Nadčasové myšlienky z poslednej štúdie profesora Ľubomíra Belása

15. apríla 2022 13:38, Prečítané 2 513x, PhDr. Lukáš Perný, PhD., filozofia, spoločnosť

„Nikdy nepodliehajte ilúzii dostatku času.“
— Prof. PhDr. Ľubomír Belás CSc.

Na konci marca 2022 nás opustil Prof. PhDr. Ľubomír Belás CSc. (9. júla 1957, Považská Bystrica – 30. marca 2022, Prešov) – ex-riaditeľ Inštitútu filozofie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, filozof, špičkový odborník na Kantovu filozofiu (ale aj renesančnú filozofiu, filozofiu osvietenstva, nemeckú klasickú filozofiu, Frankfurtskú školu; a taktiež špeciálne na osobnosti ako Machiavelli, Locke, Hobbes, Rousseau, Fichte, Cassirer, Habermas a ďalší) a môj prvý školiteľ na doktorandskom štúdiu.

Profesor Belás na vedeckom podujatí v Prešove, ktoré sme spoločne organizovali

Profesor Belás pochádzal z považskej obce Milochov, ktorú obklopuje vodná nádrž Nosice, kopec Hradisko a kúpele Nimnica. Tento kraj profesora ovplyvnil na celý život a s láskou naň spomínal. Na východ Slovenska – kde pôsobil od 70. rokov 20. storočia na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove – sa presťahoval aj pre svoju manželku Ľudmilu, ktorá mu bola celoživotnou oporou. V roku 1995 mu bol udelený titul CSc., v roku 1999 titul docent a v roku 2012 získal titul profesor v odbore systematická filozofia. V Prešove sa mu podarilo založiť vlastný časopis Studia Philosophica Kantiana a zorganizovať celý rad (13) medzinárodných konferencií venovaných filozofii Immanuela Kanta, čím výrazne celosvetovo spopularizoval aj mesto Prešov.

Ako som ho vnímal ja (ako jeho doktorand, s ktorým trávil nemalé množstvo času)? Bol to dobráčisko od kosti, človek mimoriadne skromný, ktorý mal rád život a rozdal by aj posledné. Študenti ho mali radi a mal k nim veľmi blízky až priateľský vzťah (a to aj vďaka futbalovým zápasom, ktoré s nimi organizoval). Nikdy nezabudnem na jeho vtipné historky z rodného Milochova, z vojenskej služby, z čias minulých, ktoré nám rozprával pri posedeniach s kolegom filozofom Dr. Stanom Olejárom v prešovskej kaviarni Vinyl. Na pôde Inštitútu sme spolu zorganizovali dve podujatia s docentom Fábrym a spoločne sme pre študentov pripravovali prednášky a semináre k sociálnej filozofii. Stretávali sme sa aj po jeho odchode do dôchodku a pravidelne sme si volali. Zomrel vo veku nedožitých 65 rokov.

Veľmi ma mrzí, že som sa z dôvodu pracovných povinností, ale aj komplikácií s cestovaním a ubytovaním, nemohol zúčastniť poslednej rozlúčky s pánom profesorom. Pokúsim sa to odčiniť originálnym spôsobom, a to pripomenutím ideového odkazu tohto významného filozofa Prešovskej univerzity a to ukážkou z jeho poslednej štúdie Súčasný civilizačný kontext – príležitosť sociálneho kriticizmu z aspektu dôsledkov transformácie po roku 1989 z knihy Svet v bode obratu: o protirečivosti vývoja civilizácie v 20. a na začiatku 21. storočia (knihu som recenzoval tak v SLOVENSKÝCH NÁRODNÝCH NOVINÁCH ako v odbornom časopise PHILOSOPHICA CRITICA) a napokon som mu v tom čase ako jeho doktorand pomáhal aj s technickou realizáciou publikovania tejto štúdie. Sociálne kritická štúdia profesora Belása je skutočne nadčasová, odvážna a unikátna. Vzhľadom na to, že sa ku knihe dostane pomerne malé množstvo ľudí, aspoň niektoré myšlienky si zaslúžia opätovné pripomenutie. Napokon posúďte sami. Ďalej už píše profesor Ľubomír Belás…

