Založ si blog

K oceneniu knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti a pripravovanej knihe Parfém

Ach áno, už som skoro aj zabudol na to, že mám blog. Akosi som si povedal, že písanie kníh a recenzií do tlačenej podoby je zmysluplnejšie. Ale keď už ide o takú veľkú udalosť ako získanie ocenenia, patrilo by sa niečo napísať.

Iste, asi sa to nedozviete z médií hlavného prúdu, ale moja kniha bola nedávno ocenená Cenou Alexandra Matušku (nie, to nie je Waldemar, ale ten literárny kritik, ktorého mimochodom veľmi uznávam). Túto informáciu dali von zatiaľ iba Hlavné správy. Nevadí.. už som zvyknutý… odpúšťam Vám novinári hlavného prúdu. Verím, že určite riešite niečo mimoriadne dôležité, čo posunie našu spoločnosť dopredu až k vysnívanej liberálnej utópii (či dystopii?), o ktorej v knihe taktiež píšem 🙂 Pritom by ma potešila jediná malá zmienka o vydaní tejto knihy, ktorú mimochodom uviedol aj časopis Filozofia, získala niekoľko recenzií v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Slovenských národných novinách, Philosophica Critica, Alternatívy, Luk a ďalších periodikách (plus ďalšie recenzie na stránkach kníhkupectiev). Jedinou zmienkou v hlavnom prúde bola nominácia M. Kallenbergera v rámci Ceny roka Pravdy 2020 a aj to išlo iba o anketu, čiže žiadny autorský článok. Nuž teda, nedočkal som sa… za celý rok od vydania. Márne som hľadal zmienky o tejto knihe v hlavnom prúde. Nedočkal som sa podobne ako Eduard Chmelár, ktorý vydal knihu s predajnosťou 8400 kusov, čo je na spoločensko-vednú literatúru absolútny rekord. Aj to mlčanie o Chmelárovej knihe o niečom vypovedá (či ho už máte alebo nemáte radi, vašou povinnosťou by malo byť informovať verejnosť). No a k mojim Utopistom… Veď prečo by ste, milí mienkotvorní novinári predovšetkým zo všetkých kultúrnych redakcií slovenských denníkov, čo i len spomenuli knihu, ktorá rieši ten najzávažnejší spoločenský problém, teda otázku, ako usporiadať spoločnosť tak, aby bola spravodlivá a boli v nej ľudia šťastní?

Utopisti vo vedeckom karentovanom časopise FILOZOFIA

Utopisti vo vedeckom karentovanom časopise FILOZOFIA

Ale nebudem tu mrnčať a pochválim sa vám. Viete čo ma na tom baví najviac? Že aj napriek Vášmu mlčaniu a cielenej ignorácii (a nehovorte, že to tak nie je, lebo predsa prečo by ste legitimizovali tak „nebezpečného“ človeka ako ja, však?) kniha získala niekoľko recenzií od vedcov – od profesorov, docentov, doktorov, ale aj spisovateľov (pozri tu) a taktiež ma teší, že sa kniha predáva a je o ňu záujem, čo dokazuje predaj viac než tretiny celého nákladu a napokon ma teší aj to, že je kniha pomerne často vypožičaná aj v knižniciach. Takže moja práca predsalen mala zmysel. A to som ešte nespomenul, že mi milovaný Facebook znižuje dosah príspevkov, takže som obmedzovaný aj v oblasti vlastného marketingu knihy, ale to už tiež považujem za rutinu post-faktuálnej doby cancel culture.

Ale vráťme sa k podstate kratučkého blogu. Len na pripomenutie o čom je kniha, na ktorej som makal niekoľko rokov. Kniha systematicky spracováva tému dejín utópií a utopizmu. Analyzuje diela autorov ako Thomas More, Tommaso Campanella, Francis Bacon, Henri de Saint-Simon, Charles Fourier či Robert Owen, ale aj zabudnutých mien ako Étienne-Gabriel Morelly, Gabriel Bonnot de Mably, Gracchus Babeuf, Etienne Cabet, Robert de Lamennais. Nezabúda ani na slovanský utopizmus (ruský, český a slovenský utopizmus (Gercen, Belinskij, Bolzano, Štúr). Kniha je rozdelená do troch častí, pričom prvá je encyklopedická, druhá sú samotné dejiny a tretia kapitola obsahuje sociálno-filozofické postoje v rámci uvažovania o utópiách a sociálnej praxi.

