Slovani pod Alpami, uvod v slovensko kulturno zgodovino in kontekst (slovinsky)
Tento úvodný výskum vznikol v rámci dvoch matičných návštev Ľubľany, ako aj prednášky na Univerzite v Ľubľane.
Slovinsko je štát na juhozápade strednej Európy susediaci s Talianskom Rakúskom, Maďarskom a Chorvátskom s krátkym pobrežím Jadranského mora, s hornatým podnebím Álp. Počet obyvateľov je 2,1 miliónov, pričom najväčšie mestá sú Maribor, Kranj, Celje a Koper. Okrem Slovincov tu žijú aj Srbi a Chorváti (2%), úradným jazykom je slovinčina a väčšina obyvateľov sa hlási ku katolíckej cirkvi, hoc podľa diskusií so samotnými Slovincami, silnie aj ateizmus.
Slovinci boli križovatkou Rímskej ríše, Byzantskej ríše, Karolínskej ríše, Sv. ríše rímskej, Uhorského kráľovstva, Benátskej republiky, Ilýrskych provincií Napoleóna, Rakúskeho cisárstva, Rakúsko-Uhorska, no až v roku 1918 sa stávajú súčasťou Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý sa neskôr mení na Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.
Počas druhej svetovej vojny ich obsadili Nemci, Taliani a Maďari, avšak v tomto období bol veľmi silný a krvavý protifašistický odboj. Po roku 1945 sa stávajú súčasťou Titovej federatívnej socialistickej Juhoslávie, súčasťou Hnutia nezúčastnených krajín. Nezávislosť vyhlásili v roku 1991, pričom v súčasnosti fungujú ako unitárna parlamentná republika.
***
Slovinci sa nazývajú Slovenci, ženy Slovenky a rovnako napríklad ich hory sú Slovenske gory, Slovinská akadémia vied a umení sa nazýva Slovenska akademija znanosti in umetnosti, Matica slovinská sa v slovinčine nazýva SLOVENSKÁ MATICA a vznikli rok po sebe.
Už v úvode treba povedať, že Slováci Kollár a Šafárik mali vďaka filozofickému vplyvu humanizujúcej kultúrnej spolupráce slovanských národov priamy vplyv na zakladanie MATÍC ako unikátnych slovanských kultúrnych ustanovizní (sám Šafárik bol pri založení Matice srbskej, Matice chorvátskej a Matice českej, slovenskej a slovinskej sa však nedožil). Napokon mala kollárovsko-šafárikovská idea priamy štátotvorný vplyv na vznik Československa, ako aj Juhoslávie, ktorej súčasťou boli aj Slovinsko, a ktorej hymnu Hej, Slovani napísal Slovák Samuel Tomášik.
PRVÁ FLAUTA A PRVÉ KOLESO NA SVETE?
Z najstarších dejín možno spomenúť možno najstarší hudobný nástroj na svete, flautu z kosti nájdenú v roku 1995 v jaskyni Divje Babe, vytvorená preavdepobone neandertálcami. Okolo 4500 pred Kr. sa tu nachádzali kolové obydlia a v Ľublaňských bažinách sa tiež našlo zrejme prvé známe nájdené koleso. Grécko a rímske pramene uvádzajú, že okolo 2000 pred Kr. bola oblasť osídlená Ilýrmi a okolo 1000 založili na tomto území osady Gréci. Kelti tu založili Norické kráľovstvo. Od 2. storočia pred n. l. tu vznikli rímske mestá Emona, Poetovie, Nevioduna a Celeie. Od 4. st. rímsku prítomnosť vytlačili kočovné kmene (Húni, Ostrogótiä Langobardi). Po odchode posledných menovaných prichádzajú do alpských údolí slovanské kmene, tzv. alpskí Slovania alebo Karantánci.
SLOVANSKÁ PREHISTÓRIA, KARANTÁNIA A TRIO SAMO, DERVAN A VALUK
Též Dervan, vévoda národnosti Srbů, kteří byli z národnosti Slovanů a již jednou se kdysi přiklonili ke království Franků, dal se se svými [lidmi] pod ochranu království Sámova.
Fredegarova kronika
Je všeobecne známe, že Fredegarova kronika hovorí o vláde Valuka, ktorý mal byť Samovým vrstovníkom a spojencom zapojeným do kmeňového zväzu vzniknutým k obrane proti Avarom. Prvýkrát v roku 670 sa o krajinu, v ktorej žijú alpskí Slovania, hovorí ako o Karantánii (Carantania, civitas Carantana), ktorej jadrom boli dnešné Korutánsko. Valuk (latinsky: Wallucus dux) bol slovanský vojvoda na nezávislej pôde alpských Slovanov alebo Karantánie. Jeho meno je viac-menej totožné s menom kniežaťa Valtunku, ktoré možno interpretovať ako vláda alebo vládca. Valuk bol pravdepodobne prvým vojvodom z Karantánie.
Karantania bola prvým známym slovanským štátom. Hlavné mesto sa nachádzalo v Karnburgu, neďaleko Klagenfurtu v dnešnom Rakúsku. Nie je známe, či krvná línia Valuku pokračovala v línii neskorších vojvodov z Carantanie. Je tiež možné, že Valuk bol kniežaťom alpských Slovanov, kde Arnefrit, syn furlánskeho vojvodu Lupu, hľadal politický azyl a spojenectvo. Pri opise Arnefritovho ústupu k Slovanom Pavol Diakon tvrdil, že utiekol k Slovanom do Karnuntu, mylne nazývaného Karantanum (Carnuntum, quod corrupte vocifier Carantanum), čo by mohlo znamenať, že krajina sa začala nazývať Carantania pod vládou Valuka.
V tomto kontexte treba tiež dodať, že Lužickí Srbi sú v 7. storočí spájaní zase s Dervanom, čo bol brat neznámeho srbského princa, pričom Dervan sa pripojil tiež k Samovi. Existuje teda spojitosť medzi Samom, Dervanom a Valkom, ktorí v slovanskom kontexte mohli vzájomne spolupracovať.
