Založ si blog

Ohlasy a rozhovory ku knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

Lukáš Perný, autor knihy

Lukáš Perný, autor knihy

Vydanie knihy má zmysel iba vtedy,
ak sa kniha číta…

Domnievam sa, že úspech mojej knihy Utopisti (v podobe celého radu ohlasov, diskusií a recenzií) nespočíva len v jej peknom obale (ktorý kolega Klimex nazýva – pre blaho spôsobené dotykom knihy – ako relaxačný), ale predovšetkým v tom, že téma hľadania ideálneho stavu vo svojej podstate fascinuje takmer každého človeka (a skôr či neskôr sa k tejto otázke za svoj život dopracuje). A čím viac sa od ideálneho stavu spoločnosť vzďaľuje, tým intenzívnejšie rastie smäd po poznaní v otázkach, prečo je svet taký, aký je; kde sa stala chyba a ako by vyzeral iný, lepší svet a či vôbec takýto stav spoločnosti niekedy v budúcnosti nastane. Ľudia majú v stave bezmocnosti prirodzenú potrebu utiekať sa do sveta utópií a hľadať v nich určitú nádej, ktorá im vlastne umožňuje prežiť a nepodľahnúť úplnému nihilizmu. Nie je náhodou, že sa väčšina svetových mysliteľov otázkami ideálnej budúcnosti ľudstva a hľadaní najlepšieho modelu spoločnosti v rozličnej miere zamýšľala. A neboli to len utopisti, ako tvorcovia utópií, ale celý rad umelcov a vedcov. V celých dejinách ľudstva je utopizmus snáď najrozšírenejšou témou vo sfére ideí. Môj externý školiteľ z Litvy mi povedal pamätnú vetu: Vybrali ste si tému, v ktorej je budúcnosť.

Kniha Utopisti, vizionári sveta budúcnosti (Dejiny utópií a utopizmu) vyšla v auguste 2020. Za tri mesiace vyšlo viac než 13 relevantných recenzií, ktoré boli publikované v rôznych periodikách, ale aj na stránkach kníhkupectiev.

Kniha bola prezentovaná v Bratislave (Dom Matice slovenskej) a taktiež v Martine (Turčianska knižnica v Martine).

AKTUALIZOVANÉ: UTOPISTI OCENENÍ PRÉMIOU CENY ALEXANDRA MATUŠKU

V rámci prezentácie knihy vyšli nasledujúce rozhovory:

  • Lukáš Perný v rozhovore pre Hlavné správy o svojej novej knihe: „Chcem inšpirovať ľudí k tvorbe, k zamysleniu sa nad spoločnosťou a zmyslom našich životov“
  • Utopisti, vizionári sveta budúcnosti v relácii RELAX pre TV Ružinov
  • Séria rozhovorov pre ihodnoty.sk

Informáciu o vydaní knihy a recenzie vydali/pripravujú nasledujúce média:

Slovo utopie v sobě skrývá hříčku: vyložit ho můžeme jako „nikde“ a zároveň jako „blažené místo“. Jde o představu, která ještě nebyla uskutečněna. Vize nereálné dokonalosti. Slovo utopie má dnes též hanlivý nádech. Kdo je utopistou, nechápe, že právě nyní žijeme v době pravdy, rozumu a spravedlnosti, že jsme se nikdy neměli lépe a lépe už ani být nemůže. Pokud má naše společnost nějaké chyby, pak jsou to jen chyby na úrovni lidských selhání, nejde o selhání systému. Nebo ne? Lukáš Perný, mladý slovenský filozof, hudebník, ale též redaktor revue DAV DVA, se pokusil dějiny utopií a utopismu zevrubně popsat v monografii Utopisti. Vizionári sveta budúcnosti. Dějiny utópií a utopizmu (Matica slovenská, Martin 2020, 390 s.). Kniha představuje dějiny utopismu od Thomase Mora po devatenácté století. Nezapomíná ani na český, moravský a slovanský utopismus (za všechny připomeňme dílo Bernadra Bolzana O nejlepším státě z roku 1831 – sociální stát s progresivním zdaněním, regulovanou ekonomikou a kolektivním vlastnictvím, sdružení autonomních obcí a vyšších celků). Nejde ale jen o historický přehled. Zejména závěrečnou třetí část Utópia a utopizmus ako filozofický argument považuji za důležitou. Lukáš Perný v této části uvažuje o významu utopie pro současný svět, který čelí hrozbám civilizačním a ekologickým, který rovněž upadá myšlenkově.

Po přečtení kapitoly Od snov k realitě, čo utopisti predpovedali si uvědomíme, že změn k lepšímu lze dosáhnout, chceme-li. Lukáš Perný tyto změny připomíná v podkapitolách, jejichž názvy už říkají mnohé: Právo na obživu, plánované a zdravé stravovanie, Od práva na jedlo k sebestačnosti, Výmenné banky a družstevníctvo, Právo na bývanie a kolektívne bývanie, Pracovné práva, Organizácia práce a výroby, prebytok a nedostatok, Bezplatná zdravotná starostlivosť, Bezplatné, kreatívne vzdelávanie a výchova, Zrušenie trestu smrti, Zákony pre ľudí, proti extrémnemu bohatstvu, Ženská otázka a zrušenie detskej práce, Zalesňovanie ako riešenie ekologických problémov, Bezplatná verejná doprava a budúcnosť dopravy, Urbanizmus, kruhové mestá, ideálne mestá, Open sources, internetový komunizmus a baconovská poznateľnosť „príčin a skrytých pohybov vecí“…

Zcela na závěr pak Lukáš Perný přináší v oddíle Žijeme v dystópii alebo liberálnej utópii? Čísla o svete, v ktorom žijeme důkazy o nespravedlnostech současného světa. Opět stačí výčet názvů podkapitol: Voľný trh, vlastníctvo, konkurencia, neobmedzená akumulácia kapitálu, nerovnosť, korporatokracia, Otázka vlastníctva, Hlad, Bezdomovectvo a chudoba, Sociálne samovraždy, Negramotnosť a zhlúpnutie ľudstva, Sloboda prejavu a manipulácia, Nadprodukcia a znečistenie, Militarizácia a mier, Dlhy, Nezamestnanosť, automatizácia a nové otroctvo, Umelá inteligencia, bioetika a vesmírne hrozby…

Lukáš Perný se úspěšně pokusil sepsat dějiny myšlení o tom, co se ještě neuskutečnilo. Mnozí věří, že nic takového ani nenastane. Buďme však optimisty a vzpomeňme na slova Oscara Wilda: Pokrok je jen uskutečňování utopií. Lukáši Pernému patří dík za to, že nám ukázal, jak potřební jsou právě dnes vizionáři světa budoucnosti.

