Blog Lukáša Perného

Chcem, aby sme znovu uverili, že mier je možný! Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia! Oprávnená potreba každého národa zabezpečiť si obranu sa nesmie zvrhnúť na preteky v zbrojení…
– Jorge Mario Bergoglio

V reedícii mojej knihy UTOPISTI venujem v kategórii súčasného utopizmu samostatnú podkapitolu pápežovi Františkovi, nakoľko jeho činnosť, idey, ale aj praktické úsilie o bratstvo medzi národmi, zmier medzi náboženstvami, aktivity za sociálnu spravodlivosť a veľké kroky smerom k ekumenizmu a mierové aktivity ho rozhodne posúvajú do kategórie praktického utopistu a vizionára. Škoda, že som si to intenzívnejšie neuvedomoval ešte počas jeho života. Až teraz keď ho niet si človek uvedomí, akého veľkého človeka táto planéta stratila. Pozn. AI dostala zadanie obrázka: Mohli by ste vytvoriť vizualizáciu pápeža Františka ako vizionára, utopistu lepšieho sveta sociálnej spravodlivosti, rovnosti, bratstva medzi národmi, mieru (holubice) a ekumenizmu

Vláda Slovenskej republiky vyhlásila na sobotu štátny smútok. Nuž, v poslednom čase je tých úmrtí akosi priveľa. Od Dušana Čaploviča, cez Štefana Kvietika až po filmového Morrisona Vala Kilmera, teraz pápež František a taktiež slovenský sochár Alexander Vika. Pri písaní nekrológov si človek viac uvedomuje, aká tenká je hranica medzi pozemským bytím a večnosťou. Počas veľkonočnej kázne náš komjatický a vynikajúci farár Ľubor Gál pripomenul, že veľkonočná vigília je najväčším a zároveň najnáročnejším kresťanským sviatkom, nakoľko sa obnovujú krstné sľuby, završuje sa veľkonočné trojdnie a oveľa viac si uvedomujeme otázky posmrtného života v kontexte Kristovej obety a zmŕtvychvstania. Sám pán farár prežil minulý rok počas Veľkej noci – podľa jeho slov – takpovediac vlastnú smrť, čo človeka veľmi zmení… viac sa zamýšľa nad existenciou, zmyslom bytia či nad otázkami, „čo bude potom“. V tom čase bola Biela sobota a Francesco ešte žil…

Človek, ktorý sa dotkne smrti si tieto veci uvedomuje ešte intenzívnejšie. Keď som sledoval Urbi et orbi, kamera sprostredkovala záber na ťažko chorého pápeža Františka. Je až mystickou alebo osudovou záležitosťou, že sa v tak ťažkom zdravotnom stave dožil Veľkej noci a práve počas tohto najväčšieho kresťanského sviatku aj symbolicky odišiel do večnosti. Vo svojom závete pápež požiadal, aby jeho telesné pozostatky odpočívali v očakávaní dňa vzkriesenia v pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore, čím sa opätovne ukázala jeho povestná skromnosť.

Konzumizmus a relativizmus sú rakovinou spoločnosti.
– Jorge Mario Bergoglio

Pápež už ako kardinál žil v malom byte, sám si varil a jazdil verejnou dopravou. Ak človek podľahne sebestrednej márnosti, hovoril Francesco, skrýva v sebe skutočnú biedu. Možno je to hispánskou kultúrou, ale svojim životom mi pripomínal aj José Mujicu alebo Chica Xaviera. Bol to idealista ako vystrihnutý z filmu Nosso Lar. Sám sa stretol s Evom Moralesom či Fidelom Castrom, čo iba dokazuje jeho úsilie o dialóg medzi kresťanstvom a socializmom.

Keďže je dnes deň štátneho smútku a je to aj deň venovaný odkazu pápeža Františka, publikujem tento blog v predstihu ako nedokončený text. Takže zatiaľ iba fragmentálne. Rozbor myšlienok a aktivít pápeža Františka by bol totiž na samostatnú knihu, ba možno aj na celý rad kníh. Plánujem tento text rozšíriť a doplniť ho do novej edície knihy UTOPISTI, ktorá vyjde v českom jazyku. Už teraz viem, že s utopistami pápeža Františka spájalo niekoľko hodnotových pilier, ktorý súvisia s jeho ideovým, ale aj praktickým odkazom. V prvom rade je to úsilie o mierovú a sociálne spravodlivú spoločnosť, v druhom rade je to snaha o vytvorenie bratskej spolupráce medzi národmi a cirkvami, napokon je to vízia ekumenizmu a zjednotenia kresťanov a rešpekt medzi náboženstvami. Mierové resp. pacifistické a humanistické idey nachádzame takmer u všetkých utopistov od Thomasa Mora, ktorý zdôrazňoval, že obyvatelia Utópie bojujú iba vtedy ak sú napadnutí alebo v krajnom prípade ich blízki spojenci, cez Saint-Simonove nové kresťanstvo v zjednotenej a mierovej Európe blízke Kantovmu ideálu večného mieru, Komenského víziu pansofiu, Owenove, Cabetove, Bolzanove, Huxleyho, Wellsove či Lamennaisove mierové iniciatívy, idey a prehlásenia. Posledný menovaný bol katolícky farár, ktorého možno označiť aj za kresťanského socialistu. Vo svojej Knihe ľudu zdôrazňoval, že človek nie je dokonalý, no musí sa usilovať o lásku, ktorej plodom je mier. Pápež František by sa jednoznačne zhodol s Robertom Owenom, ktorý tvrdil, že vojny sú nesporným zlom, ktoré spôsobuje straty na životoch, majetku a námaha, ktorá sa na ne vynakladá by zabezpečila ľudstvu trvalý blahobyt. V podobnom duchu sa vyjadroval aj pápež František, čo ho stavia do rovnakých pozícií, aké mali svetovo známi utopisti.