Karantania, známa aj ako Carentania (slovinsky: Karantanija, nemecky: Karantanien, v staroslovančine *Korǫtanъ), bola slovanské kniežatstvo, ktoré vzniklo v druhej polovici 7. storočia na území dnešného južného Rakúska a severovýchodného Slovinska. Od polovice 8. storočia bola spojencom Bavorska proti Avarom a následne sa stala vazalským štátom Franskej ríše. V počiatočných štádiách bol jazyk karantánskych Slovanov v podstate protoslovančina. V slovinskej lingvistickej literatúre a referenčných knihách sa niekedy dočasne označuje ako alpská slovanština (alpska slovanščina). Jeho protoslovanský charakter možno odvodiť z jazykových kontaktov alpských Slovanov so zvyškami romanizovaného pôvodného obyvateľstva, neskôr aj s Bavormi. Prijaté predslovanské názvy miest a riek a ich následný fonetický vývoj v alpskej slovanštine, ako aj bavorské záznamy o alpských slovanských názvoch, osvetľujú charakteristiky alpskoslovanského jazyka.
NÁRODNÉ OBRODENIE SPUSTIL AJ NAPOLEÓN
Kým sa Slovinci emancipovali od hegemónie nemeckej, Slováci od hegemónie maďarskej prípadne rakúskej. Národné obrodenie v Slovinsku bolo odštartované za vlády Napoleóna Bonaparteho (umožnil rozvoj vzdelávania v slovinčine a prístup Slovincov k politickej moci), preto sú Slovinci jediný slovanský národ, ktorý má svojom hlavnom meste jeho pamätník v historicky pozitívnom zmysle. U nás je ekvivalentom vplyv Jozefa II. na bernolákovcov, ktorý v rámci reforiem umožnil vznik Generálneho seminára, kde vznikla aj idea kodifikácie jednotného jazyka (táto budova bola „nalepená“ na jednu zo stien bratislavského hradu, neskôr vyhorela; nachádzala sa oproti súsošia sv. Cyrila, Metoda a Gorazda a veľkomoravského kostolíka).
V centre Ľubľany má postavenú obrovskú sochu romantický básnik France Prešeren (1800 – 1849), ktorý je autorom hymny Zdravljica a taktiež symbolom slovinskej národnej hrdosti, istým spôsobom ekvivalent Ľudovíta Štúra či Janka Kráľa. Prešeren vytvoril Zdravljicu v rovnaký čas ako Janko Matuška Nad Tatrou sa blýska, teda presne v roku 1844. Hudbu zložil Stanko Premrl (1880 – 1965). Prešeren má pamätnú tabuľu v Bratislave, neďaleko Dunaja. Text Zdravljice nesie kollárovsko-šafárikovský humanistický odkaz spolupráce národov.
Ďalšou paralelou je vznik „slovenských“ vlajok a erbov, pretože obidve sa vo svojom jazyku nazývajú slovenské a obe obsahujú trikolóru a podobné trojvŕšia (Tatra, Matra, Fatra vs. Triglav).
Vlajku prvý krát v histórii v Ľubľane zdvihol na vrchu hradu Lovro Toman (1927 – 1870), ktorý má svoje zrkadlové osobnosti v Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi, ktorí rovnako v revolučnom roku 1848 vytvorili prototyp slovenskej vlajky v rámci revolučných zmien a založenia Slovenskej národnej rady v rokoch 1848 a 1849.
Súčasne vznikajú takmer v rovnakom čase Žiadosti slovenského národa, ako aj program Zjednotené Slovinsko, obe akcie sú však rovnako dočasne neúspešne, ale podnietili ďalšie iniciatívy, ktoré sa prejavili, napríklad u nás v Memorande národa slovenského, kde Štefan Marko Daxner požadoval autonómiu, teda zriadenie slovenského dištriktu s názvom slovenské okolie.
Zatiaľ čo Štúr založil Slovenské národné noviny v roku 1845, v Slovinsku vznikajú Ljubljanske Novice už v roku 1797.
STREDOSLOVENČINA A STREDOSLOVENČINA
Zaujímavosťou je tiež, že pri kodifikácii spisovného jazyka Slovinci rovnako ako Slováci vychádzajú zo stredoslovenského variantu. Slovinci však nemali tri vlny národného obrodenia (bernolákovci, Všeslávie, štúrovci) s rôznymi konfesionálnymi a politickými rozdielmi, preto tu napr. nevznikajú ekumenické iniciatívy ako na Slovensku.
Ďalšou odlišnosťou je prvenstvo v kodifikácii jazyka, keďže Primož Trubar už v roku 1550 napísal prvý slovinský katechizmus, preložil Nový zákon v roku 1564, neskôr preložil Bibliu do slovinčiny Marko Pohlin (1768) a prvú slovinskú gramatiku vytvára Jernej Kopitar v roku 1808, pričom kodifikácia Bernoláka vzniká v roku 1787, Štúrova kodifikácia v roku 1843 a Hodžovsko-Hattalovská reforma až v roku 1851.
Ďalšou odlišnosťou je, že Slovinci nepoužívajú tvrdé y, teda akoby v Slovinsku neprebehla reforma podobná Hodžovsko-Hattalovskej, čo sa dá vysvetliť aj tak, že nemali ekvivalent bernolákovského hnutia (vplyv Hattalu), ktorého prínos bol – v tretej etape reformy – skomplikovanie slovenskej gramatiky, ako požiadavky doby. Bol to súčasne dobový vplyv úrovne českej gramatiky.
.jpg)
V Ľubľane je mimoriadne uznávaný aj Ivan Hribar, slovinský politik, neoslavista, diplomat, akýsi ekvivalent Milana Hodžu, ktorý spolu s Ivanom Tavčarom bol vedúcou osobnosťou pokrokovej strany a poslancom rakúskeho národného zhromaždenia, založil tiež banku a obnovil Ľubľanu po zemetrasení.