______________________________________________________

***

Počínajúc antikou a najmä Platónovým projektom ideálneho štátu sa filozofia vo svojom vývoji dostáva k problematike spoločnosti. Či už v negatívno-kritickom postoji alebo aj v snahe prezentovať spravodlivý model sociálneho usporiadania. Renesancia nám v tomto smere zanechala projekty dokonalého spravodlivého spoločenstva (Morus, T. Campanella) politik Machiavelli inštaloval v prostredí renesančnej Itálie pojem občianska spoločnosť. Ten sa prostredníctvom moderného novovekého myslenia dostal, prirodzene s konkrétnymi dobovými prezentáciami, až do našej súčasnosti. Je potom prirodzené, že filozofia existujúca v istých rozmanitých spoločenstvách si za predmet svojich úvah zvolila aj problematiku posudzovania spoločenského usporiadania, aj z aspektu sociálnej kritiky. Jeho zámerom je hodnotenie dynamického charakteru spoločenského vývoja po páde železnej opony, majúc na zreteli jeho rezultáty ako i sociálne dôsledky tak v krajinách západnej Európy ako i na území bývalého Československa. Z hľadiska pochopenia situácie človeka v dnešnej spoločnosti budem ignorovať importovanú literatúru vychádzajúc z konceptu liberálnej demokracie.

***

Pokúsim sa o empirické zachytenie základných identifikátorov krízového stavu súčasnej spoločnosti. K nim možno zaradiť tieto: strata sociálneho kapitálu, sociálna nerovnosť, nespravodlivosť, rast chudoby, hľadanie spoločenskej rovnováhy, ekonomická neistota, bremeno nevyhnutných reforiem, znižovanie nákladov na prácu, rozširovanie radov prekariátu, sociálny turizmus, redistribúcia, sociálna solidarita, sociálna rovnosť, sociálna dimenzia integrácie, oslabovanie spoločenskej súdržnosti, sociálne nožnice, rast politického extrémizmu, prirodzenosť majetkovej nerovnosti, vznik sociálnej hierarchie, rast extrémizmu a neznášanlivosti, zostrovanie, sociálnych rozdielov, zhoršovanie životných štandardov pre veľké skupiny obyvateľstva, požiadavka sociálneho zmieru, vytváranie pseudo-feudálnych štruktúr, klesajúca miera vertikálnej sociálnej mobility, rekonfigurácia sociálno-ekonomických vzťahov, obmedzenie prístupu k sociálnym službám, roztvárajúce sa sociálne nožnice, naša transformačná skúsenosť, v ktorej nám nerovnosť predali ako nevyhnutnú súčasť slobody a demokracie oslabená miera sociálnej súdržnosti, strata viery v spravodlivosť, oslabovanie Toľko teda vo všeobecnom širšom prehľade.

***

Požadovaný pluralizmus sa nestal skutočnosťou. A máme tu opäť jedinú správnu totalitnú ideológiu…

***

V našich podmienkach rovnostársku spoločnosť starého režimu postupne vystriedala spoločnosť hierarchická, založená predovšetkým na majetku. Ak sa pozrieme na premeny spoločnosti z aspektu straty a zisku, môžeme uvažovať o strate sociálneho kapitálu. Ďalej je to strata historickej pamäti. Spoločnosť je silno zekonomizovaná. Z aspektu sociálneho vnímania času sa vytratila budúcnosť, neustále sa nachádzame sa pod vplyvom prostriedkov a nástrojov neviditeľnej sociálnej kontroly v prítomnosti modelovanej očakávaným konzumerizmom, výdatne dotovaným spotrebnými pôžičkami. Sociálno-ekonomickí inžinieri a mágovia marketingu sú v tomto smere dôslední. Prepracované pútavé reklamy, plné úsmevov, hračiek sú venované často už aj deťom. Je to dôsledná starostlivá príprava budúcich konzumentov. Samozrejme nesmieme zabudnúť na fakt, že sa na nás všetkých valí lavína „nových výrobkov so stále kratšou životnosťou.“

