Blog Lukáša Perného

„Svet nie je možné zmeniť bez kultúry, bez umenia, bez príbehu. … Bez znalosti kultúry, toho čo urobila filozofia, veda a umenie, sa vladár môže len mýliť. Toto som si uvedomoval aj v politike. Pre mňa je určujúce to, že okrem života a kultúry neuprednostním nič pred ničím. Navyše, kultúra má obrovskú silu. Dokáže aj tú najväčšiu vzdialenosť zmeniť na psychologickú blízkosť… Kultúra by mala usporadúvať tento svet.“
– Dr. h. c. Mgr. Ladislav Ballek, prozaik, publicista, esejista, politik, spisovateľ, diplomat

Čo si predstaví človek, keď sa povie Ladislav Ballek? Sú to jednoznačne vysoko kvalitné diela Južná pošta a Pomocník. Ak by sme hľadali korene Ballekovho štýlu, je to jednoznačne kontinuita medzi davistami, nadrealistami a neskorou modernou.  

Dolniaky, slovensko-maďarské kontexty, nostalgia za detstvom, kukurica, leto, teplo, lásky aj zrady, filozofické úvahy o funkcii hraníc medzi časom a hraníc medzi priestorom, povojnová rekonštrukcia krajiny nadrealistickými okuliarmi, to sú charakteristické vlastnosti Ballekovho rozprávania príbehov. Podobné motívy nachádza aj literárny vedec Július Lomenčík, ktorý v Ballekovom diele objavuje filozofiu času a kontinuity a trvania, ako fenoménu, do ktorého sme ponorení.

V tomto súznení píše aj Vladimír Mináč: „U Balleka sa hovorí o rieke, a to nielen o rieke Ipli, ale aj hĺbavo a neúprosne tečúcej rieke, ktorá sa ponáša na plynúci čas; a hovorí sa tu o čase, a to práve tak o filozofickej kategórii času, ako o konkrétnom čase, odtekajúcom v konkrétnej rieke.“ 

Literárna vedkyňa Kristína Krnová v zborníku o Ballekovi uvádza: „…zamýšľanie sa nad Ballekovou tvorbou je zamýšľaním sa nad životom, nad jeho zmyslom v súradniciach spoločenského a individuálneho bytia, v kontexte jeho historických individuálne špecifických parametrov.“  

To, čo spisovatelia ako Ivan Horváth začali lyrizovanou mestskou prózu či nadrealizmom a Laco Novomeský poéziou, v tom pokračovali osobnosti ako Ladislava Ballek či magicko-realistický Juraj Jakubisko v spolupráci s Petrom Jarošom. 

Táto kontinuita bola pretrhnutá dva krát – päťdesiatymi rokmi, keď došlo k pokusu odnárodniť slovenskú kultúru (väznení davisti a degradácia povstaleckej generácie, procesy, prekrúcanie interpretácie dejín) a novembrom 1989, kedy postmoderna spojená s globalizáciou vytrhli slovenskú kultúru a nasilu sa ju snažili vtesnať do cudzích ideologických konštruktov. Doba, počas ktorej pôsobil ako minister kultúry Miroslav Válek, bola mimoriadne tvorivá a inšpiratívna. Deana Jakubisková v rozhovore pre Slovenské pohľady (5-6/2024) v tomto kontexte hovorí ako realizácii davistickej koncepcie polemiky dialógu:

„V súvislostiach slovenských kultúrnych dejín nemožno obísť skutočnosť, že davisti v literatúre veľmi silno ovplyvnili ďalšiu generáciu druhej polovice 20. storočia (Miroslava Válka, Vladimíra Mináča, Vojtecha Mihálika) nielen v tvorbe, ale aj v spoločenských postojoch. Keď Miroslav Válek bol ministrom kultúry (1969 – 1988), v rámci pomerov umožňoval umelcom realizovať myšlienku dialógu. Podporoval aj rebelov kultúry, čím v kultúrnej obci prebiehal dialóg. Tvorilo sa tradičné a požadované umenie, no rodila sa aj tvorba novými cestami. Vo všetkých oblastiach kultúry sa vytváralo prostredie, kde potichu vznikali aj diela, ktoré ortodoxný socialistický realizmus nepokladal za politicky korektné. Nech sa v politickom svete deje čokoľvek, pre kultúru je dôležité, že diela vzniknú. I keď ich režim zavrie do trezoru, spoločnosť kráča vpred a nadídu časy, keď sa odtiaľ dostanú. Válek umožnil kráčať cestou kultúrneho dialógu v našom kultúrnom prostredí. Tu vidím súvislosť jeho kultúrnej politiky s davistickou polemikou dialógu.“

Výrazne popularizácii Ballekovho geniálneho literárneho talentu v schopnosti opisovať príbehy, osobnosti, detaily, napomohla filmová popularizácia jeho diel. Režisér Stanislav Párnický dodal Ballekovej Južnej pošte až neopakovateľne jakubiskovský nádych. Dokonca na filmovom diele spolupracoval aj spisovateľ Peter Jaroš, čo krásne dotvára súvislosti. Aj tieto filmové diela vznikali práve z Válkovej éry kultúrnej politiky spojenej s neskorou modernou. 