  • Slovenské národné noviny (MINDÁR, M.: Kde je hranica ideológie a utópie. In: Slovenské národné noviny, 37/2020)

Matica slovenská vydala vedeckú monografiu člena Politologického odboru MS, sociálneho filozofa, kulturológa a hudobníka Lukáša Perného pod názvom Utopisti vizionári sveta budúcnosti (Dejiny utópií a utopizmu). Autor je odborník na sociálnu a politickú filozofiu, filozofiu práva, dejiny utopizmu, dejiny ideí, filozofiu dejín a filozofiu kultúry. V úvodnej kapitole Čo je to utópia a utopizmus? sa venuje stručnej charakteristike utópie a utopizmu. „Aj keď si spočiatku môžeme myslieť, že vieme, čo je to utópia, keď sa ju pokúšame zadefinovať, jej hranice sa nám začnú rozptyľovať a miznúť pred očami.“ V ďalšej časti publikácie Perný opisuje interpretácie pojmov utópie a utopizmus: 1. Kultúrno-antropologická a filozofická definícia ako univerzálny produkt ľudského myslenia predstavuje prejav kolektívnej pamäti ľudstva, prejavujúci sa v ľudovej kultúre (rozprávky; bájky, povesti; mytológie; zvyky; náboženské rituály; archetypy viazané na vzdialenú minulosť kultúr, národov, náboženstiev; súčasná kultúra). 2. Kulturologicko-umenovedná definícia (kultúrno-umelecký text/iný umelecký prejav) zaraďuje ako literárny žáner opisujúci ideálne alebo k ideálu približujúce sa štáty. K tomuto smeru autor priradil aj poéziu s utopickými prvkami či sociálno-utopických hrdinov (Juraj Jánošík Viliam Tell, Robin Hood, Stepan Razin). 3. K sociálno-filozofickej a politologickej definícii ako plánu na spoločenskú reformu a politický projekt autor zaraďuje všetky texty, ktorých ambíciou je reforma spoločnosti smerom k utopickému (ideálnemu) sociálnemu zriadeniu. V druhej kapitole Dejiny utopizmu stručne charakterizuje dejiny utopizmu a v poslednej tretej kapitole Utópia a utopizmus a ako filozofický argument autor hľadá odpoveď na otázku: Kde je hranica utópie a ideológie. V jej závere opisuje kritikov utópií, ako aj liberálnu utópiu. Predkladaná monografia predstavuje širokospektrálny prehľad utópie a utopizmu. Je určená najmä odbornej verejnosti z oblasti politológie, histórie, sociológie, filozofie, kulturológie, ako aj širokej verejnosti.

  • Slovenské pohľady (DOBROČ, Ivan: Lukáš Perný: Utopisti vizionári sveta budúcnosti (recenzia). In: Slovenské pohľady, 12/2020)

  • Literárny týždenník (KLENKO, M.: Teória a dejiny utópií. In: Literárny týždenník, 31 – 32/2020)

Knižné dielo Utopisti/Vizionári sveta budúcnosti je výsledkom systematického záujmu sociálneho filozofa, kulturológa a hudobníka Lukáša Perného o problematiku utópií a utopizmu. V prvej kapitole knižného textu sa zaoberá pôvodom, interpretáciou a teoretickým vymedzením uvedených pojmov. Na základe analýzy a porovnania ich výkladov a definícií uvádza: „Prevažná väčšina slovníkov definujúcich utópiu ju priamo spája s významom, angl. ideal commonwealths, ktorý charakterizuje empirické naplnenie ideálneho života. Utópie, predovšetkým sociálne utópie, sú viazané na ideu sociálne spravodlivej spoločnosti ako normatívneho ideálu a antropologickej konštanty.“ (str. 16)


Autor rozlišuje tri základné rozmery utópie. Prvý, antropologický rozmer, ktorý utópiu chápe ako univerzálny produkt myslenia a normatívny spoločenský ideál. V tomto kontexte utópie predstavujú kolektívnu pamäť ľudstva, v ktorej sa manifestujú túžby po spravodlivosti, harmónii a dokonalosti. Za druhé, rozlišuje utópiu ako umelecký text alebo architektonický plán, ktorý sa prejavuje v rôznych umeleckých formách. Môže mať podobu románov, cestopisov, básní, filmových utópií alebo počítačových hier, ktoré sú charakteristické pre vyhranený literárny žáner. V neposlednom rade uvádza sociálno – filozofický rozmer utópií, ktorý ich chápe ako plán na širšiu spoločenskú (politickú) reformu.


Perného detailné rozpracovanie problematiky prehodnocuje zaužívané definície, ktoré sa spájajú s utópiou. Skutočnosť, že utópiu nemožno redukovať len na akési vysnívané miesto (ostrov, krajinu), či všeobecnú predstavu o lepšom svete dokumentujú dejiny utopizmu, ktorými sa podrobne zaoberá v druhej kapitole odbornej práce. V tejto časti opisuje najstaršie formy utopizmu, na ktoré nadväzuje antický, kresťanský a novoveký utopizmus. S ohľadom na jeho časovú líniu sa prirodzene zameriava na periódu, s ktorou sa spája vznik utopickej literatúry ako žánru. Tento časový úsek je spojený najmä s menami ako More, Campanella či Bacon. Nezaoberá sa pritom len opisom jednotlivých spisov, ale aj ideovými zdrojmi a dobovými problémami, ktoré vstupovali do ich tvorby. V prípade Thomasa Mora bola výsledkom jeho úvah morálna filozofia, ktorá spočívala – ako uvádza Perný: „…v dosahovaní šťastia, v rozvíjaní ducha a zmysluplnej, spoločensky užitočnej práci. Znak úctivej povahy je podľa Mora vo vzdaní sa výhod v prospech iných…“ (str. 88)
Kapitola o dejinách ďalej detailne mapuje vývoj utopizmu v 18. a 19. storočí, v období osvietenstva, romantizmu a realizmu. Do tohto časového rámca zaraďuje široké spektrum svetových mysliteľov, autorov utopických aj distopických diel. Do popredia sa dostávajú politickí utopisti a práce, ktoré sa vyznačovali radikálnym odborom voči dobovému dianiu. K tomuto zameraniu priraďuje, napríklad, Rousseaua a spis Spoločenská zmluva. Podľa autora francúzsky právny a politický utopizmus vrcholí ideológmi revolúcie a v 19. storočí utopickým socializmom. Ten spája najmä s menami ako Saint-Simona, Fourier, Cabet.


To, čo robí z odbornej publikácie Lukáša Perného unikátne knižné dielo je skutočnosť, že sa jedná o ucelenú sondu do problematiky utopizmu, pričom mimoriadne cenný je fakt, že výsledky vedeckého bádania publikuje slovenský autor. Kniha s takýmto zameraním od domáceho autora v našich podmienkach chýbala niekoľko desaťročí. Na pozadí historickoho vývoja odborným a zároveň čitateľsky príťažlivým spôsobom opisuje, kategorizuje, rozoberá, interpretuje myšlienky známych i menej známych osobností, ktorí pôsobili najmä vo francúzskom, nemeckom či angloamerickom jazykovom milieu a svojimi ideami prispeli k dejinám utopizmu. Perný pritom neopomína ani vývoj (utopizmu) v slovanskom prostredí. Čitateľ sa v knihe stretne s menami ako Robert Owen, Étienne Cabet, Johann G. Fichte, utópia, Pierre-Joseph Proudhon, George Sandová, Wilhelm Weitling, Vissarion G. Belinskij, Alexander Gercen, Robert de Lamennais, Louis A. Blanqui, Louis Blanc, Immanuel Kant, Karol Marx, Friedrich Engels, Théodore Dézamy, Victor Considérant či Bernard Bolzano. Samostatná podkapitola je venovaná utopizmu na území Slovenska, kde sa prejavoval ako prvok v revolučných hnutiach, sociálnej kritike, osvetovej činnosti a literatúre.


Pokiaľ predchádzajúce časti Perného publikácie boli orientované skôr do minulosti, posledná, tretia kapitola reflektuje aj na problémové aspekty súčasnej spoločnosti. Zaoberá sa v nej (z hľadiska predmetu jeho skúmania) zásadným teoretickým problémom akým je vzťah medzi utópiou a ideológiou, ale najmä kritikou prevládajúceho ekonomického systému, ktorý je postavený na voľnom trhu, súkromnom vlastníctve, konkurencii, neobmedzenej akumulácii kapitálu, nerovnosti, korporatokracii. Vychádza pritom z poznania, že väčšina utopistov kritizovala sociálnu nerovnosť, ktorej prameň nachádzali v nerovnomernom rozdelení produktov práce. Autor v tomto kontexte kladie logickú otázku: „Ako je tomu dnes? … Kým 1 % obyvateľov planéty Zem žije v blahobyte, sociálna situácia ostatných 99 % obyvateľov planéty sa dokázateľne zhoršuje. (Str. 361)


Skúmanie utópií a utopizmu tak nie je dôležité len z hľadiska poznania dejín sociálno-politického myslenia. Ak pripustíme tézu, že politické režimy v krajinách, ktoré aktuálne nezapadajú do konceptu liberálnej demokracie, neformulujú a nepresadzujú vlastnú predstavu o alternatívnom ekonomickom systéme, pričom ich zaujíma len ochota svetových lídrov alebo národných vlád prispôsobiť sa ich záujmom, to znamená uzatvárať s nimi obchody za podmienok výhodných pre neštandardné režimy, potom sú teória a dejiny utópií dôležitým prameňom pri utváraní inovatívnych vízií o spravodlivejšej sociálnej, kultúrnej a mierovej budúcnosti.