No a napokon k samotnému vyjadreniu k oceneniu.:

„Je to pre mňa veľká česť jednak preto, že si vážim také osobnosti ako bol Alexander Matuška, jednak aj preto, že toto ocenenie dostávam od najväčšej slovenskej spisovateľskej organizácie, ktorej korene siahajú až do 20. rokov minulého storočia a viedli ju (ako predsedovia a čestní predsedovia) také osobnosti ako Janko Jesenský, Ján Poničan, Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, František Hečko, Ladislav Ťažký, Laco Novomeský, Peter Jaroš či Vincent Šikula… no a napokon aj preto, že ide o vôbec moje prvé významnejšie ocenenie počas celej mojej spisovateľskej kariéry. Mrzí ma však, že mainstreamové média túto knihu – s výnimkou jedinej zmienky v Pravde v ankete Kniha roka Pravdy – jednoznačne odignorovali. Aktuálne pracujem na svojej novej knihe, ktorej obsahom budú eseje o živote, spoločnosti, kultúre a umení a nazval som ju Parfém…”

No a pre verných aj neverných čitateľov (a čitateľky) môjho blogu Vám pripájam krátku ukážku z pripravovanej knihy Parfém…:

Truman Show (ukážka)

Film Truman Show (Weir, Noccol, 1998) si rozhodne zaslúži samostatnú esej. Pojednáva o človeku adoptovanom korporáciou za účelom vzniku filmovej postavy. Jeho život je za účelom zisku vysielaný 24 hodín denne komerčnou televíziou ako reality šo bez toho, aby o tom vedel. Špeciálne kamery zaznamenávajú celý jeho život v špeciálnom megaštúdiu v obrovskej kovovej kopuly, ktorá tvorí samostatný mikrokozmos ovládaný režisérom Christofom. Cieľom tvorcu projektu Christofa bolo priniesť divákovi hyperreálne situácie, skutočné emócie a chladnokrvne na nich zarobiť až do takej miery, že je schopný svojho hrdinu dokonca zabiť len pre zvýšenie sledovanosti.

Otvára sa tu etická otázka zneužitia ľudských emócií na pobavenie publika a dosiahnutie zisku, ale aj mnoho ďalších otázok, ktoré budú predmetom tejto eseje. Všetci ľudia, ktorých pozná sú herci a všetko je falošné. Truman Burbenk žije celý svoj život v obrovskej kopuly, ktorej stred tvorí umelo vytvorené utopické mesto „amerického sna“ Seahaven, postavené z kulís, kde je síce všetko americky ideálne, ale zároveň kompletne falošné.

Slavoj Žižek v tomto kontexte píše o projekcii konzumného kalifornského raja neskorého kapitalizmu v hyper-reálnej podobe. Z tejto zlatej klietky však hlavný hrdina nemôže odísť, respektíve, je mu v tom všetkými možnými spôsobmi zamedzované. Táto symbolika pripomína myšlienky kultúrneho kritika Frederica Jamesona v súvislosti s kritikou komodifikácie v kontexte globalizácie.

Celá Truman show je produkt na predaj, a tak ako je celá kopula, celý mikrokozmos Seahavenu vytvorený za účelom dosiahnutia zisku, tak podobne funguje globálny kapitalizmus. Túto tézu napokon potvrdzuje citát zo záveru filmu, kde Christof hovorí Trumanovi, že vo svete vonku nie je viac pravdy, než vo svete Seahavenu. Nicola Ulaan v tejto súvislosti nachádza analógiu Jamesonovej teórie s globalizáciou, krízou identity a Truman show. Trumanova identita je založená na logike spektáklu v modernej spoločnosti, tzn. spoločenský model, v ktorom všetci žijeme, premieňa všetko na tovar (komodifikácia), čo znamená, že čím viac veríme, tým viac spotrebujeme, tým silnejšie sa dokážeme identifikovať v jednote takéhoto spoločenstva.