***

Evidentným sociálnym dôsledkom transformácie je cestovanie za prácou, s tým spojené vyľudňovanie dedín a miestnych sídiel. Média sa však zaoberajú rastom HDP, analytici prognózujú vývoj „slovenskej ekonomiky“ ovládanej zahraničnými vlastníkmi. Kedysi boli symbolom chudoby žobračenky, dnes máme agendu distribúcie potravinových balíčkov pre tých sociálne slabých. … To všetko by malo byť predmetom fundovanej sociálnej kritiky normatívneho charakteru. Bohužiaľ tomu tak nie je. Aj keď existujú isté náznaky. To by mala byť záležitosť filozofie, Ale nie, je aspoň u nás. Prvé zárodky tohto zamerania sa filozofie nachádzame v modernej novovekej filozofii, a sú spojené s spojené s menami T. Hobbes, J. Locke, J. J. Rousseau a najmä I. Kant. Práve tento mysliteľ sformuloval základné princípy, spravodlivého občianskeho stavu, ktorými sú sloboda, rovnosť, samostatnosť, 4 v prepojení na fenomén zmluvy. Klasický variant filozofickej kritiky spoločnosti predstavuje potom Frankfurtská škola – M. Horkheimer, Th. W. Adorno.

***

Podivnou privatizáciou sme sa zbavili priemyslových podnikov, bánk a iných aktív, čím sme podstatne oslabili štát. Garanti privatizácie to vtedy objasňovali dogmou o tom, že štát je zlý hospodár. Podarené aktivity, keď k tomu pridáme vytunelovaný tunel, alebo privatizačnú zmluvu s tajným dodatkom či vysokú kurzovú stratu pri týchto predajoch za asistencie privatizačných poradcov.

***

Dnes napriek istým pozitívnym výsledkom máme, aj napriek väčšiemu počtu voľných pracovných miest, stále v porovnaní so susednými krajinami vysokú mieru bnezamestnanosti, aj mladých ľudí, vyrabovaný štát, nízke platy a dôchodky, skapitalizované školstvo, zdravotníctvo, diferencovanú spoločnosť prezentovanú sociálnou nerovnosťou a nespravodlivosťou, mnoho ľudí žijúcich na hranici chudoby a veľkých boháčov. A my objekty mainstreamového biznisu sme vystavené atakom šetrenia, rozpočtovej disciplíny, posilňovania konkurencieschopnosti, znepokojené osudom sociálneho rozmeru integračného procesu, hádkami o eurokomisárov, tiež zneistené množstvom pojmov a premenami ich významov, demokracia je kapitalizmus, či kapitalizmus je demokracia? Právny štát je idea realita, alebo len ďalšia fikcia?. Sami nevieme, čo to všetko znamená.

***

Dobre zaplatený rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal podľa tejto ikony svetovej filozofie na Západe fatálny triumfalizmus a pocit, že kapitalizmus z aspektu svetových dejín bol v práve. Táto eufória sa pretavila do všetkých sfér života. Dôsledkom bol nástup sociálneho darwinizmu, a to aj v oblasti medzinárodných vzťahov.