Je to zaujímavé čítanie: Filozofické snahy, záujem riešiť tak zložité veci, nezlomná vôľa veľkých spisovateľov. Ich autentické názory, myslenie. Trochu proti prúdu. To je pekné v dnešnej dobe – pomáhať si predchodcami: Ako na to išli. No neviem, možno keby vyšlo nejaké dielo Ruda Slobodu, dal by som hlas jemu. (Martin Kallengerger)

  • DAV DVA
    (BARČ, M.: Matej Barč o knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. In: DAV DVA 9/2020;

Perný v kapitole o kresťanskom utopizme akcentuje sociálny rozmer novozákonných, no i starozákonných textov, ktoré sú veľmi aktuálne v čase hodnotového vyprázdnenia (nielen) tradičnej kresťanskej demokracie a jej obmedzenia sa na okrajové kultúrno-právne otázky. Práve kresťanské protokomunistické obce so spoločným majetkom a Ježišov evanjeliový odkaz poslúžili ako jeden zo vzorov budúcim utopistom novoveku (reformovaným i katolíkom: napr. v rámci jezuitských redukcií v Latinskej Amerike). Ďalej oceňujem, že popri „tradičných“ a na Slovensku známych autoroch (Owen, More, Bacon, Saint-Simon) autor venuje pomerne rozsiahly priestor aj „zabudnutým“ menám ako Etienne Morelly, Etienne Cabet, či Gabriel de Mably.

Pri rozpracovávaní jednotlivých utopických projektov Perný nezostáva len v dobovom zakotvení, ale prepája na širší historicko-sociálny kontext a poukazuje na inšpiratívne i regresívne prvky u jednotlivých mysliteľov. Zaujímavo je podaný i vzťah marxizmu a utópií, jednak v historickom priereze I. Internacionály a Parížskej komúny, jednak v polemickej kapitole zo záveru knihy, kde autor rieši otázku, či a nakoľko sa dá v súvislosti s Marxom hovoriť o utopizme, keďže Marx sa práve proti utopickému socializmu vyhradzoval.

Za osobitú zmienku stojí kapitola venovaná slovanskému utopizmu, čím Perný načiera do vôd, ktoré sa v súvislosti s utopickým myslením na Západe aj u nás často obchádzajú a upozorňuje na významných sociálno-politických autorov ako Belinskij, Černiševskij, Gercen, či Štúr.

Perný neobchádza ani česko-moravský utopizmus (husitské hnutie, Komenský, Bolzano) a utopické myslenie na Slovensku reprezentované spočiatku jánošíkovskou tradíciou, neskôr národno-sociálnym programom štúrovcov v jeho rôznych podobách (predmetno-pragmatickej i mesianistickej), spomína aj prvého vedecko-fantastického utopistu na Slovensku Gustáva Reussa a pacifistu Jána Maliarika.

Nasledujúcu časť Perný venuje krátkemu exkurzu k revolučným a sociálno-reformným vystúpeniam v rámci Slovenska, čím jednak upozorňuje na reálny dejinný zástoj realizácie túžob po lepšom svete na Slovensku, jednak inšpiruje smerom do súčasnosti.

Záverečné kapitoly sú venované enumerácii a opisu myšlienok utopistov, ktoré sa stali súčasťou našej každodennosti a problémov sveta v súčasnom modeli liberálno-trhovej globalizácie. Celkové vyznenie a odkaz knihy súzvučí s výrokom Oscara Wilda z eseje Duša človeka v socializme: „Mapa sveta, na ktorej nie je zakreslený ostrov Utópia, nestojí ani za pohľad, pretože opomína tú krajinu, kde ľudstvo stále pristáva.“

  • DANĚK, T.: Recenzia knihy Lukáša Perného Utopisti; vizionári sveta budúcnosti, In: DAV DVA 8/2020;

V súčasnosti treba rozvíjať schopnosť imaginatívneho myslenia, ktoré by sa ale nevznášalo niekde nad oblakmi, ale ktoré by dokázalo mať vplyv na súčasnú dobu. Iba vnútorne slobodný človek dokáže mať vplyv na túto dobu. Inými slovami nevytvárať dokonalú spoločnosť na rysovaciom prkne, ale dialekticky nadviazať na pozitívny prvok postmoderny a negovať jeho negatívnu zložku, čiže akejsi relativizácií všetkých hodnôt, keď ale paradoxne nedochádza pod pláštikom pluralitnej jedinečnosti, ale skôr k akejsi novej sofistifikovanej homogénnosti, uniformity a všadeprítomnej kontroly. Pretože klasická moderna, akoby zabudla na individuálnu jedinečnosť a subjektivitu človeka. Čiže vyhodnotiť určitú individuálnu situáciu a až potom dospieť k nejakým všeobecnému súdom. Inými slovami, aby došlo k vzájomnej pozitívnej dialektickej interakcii medzi indivíduom a kolektívom. Ide o to ako, ako rozvíjať starosť o svoju o dušu so starosťou o svet, čiže prekonať karteziánske subjektívne – objektívne rozštiepenia. Rozvíjať vnútornú subjektivitu s vonkajším objektívnym svetom, aby sa poľudšťovalo v dialektickej symbióze človek a aj svet.

V súčasnej západnej civilizácií dominuje hodnotové vákuum a nihilizmus, pretože absentujú ideály, ktoré by ukázali smer k lepšej spoločnosti. Každá doba mala nejaký ideál a bez neho spoločnosť prešľapuje na mieste. Ako konštatoval československý prezident a filozof Tomáš Garrigue Masaryk, štáty sa rozvíjajú podľa myšlienok, na ktorých boli na začiatku postavené.

Politika, pod pláštikom veci verejných sa stala iba arénou súkromných záujmov. Voľby sa stali iba karnevalom a divadlom pre verejnosť, keď po voľbách sa vystriedajú iba ďalší oligarchovia. Výmena politikov nič nevyrieši, pretože je to iba výmena figúrok, keďže bez ohľadu na politickú orientáciu, zdieľajú ten istý pohľad na svet. Čiže určitý ekonomický redukcionizmus neoliberálneho kapitalizmu,ktorý len posilňuje súčasný systém. Chýba nám akási vízia, ktorá by dokázala zmobilizovať ľudí. Namiesto toho tu nastúpila akási technokracia, ktorej ide iba o samoúčelnú technológiu moci. Ide o to, ako dôjsť k svetonázoru, ktorý by bol prehĺbený a obsahoval by aj určitú kultúrnu zložku, ktorá by transcendentovala súčasné pomery a vzápätí by dialekticky ovplyvnila súčasné pomery. Nazvime to utopickým prvkom, keďže slovo utópia znamená aj ako miesto, ktoré neexistuje. Zároveň, by to nebol akýsi dogmatický a statický pohľad na svet, ale obsahoval by určitú dynamickú zložku, ktorá by kriticky reflektovala súčasnú dobu, pretože tá je neustále v pohybe a zmene. Ak utopické myslenie má byť aktuálne aj dnes, tak musíme dospieť k tomu, ako sme sa ocitli v tzv. postmodernej dobe, keď slovami americko-japonského politológa Francisa Fukuyamu sme dospeli ,,ku koncu dejín“ , alebo slovami železnej lady Margaret Thatcherovej : „There is no alternative“ (TINA). Súčasná doba, ktorá sa volá aj ako postmoderná situácia, kde podľa francúzskeho filozofa Jean-François Lyotard skončilo ,,veľké rozprávanie“ akoby všetky moderné projekty zlyhali. Paradoxne, súčasná ekologická kríza je budíčkom, ktorý nám naznačuje, aby civilizácia zmobilizovala svoje sily na odvrátenie hrozby, aby bol projekt moderny stále aktuálny, ktorý by ale prešiel kritickou sebareflexiou.