Literárny vedec Július Lomenčík podčiarkol – pri príležitosti Ballekových nedožitých osemdesiatin – citát: „Život treba žiť, a nie oplakávať, a nie žobrať o lepší osud. Život si aj tak ide ďalej a nedbá na ničie starosti, žiaľ, biedu… Veď preto má človek mocné ruky a múdru hlavu, aby si stvoril osud sám a niesol si ho sám.“ (Ladislav Ballek, Púť červená ako ľalia).

Kultúra slovenskej neskorej moderny v rámci Československej socialistickej republiky, to bola moderná architektúra Dedečka a Milučkého, obrazy Hložníka, Dubaya či Medvedckej, to bola hudba Prúdov a Collegium Musicum, Ursínyho, Vargu a Hammela, to boli knihy Jaroša, eseje Mináča, poézia Válkova či filmy Jakubiskove. Do tohto tvorivého prostredia moderného industrializovaného Slovenska jednoznačne patrí aj Ladislav Ballek, ktorého diela sfilmovali režiséri Párnický a Záhon. 

Zaslúžilý umelec ocenený Pribinovým krížom II. triedy (2003) a cenou priateľa českého umenia Artis Bohemae Amicis (2009), spisovateľ, diplomat a politik Ladislav Ballek (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava) sa narodil v obci Terany, v okrese Krupina, teda v regióne Hont. Detstvo prežil v Dudinciach a v Šahách. 

V rokoch 1959 až 1963 študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici slovenský jazyk, dejepis a výtvarnú výchovu a po základnej vojenskej službe učil v severských Habovciach pri Tvrdošíne. 

V rokoch šesťdesiatych stáva sa redaktorom Československého rozhlasu v Basnskej Bystrici, neskôr redaktorom kultúrnej rubriky krajského denníka Smer. Publikovať začína už v šesťdesiatych rokoch počas vysokoškolských štúdií. Prvá próza vyšla v zborníku Siluleta (1964), debut, novela s názvom Útek na zelenú lúku mu vychádza v roku 1967 a o dva roky neskôr ďalšia knihy Púť červená ako ľalia.

V sedemdesiatych rokoch začal pôsobiť v Bratislave, a to v redakcii Slovenský spisovateľ a neskôr ako vedúci literárneho oddelenia MK SSR. Vychádzajú mu knihy Biely vrabec, a séria troch kníh o fiktívnom juho-slovenskom Palánku Južná pošta, Pomocník a Agáty. Lomenčík v zmysle analýzy diel hovorí o ich teritoriálnej určitosti, ktorú však autor prekročil v ďalších dielach Lesné divadlo a Čudný spáč. Gabriela Rothmayerová oceňuje Balleka ako spisovateľa, ktorý do slovenskej literatúry vniesol mestskú noblesu, ako aj ľudovú vrúcnosť, zmysel pre porozumenie a účasť. Ako aj naznačuje úvodný citát, kultúra bola pre neho vždy viac, než politika. 

Osemdesiate roky prinášajú Ballekovi titul zaslúžilý umelec, národnú cenu SSR, funkciu námestníka Slovenského literárneho fondu a neskôr tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. Koncom osemdesiatych rokov mu vychádza román Lesné divadlo. V osemdesiatych rokoch má premiéru filmová verzia Pomocníka v réžii Zora Záhona (v koprodukcii s Maďarskou ľudovou republikou; angažovanie maďarského herca Gábora Koncza do role maďarského pomocníka, pridalo filmu autenticitu; Koncz si zahrá aj o sedem rokov v Južnej pošte ako námorník Bodnár). Vo filmoch si zahrajú poprední slovenskí herci ako Elo Romančík, Milan Kiš, Ivan Mistrík, Zdenka Studenková, Pavol Mikulík, v malej role Július Satinský, ale aj český herec Jiří Bartoška a dnes už „odnárodnená“, kedysi ministrom SSR Miroslavom Válkom vyznamenávaná Magda Vášáryová.

Lomenčík analyzuje aj Ballekovu esejistickú tvorbu, v ktorej nadviazal na Krčméryho, Matušku a Mináča, pričom cituje Vladimíra Petríka: „Rovnako ako V. Mináč aj L. Ballek je prozaik. Aj uňho ako u Mináča by sme našli paralely medzi jeho prózou a esejami. Ale paralely sú aj medzi ideovými postojmi oboch. S A. Matuškom ho spája obdiv k veľkým osobnostiam. A ako Krčméryho esej aj Ballekova esej je založená na asociatívnosti.“ Do týchto súvislostí treba zakomponovať už spomínanú prepojenosť s celou slovenskou neskorou modernou, ktorej bol Ballek súčasťou. 