Podľa Ulaana globalizácia dospela do štádia spektáklu, teda vyznačuje sa schizofrenickou skúsenosťou, kde sila homogenity prekročila národné hranice a zabránila ľuďom spochybňovať svoju vlastnú identitu. Slavoj Žižek zase pripomína, že onen konzumný kalifornský raj je vo svojej hyperrealite ireálny, bez podstaty, a taktiež v ňom vidí metaforu pre skutočný spoločenský život, spektrálnu šou, kde sa naši susedia javia ako javiskoví herci a komparzisti, Aká to monumentálna symbolika, však?

Existenciálna esej o politickom pragmatizme a politike bez kultúry (ukážka)

Medzi politickou praxou, resp. reálnou politikou a politickou filozofiou, politológiou a sociálnou filozofiou je pre človeka z akademickej sféry priam nepredstaviteľná vzdialenosť pripomínajúca planéty vzdialené od seba milióny svetelných rokov. Prvá vec, ktorú treba povedať už na začiatku eseje je fakt, že dominantným motívom v politickej praxe digitálneho veku je práca s politickým marketingom a predovšetkým boj o mediálnu pozornosť. A hlavne je to predovšetkým rezignácia na štúrovský a neskôr aj davistický odkaz vzdelávania obyčajných ľudí a ich kultúrneho napredovania.

Súčasná politika sa skrátka prispôsobila úpadku doby, ktorý nastavili predovšetkým novinári a marketéri. Nečudo. Žijeme v dobe, kedy spisovateľov nahradili tvorcovia bulvárnych titulkov a čitateľov kníh, čitatelia časopisov a bulváru. Bolo by naivné si myslieť, že aj v minulosti nehral v politike významnú rolu marketing. Iste, aj predtým boli bulletiny, noviny, pámflety, letáky, plagáty… ale v minulosti išlo predovšetkým o súboj ideí.

Geniálne súčasnú politiku paroduje scéna zo seriálu Červený trpaslík (Robokracia), kde inteligentné stroje začnú štrajkovať a dvaja kandidáti z osamelej vesmírnej lode – jeden je hologram a druhý robot – začnú sa uchádzať o priazeň kávomatov, kondomomatov, práčiek, výťahov, palubného počítača, automatov na čínske polievky či o hovoriaci toastovač. Robot a hologram voči sebe začnú viesť očierňujúcu kampaň a o nerozhodnom víťazstve volieb napokon rozhodne hovoriaci toastovač, ktorý vytiahnu utilitárne zo šrotu iba preto, aby získali hlas. Táto metafora vystihuje mnohé…

Ako píše Dalimír Hajko (mimochodom autor vynikajúco problematizoval aj táranie ako prebytok slov, ktorý dokonale sedí na niekoľko hodinové tlačové konferencie politikov, ktorí len dokola opakujú to isté) vo svojej knihe Príbeh kníhkupca: „Karel Čapek citlivejšie ako ktokoľvek iný cítil nevyhnutnosť väzby medzi kultúrou a politikou. Tento odkaz, ktorý aj v dnešnej dobe je čoraz naliehavejší. Politika odtrhnutá od kultúry neplní svoje poslanie, je iba plytkým prejavom moci.“ Clementis zase vravel, že nemožno veriť politikom, ktorí necitujú slovenských básnikov.

Skutočne, politika bez kultúry, bez vyššieho cieľa šľachtenia národa v prospech idey spravodlivosti je len pánske huncútstvo a hra o voliča. Politika bez ideí je iba smiešna hra o moc, v ktorej víťazí súkromný záujem, karierizmus a iracionálna túžba po moci. Problémom je, že tento paradox máme prítomný celospoločensky. Jediný rozdiel spočíva azda v tom, že kým jedna časť sa aspoň formálne tvári, že bojuje o záujmy obyčajného človeka, druhá časť sa o to ani len neusiluje a vulgárne deklaruje svoju arogantnú a protiľudovú politiku v štýle, ak nebudete mať na elektrinu, vymontujte si žiarovky.  ….