20. storočie, ktoré bolo aj storočím extrémov, bolo vyvrátením naivnej osvietenskej viery, že civilizácia bude postupne pokračovať samopohybom na ceste k pokroku a prosperity. Od začiatku mala v sebe zabudovaný chybný genetický kód. Akýsi jednostranný a naivný pohlaď na ľudskú prirodzenosť, ktoré bolo reakciou na stredoveký ,,vek temna“. Ukázalo sa, že človeka okrem rozumu stále ovládajú iracionálne podvedomé temné sily, ktoré sa nedajú len tak ľahko odstrániť ich vytesnením z vedomia od podvedomia, akoby neexistovali, ale ktoré sa môžu o to väčšou intenzitou prejaviť násilnými vyhladzovacími vojnami. Nevyriešila sa otázka otázka ľudského zmyslu života s jeho hraničnými situáciami ako je smrť, vina a úzkosť, ktoré sú základné existenciálne kategórie. Obrazne povedané, vylialo sa dieťa aj s vaničkou, pretože kresťanstvo tvrdí, že človek je tvor poznačený prvotným hriechom. Inými slovami, človek okrem rozumu, má aj svoje emócie. Ide o to, aby tieto emócie neboli deštruktívne, ale konštruktívne a boli v určitej dialektickej harmónií s rozumom. Ukázalo sa síce, že spoločenské bytie síce do určitej miery determinuje človeka, ale jednostrannou zmenou spoločenských podmienok bez zmeny ľudského vedomia, keď nedôjde, aj k revolúcií hlavy a srdca, nie je cestou do raja ale, naopak cestou do pekla…Súčasný životný štýl postavený na komercii, práve sa snaží speňažiť tieto potlačené ľudské emócie a umelo vytvárať tieto ,,city“. Tie v konzumnej kultúre, ale ťažko nájdeme…

Ako konštatoval francúzsky filozof a matematik v 17. storočí René Descartes: Cogito, ergo sum, čiže myslím, teda som. O všetkom môžem pochybovať, okrem svojej vlastne existencie. Vedu chcel položiť teda na čistom základe rozumu. Vznikol, ale karteziánsky dualizmus subjektového – objektového rozštiepenia medzi človekom a svetom. Dá sa to popísať tak, že subjekt res cogitans, čiže vec mysliaca, je akoby nezávislá na vonkajšej realite rex extensa, ktorá ho obklopuje, ktorú iba zdanlivo neutrálne popisuje. Ten istý pohľad na svet sa, ale obracia voči samotnému subjektu ako bumerang, ktorý je chápaný tiež iba objekt a číslo v anonymnom systéme, ktorý je založený na neustálom zvyšujúcom sa výkone. Súčasný režim vyžíva extrémny subjektívny idealizmus, aby človeka odvádzal (prostredníctvom komerčných médií a konzumu) od nepríjemnej kapitalistickej reality v duchu hesla: každý má svoju vlastnú pravdu. Je to len krok od hesla: všetko je dovolené. Došlo k totálnej inštrumentálizácie sveta a k jeho odkúzleniu a následnému pozitivizmu, ktorý si všíma iba ,,čisté“ fakty, ktoré sú ale vždy na koniec ideologický interpretované. Ako to spomínali v klasickej práci Dialektika osvietenstva Theodor W. Adorno a Max Horkheimer. Od 17. storočia došlo od extrému stredovekej starosti o svoje vnútro čiže byť, od novovekej starosťou s ďalšou jednostrannosťou starosťou o vonkajší svet mať a k následnému imperiálnemu dobitiu sveta.

Nemecký filozof Martin Heidegger tvrdil, že celá západná metafyzika vyústila na koniec do vôle k moci, keď, sa ontické súcno zamenilo s bytím, keď naopak bytie je skôr ontologického charakteru, keď bytie sa neukazuje prvoplánovo navonok, ale sa nám skrýva, ako to nazýva podľa gréckeho slova alétheia, čiže vo forme závoja. Bytie sa ukazuje iba ontologickou diferenciáciou medzi súcnom a bytím.

Problém problém utópií v súčasnej dobe je z hľadiska časovosti, pretože ak chceme vytvoriť lepšiu spoločnosť niekde do ďalekej budúcnosti, tak nám môže utekať prítomnosť, ale aj minulosť, lebo dávame všetko na jednu kartu budúcnosti. Z toho môže prameniť skôr zúfalstvo a beznádej, ako nádej, lebo okolie ktoré je všade okolo mňa v rozpore s touto ideou. Skôr by som povedal, že utópia by sa mala už teraz žiť teraz v tejto chvíli ( paralela je s Ježišovým výrokom, že kráľovstvo Božie je v nás), čiže zjednotenie slov a činov a tým pádom, byť antitézou voči súčasnému nihilizmu a vznášať postupne do spoločnosti lepší svet. Martin Heidegger tvrdil, že človek by mal v sebe prehlbovať tzv. temporálny čas, ak má viac žiť život zmysluplnejší, čiže sa zaoberať a poučiť sa podstatnou minulosťou, kde určité osobnosti v dejinách sa tiež zaoberali filozofickými problémami ako my, potom žiť naplno v prítomnosti a vedieť sa tešiť aj z maličkostí a zároveň mať presah zo životným rozvrhom do budúcnosti. Tu by som zdôraznil prepojiť existencionálnu skúsenosť s tou politickou sférou. Lepšiu spoločnosť, čiže ontický problém nevyriešime, keď vo svojich životoch nevyriešime ontologický problém, čiže zmysel života tu a teraz v prítomnej chvíli.

Nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel to nazval ,,lsťou rozumu“, keď jedinci na prvý pohlaď nezmyselnými svojimi každodennými činmi vytvárajú niečo, ako duch doby, ktorý má neskorší dejinotvorný charakter. Chcem tým povedať, že lepšia spoločnosť nevznikne na rysovacom prkne, á la Platón, ale iba reakciou na súčasnú socio-ekonomickú formáciu. Príklad z histórie: Český učiteľ národov Ján Ámos Komenský reagoval svojou víziou lepšej spoločnosti a vzdelávania na Tridsaťročná vojnu a bitke po Bielej hore a z jeho kníh sa môžeme aj dnes inšpirovať. Utópie vznikali vždy ako reakcia na určitú jedinečnú socio – ekonomickú situáciu. Nemecký filozof Friedrich Engels považoval utópie síce za progresívne myslenie, ktoré sa zamýšľalo nad lepšou spoločnosťou, ale vyčítal im, že ich autori vnášali akoby svoj subjektívny pohľad a každý z autorov mal svoj konkurenčný pohľad na usporiadanie spoločnosti.