Napokon je tu osobnosť Jerneja Kopitara (1780 – 1844), ktorý výrazne prispel k modernizácii jazyka, čo je v súlade s Kollárovými ideami o posilnení národnej identity prostredníctvom jazyka. Existujú dôkazy, že Kopitar sa dvakrát stretol so Šafárikom a existovala medzi nimi aj korešpondenčná výmena. Netreba zabúdať ani na vplyv známeho diela Slávy dcéra, ktoré ovplyvnilo celé slovanské obrodenie v európskom kontexte.
Kollár a Šafárik boli kľúčovými postavami v rámci širšieho slovanského národného obrodenia, ktoré zahŕňalo nielen Slovákov a Slovincov, Čechov, Srbov a Chorvátov. Šafárika je možno vnímať ako zakladateľa vedeckej slavistiky, ktorý je vedecky reflektovaný aj v západnej Európe ako popredný priekopník európskej vedy. Je preukázateľné, že Kollár a Šafárik mali nespochybniteľný vplyv na intelektuálov, umelcov a vedcov v takmer všetkých slovanských krajinách, čím možno tieto slovenské osobnosti zaradiť medzi európske elity.
Existuje aj súvis medzi staršími osobnosťami. Napr. zakladateľ slovinskej dramatiky Anton Tomaž Linhart (1756 – 1795), ktorého možno zrkadliť so slovenským dramatikom Jánom Chalupkom (1791 – 1871). Taktiež tu vidíme paralely s osobnosťami ako Janez Svetokriški (1772 – 1849), ktorý sa taktiež ako predstaviteľ slovinskej literatúry venoval národnému obrodeniu a kultúrnej obrode jazyka v národnom hnutí.
OSOBNOSTI SLOVINSKEJ KULTÚRY, OBRODENIA, DEJÍN A LITERATÚRY
Davorin Trstenjak (8. novembra 1817 – 2. februára 1890) bol slovinský spisovateľ, historik a rímskokatolícky kňaz, ktorý poznal dielo Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Študoval na lýceu v Maribore a neskôr v Grazi, kde sa stal prívržencom ilýrskeho hnutia, romantického národného kultúrneho hnutia, ktoré sa šírilo zo susedného Chorvátska a presadzovalo kultúrne a jazykové zjednotenie južných Slovanov. Trstenjak úzko spolupracoval so slovinsko-chorvátskym básnikom a etnológom Stankom Vrazom. Trstenjak bol ovplyvnený teóriami Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, dvoch vplyvných slovenských filológov, ktorí hlásali panslovanské ideály, napísal niekoľko historických kníh, v ktorých tvrdil, že Slovania boli najstarším národom v Európe (ide o predchodcu tzv. Venetická teória). Ďalej sa dozvedáme, že Trstenjak bol aj spisovateľ a básnik. Písal typicky romantickým spôsobom podľa vzoru France Prešerena a Josipiny Turnograjskej. V roku 1863 patril medzi spoluzakladateľov prestížneho vydavateľstva a vedeckej spoločnosti Matice slovinskej.
.jpg)
Franc Miklošič (20. novembra 1813 Radomerščak – 7. marca 1891 Viedeň) bol štajerský a rakúsky lingvista a filológ zaoberajúci sa slovanskými jazykmi, politikom slovinskej národnosti, počas revolučného roku 1848 poslancom rakúskeho Ríšskeho snemu. V roku 1852 vydal štúdiu Vergleichende Lautlehre der slavischen Sprachen, ktorú pochvalne hodnotili František Palacký a Pavol Jozef Šafárik. Počas revolučného roku 1848 sa výrazne zapojil do politického diania. V roku 1848 bol predsedom spolku Slovenija, napísal jeho prevolanie, v ktorom sa vyslovil za vznik slovinského kráľovstva v rámci Rakúska a za jazykovú rovnoprávnosť v školách aj na úradoch. Zaslúžil sa o rozvoj slovinčiny. V roku 1849 niekoľko mesiacov pomáhal s prekladom zákonníka do slovinčiny, pričom stabilizoval slovinskú právnu terminológiu.
Lovro Toman (10. august 1827 – 15. august 1870) bol slovinský romantický národno-revolučný aktivista počas revolúcie v roku 1848, významný národný priekopník, ktorý v Ľubľane na Wolfovej ulici č. 8 po prvýkrát v histórii zdvihol slovinskú trikolóru (na nemeckú vlajku vztýčenú na vrchu Ľubľanského hradu). Neskôr pomohol založiť Maticu slovinskú. Bol slovinským národným konzervatívnym politikom a členom rakúskeho parlamentu. Spolu s Janezom Bleiwe isom a Etbinom Henrikom Costom bol súčasťou vedenia Staroslovinskej strany.
Fran Levstik (28. septembra 1831 – 16. novembra 1887) bol slovinský spisovateľ, politický aktivista, dramatik a kritik. Bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov politického hnutia Mladí Sloveni. Levstik bol prvým významným spisovateľom slovinskej epickej prózy. Medzi jeho najznámejšie diela patrí poviedka Martin Krpan From Vrh (Martin Krpan z Vrha), ktorá sa stala klasickým dielom slovinskej literatúry, a itinerár Popotovanje iz Litije do Čateža (Cesta z Litije do Čateža), ktorý je zároveň literárnym manifestom. V kritickej eseji Napake slovenskega pisanja odhalil svoje názory na vývoj slovinského spisovného jazyka. Levstik bol jedným z hlavných predstaviteľov Mladých Slovincov, progresívnej a radikálnej politickej skupiny podobnej mladým Čechom v českých krajinách, ktorá spochybňovala vtedajší vplyv konzervatívcov na čele s Janezom Bleiweisom v rámci Slovinského národného hnutia. Neskôr sa zblížil s panslavistickými ideálmi.
