana Horvátha.

Video zaznamenal a krátky report spísal: Lukáš Perný, vyšlo na DAV DVA