Je to skôr taká postupná tichá transformácia, ako to tvrdí slovenský filozof Ladislav Hohoš ,ako revolúcia s nejakým pátosom, ktorá nemusí mať v sebe hĺbku (Kundera to nazval politický gýč). Podobne Kant tvrdil, že slobodu nemôžeme dokázať a definovať, ale môžeme ju iba vykonať. Čiže, ak budeme počúvať svoj vnútorný hlas kategorický imperatív, alebo sokratovský daimonión, čiže vnútorný hlas božského pôvodu pomáhajúci človeku pri hľadaní dobra. To môžeme vykonať činom, slovami knihami, umením atď. Súčasný francúzsky filozof Alain Badiou tvrdí, že dnes je treba rozvíjať univerzalitu v partikularite, z čoho vznikne tzv. pravda-udalosť. Klasická moderna brala dôraz iba na univerzalitu, bez vyriešenia jedinečnej individuálnej partikularity, keď sa mali ľudia iba podriadiť ,,neomylnej pravde.“ Bola to, ale falošná univerzalita zahalená pod pláštikom všeobecného rozumu, keď pod ním sa skrýval len machiavelizmus, čiže v duchu politického hesla: účel svätí prostriedky. O to viac sa ohlásila potlačovaná individualita v postmodernej dobe, ktorej identita je ale tekutá, a chýba jej hodnotové zakotvenie. Súčasný kapitalizmus už priamo a neodkryte cynicky ,,rozvíja“ iba túto partikularitu.

Knihu Lukáša Perného považujem preto za inšpiráciu, pre ďalšie rozvíjania utopického myslenia v súčasnej dobe.

  • HAJKO, D., HOHOŠ, L., HAUSER, M.: Hajko, Hohoš a Hauser o knihe Utopisti. In: DAV DVA 8/2020)

(Michael Hauser)

(Ladislav Hohoš)

***

Lukáš Perný, Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu

Lukáš Perný, Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu

Kniha je k dispozícii vo verejných knižniciach (infogate.sk):

Zaradenie do učebných osnov

Rozhovor pre TV RUŽINOV (pýtala sa Karin Majtánová)

Rozhovor pre ihodnoty.sk (pýtal sa Peter Kubica):

V týchto dňoch vám vyšla kniha o utopistoch. Čitatelia si ju samozrejme môžu prečítať, nás by ale zaujímalo, aká bola vaša motivácia napísať práve túto knihu?

Utópie a utopisti sú téma mimoriadne závažná, a bolo pre mňa nepochopiteľné, že sa tomu na Slovensku takmer nikto aktívne nevenoval… Ak celá naša civilizácia nezmení svoje smerovanie založené na plytkom individualizme, sme odsúdení na zánik. Dnes to už napokon dokazujú aj poprední vedci. Inšpirácie utopizmom budú čoraz frekventovanejšie a nie je náhoda, že sa aj medzi sociálnymi filozofmi a politológmi hovorí čoraz častejšie o tzv. realistickej utópii či utopistike (Rawls, Jameson, Wallerstein, Young, Bregman).

Ale k prvotnej motivácii. Často som sa zamýšľal nad otázkou, kto by nechcel žiť v stave, kde (a kedy) je všetko perfektné a dokonalé? Kto netúži po ideálnom živote v ideálnej spoločnosti? Ak nerátam ľudí, ktorí sa doslova vyžívajú vo vlastnom utrpení (tí by v hypotetickej utopickej spoločnosti museli mať zriadený romantický ostrov pre melancholikov ako z výjavov poézie 19. storočia… ale to by bolo na samostatnú tému…). Niekedy sa oná túžba do dokonalom stave stáva hnacím motorom pre celú našu existenciu, tak ako to môžeme vidieť v známom diele Francisa Scotta Fitzgeralda (Veľký Gatsby). Určite poznáte tú známu myšlienku (uvediem v češtine): …a tak se potácíme kupředu, jako lodě proti proudu, bez přestání odnášeni zpět do minulosti. Aj keď to možno znie nezmyselne, práve oná túžba, potenciál, vízia je životadarnou silou pre samotnú existenciu človeka, aj keby vopred vedel, že je ideál nedosiahnuteľný (zelené svetlo v príbehu o Gatsbym). Otázkou, na ktorú ešte nepoznám odpoveď, je teda, čo vlastne ten utopický stav je… Naplnenie túžby alebo cesta ako cieľ, či stav zmierenia, vnútorný pokoj, harmónia ako to poznáme z východnej filozofie? Možno pre každého niečo iné a možno všetky tri ingrediencie v rôznej miere. Primárne som sa však zaoberal utopizmom sociálnym, spoločenským. Excelentný filozof Richard Sťahel v jednom z rozhovorov pre rádio Devín vyjadril podstatu sociálnej utópie v nasledujúcej vete (umiestnil som ju v knihe na stranu 339): „Každá spoločenská organizácia sa opiera o niečo, čo nie je uskutočnené alebo uskutočniteľné, no má ten ideál, ktorý je niekde za obzorom, maják, ku ktorému sa môže spoločnosť snažiť približovať, pokiaľ ten ideál považuje za spoločensky platný a je všeobecne prijímaný… “ To prirovnanie k majáku na obzore je geniálne. Zoberte si, že napríklad Ústava SR alebo Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje myšlienky, ktoré sú súčasťou väčšiny utopických projekcií. Sú to elementárne požiadavky na dôstojný život človeka (právo na bývanie, právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, právo na vzdelanie, právo na prácu, na spravodlivú odmenu za prácu a dobré pracovné podmienky či ďalšie občianske a sociálne práva), ktoré súčasný liberálno-kapitalistický model znemožňuje naplno zrealizovať (mimochodom, keď to nahlas poviete, stanete sa nepriateľom číslo 1). Ľudia sa smejú zo slova utópia ako slova predstavujúceho naivitu, no zabúdajú na to, že samotné ústavy národných štátov či medzinárodné právo manifestujú naplnenie konkrétnej utópie v praxi.