Nevylučujem dialóg s akoukoľvek mocnosťou, aj keby bola vo vojne, aj keby dokonca bola agresorom. Niekedy sa dialóg musí viesť, aj keď nám nevonia, ale musí sa viesť. Vždy krok vpred, natiahnutá ruka, vždy! Pretože v opačnom prípade zatvárame jediné rozumné dvere k mieru. Niekedy ten dialóg neprijmú: škoda! Ale dialóg sa musí viesť vždy, aspoň ponúknuť, a toto je dobré aj pre toho, kto ho ponúka, dáva mu totiž dýchať. – Jorge Mario Bergoglio

Moji konzervatívnejší priatelia často obviňovali Francesa z toho, že je vraj globalistom či z toho, že je prepojený na „temné sily“ a pod. Pre mňa sú predovšetkým dôležité fakty. Ak aj urobil pápež František niektoré kroky, s ktorými sa neviem stotožniť, jednoznačne prevažujú tie pozitívne. Už len fakt, že nahneval vojnových štváčov zo všetkých kútov sveta, špeciálne tých slovenských ako Jaro N. či redakcie jedovatých denníkov, tak si myslím, že nahneval práve one „temné sily.“ Preto mi príde aj maximálne pokrytecké, ak sa k jeho odkazu hlásia ľudia spojení s ideológiou, ktorá sa oháňa toleranciou, no volá po eskalovaní vojny, cenzúre internetu, netolerancii k iným hodnotovým systémom či eskalovaniu spoločenského napätia. Čitateľ pochopí, koho tým myslím. Ak je súčasťou „globalizačného plánu“ nastolenie mieru a zastavenie vojen, tak sa s takou formu globalizácie viem stotožniť skôr, než s víziou WW3 a oháňaním sa „jadrovými dáždnikmi.“ Autentický antiglobalista totiž bojuje proti práve prebiehajúcej (či pomaly ustupujúcej?) forme globalizácie, ktorá má charakter neoliberálny, teda nie humanistický a pacifistický. Mimochodom, ak pápeža obviňujú jeho kritici z globalizovania, vyvracia to jeho nasledujúci citát, ktorý poukazuje na to, aby si národné kultúry zachovali svoje tradície, identitu, históriu…:

Ideologická kolonizáciá – je to forma perzekúcie, ktorá požaduje ničenie minulosti, likvidovanie toho, čo ľudí robí rozdielnymi a vnucuje uniformitu. Ideologická kolonizácia je forma perzekúcie… chce zmiesť všetky tradície, zákony, históriu, náboženstvo, chce vytvoriť iba jednu uniformnú kultúru. Ideologická a kultúrna kolonizácia sa pozerá iba na súčasnosť, popiera minulosť a nepozerá sa do budúcnosti. – Jorge Mario Bergoglio

A čím nahneval tých hlúpejších, zákernejších a malých ľudí? Pápež František totiž prehlásil prelomovú výzvu o odzbrojení. Taktiež sa vyjadroval rozumne smerom k ukončeniu prebiehajúcich konfliktov. Tvrdenia pápeža Františka boli principiálne, neobviňoval tú alebo inú stranu, ale poukazoval na kruh násilia, zbrojenia a manipulovanie, pričom výber vojny pred diplomaciou považoval za morálne zlyhanie, s čím sa jednoznačne stotožňujem. Pápež František odmietol augustiniánsku tradíciu „spravodlivej vojny“ a vydal 300 výziev za mier, poukazoval na utrpenie v Gaze, Jemene, Južnom Sudáne, čo pripomenul vo svojom statuse aj politológ Eduard Chmelár, podľa ktorého si táto osobnosť jednoznačne zaslúžila Nobelovu cenu mieru. Ak bolo vyššie písané o druhom pilieri jeho odkazu, teda odkazu zjednocovania, treba pripomenúť jeho stretnutie so šiitskym vodcom Al-Sistanim v Iraku, stretnutie s imámom al-Tayebom (Abú Zabí), návštevu stredoafrickej republiky, nadviazanie diplomatických vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi, stretnutie s pravoslávnym patriarchom Kirillom (záväzok kresťanov k ekumenizmu lásky), návštevu ruského veľvyslanca vo Vatikáne s cieľom zastavenia paľby či stretnutie s indiánskym prezidentom Evom Moralesom. Usiloval sa tiež zlepšiť vzťahy s Činou a volal po zjednotení socialistov a kresťanov v boji za sociálne spravodlivejší svet.

Pápež František vydal tiež knihu prejavov s názvom PROTI VOJNE, ktorú si určite rád prečítam a niektoré idey zapracujem do reedície Utopistov, nakoľko pápež František medzi nich právom patrí. Podľa Chmelára pápež tiež poukazoval na nebezpečenstvo tzv. gender ideológie, no zároveň sa snažil pochopiť ľudí na okraji spoločnosti, neodsudzoval ich aj napriek tomu, že sa s nimi nestotožňoval. Jeho odkazom bola teda tolerancia, dialóg, čo podľa Chmelára znervózňovalo konzervatívcov, ale neuspokojovalo ani liberálov. Táto racionálna a empatická stredová pozícia, ktorá je kdesi medzi ultra-konzervatívcami a ultra-liberálnymi „progresívcami“, ktorú hodnotovo zastávam aj ja, je presne to, čo tento svet, ale aj slovenská spoločnosť potrebuje. No predovšetkým svet potrebuje mier, a ten pápež František hlásal a snažil sa ho aj svojou autoritou zrealizovať. Už len pre tento fakt patrí do panteónu utopistov a vizionárov lepšie sveta než je ten, v ktorom aktuálne žijeme.