Nemožno vynechať ani predsedu Matice slovinskej Antona Melika (1. januára 1890 – 8. júna 1966), ktorý bol slovinský geograf, univerzitný profesor, autor Slovinskej geografie, a taktiež ďalšieho predsedu Boga Grafenauera (16. marec 1916 – 12. máj 1995), historika zameraného na stredovek, autora kníh o slovinských dejinách, ktorý publikoval veľa kníh nechcených autorov. Oboch uvádza pamätnica zo IV. kongresu matíc spolu so spomenutým Francom Mikllošičom. Súčasný predseda Matice slovinskej Aleš Gabrič, tiež oceňuje prínos jeho predchodcu Milčeka Komelja, známeho slovinského spisovateľa, ale tiež akademikov Draga Jančara, predsedu SAVU Tadeja Bajda. Ale vráťme sa do starších dejín.
Josip Vidmar (14. októbra 1895 – 11. apríla 1992) bol významný slovinský literárny kritik, esejista a politik, účastník slovinského protifašistického odboja. V rokoch 1944 až 1946 bol predsedom Slovinskej ľudovej rady pre oslobodenie (slovinský parlament). V rokoch 1952 až 1976 bol prezidentom Slovinskej akadémie vied a umení a v rokoch 1950 až 1964 vedúcim Inštitútu literatúr akadémie. Vidmar bol prezidentom Juhoslovanskej federálnej komory národov (neskôr komory republík a provincií).
Bol blízkym priateľom chorvátskeho spisovateľa Miroslava Krležu. V Slovinsku mal od polovice 50. do polovice 70. rokov veľký vplyv na kultúrnu politiku titovského režimu. Vidmar preložil diela z ruštiny, francúzštiny, taliančiny, nemčiny, češtiny, chorvátčiny a srbčiny do slovinčiny, väčšinou išlo o divadelné hry a diela dramatikov Alexeja Arbuzova, Gogoľa, Gribojedova, Krleža, Molièra, Nušića, Puškina, Alexeja Tolstoja a ďalších.
Juš Kozak (26. júna 1892 – 29. augusta 1964), známy aj pod pseudonymom Jalanov, bol slovinský spisovateľ, dramatik a redaktor. Preslávil sa najmä svojimi autobiografickými románmi, akými sú Celica (Celka) o jeho skúsenostiach s politickým väzňom a Lesena žlica (Drevenka) o živote počas 2. svetovej vojny. Počas 2. svetovej vojny spolupracoval s Frontom oslobodenia slovinského ľudu. V roku 1942 bol zatknutý fašistickými úradmi Talianmi okupovanej provincie Ľubľana. Po prímerí s Talianskom sa zapojil do partizánske ho odboja. Po vojne sa venoval písaniu. V rokoch 1946 až 1947 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Nový svet. Ako redaktor Ľjubljanskeho zvonu otvoril časopis marxistickým a komunistickým autorom, ktorí publikovali svoje články pod pseudonymami. V rokoch 1948 až 1955 pôsobil ako režisér Činoherného divadla v Ľubľane. V roku 1961 sa stal členom Slovinskej akadémie vied a umení a v roku 1963 získal Prešerenovu cenu. Zomrel v Ľubľane.
Ivo Urbančič (12. novembra 1930 – 7. augusta 2016) bol slovinský filozof. Mnohí ho považujú za jedného z otcov fenomenologickej školy v Slovinsku. Urbančič napísal niekoľko prác o dejinách filozofie v Slovinsku.
Etbin Henrik Costa (18. októbra 1832 – 28. januára 1875) bol slovinský národný konzervatívny politik a spisovateľ. Spolu s Janezom Bleiweisom a Lovrom Tomanom bol jedným z lídrov staroslovinskej politickej strany. Costa bol aktívny v mnohých slovinských kultúrnych, politických a športových združeniach. Okrem iného pôsobil ako pred seda Matice slovinskej a slovinskej sekcie Sokolského hnutia.
Albin Prepeluh (22. februára 1881 – 20. novembra 1937) bol slovinský ľavicový politik, novinár, redaktor, politický teoretik a prekladateľ. Pred prvou svetovou vojnou bol popredným slovinským marxistickým revizionistickým teoretikom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vyhlásení štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov sa zamestnal v Slovinskej komisii pre sociálnu starostlivosť, ide pracoval pod dohľadom kresťansko-sociálneho mysliteľa Andreja Gosara.
Bola to jediná verejná politická funkcia, ktorú kedy v živote zastával. V polovici 20. rokov sa stal aj redaktorom vo vydavateľstve Matice slovinskej, ktorú viedol jeho priateľ Dragotin Lončar. V roku 1902 si písal s nemeckým marxistickým teoretikom Karlom Kautským o možnostiach aktivizácie roľníctva v prospech socializmu. V tom istom roku založil časopis Naši zapiski, v ktorom propagoval radikálny socialistický reformizmus. Časopis sa čoskoro stal hlásateľom mladých slovinských reformných sociálnych demokratov, medzi ktoré patrili Anton Dermota, Dragotin Lončar a Josip Ferfolja.
Vasilij Melik (17. január 1921 – 28. január 2009) bol slovinský historik, ktorý sa zaoberal najmä politickými dejinami slovinských krajín v 19. storočí. Najprv sa venoval hospodárskym dejinám, potom prešiel k dejinám politickým, najmä dejinám právnych a politických inštitúcií. Významná je najmä jeho štúdia o voľbách v Slovinsku v rokoch 1861 až 1918. Venoval sa aj výskumu dejín každodenného života, najmä obdobia modernizácie a industrializácie slovinského vidieka v Kraňsku a Dolnom Štajersku. V 80. rokoch spolupracoval s vydavateľstvom Matice slovinskej na kritických vydaniach spomienok významných slovinských politikov storočia vrátane Ivana Hribara a Josipa Vošnjaka (Wikipedia).
Tine Hribar (narodený 28. januára 1941) je slovinský filozof a verejný intelektuál, orientujúci sa na interpretácie Heideggera, a jeho úlohou pri demokratizácii Slovinska v rokoch 1988 až 1990, známej ako Slovinská jar. Je manželom autorky, esejistky a politickej komentátorky Spomenky Hribarovej. Hlási sa k politickej pravici, antiklerikalizmu. Písal do časopisov Matice slovinskej.