Len málokto si uvedomuje, že Thomas More vo svojej Utópii hovoril napríklad o 6-hodinovej pracovnej dobe a práve po roku 1917 sa stala 8-hodinová pracovná doba súčasťou pracovných práv (a dnes sa vďaka hypermodernej dobe a prekarizácii či tzv. flexibilizácii v kreatívnych povolaniach opäť vraciame späť do doby neistoty, z ktorej jediná cesta je podmienený základný príjem). Sociálne utópie sa samozrejme dajú vnímať pluralitne, ba dokonca, keď ich začnete detailnejšie rozoberať, nájdete medzi nimi znaky, ktoré stoja v absolútnom protiklade a znaky, ktoré ich spájajú. Väčšina z nich je spojená s egalitarizmom, ale aj ten vykladaný rôzne. Kým Morova Utópia je spoločnosťou racionálneho hedonizmu a šťastie je základným axiologickým prvkom, Campanella stavia vo svojom Slnečnom štáte na prvé miesto askézu, zdravie a až vojenský režim rovnostárstva blízky sparťanskej disciplíne. Oboch autorov zase spája projekcia celého radu sociálnych výdobytkov či úcta k sofokracii. Andreae zase vo svojej až kalvínskej utópii Christianopolis projektuje utopickú spoločnosť, ktorá je zároveň akýmsi návodom na život (utópia tu predstavuje prejav zmierenia sa so svetom okolo nás prostredníctvom skromnosti a viery, čo projektuje ako východisko aj Komenský v Labyrinte sveta, raji srdca – nie náhodou sa s Andreanom poznal). Až radikálnym opakom asketického utopizmu je Fourierova utópia vášní a zdravou kombináciou sú Weitlingove predstavy, ktoré sa snažia spájať rôzne vplyvy predchádzajúcich autorov. Keď si zase napríklad porovnáme takého Francisa Bacona, pre ktorého bolo poznanie moc a celú svoju utópiu založil na gnosticizme, tak naopak Rousseau opovrhuje vedou, civilizáciou. Má presne opačný postoj, ktorý miestami pripomína knihu Kazateľ – veda, umenia a mudrovanie človeka doviedlo k úpadku, nerovnosti a nesolidárnosti, nech žije človek prírodný a jednoduchý, márnosť nad márnosť je túžba človeka poznať všetky princípy fungovania vesmíru. V dejinách utópií vidíme teda rôzne tendencie. Jedna časť utopistov vidí zlatý vek v stratenej bukolickej minulosti a adorovaní prírody (ekotopie), druhá časť vidí potenciál človeka v poznateľnosti a vede (sci-fi utópie) a potom tu máme rôzne kombinácie týchto prvkov (Etienne Cabet). A to som ešte nespomenul utopizmus v línii architektonického (budovanie a plánovanie ideálnych miest, čomu sa venoval napríklad urbanista Jiří Hrůza) či technického utopizmu (anticipovanie vynálezov, ktoré sa neskôr skutočne dostali do praxe). Utopistov tiež možno deliť na lokálnych (národné utópie, Fichteho uzavretý obchodný štát, štúrovci, židovské kibuce, rovnostárstvo u anabaptistov) a globálnych či smerujúcich ku globálnemu naplneniu (Bolzanov globálny sociálny štát, Maliarikov univerzálny sveto-štát či Saint-Simonova vízia európskej federácie a napokon aj Marxov komunizmus, ktorý síce sám seba ako utópiu neidentifikuje, no podľa môjho názoru je to rovnako projekcia ideálneho stavu ako napríklad Owenov či Cabetov komunizmus, teda s tým rozdielom, že Marx nenaprojektoval svoju víziu do detailov, ale iba ju naznačil a ponechal ľudstvu na „vlastné dotvorenie“). Významnú časť práce som venoval tomu, čo utopisti predpovedali, teda čo sa historicky podarilo presadiť (zánik nevoľníctva a otroctva, zrušenie dedičných výsad feudálov), čo ešte čaká na historické presadenie (zrušenie dedičného práva? absolútna de-komercionalizácia zdravotníctva? univerzálne naplnenie sociálnych práv?) a pred čím zase naopak varovali (ekologické problémy, zhoršovanie sociálnej situácie majoritnej často planéty, krízy, chudoba, a pod.). Nemožno však nepripomenúť, že utópie a utopizmus možno chápať aj v kontexte protikladu utópia a dystopia. To znamená, že pre priaznivca rovnostárstva je prirodzene smerovanie k sociálnej rovnosti naplnením utópie a liberálny kapitalizmus dystopiou, naopak, pre priaznivca nerovnosti a trhovo-liberálnej spoločnosti (napríklad pre takého Hayeka či Nozicka) je dystopiou projekt sociálnej rovnosti. Na konci uvádzam napríklad aj termín ako daňový raj, čo je exemplárny príklad utópie pre liberálneho kapitalistu, žijúceho z potu chudoby. Pre 1 % obyvateľov tejto planéty rozhodne žijeme v utópii, žiaľ pre dominantnú časť z 99 % je náš svet dystopický. To však neznamená, že niektoré prvky (ako napríklad čiastočné naplnenie sociálnych práv v sociálnom štáte) sú utopické.

Musím vyzdvihnúť dve záverečné práce, ktoré, bohužiaľ, neboli publikované, no mimoriadne ma inšpirovali. Je to jednak práca kulturologičky Lucie Kráľovičovej Utópia v uvažovaní o spoločnosti v novoveku z roku 2015 (jej vystúpenie na študentskej konferencii, kde veľmi pôsobivo rozprávala o utópiách z pozície kulturológie, ma veľmi zaujalo) a práca Utópia – dejiny a súčasnosť od Kataríny Lisákovej, ktorá bola vytvorená na pôde Prešovskej univerzity a objavil som ju prakticky až po dopísaní svojej knihy. S úžasom som zistil, že Katarína Lisáková došla po vlastnej ceste k podobným problémom, ktoré som analyzoval aj ja vo svojej knihe. A to som o tejto práci vôbec nič nevedel. Objavil som ju viac-menej náhodou pri prezeraní archívnych záverečných prác. Škoda, že obe autorky svoje záverečné práce nevydali a nevenovali sa téme ďalej.

Inak, všimli ste si to ticho? V žiadnom z médií hlavného prúdu ste sa dodnes (teda do 14. 10. 2020, kedy robíme tento rozhovor) o mojej knihe nedozvedeli, a to si myslím, že toto dielo stojí aspoň minimálne za zmienku. V tomto zmysle chcem poďakovať každému, kto moju knihu recenzoval a propagoval (v Literárnom týždenníku, v Slovenských národných novinách, v DAVe DVA, v Hlavných správach či v českom časopise LUK a samozrejme aj vám, webu ihodnoty.sk) a špeciálne v TV Ružinov, ktorá mi zatiaľ ako jediná televízia dala priestor.

Ktorí utopisti sú mi najbližší a v čom?

Možno začnem od konca. Robert Owen nebol iba spisovateľ a filozof, ale aj človek praxe. Svoju víziu naplnil v realite možno vôbec prvým sociálnym podnikom v dejinách – v mlynoch New Lanark, kde zamestnancom v rámci možností doby zabezpečil relatívne dôstojné životné podmienky, zriadil prvú materskú školu, večerné školy, zlepšil sociálne práva zamestnancov, obmedzil ženskú prácu a celý život bojoval proti detskej práci. V tomto ho považujem za nielen najväčšieho vizionára, ale možno jedného z najosvietenejších reformátorov celých dejín. A to ho na Slovensku pozná skutočne veľmi málo ľudí a medzi filozofmi je takmer neznámy, hoc jeho filozofia je mimoriadne hodnotná. Mimochodom v súvislosti s knihou som kontaktoval aj múzeum Roberta Owena. Jediné čo Owenovi možno ani nieže vytknúť, ale skôr žalostne skonštatovať, je jeho extrémny optimizmus smerom k budúcnosti ľudstva a jeho reformám. Žiaľ, príliš skoro predpovedal veľké zmeny, ktoré dodnes stále neprišli. To však nemení nič na tom, že ak by sme žili tak, ako to Robert Owen vysníval, bol by, ako spieva Karel Gott, na Zemi ráj.

Ďalším zaujímavým vizionárom bol kresťanský komunista Wilhelm Weitling, ktorý, bohužiaľ, zostal v tieni Karola Marxa. Vzhľadom na to, že nebol žiadny učenec, ale remeselník, jeho vízie o priam vedecko-technickom sofokratickom komunizme sú mimoriadne inšpiratívne. To isté možno povedať o francúzskom vizionárovi Étiennovi Cabetovi (autor Cesty do Ikárie) či česko-nemecko-talianskom mysliteľovi Bernardovi Bolzanovi. Nad rámec knihy, ktorej záber končí v 19. storočí, by som ešte spomenul H. G. Wellsa, ktorý doslova predpovedal celý rad vynálezov a taktiež nadčasového kritika súčasnej civilizácie Aldousa Huxleyho. Krásne písal o živote a spoločnosti aj na Slovensku úplne neznámy mysliteľ, katolícky kňaz Lamennais. Taktiež ma zaujal zabudnutý osvietenský filozof Gabriel Bonnot de Mably, ktorý bol svojho času rovnako známy ako Jean-Jacques Rousseau. Kým o Kantovi píšu filozofi stovky štúdií, o Mablym nenájdete takmer nič, čo je veľká škoda.

Samozrejme najväčší vzor je pre mňa svätec a humanista v jednom – Thomas More. Keby som si mohol vybrať druhý krát birmovné meno, tak si vyberiem meno Tomáš podľa Thomasa Mora. Zacitujem rakúskeho katolíckeho kňaza Jozfea Scheiffera (Duchovenstvo a sociálna otázka), ktorý komentuje jeho Utópiu nasledovne: „Majú ústavu demokratickú a zriadenie komunistické… hovorí sa že komunisti zmýšľajú nekresťansky… komunizmus… bol rýdzo kresťanský a zásada o rovnosti a hlavná snaha výchovy socialistického – vštepiť lásku k blížnemu sú kresťanské…“

No a na záver mi nedá nespomenúť slovenského vizionára Ľudovíta Štúra. V 19. storočí utopista a snílek, ktorý pod vplyvom nemeckých filozofov (Hegela a Herdera) a taktiež mesianistov projektoval víziu slovenskej štátnosti. No a dnes máme vlastnú Ústavu či vlastný jazyk. Čiže utopická vízia 19. storočia sa stala skutočne realitou.