***

Fakticitou však ostáva, že ekonomické záujmy vytlačili politiku a posilnili desolidarizáciu v jednotlivých členských krajinách Európskej únie. V tejto súvislosti pripomínam Horkheimerovu filozofickú inštrukciu, že niektoré veci, v tomto konkrétnom prípade napr. formu spoločnosti, by sme nemali preberať len tak zo zvyku, alebo keď nám to povie politológ alebo neoliberálny hegelovec. Akokoľvek sa usilujeme pochopiť veci jasne a zreteľné, máme s tým problém. Napríklad, kto nám to vlastne vládne a predovšetkým pre koho vládne. Je dôležité posúdiť či sa vládne v prospech občanov alebo medzinárodného kapitálu. Ďalej je znepokojujúce, i to, že moc sa stáva stále viac a viac stáva anonymnou. Jej skutoční držitelia sú v úzadí.

***

Pokiaľ sa v širších súvislostiach analyzuje spoločenská situácia, ktorú možno precizovať nerovnomerným rozdeľovaním statkov a poskytovaním služieb, potom je dôležité uviesť ako základnú príčinu tohto stavu, obrovské majetkové rozdiely v globalizovanom svete. Jeden údaj hovorí, že zhruba 8 % ľudí vlastní 80 % svetového majetku. Nechcem sa púšťať do analýzy ekonomických súvislosti a parametrov. Chcem sa pokúsiť o niečo iné. Ak sa bavíme o súčasnom tvrdom kapitalizme neoliberálneho typu, potom sa treba spýtať na ten „demokratický“ kapitalizmus blahobytu, ku ktorému sme boli našimi „politickými elitami“ vedení.

***

V tradícii klasického liberalizmu, ktorý nepoznal také obrovské rozdiely, majetková nerovnosť bola zlučiteľná s ideou, že bohatí a chudobní sú súčasťou toho istého politického spoločenstva, ktoré možno spravovať podľa princípov rovnosti a slobody. Vo svete, kde sa bohatí skrývajú v ohradených a strážených komunitách a kde sú z chudobných „nadbytoční“, je to neudržateľná idea.“ Oblasť sociálna, v ktorom jeden objavuje a akceptuje druhého v jeho ľudskej dôstojnosti, sa tak stáva pomaly ale isto, minulosťou… Ale to je taká už zdanlivo prežitá len filozofická hodnota. Dnes ide skôr o deštrukciu sociálneho štátu.

Kniha Svet v bode obratu II. (v ktorej si môžete prečítať poslednú štúdiu profesora Belása v celom znení) sa dá stále objednať na INLIBRI.

***

Pozn. záver uvádzam v celku, nakoľko v ňom profesor Belás prepája tak predchádzajúcu časť textu, ako jeho nadšenie pre Kanta. Ide v podstate o jeho posledné publikované slová predtým, než odišiel do dôchodku. Ako píše profesor Belás, FILOZOFIOU SA TENTO PROJEKT ZAČAL, MAL BY SA AJ UKONČIŤ…

***

Filozofiou sa tento projekt začal, mal by sa aj ukončiť. Otázne je to, čo má filozofia k dispozícii. Sú to predovšetkým jej dejiny, a zároveň jej praktický rozmer. Kantova praktická filozofia má svoje srdce, ktorým je jeho učenie o kategorickom imperatíve, v tej jeho ľudskej podobe:

„konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal len vždy zároveň ako účel, a nikdy nie iba ako prostriedok.“

Mnohí interpretátori Kanta konštatujú, že fakt, že potom čo si Kant položil 4.otázku: Čo je človek? Musel sa venovať aj vzťahom medzi štátmi a národmi na zemi. A to je odkaz na malý spis K večnému mieru.

O tom ako Kant chápal vtedajší svet vypovedá jeho poznámka pod čiarou, v jeho Antropológii z pragmatického hľadiska:

„Veľké mesto, stredisko v ktorom sa nachádzajú krajinské kollégiá jej vlády, ktoré má univerzitu (pre kultúru vied) a pritom ešte polohu vhodnú na obchod zo zámorím, ktorému je prostredníctvom riek z vnútrozemia krajiny poskytnutá výhoda kontaktu tak so susediacimi ako aj s odľahlými krajinami s rôznymi zvykmi .- také mesto ako je napríklad Kőnigsberg na rieke Pregel, už môže byť považované za vhodné miesto na rozšírenie tak poznania ľudí, ako i ako aj sveta, kde sa toto dá získať aj bez cestovania.“

Táto zdanlivo nepodstatná poznámka má zásadný význam pre pochopenie Kantových ideí spojených predovšetkým so spracovaním d e j í n ľudského rodu.