.jpg)
Oton Župančič (23. január 1878, Vinica – † 11. jún 1949 Ľubľana) bol slovinský básnik a dramatik, jeden zo štvorice vedúcich predstaviteľov slovinskej moderny. Jeho prvá básnická zbierka Čaša opojnosti (1899, Čaša opojenia) je poznamenaná náladami a pocitmi fin de siècle; Župančič v nej do slovinskej poézie uviedol voľný verš. V ďalšej zbierke Čez plan (1904, Rovinou) sa ozývajú tóny po novom chápaného vlastenectva, ktoré sa potom naplno rozozneli v zbierke Samogovori (1908, Monológy). Utrpenie slovinského národa za 1. svetovej vojny vyslovil v zbierke V zarje Vidove (1920, Do letných úsvitov). Po mnohoročnom odmlčaní, keď sa venoval hlavne prekladateľskej činnosti – preložil celkom 18 Shakespearových hier a radu prozaických i básnických diel z literatúry francúzskej, nemeckej, ruskej i českej – vydal po oslobodení 1945 zbierku Zimzelen pod snegom (1945), zhrňujúcu tvorbu z rokov okupácie a 2. svetovej vojny.
Drago Jančar (narodený 13. apríla 1948) je slovinský spisovateľ, dramatik a esejista. Jančar je jedným z najznámejších súčasných slovinských spisovateľov. Slovinsku je známy aj svojimi politickými komentármi a občianskou angažovanosťou. Jančarove romány, eseje a poviedky boli preložené do 21 jazykov a publikované v Európe, Ázii a USA. Najpočetnejšie sú preklady do nemčiny, nasledujú české a chorvátske preklady. Jeho drámy uviedli aj viaceré zahraničné divadlá, pričom doma sú často považované za vrcholy slovinskej divadelnej sezóny. Žije a tvorí v Ľubľane. V rokoch 1987 až 1991 pôsobil Jančar ako prezident Slovinského centra PEN a prostredníctvom tejto úlohy tiež aktívne podporoval vznik slovinskej demokracie. Jančarova próza je ovplyvnená modernistickými vzormi. Jednou z ústredných tém jeho diel je konflikt medzi jednotlivcami a represívnymi inštitúciami, akými sú väznice, galeje, psychiatrické liečebne a vojenské kasárne. Preslávil sa lakonickým a vysoko ironickým štýlom, ktorý často využíva tragikomické zvraty.
Ďalšie zaujímavosti ponúkajú verejné encyklopédie: Nová generácia básnikov s pustila do vášnivých sporov, ktorí sa videli v modernizme. Najdôležitejším z nich bol Ivan Cankar. Ďalšími významnými predstaviteľmi modernizmu boli básnici Srečko Kosovel, Oton Župančič a Edvard Kocbek. Zofka Kvederová je považovaná za prvú slovinskú spisovateľku a feministku. Alma Karlinová písala prózu, no bola známa aj ako cestovateľka a stala sa prvou ženou, ktorá sama cestovala po svete. Predstaviteľom neoavantgardy bol básnik Tomaž Šalamun. Spisovateľ Vladimir Bartol patril k slovinskej menšine v Taliansku, rovnako ako Boris Pahor. Louis Adamic uspel v Amerike. Najdôležitejšími autormi dneška sú Aleš Debeljak alebo Drago Jančar
Na podujatí k 160-ročnici Matice slovinskej vystúpili aj osobnosti súčasnej slovinskej literatúry, ako básnik, profesor Brane Senegačnik, esejista, klasický filológ a prekladateľ. V roku 1994 Senegačnik absolvoval klasickú filológiu na Filozofickej fakulte v Ľubľane, kde v roku 1995 získal aj miesto, doktorát a kvalifikáciu ako asistent predstavenstva. Preložil Sofoklovu hru a publikoval niekoľko esejí. Senegačnikova poézia je jedinečnou syntézou sofistikovanej estetiky, melodických veršov a vyznávania existencie. Zbierkou básní v tradičných formách, najmä sonet Na temnem prahu upa (1996) vyjadroval základné existenciálne a náboženské cítenie s vycizelovanou poetikou a niekedy aj klasicky jednoduchým štýlom. Dostal cenu Sovret (2012), cenu Prešerenovej nadácie (2021) a 1. júna 2023 bol zvolený za mi
moriadneho člena SAZU v kategórii umenie.
Uroš Župan je slovinský básnik a prekladateľ. Vydal množstvo básnických zbierok a jeho poézia bola preložená aj do nemčiny, poľštiny, češtiny, slovenčiny, angličtiny, srbčiny a chorvátčiny. Župan sa narodil v Trbovlje v roku 1963, kde žil, pokým nešiel študovať komparatívnu literatúru a sociológiu kultúry na
Univerzitu v Ľubľane. Pracuje ako prekladateľ z angličtiny, chorvátčiny a srbčiny do slovinčiny. Do slovinčiny preložil diela Yehudu Amichaia a Johna Ashberyho. V roku 1996 získal Cenu Prešerenovej nadácie za básnickú zbierku Odpiranje delte (Otváranie delty) a v roku 2000 Cenu Jenka za básnickú zbierku Drevo in vrabec (Strom a vrabec).
Miljana Cunta je slovinská spisovateľka, redaktorka a publicistka. Miljana Cunta vyštudovala komparatívnu literatúru a literárnu teóriu, ako aj angličtinu v Ľubľane, kde žije od roku 1995. V rokoch 2005 až 2009 režírovala literárny festival Vilenica a v roku 2010 literárny festival Fabula. Podieľala sa aj na projekte EÚ Živa coprnija (Živá mágia), ktorý sa snaží oživiť kultúrne dedičstvo regiónov Pohorje a Istria prostredníctvom príbehov a integrovať ich do existujúceho turistického programu. Pravidelne publikuje články v slovinskom denníku Delo.
Do matičnej redakcie Slovenských pohľadov tiež svoju poviedku poslal slovinský autor Primož Sturman, novinár a publicista na čiastočný úväzok počas štúdia súčasných dejín na Univerzite v Terste. Svoju literárnu kariéru začal asi pred desiatimi rokmi, najprv ako básnik a prekladateľ, neskôr ako prozaik.