Doba, ktorú žijeme akoby nahrávala tým, ktorí sa utiekajú k utopistickým víziám či myšlienkam. Čo by ste navrhovali našim súčasníkom. Ako prežiť túto dobu?

Tak to ste mi dali asi najťažšiu otázku, na ktorú sám nepoznám presnú odpoveď. Symptómy radikálnej krízy, ktorá je predo dvermi, jasne nahrávajú víziám utopistov. Napokon korona-kríza denno-denne dokazuje, že individualizmus nedokáže vyriešiť radikálne spoločenské problémy. Netrúfam si predpovedať, ako to všetko dopadne, ale aj v súvislosti s ekologickou krízou a blížiacimi sa hospodárskymi krízami bude ľudstvo opäť na križovatke. Na jednej strane je cesta radikálneho humanizmu, na strane druhej deštrukcia a vlčí stav.

Pri otázke, ako prežiť túto dobu, by som povedal len toľko – Väčšina ľudí, ktorí bojovali za vyššie ideály, odchádzali z tohto sveta zničení a zlomení (spomeniem napokon samotného Štúra), na druhú stranu dali nádej budúcim generáciám a to je oveľa viac než sebestredný život plytkého individualizmu. Snažím sa nájsť odpoveď, ako objaviť strednú cestu medzi nestratením ideálov a racionálneho prežitia v iracionálnej spoločnosti.

Názov Utopisti, vizionári sveta budúcnosti jasne odkazuje na to, že snívať a projektovať je potrebné a niekedy sa v dejinách stáva, že príde príležitosť a sny sa môžu naplniť, avšak tak isto aj nočné mory. Utopisti totiž predpovedali tak isto pozitívne javy, ako aj krízové javy. Ja osobne sa snažím prežiť tým, že tvorím a snažím sa združovať a propagovať zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. Pretože… čo iné nám zostáva, než šíriť svetlo humanizmu v časoch všeobecnej lži. Rozvíjať komunity, inšpirovať a postupne meniť svoje okolie, to je najlepší návod ako prežiť. Najkrajšie myšlienky o živote mal podľa mňa samotný zakladateľ literárnej utópie, Thomas More. Ten v Utópii píše: Konaním dobrých skutkov si človek poistí šťastie, ktoré príde po smrti. Nikto by sa nemal vydať za šťastím tak dychtivo, aby obmedzoval ostatných (to je presný opak hodnôt, ktoré vyznávajú liberáli a priaznivci trhovej spoločnosti založenej na večnej konkurencii). No a napokon Thomas More pripomína, že najväčšie šťastie spočíva v zbavovaní utrpenia našich blížnych.

Rozhovor pre Hlavné správy

Začneme hneď úvodnou otázkou priamo o knihe. Prečo práve táto téma? Čím môže byť vaša kniha užitočná?

Nuž, začal by som asi tak. Žijeme vo svete, ktorý sa vďaka celému radu indikátorov rúti do seba-deštruktívnej záhuby. Od extrémnej sociálnej nerovnosti, cez environmentálne problémy, zadĺženosť a neudržateľnosť, kultúrne spory, riziká pernamentných hospodárskych kríz, riziko vojen a prevratov, preľudnenosť, nedostatok zdrojov, nedostatku práce (automatizácia) až po obmedzovanie slobody slova… tých indikátorov globálnej spoločenskej krízy je skutočne veľa. A práve v týchto ťažkých časoch prichádza moja kniha o utopistoch. Autoroch, ktorí sa snažili hľadať alternatívy. Niektoré použiteľné, niektoré nepoužiteľné, no v každom prípade spracovanie tejto témy a informácie, ktoré som sa pri nej dozvedel ma utvrdili v dvoch axiomach: za prvé alternatíva voči súčasnému globálnemu svetosystému existuje a je realizovateľná, za druhé, elity a ľudia, ktorí z tohto systému žijú, urobia všetko preto, aby udržali ľudstvo v nevedomosti a apatii (čo dokazuje história). Robia všetko preto aby spoločenskej transformácii na vyššie civilizačné štádium zabránili. Buď selektívnou filantropiou, perzekúciami alebo rozdávaním odrobiniek z veľkého koláča, ktorý vlastní vyvolené 1%. Ľudstvo ale stojí pred dvomi alternatívami: za prvé sebazničenie v globálnej vojne a za druhé nastolenie radikálne humanistického modelu spoločnosti, kde nebude chudoby, ani extrémneho bohatstva. Medzi tým je pomalé zahnívanie, ktoré zažívame v súčasnosti. Niektorí autori píšu o období interregna. Vizionári ako Thomas More, Fourier, Owen, Saint-Simon či Komenský a Bolzano pochopili v čom robí ľudstvo chybu a našli aj lieky, ako ho napraviť. Kniha je rozhodne užitočná pre každého, kto chce vedieť, aké vízie títo vizionári ponúkli. Obzvlášť v dobe tak vyhrotenej ako je tá naša, je dôležité zamýšľať sa nad budúcnosťou nielen národa, ale celého sveta.

Máte 28 rokov a vydali ste štyri knihy, všetko vedecké monografie. O čom bola prvá z nich?

Začal som premostením od hudby k spoločenským vedám, teda témou 60. a 70. rokov z kulturologického hľadiska. Vždy som mal toto obdobie rád, hudba bola dobrá. Aj to, čo bolo komerčne úspešné, bolo zároveň kvalitné. Medzitým som sa tiež venoval kultúrnej kritike, teda písaniu hudobných, filmových, divadelných a iných recenzií. Kulturologická kariéra začala a rozvíjala sa popri tej hudobnej. Moje články boli čítané a aj o knižku bol záujem, dokonca aj na mojich koncertoch, kde sme hudbu 60. a 70. rokov hrávali. K hudbe a kultúre sa vo všeobecnosti chcem vrátiť.

Následne ste napísali ďalšiu knihu… o čom bola?

Druhá kniha, ktorú som vydal v roku 2017 mala už úplne inú tému. Vznikla ako výsledok dvojročného výskumu o kultúrnom, politickom a filozofickom odkaze slovenského velikána, básnika, národného buditeľa, ale aj povereníka pre školstvo a osvetu či predsedu Matice slovenskej, Ladislava Novomeského. Chodil som po knižniciach Univerzity Komenského a čítal všetky tie zaprášené knihy, ktoré dlhé roky nikoho nezaujímali. Výsledkom bola kniha Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Veľkou udalosťou bolo samotné uvedenie knihy a jej ocenenie slovenským spisovateľom Petrom Jarošom, ktorého určite mnohí poznáte ako autora Tisícročnej včely a spoluautora známej komédie Pacho, hybský zbojník. Novomeského veľmi obdivujem. Stihnúť toľko vecí za jeden život, to sa hocikomu nepodarí. Myslím si, že je vzhľadom na jeho bohatú činnosť a prácu pre národ nedocenený. Ja osobne ho považujem za minimálne podobne významnú osobnosť ako bol Ľudovít Štúr. Ale to by bolo na samostatný článok. Mimochodom titul Doctor honoris causa mu udelila práve Univerzita Komenského, čo dnes len málokto vie.

V bibliografii máte ešte aj tretiu knihu. Čo vás motivovalo?