Vo všeobecnosti možno povedať, že sa v nej nachádzajú minimálne dve možné interpretačné roviny, ktorí však v tomto prípade nemožno rigorózne oddeliť od seba.

Tá prvá sa týka geografického popisu istej konkrétnej časti. O tom, že Kant ako filozof tomuto problému venoval veľkú pozornosť, svedčí i jeho zaradenie geografie do univerzitných prednášok spolu s takými tradičnými disciplínami ako boli a ešte sú i dnes metafyzika, logika, a náuka o cnosti. V rámci skúmania tejto novej disciplíny presnejšie pomenovanej ako fyzicko-morálno-politická geografia. Sa najskôr zameral na zvláštnosti prírody. Na to nadviazal úvahami o človeku, ktoré sa zakladali na rôznorodosti jeho prirodzených vlastností, a čo bolo následne viazané na mravnosť rozšírenú po planéte. Bez tohto dôležitého bádania sa nemôžu formulovať všeobecné súdy o človeku.

Do svojich úvah o človeku následne vniesol filozofické skúmanie jeho dejín. U Kanta predstavuje primárnu oblasť praktická, morálna filozofia, a to sa prejavuje tiež vo vzťahu k filozofii dejín, lebo etika predstavuje nosný princíp skúmania dejín, t. j. „schopnosť človeka k slobode ako k svojzákonodarnosti rozumu, ktorá je vlastne už ľudskou dôstojnosťou.“

Význam filozofie dejín v celom kontexte Kantovej filozofie dejín je potrebné vidieť v tom, že odhaľuje to špecificky ľudské, čo tvorí dôstojnosť a vlastnú vnútornú hodnotu ľudskosti, a dokladá, že vďačí za svoj vývoj sebe samému a prírode . To znamená. Že v sebe zahŕňa aktivitu a seba formovanie človeka, ako svoj hlavný princíp. Jej dôležitým aspektom je problematika pokroku, ktorý sa vzťahuje len na ľudský rod, na rozdiel od J.J. Rousseaua. Nachádzame tu aj prehodnotenie zla, ktoré spolu s núdzou predstavuje hybnú silu historického diania. Je zdrojom motivácie k novému napätiu síl a tým aj k rozvoju vrodených vlôh človeka.

Vo svojich dvoch recenziách na Herderove Idey k dejinám ľudstva vyjadril Kant jednoznačne svoje stanovisko k písaniu dejín. Dejiny sa podľa Kanta nemajú vykladať ani v metafyzike, ani v kabíne prírodnín porovnávaním ľudského skeletu s kostrami živočíchov, ale môžu byť objavené iba v skutkoch a činoch človeka.

***

Text citovaný podľa: BELÁS, Ľubomír: Súčasný civilizačný kontext – príležitosť sociálneho kriticizmu z aspektu dôsledkov transformácie po roku 1989. In: Svet v bode obratu: o protirečivosti vývoja civilizácie v 20. a na začiatku 21. storočia (Peter Dinuš, František Novosád, Richard Sťahel). Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2019. ISBN 978-80-224-1768-6, s. 92–106. Kniha sa dá stále objednať na INLIBRI.

______________________________________________________

Pán profesor, verím, že sa ešte uvidíme na onom svete a znova hodíme reč o otázkach spravodlivosti a o tom, ako by mohol byť svet lepší.

Česť Vašej pamiatke, Vášmu dielu a úprimnú sústrasť rodine a blízkym. Ďakujem Vám za všetko. Boli ste pre mňa v mnohom inšpiráciou a mrzí ma, že sme sa sa nestihli rozlúčiť…