V roku 2012 spolupracoval s Borisom Pahorom a Dragom Jančarom na publikovaní politických textov disidenta a emigranta Franca Jezu, ktorý písal o nezávislom Slovinsku. V roku 2018 vydal svoju knižnú debutovú knihu Gorica je Naša vo vydavateľstve Litera so sídlom v Maribore a v roku 2020 si sám vydal druhú zbierku poviedok Synthesis. V roku 2021 vydala Matica slovinská jeho slovinský preklad románu Akáciový les od istrijsko-terstského spisovateľa Fulvia Tomizzu. Na jar 2022 vydal román Jedenásť mesiacov obilnej kávy, ktorý sa odohráva medzi Terstom a Krasom od mariborskej Litery.
ENCYKLOPEDICKÉ ZAUJÍMAVOSTI Z KULTÚRY SLOVINSKA
,_Zbirka_upodobitev_znanih_Slovencev_NUK.jpg)
Medzi významné osobnosti spoločenských vied a humanitných vied patria Janez Vajkard Valvasor, ktorý vydal nemecky písané encyklopedické dielo Sláva kniežatstva Kraňsko (Die Ehre des Hertzogthums Crain), a lingvista Franc Miklošič, ktorý sa tiež podieľal na revolúcii v roku 1848. Známy neomarxistický, filozof zvaný tiež Elvis filozofie, Slavoj Žižek sa tiež narodil v Slovinsku. Thomas Luckmann, významný sociológ a spoluautor svetoznámej knihy Sociálna konštrukcia reality, bol tiež rodákom z Jeseníc v Slovinsku. Odborníkom na moderné slovinské dejiny je historik Janko Prunk.
Prvou a najvýznamnejšou slovinskou maliarkou bola Ivana Kobilcová, ktorá sa preslávila najmä svojimi portrétmi. V rokoch 1993-2007 bola zobrazená na slovinskej bankovke v hodnote 5000 talarov. Anton Ažbe bol na začiatku moderného maliarstva v Slovinsku. Bol tiež známy ako učiteľ výtvarnej výchovy, jeho žiakmi boli významní impresionisti Ivan Grohar a Rihard Jakopič. Predstaviteľom avantgardy bol Fran Tratnik. Medzi významných sochárov moderných čias patrili Boris Kalin a Zdenko Kalin. Priekopníkom fotografie bol kňaz, maliar a básnik Janez Puhar. Najdôležitejšou inštitúciou zbierky je Slovinská národná galéria, ktorej budovu navrhol český architekt František Škabrout.
Najvýznamnejším slovinským architektom bol Jože Plečnik, ktorý bol zároveň autorom úprav Pražského hradu. Až po odchode z Prahy začal Plečnik pracovať v Ľubľane. Jeden z Plečnikových žiakov – Edvard Ravnikar – potom ovplyvnil generácie slovinských architektov ako profesor architektúry na Fakulte architektúry Univerzity v Ľubľane a jeho vplyv je dnes zrejmý v mnohých budovách po celom Slovinsku.
Najcennejšie architektonické pamiatky v Slovinsku zahŕňajú Predjamský hrad, Ľubľanský hrad a Bledský hrad, a baroková katedrála sv. Mikuláša v Ľubľane sú sakrálne stavby. Známe sú aj mosty v Ľubľane: Trojitý most alebo Dračí most.
Slávnym renesančným skladateľom hudby bol Jacobus Gallus. Barokový skladateľ Giuseppe Tartini sa narodil v Pirane v Slovinsku. Z romantických skladateľov sa najslávnejším stal Hugo Wolf, nasledovali Davorin Jenko, Kamilo Mašek a Kašpar Mašek. Česká hudobná rodina Foerstra prenikla do Slovinska, najmä Anton Foerster (skladateľ). Slovinský filharmonický orchester bol založený v roku 1701 a patrí medzi najstaršie inštitúcie svojho druhu na svete. Najznámejším interpretom slovinskej ľudovej hudby je akordeonista Slavko Avsenik, zakladateľ súboru Ansambel bratov Avsenik, ktorý predal 36 miliónov platní po celom svete. Najznámejším predstaviteľom slovinskej populárnej hudby na svete je kapela Laibach. Je prevažne klasifikovaná ako industriálny žáner a experimentálna hudba. Alternatívny rock produkuje aj kapela Siddharta. Bosniansky rockový hudobník Branko Đurić sa tiež usadil v Slovinsku a preslávil sa aj ako herec. Slovinský violončelista Luka Šulić si vybudoval meno v známej inštrumentálnej skupine 2Cellos v dvojici s chorvátskym Stjepanom Hauserom.
Najstaršie slovinské filmy (Jarmok v Ljutomeri, Vyhadzovanie z omše v Ljutomeri a Na domovskej studni) pochádzajú z prelomu rokov 1905 a 1906 a ich autorom je Karol Grossmann. Jeho prvým veľkým úspechom bol nemý dokument V kráľovstve zlatobyľa (1931). Jednou z najznámejších slovinských herečiek je Ita Rina.
Gymnasta Leon Štukelj má tri olympijské zlaté medaily; jeho kolega Miroslav Cerar má dve. Obaja tiež reprezentovali Juhosláviu. Biatlonista Jakov Fak je dvojnásobným majstrom sveta. Tenistka Mima Jaušovecová vyhrala Roland Garros v roku 1977. Cyklista (a bývalý skokan na lyžiach) Primož Roglič vyhral Vueltu v roku 2019.
