Blog Lukáša Perného

Ukážka z pripravovanej knihy Prekliate básne. Bude obsahovať básne milostné, ale i spoločensky kritické… 

Sofia Bergmann

V jesenný čas vstúpila do neho, sťa večný prameň života,
svetlo čajových sviečok vrývalo sa do jej oblých kriviek,
keď písali sa memoáre neverných milencov,
ako ranná rosa s prírodou spätá ponorila sa do postele
a napila sa ómamnej magiky zrodu,
v poliach mstivých bodliakov…

Jej hebká pleť sa vírila na palube ľaliového ticha,
utopili sa milenci neverní, v jazere mŕtvych hviezd,
aby oslávili zrodenie Venuše pri tanci pod Olympom,
ich telá spievali Villonové básne, na mesačnej dráhe…
kdesi ďaleko tam, kde slnko už z dažďa vychádza,
kde prvé vlaky zvážajú hrdinov každodennosti,
keď v rannom daždi lúčili sa milenci neverní…

Zahmlená záhrada

V záhrade zahmlenej zaspieval mi osamelý strom,
zaspieval pieseň o doline, kde našiel som pokojný úkryt.
O doline medzi Vašimi ňadrami,
kde písali sme príbehy prebdených nocí,
utopení v nekonečnej túžbe po blaženosti.

Ó nebeská, skláňam sa pred vašou silou mladosti,
ktorá mne starcovi večnému dáva stratenú silu.
Nehasnúci oheň našej lásky, spálil naše tváre,
zjazvil naše sny, prenikol do nekonečna decembrovej hmly,
ale radšej zhorieť života silou, než zmrznúť chladom samoty.

V tom nekonečnom tichu teraz počujem Váš úsmev,
v horiacich sviečkach vidím lesk Vašich očí,
počúvam tlkot Vášho srdca, ktorý dáva mi pocit života,
keď napil som sa Vašich pier, opojený nápojom Bakchovým,
chcel som veriť, že ukryla ste večnosť v jednom bozku.

Keď po časoch fujavíc a víchric, vyjde Slnko,
ktorého lúče zohrievajú naše smútkom trýznené duše,
niekedy sa až bojíme byť šťastní zo strachu
zo strachu pred tmavými oblakmi v ďalekom obzore.

Zaspávame s blaženosťou a strachom zo zabudnutia na jazyku,
spievame si piesne starých klaunov,
ktorých slzy krvavé zostali v samote ukryté.
Básnici závislý na elixíre mladosti ukrytom v ženskom lone,
spomínajú na sny zapletené v zlatých vlasoch,
keď spievali sme melódie krásy,
keď vo vašich perách zneli melódie lások stratených.,
keď srdcia pukali vášňou, keď praskali budov základy,
keď horúce vodopády vášne zaliali postele,
keď rozsvietili sa naše oči nekonečnou túžbou,
keď v pare internátnych spŕch splynuli sme v jedno telo.
Keď na vašich prsiach vášnivými bozkami zaplavenými,
odohrával sa náš príbeh…
príbeh večnej lásky internátnych milencov.

Keď zo sĺz zeme kvety povstanú,
pri rannej rose plačú spomienkami,
z odpustenia povstali nové svety,
navlhnuté sklamaniami, posilnené nádejami.

Túžim znova ochutnávať tvoje pery,
zaspávať s pocitom, že sa raz znovu pri mne zobudíš.

Zabíja ma túžba po Vás,
zabíja ma sila, ktorá ovláda moju dušu,
zabíja ma ticho mojej izby utopené vo výčitkách,
zabíja ma pocit, že sa už nevrátiš…

V rozvalinách hradu

V rozvalinách hradu starého našli života prameň,
zaplávali si k mesiacu na Jupiterových prs…tencoch,
spievali pieseň duší neverných, o padlých anjeloch.

V mlákach skorého rána hľadali minulosť,
za ostnatými drôtmi studenej vojny,
posiatej mlčiacimi bôľmi…
za veľkým závesom finálneho dejstva,
žijú si ľudia svoje biedne a zúbožené životy..
keď vstávajú v zime a tme do slabo platenej roboty.

Snažia sa zabudnúť, snažia sa brániť,
v chodníkoch horúcej lávy prorokov stopy,
čakajúc v objatí posledný súdny deň,
no ešte stále žijú tí, čo veria, v ľudstva novú záchranu,
kde v objatí spočinú, bratia a sestry, národy, budujúc nový svet.
V kmite sviece veštili si budúcnosť,
v úsmevoch skryté nádeje, a osamelých sŕdc epopeje..

Ružové spomienky

V tých sprchách starých internátnych stretnú sa zas,
kde spoznali omámení vínom nahých tiel, čaro svetov krás.
Oddaní okamihu ponorenom v žblnkote kvapiek horúcich,
symfónie sily splynutia, dvoch náhodných okoloidúcich,
ktorí stretli sa v labyrinte izieb a obaja sa stratili,
blúdiac po strechách v mesačnom svite prebdených nocí.

Milenci tí dvaja, zaspávali v horúcom objatí,
objatí kokosovej vône, keď sláva javí sa byť kvetom poľným,
zostávajú otázniky fliaš otvorených , „budem tvojim sluhom vzorným“,
v básňach v starých spŕch zadláždených.

Odpil si z tvojich pier , prenikol do tvojho sna,
ochutnal magický nektár z tvojho lona,
keď slza po líci stekajúca, v jeho oku sa zrkadlila
a v pare jasmínového kúpeľa zabudli na minulosť.

Višňový dym prenikal do jej pier,
v kryštálovej lodi skrytej pod perinou,
ukryli sa slzičky šťastia z červených kvetov,
omámení parfémom nekonečnej noci,
cítili silu nadpozemskej moci…