Blog Lukáša Perného

úvodník do ORLA TATRANSKÉHO 2/2025

„Noc. Gercen stojí na morskom brehu a more hrmí ako zúfalstvo. Ďaleký záblesk olejových škvŕn. Tam kdesi sa potopil parník, tam na dne vôd spí, piesok pod jazykom… A Gercen stojí na morskom brehu a hľadá i stožiar svojej utopenej lásky. A Natália v prázdnom dome kričí pod plačúcimi sviecami. … Čo vieme o láske? Čo vieme o človeku? Čo vie o mori vietor? Sme potrestaní tým, čo nevieme.“
Vojtech Mihálik, Appassionata

Tento úvodník venujem slovenskému básnikovi Vojtechovi Mihálikovi, ktorého hlboká poézia ho uvádza a končí. Žijeme vo veľmi zvláštnom svete, v ktorom sa ťažko hľadajú návody ako prežiť. Akoby bolo v médiách tzv. hlavného prúdu všetko naopak… čierna je biela, slušnosť je drzosť, drzosť je odvaha, podpora vojny je mier, prianie smrti je vraj satira, agresor je obeť a obeť je agresor, demokrati popierajú demokraciu, bojovníci za slobodu udávajú a cenzurujú ľudí s iným názorom a najnovšie sa už aj psychiatri miešajú do politiky.

V takomto ťažkom období často múzy mlčia. Ťažko sa píše úvodník do časopisu pre mladých spisovateľov, ak je doba tak zlá, že akosi ani nieto času na poéziu, ktorá je k životu tak nesmierne potrebná. Skúsim sa však prihovoriť celomatične, aj ako podpredseda Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, ktorý úspešne funguje už vyše roka.

Domnievam sa, že jedinou možnosťou ako prežiť v šialenej dobe burcovania politických vášní, hejtu, trollingu a extrémne iracionálneho aktivizmu je robiť zmysluplné veci. Využijem preto možnosť predstaviť niektoré skutočne parádne úspechy, ktoré sa pod hlavičkou Matice slovenskej, ale aj ďalších organizácií ako SZPB, Živena, Inštitút ASA, Spoločnosť Ladislava Novomeského, Spolok slovenských spisovateľov či Klub výtvarníkov a výtvarných teoretikov podarilo zrealizovať.

Bola to jednak komplexná kniha o prvej generácii slovenských katolíckych intelektuálov združených okolo Antona Bernoláka (BERNOLÁKOVCI: PREMOŽITELIA ČASU v spolupráci s Martinou Matečkovou), odhalenie piatich búst (Jurkovičová, Kukorelli, Baľuta, Novomeský, Horváth) a niekoľkých pamätných tabúľ, okolo 30 zaujímavých podujatí, ktoré boli venované výročiam osobností (Ťažký, Mňačko, Novomeský, Horváth, Daxner, Ballek, Murgaš, Kroner), ale aj samostatným témam (ženy v národnom hnutí, 80. výročie SNP).

Odovzdali sme tiež vysoké ocenenia Matice slovenskej žijúcim osobnostiam ako Štefan Kvietik, Jozef Leikert a Dalimír Hajko. Úsmevy na tvárach návštevníkov podujatí, rodiny známych osobností či ocenených žijúcich velikánov sú najväčším zadosťučinením za vynaloženú energiu pri organizácii, ktorá verte mi, často nie je ľahká.

Podarilo sa nám prezentovať slovenských výtvarníkov v Štrasburgu, na pôde Galérie Matice slovenskej v Bratislave či na pôde MK SR (výstava k 80. výročiu SNP), čo sa napokon dostalo vo forme štúdie aj do novej knihy Slovenské ženy v národnom hnutí.

Taktiež sa podarilo za posledné dva roky Maticu slovenskú prezentovať v Slovenskej Matici (teda Matici slovinskej, ktorá seba rovnako nazýva slovenská) a Matici srbskej, čoho výstupom bolo aj srbsko-slovenské dvojčíslo Slovenských pohľadov. Plánujeme tiež spracovanie paralelných slovensko-slovinských kultúrnych dejín (budete prekvapení koľko toho máme spoločné).

Od zmeny politických pomerov na Slovensku sa konečne podarilo mnohé z týchto informácií presadiť aj do STVR a TASR. Boli to síce neadekvátne krátke správy, ale aj to je v tak ťažkej dobe a presile mediálnej blokády úspechom.

Aj napriek snahám niektorých „progresívne“ angažovaných politikov činnosť Matice slovenskej bagatelizovať, svetlo z úspechu preniklo k očiam verejnosti. Dnes už nikto nemôže povedať, že je Matica zbytočná alebo že nepatrí do 21. storočia, pretože sú za nami reálne výsledky.

Často sa pýtam, aký to má však všetko zmysel v kontexte večnosti, pominuteľnosti, posmrtného života. Ako písal v známej básni Novomeský „čas letí jak vtáci nedozerní“, a ani sa nenazdáme, život prejde ako voda v Dunaji. Takým malým potešením sú opäť slová od básnika Vojtecha Mihálika (Príbeh s telefónom, 1975), ktoré som si odložil pred asi desiatimi rokmi, keď som im ešte ani poriadne nerozumel:

„Mali by sme sa pýtať na podstatu: ak postavím dom, vysadím les, napíšem báseň, naučím dieťa spievať a moja práca prežije ma a ľudom pridá trochu radosti, je potrebné, aby som o tom vedel? A predsa poznáme len zlomky myšlienok, čo nám zanechali mŕtvi – obrovská väčšina je navždy nezapísaná, nevyslovená. Čo sa všetko blyslo ľudskou mysľou v priebehu tisícročí! Kde to je? Či máme veriť, že sa to vyparilo voľakam do vesmírnej mĺkvoty? Na rozdiel od nálad a pocitov, myšlienku viaže slovo: musí byť vyjadriteľná. Ako produkt mozgu je osobitnou formou energie, má teda hmotný základ. A to znamená, že sa môže len realizovať alebo prijať inú formu, alebo zostať v pôvodnom stave – nemôže sa však stratiť, zaniknúť. Predstavujem si našu planétu obkolesenú pásmom pamäti, akousi mnémosférou, do ktorej sa od chvíle, keď prvý pračlovek vykresal oheň, ukladajú všetky nenaplnené sny a projekty, predčasne odhodené myšlienky. … A možno raz, ak dáky kozmonaut vletí do tej mnémosféry, vráti sa potom domov strašne múdry alebo zošalie.“

Skúsme preto myslieť na to, že ak po nás niečo zostane, robme na poli slovenskej kultúry a literatúry čo najviac dobrých a zmysluplných vecí, ktoré sa zapíšu nielen kdesi do mystickej mnémosféry, ale aj do kníh, časopisov či príjemne stráveného času na družných kultúrnych a umeleckých podujatiach.

Čo však potrebujeme najviac sú mladí ľudia, mladí poeti, prozaici, esejisti, atď., ktorí budú pokračovať v našej práci. Matica je symbolom kontinuity, preto stále vydáva aj ORLA TATRANSKÉHO, ktorý je ideálnym laboratóriom pre mladých a začínajúcich autorov, ktorým držím palce. Prajem si však, aby ich bolo do budúcnosti čo najviac.