Typickými ingredienciami slovinskej kuchyne sú mäso (bravčové, teľacie, hovädzie), ale na ich jedálnom lístku sa často objavujú zveri a špeciality ako konské alebo dokonca medvedie mäso. Ryby a morské plody sa široko používajú v pobrežných oblastiach. Slovinci majú radi polievky, často konzumujú kurací alebo hovädzí vývar. Medzi ďalšie základné ingrediencie patria zemiaky, kapusta, klobásy alebo syr. Prílohou k jedlám a polievkam je zvyčajne okrúhly plochý chlieb – belokranjska pogača (foccacia). Okrúhly chlieb sa krája na štvorce nožom na povrchu pred pečením. Po pečení sa jednotlivé štvorce oddelia ručne a zjedia. Často sa podáva nekysnutý chlieb – mlinci. Ďalšou obľúbenou prílohou je polenta, kaša vyrobená z varenej kukurice. V Slovinsku sa vyrábajú vynikajúce syry, ako napríklad mierne sladký tolminc, tvrdý ovčí syr – bovški sir, polomäkký syr s výraznou chuťou mohant alebo tvrdý syr vyrobený z kravského mlieka – nanoški sir.
MATICA SLOVINSKÁ
Matica slovinská je druhá najstaršia inštitúcia v Slovinsku. Založili ju 4. februára 1864 ako inštitúciu pre vedecký a kultúrny pokrok Slovincov. Matica slovinská vznikla na návrh viacerých slovinských vlasteneckých spolkov a jednotlivcov z Mariboru, ktorí naliehali na založenie inštitúcie vydávajúcej pokročilú odbornú literatúru v slovinčine, podporovala rozširovanie kultúry medzi Slovincami a rozvíjanie vedeckej terminológie v slovinčine. Konzorcium bolo založené so sú
kromným kapitálom, ako aj s kapitálom vojvodstva Kraňsko a niekoľkými kultúrnymi združeniami. Významnou finančnou čiastkou prispel aj rakúsky cisár František Jozef I.
Vrchol dosiahla začiatkom 20. storočia. V tom čase fungovala ako bežné vydavateľstvo na voľnom trhu a súčasne plnila aj úlohu akadémie vied, pestovala vysokú kultúru a udržiavala úzke kontakty s Juhoslovanskou akadémiou vied a umení v Záhrebe, so Srbskou akadémiou vied a umení v Belehrade, ako aj s podobnými inštitúciami v zahraničí. Počas 1. svetovej vojny bol spolok zatvorený a jeho majetok skonfiškovaný rakúsko-uhorskými úradmi. Údajnou príčinou bolo vydanie knihy Gospodin Franjo (Pán Franjo) od slovinského autora a dôstojníka rakúsko-uhorskej armády Fran Maselja (krycie meno: Podlimbarski), ktorá bola silnou satirickou kritikou rakúsko-uhorskej okupácie Bosny a Hercegoviny.
Matica spolupracovala s Frontom oslobodenia slovinské ho ľudu. V roku 1944 ju nacistické nemecké úrady zatvorili. Koncom roka 1945 orgány novoutvorenej Slovinskej ľudovej republiky v rámci Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky umožnili jej obnovenie. Aj keď väčšinu jej majetku štát znárodnil, umožnil však pokračovať v činnosti a neskôr jej pridelil značné dotácie. K opätovnému oživeniu činnosti inštitúcie došlo aj v osemdesiatych rokoch, keď začala systematicky vydávať preklady významných západných filozofov a politických teoretikov.
Počas Juhoslovanského kráľovstva rozšírila svoju vydavateľskú činnosť a v roku 1938 bola jedným zo spoluzakladateľov Slovinskej akadémie vied a umení. Počas talianskej okupácie vedenie Matice spolupracovalo s Frontom oslobodenia slovinského ľudu. V roku 1944 ju nacistické nemecké úrady zatvorili.
K opätovnému oživeniu činnosti inštitúcie došlo v 80. rokoch, keď začala systematicky vydávať preklady významných západných filozofov a politických teoretikov ako Heidegger, Machiavelli, Jan Patočka, Unamuno, José Ortega Gasset, Aurelius Augustinus a kompletné diela Nietzscheho.
Mnoho významných osobností pôsobilo ako redaktoria kancelári (hlavní tajomníci) inštitúcie. Najvýznamnejšími z nich boli spomenutí Fran Levstik, Josip Vidmar, Juš Kozak, France Bernik a Drago Jančar. S inštitúciou spolupracovalo niekoľko ďalších, medzi nimi filozofi Ivo Urbančič a Tine Hribar, historik Vasilij Melik a politický teoretik Albin Prepeluh.
SÚČASNOSŤ MATICE SLOVINSKEJ
Predsedom Matice slovinskej je Dr. Aleš Gabrič, podpredsedami sú akad. prof. Dr. Alojz Kralj a prof. Dr. Vesna Mikoličová. Tajomníčkou Matice slovinskej je Dr. Ignacija Fridlová Jarcová. Zaujímavosťou je, že Matica slovinská sa po slovinsky nazýva Slovenska matica. Matica slovinská má niekoľko pilierov, lenže málo zamestnancov. Na rozdiel od slovenskej nemá miestne odbory. Piliere alebo sekcie sú historický, prírodovedný a inžiniersky, pre slovinský jazyk, filozofický, vydavateľský. Jej nasadenie v prospech slovinskej kultúry je však príkladné a treba povedať, že na rozdiel od útokov minulých rokov na Maticu slovenskú v Martine požívajú slovinskí matičiari vo verejnosti a vedeckej obci i medzi spisovateľmi úctu.
V príhovore, ktorý si pripravil pred IV. kongres matíc Aleš Gabrič čitateľovi vysvetľuje komplikovanú cestu k zákonu o Slovinskej matici z roku 2018, ale tiež zvolenie Ignacije Fridl, neúnavnej bojovníčke proti súčasnej ideológii progresivizmu, ktorá ohrozuje aj slovinský jazyk. Gabrič tiež zdôrazňuje význam Matice slovinskej pre oblasti spoločenských vied, umenia, prírodných vied, techniky a zdravotníctva; taktiež oboznamuje s činnosťou ustanovizne (semináre, prednášky, konferencie, vydávanie vedeckých a umeleckých diel, spravovanie Filozofickej knižnice s prekladmi svetovej filozofie). V roku 2017 vydali napr. 13 titulov, v roku 2018 o 4 viac. Podujatia Matice slovinskej navštevuje aj prezidentka Slovinska Nataša Pircová Musarová (na podujatí k 160-ročnici Matice slovinskej sa stretla aj s predsedom Matice slovenskej Mariánom Gešperom). Gabrič však konštatuje, že rôzne matice zohrávajú rôzne úlohy. Píše, že Slovinská matica nemá odbory, úseky okrem spoločenského periodika Vestník Slovinskej matice, preto sú možnosti medzi-matičnej spolupráce obmedzené. Kritizuje tiež dominanciu anglického jazyka a volá po výmene medzi slovanskými jazykmi. V t. č. tiež uvádza realizované spolupráce Matice slovinskej a Matice srbskej.