Politická prax miestami pripomína bojové stratégie alebo hru šachy, ale aj veľmi primitívne dedinské ohováračky a krčmové debaty. Politika skĺzla na morálne dno a jej protagonisti sa usvedčujú, že sa jeden druhému musia prispôsobiť v jeho prerážaní, pretože ide predovšetkým o čísla, sledovanosť, preferencie, body a v konečnom dôsledku o moc. Národná rada je ring, v ktorom sa neustále bojuje o moc a je veľkým omylom, že tento boj motivuje finančný zisk.

Mňačko bol v tomto smere vizionár a treba dodať, že jeho známe dielo sa vôbec netýka iba komunistickej strany, ale dá sa aplikovať na všetky strany už vo svojej podstate. Moc je oveľa silnejšia droga, než majetok. Je skutočne naivné si myslieť, že väčšine politikov ide o záujmy ľudí. Možno niektorým áno, ale aj tých pohltí skôr či neskôr stranícka mašinéria naháňania percent a čísel na úkor ideí a hodnôt.  Platón vraj povedal, že trestom za nepodieľanie sa na politike je to, že nám budú nakoniec vládnuť tí najhorší z nás. Napriek tomu, že sa tento citát šíri po celom internete, nie je úplne presný. Pochádza z diela Ústava, z prvej knihy časť 347C.

Viac sa dočítate v pripravovanej knihe…

Čo viete o Jánovi Palárikovi? K dvestoročnici významného dramatika a národného buditeľa

19.05.2022

27. apríla 2022 sme pripomenuli 200. výročie slovenského národného buditeľa, kňaza, publicistu, prekladateľa, organizátora kultúry, spoluzakladateľa Matice slovenskej a predovšetkým jedného z najznámejších slovenských dramatikov 19. storočia – Jána Palárika (* 27. apríl 1822, Raková – † 7. december 1870, Majcichov). K najvýznamnejším Palárikovým [...]

Odišiel pán herec, ktorý mal štýl

17.05.2022

ODIŠIEL PÁN HEREC, KTORÝ MAL STYL Zomrel Josef Abrhám. Jeden z mojich najobľúbenejších hercov z celej československej kinematografie. Legendárny Knotek z Gulového blesku, Dalibor Vrána z Vrchní prchní, Janda z Marečku, podejte mi pero!, Rudi Lorenz z 30 prípadov majora Zemana, hlas rozprávkára zo Slávnosti sneženek, Karel Čapek vo filme Člověk proti zkáze, Doktor z [...]

V dobe, keď sa nedá nič zmeniť, je štúdium a tvorba to jediné zmysluplné. Rozhovor s L. Perným pre českú redaktorku

15.05.2022

Pripájam aj na svoj blog najnovší rozhovor, ktorý som mnou viedla česká redaktorka Petra Prokšanová. Rozhovor je k dispozícii tu a tu. Rozhovor se slovenským filosofem Lukášem Perným Lukáši, pro rozhovor jsem Tě oslovila jako veřejně známou osobnost slovenského levicového hnutí, filosofa, hudebníka, spisovatele. Přes to všechno, mohl by ses našim čtenářům trochu [...]

Opičie kiahne

Španielsko vyšetruje možné šírenie opičích kiahní z festivalu na Gran Canarii

21.05.2022 15:28

Vírus sa môže prenášať kvapôčkami vo vzduchu, ale aj kontaktom s telesnými tekutinami, krvou alebo vriedkami postihnutého.

Michal Simecka Dominik Jursa

Šimečka: Zobrať samosprávam 500 miliónov eur je od vlády cynické a devastačné

21.05.2022 15:04

Samosprávy sú podľa Šimečku v našej krajine jedna z mála inštitúcií, ktoré ešte ako-tak fungujú a poskytujú ľuďom kvalitné služby.

polícia, policajná páska

Pád z okna horiaceho bytu na 7. poschodí v Trenčíne neprežila 1 osoba

21.05.2022 13:53

Na miesto privolali všetky záchranné zložky.

Eduard Heger

Heger: Nie som šéf tejto koalície, nado mnou je koaličná rada

21.05.2022 13:32

Žiadne dohody v koalícii sa podľa premiéra nerodia ľahko.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 125
Celková čítanosť: 432090x
Priemerná čítanosť článkov: 3457x

Kategórie