Po prevrate v roku 1989 sa stal poslancom NRSR za Strany demokratickej ľavice, vyučoval na Pedagogickej fakulte v Nitre a Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V deväťdesiatych rokoch vychádzajú diela Čudný spáč zo Slovenského raja a Trinásty mesiac. V roku 1998 kandiduje za prezidenta Slovenskej republiky, avšak podľa jeho slov iba plnil želanie svojich straníckych kolegov, a s víťazstvom vo voľbách ani nepočítal. Vrcholom Ballekovej kariéry bola funkcia veľvyslanca Slovenskej republiky v Českej republike (2001 – 2008). Banskobystrické vydavateľstvo Adade, s.r.o. mu v roku 2000 vydalo knihu esejí Zlatý stôl a Univerzita Mateja Bela mu udelila v roku 2002 čestný doktorát s usporiadaním literárnej konferencie o jeho diele, uvádza vo svojej spomienke na Balleka Jana Borguľová, ako aj Július Lomenčík.

Zomiera v roku 2014 vo veku 73 rokov. Rok pred smrťou mu vyšla kniha denníkových záznamov z pozície veľvyslanca Trojou a vŕškom pamäti : Pisárov dlhý zápis, 2000 – 2008. Dva roky po jeho smrti bola sfilmovaná aj jeho kniha Agáty, avšak pod názvom Agáva (réžia a scenár Ondrej Šulaj). 

Balleka opisuje z ľudského, ako aj profesionálneho hľadiska brilantný literárny kritik Dalimír Hajko vo svojej knihe Stopy v (mojej) duši. V Ballekovej tvorbe nachádza existencialistické motívy a fenomén filozofický román. Opisuje ho však aj ako mimoriadne skromného človeka. 

Jana Borguľová, tajomníčka banskobystrickej odbočky Spolku slovenských spisovateľov, vo svojej spomienke pre podujatie venované Ballekovi (ASA, Matica, Spolok) napísala, „osud mi dožičil ešte jednu čestnú povinnosť – podieľať sa uložení pohrebných urien manželov Ballekovcov. Tu chcem uviesť, že ako literárna historička a múzejníčka som sa venovala aj banskobystrickým cintorínom s množstvom tu pochovaných významných osobností, zostavila som aj ich knižného sprievodcu, do ktorého mi, mimochodom, Ladislav Ballek rád prispel svojím textom. Hoci Ladislav Ballek zomrel v roku 2014, jeho manželka sa z citových dôvodov neodhodlala pochovať jeho telesné pozostatky. Až na jar v roku 2021 sa mi telefonicky ozval Rastislav Ballek a požiadal ma o pomoc pri uložení pohrebných urien oboch rodičov. Uviedol, že v marci zomrela aj jeho matka a mala jedno z posledných želaní byť s manželom pochovaná na banskobystrickom evanjelickom cintoríne v Lazovnej ulici. Tu sú pochovaní aj jej rodičia a napokon – Banská Bystrica bola obom blízka. Brala som toto oslovenie ako výzvu „odvďačiť“ sa Ladislavovi Ballekovi za jeho dlhoročnú ústretovosť. A hoci nastali isté komplikácie (Ladislav katolík, Anna evanjelička), objednávka na cirkevný obrad s účasťou ev. aj kat. farára v čase nedele 27. júna 2021 o 12. hodine (exponovaný čas!), všetko sa podarilo k spokojnosti rodiny z oboch strán. Dokonca sa na úvod pohrebného obradu veršami prihovoril Juraj Sarvaš a mne sa dostalo cti prehovoriť za kultúrnu obec. A tak od leta 2021 majú možnosť všetci ctitelia a obdivovatelia Ladislav Balleka vzdať mu úctu na ev. cintoríne v Banskej Bystrici, kde si na vysokom čiernom náhrobníku môžu prečítať aj obsiahly citát z jeho Agátov: Celý kraj zosmutnel…“

Literárna kultúra neskorej moderny je nepredstaviteľná bez Ladislava Balleka. Ballek, Mináč, Válek, Jakubisko, to všetko sú osobnosti, ktoré sa zlatými písmenami zapísali do slovenskej kultúrnej stavby, pričom nadviazali na to najlepšie, čo slovenská kultúra 20. storočia ponúkla.

Tento kulturologicky zameraný článok vychádza pri príležitosti kultúrno-odborného a spomienkového podujatia, ktoré spolu organizujú Matica slovenská, Spolok slovenských spisovateľov, Spoločnosť Ladislava Novomeského, Inštitút ASA a ďalšie organizácie. Po desiatich rokoch od odchodu literárneho velikána je to prejavom úcty k jeho kvalitnej tvorbe. 

PhDr. Lukáš Perný, PhD.