Predseda Matice slovinskej Dr. Aleš Gabrič je historik, ktorý skúma najnovšie kultúrne a politické dejiny Slovinska. Je zamestnaný v Inštitúte najnovších dejín v Ľubľane. Je autorom viacerých historických prác a početných vedeckých a odborných príspevkov, najmä o dejinách Slovincov v 20. storočí, vrátane niekoľkých
článkov o dejinách slovinskej vlasti. Do činnosti Matice slovinskej sa zapájal účasťou na ňou organizovaných sympóziách a uverejňovaním príspevkov v jej publikáciách. Vzhľadom na tému svojho výskumu sa významnou mierou podieľal na príprave kompilácie Slovenska matica – 150 rokov práce pre slovinskú
kultúru. V Slovenskej matici je členom predstavenstva a viacerých jeho sekcií, uvádza oficiálna stránka.
Tajomníčkou Matice slovinskej je Dr. Ignacija Fridl Jarc, ktorá je zároveň významnou filozofkou. Ignacija Fridl Jarc ukončila štúdium komparatistiky a filozofie na Filozofickej fakulte v Ľubľane. Publikovala viac ako tristo recenzií, poznámok a štúdií o súčasnej slovinskej a svetovej dráme, próze a divadle. V roku 2000 získala cenu Stritar pre mladého kritika za kritickú prácu. Bola súčasťou mnohých odborných porôt. V roku 2006 získala doktorát z Platónovej teórie pravdy z pohľadu krásy a umenia. Jej odborná bibliografia obsahuje rozsiahle články o Platónovej filozofii a estetike svetla v antickej filozofii, ako aj monografiu Jazyk vo filozofii starých Grékov (2001). Ako prekladateľka zo starej gréčtiny sa podieľala na slovinskom vydaní Fragmentov predsokratovcov. Počas svojej profesionálnej kariéry pôsobila ako samostatná pracovníčka v oblasti kultúry, asistentka na katedre filozofie, vedúca edičného a dizajnérskeho programu a zástupkyňa riaditeľa. 1. mája 2018 sa stala tajomníčkou-redaktorkou Matice slovinskej. V marci 2020 dočasne pozastavila túto funkciu a prevzala funkciu štátnej tajomníčky na ministerstve kultúry. Po skončení svojho mandátu sa od 1. septembra 2022 vrátila do funkcie tajomníčky-redaktorky Matice slovinskej. Má dokonca stránku na slovinskej Wikipédii.
Dr. Vesna Mikolič v roku 1989 vyštudovala slovinský jazyk a literatúru a taliansky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane v Slovinsku. V roku 2001 získala magisterský titul v odbore slovinský jazyk a štylistika (kurz sociolingvistiky) a v roku 2004 získala s doktorandskou dizertačnou prácou Jazyk ako odraz etnického povedomia v etnicky zmiešanej oblasti Slovinskej Istrie doktorát z lingvistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane v Slovinsku. Na plný úväzok je zamestnaná vo Vedecko-výskumnom centre Koper (ZRS Koper), kde vedie Ústav jazykovedy. Je členkou Vedeckej rady a Volebnej komisie ZRS Koper a Redakčnej rady vydavateľstva Annales ZRS.
SÚČASNÉ SPOLUPRÁCA SLOVINSKA A SLOVENSKA
V roku 2005 vyšli v slovinsku Slovenské dejiny (Slovaška zgodovina), ktoré preložil znalec slovinský vedec Andrej Rozman. Fórum slovanských kultúr v rámci edície STO SLOVANSKÝCH NOVIEL kooperuje so Slovenským literárnym centrom (zo spolupráce vzišiel preklad Balážovho Táboru padlých žien, ďalej Lúč od Dušana Kužela a Volám sa Damián od Suzany Tratnik). Fórum slovanských kultúr tiež vydalo knihu At The Table with The Slavs od prof. Janez Bogataj, ktorá je medzinárodným predstavením jednotlivých receptov slovanských národných kuchýň vrátane slovenskej a slovinskej (za Slovnsku sú tu bryndzové halušky, pečená hus a šarišské pyrohy; za Slovinsko štruklji (vlastne ide o štrúdli), pražen krompir (niečo ako granadír), kranjska klobasa a pehtranova potica, čo je vlastne slovenská bábovka). Za posledné roky Matica slovenská navštívila celkovo tri krát Ľubľanu, Maticu slovinskú, ale aj ďalšie kultúrne a vzdelávacie inštitúcie v Slovinsku ako Slovinskú akadémiu vied, Ľubľanskú univerzitu, Slovenské veľvyslanectvo v Ľubľane či Fórum slovanských kultúr. Naopak, slovinské delegácie za posledné roky navštívili slovenský Martin, a aktívne sa zapojili do kongresov matíc a inštitúcií slovanských národov. Naposledy to bol v poradí šiesty kongres, ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia kultúrnych inštitúcii Srbska, Českej republiky, Čiernej Hory, Maďarska a ďalších krajín (kongresy započal Michal Eliáš, v súčasnosti v nich pokračuje Marián Gešper). Medzi plánmi je aj vytvorenie knihy, paralelných slovinsko-slovenských dejín.
.jpg%20-%20wikimedia%20commons/){kind=link}
Veľmi zaujímavé blogy tohto autora, bodaj by... ...
Celá debata | RSS tejto debaty