Následne som sa dostal na Východ Slovenska, kde som na fakulte začal písať o utópiách a súbežne popri tom som sa snažil zúročiť svoje vedomosti o sociálnej filozofii najmä z prednášok Ladislava Hohoša. Môj vtedajší školiteľ, profesor Ľubomír Belás mi v tom čase navrhol, aby som spracoval informácie o súčasných anglo-amerických filozofoch. Tento nápad ma veľmi zaujal, a tak som sa pustil do ďalšej knihy Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie, ktorá vyšla v roku 2018. Je ťažké túto knihu zaradiť, je to sčasti monografia a sčasti vysokoškolská učebnica, no predovšetkým je to užitočná kniha, ktorá sa dá použiť aj ako skriptum pre študentov sociálnej filozofie. Ponúka základný prehľad o súčasných sociálnych filozofoch od liberálov cez komunitaristov až po neomarxistov. Snažil som sa ju napísať zrozumiteľne a využil som pri tom aj rôzne pomôcky ako tabuľky, obrázky či zvýraznenie kľúčových slov. A podobne ako pri utopistoch, aj tu v úvode a na konci upozorňujem potrebu diskutovať o indikátoroch spoločenskej krízy a hľadaní alternatív.

Ako vznikla najnovšia kniha?

No a najnovšia kniha vznikala pôvodne ako súčasť dizertačnej práce, ale rozsah sa stále navyšoval. A tak som rozhodol, že napíšem práce dve. Prvá budú dejiny s filozofickým a encyklopedickým presahom a druhá práca bude čisto filozofická. Ešte neviem či druhú prácu o utópiách aj fyzicky vydám, no bude určite k dispozícii na mojej stránke Academia.edu. Najskôr ju ale musím dokončiť, čo bude otázka budúceho roka.

Nedávno ste získali titul PhDr. Akú tému ste spracovali a k akým výsledkom ste sa dopracoval?

Jeden rok štúdia som venoval filozofickému odkazu Jeana Jacquesa Rousseaua, ktorým som svoje štúdia filozofie začal (vôbec svoj prvý filozofický článok som napísal práve ako seminárnu prácu o ňom). Po konzultácii so školiteľom som sa zameral na tému filozofie dejín. Zároveň som sa pýtal, na otázku či bola historicky dosiahnutá demokracia tak, ako ju opisoval Rousseau. Najväčším a pre mňa neriešiteľným problémom, ktorý nachádzam pri štúdiu Roussaovho poňatia demokracie vidím v otázke autentického rozhodovania ľudu. Každý volí v súlade so svojím svedomím a presvedčením, to je základná axioma. Ale čo ak je väčšina ľudu sofistikovaným spôsobom manipulovaná? Možno potom dosiahnuť autentické rozhodovanie národa o svojom vlastnom osude? Napokon zvolil si aj ľudí, ktorí privatizovali, de facto rozpredali to, čo vlastnil národ do súkromných rúk, dokonca súkromných zahraničných rúk od strategických podnikov až po banky. Ak by Rousseaov model fungoval a neexistovala by sofistikovaná manipulácia politických marketérov, vládli by nám tí najlepší a najčestnejší z nás. Avšak zostávam idealistom, a verím, že to môže za určitých ideálnych okolností fungovať. Avšak nie v každej spoločnosti (sám Rousseau hovorí len o menších národoch) a hlave je nutné nastoliť spravodlivú politickú súťaž. Nemožno hovoriť o autentickej demokracii, ak je niekto veľký podnikateľ a oblepí celé Slovensko billboardmi a niekto iný, nemá ani na volebnú kauciu. Takáto súťaž rozhodne nie je fér. V rámci filozofie dejín si myslím, že naplnenie globálnej priamej demokracie je zatiaľ neskutočne vzdialené od skutočnosti. Výchova k zodpovednému občianstvu, tak ako to navrhuje napr. docent Richard Sťahel, by sa veci mohli pohnúť k lepšiemu.

Aké ste mali ohlasy na vaše knihy?

Kniha o Novomeskom je dodnes bohato citovaná a zostali mi z nej len asi tri kusy, tak rýchlo sa rozchytala na uvedení knihy. Predposledná kniha je tak isto citovaná a čítaná. Avšak zatiaľ najväčší ohlas v rekordne krátkom čase má práve čerstvo vydaná knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Hneď päť recenzií a ďalšie avizované. Uvidíme ako to pôjde ďalej, ale vyzerá to zatiaľ na moju najúspešnejšiu knihu. Mám z nej vyslovene radosť.

O čom budete písať teraz?

A čo sa týka ďalších plánov, tak tých je viac. Mám vydanú-nevydanú zbierku básní s dvoma poviedkami, ktorá by sa zišla fyzicky vydať. Ďalej som mal v pláne napísať knihu o slovenskej filozofii, ale v angličtine, aby sa svet dozvedel o našich národných velikánoch. Toto ale v blízkej dobe nevidím veľmi realisticky. No a do tretice, čo je najreálnejší plán, chcel by som napísať knihu esejí. O živote, o osude, o láske a nenávisti, o dusnej hypermodernej spoločnosti a prežívaní v nej. Vlastne som už aj začal… Inšpiroval ma spisovateľ Urs Widmer… ale aj tak… keby už nenapíšem ani riadok, tak tu po mne ostanú Utopisti, a to je pre mňa momentálne najväčšie víťazstvo.

Vydali ste niekoľko hudobných albumov. Prečo už nerobíte hudbu?

Vďaka hraniu na bicích nástrojoch som sa preslávil a hrával som po celom Slovensku. Odohral som koncerty v Bratislave, Nitre, Žiline, Košiciach, Malackách, Šuranoch, Šali, Čachticiach, Smoleniciach, Trnave, Podolínci, Trenčíne, Pezinku, Modre, Hriňovej, Cíferi, Prievidzi, Rohožníku, Pezinku, Leviciach, Topoľčanoch, Myjave, Starej Turej, Banskej Bystrici, ba dokonca aj v Rožňove pod Radhoštem, Tasove, Prahe či v Budapešti. Bolo to asi cez 200 koncertov. Okrem toho som bol v niekoľkých rádiách, či menších televíziách. Robil som rozhovory, vydával hudobné albumy a darilo sa mi. Vydal som sólový album, ktorý sa dostal až do Rádia_FM (heh, to si už dnes neviem ani predstaviť) a bol som dokonca súčasťou rozhovorov na Rádiu Devín. Dokonca so mnou urobila rozhovor novinárka zo SME (dnes by jej to asi nedovolili, ale ktovie…) a o mojom albume vyšla recenzia v časopise Nový populár. Hral som v niekoľkých kapelách, hudobný projektoch, ale aj sólovo (bubenícka šou). Verte mi, že nie je ľahké zaujať ľudí sólovou bubeníckou šou, no mne sa to podarilo a v tom čase to malo veľký úspech, čo dokumentujú aj videá. Heh, ale musel som hrať až na záver programu. Ľudia chodili na moje koncerty a darilo sa.

A čo stalo potom?

Asi v roku 2015 som sa niekoľkokrát vyjadril k spoločenským problémom, no a to som sa stal zrazu nebezpečným. Nakoľko som mal v tom čase aj vplyv na umeleckej scéne, museli ma účinne kariérne zlikvidovať. Napokon hrával som koncerty aj na akciách, kde by ma dnes, v časoch šialenstiev spolitizovaného kultúrneho elitárstva, asi zlynčovali. Paradoxne, a to nechápem, za celý ten čas čo som hrával, boli moje názory každému známe a takmer nikomu to nevadilo. Nuž, ale potom som bol na Slavíne počas osláv konca 2. svetovej vojny a vzdať hold našim osloboditeľom. Fotka s červenou vlajkou bola následne zazdieľaná na istej nenávistnej stránke, kde sa dodnes odbavujú rádoby-intelektuáli z tzv. „liberálnych“ kruhov. No a potom som pochopil, čo znamená slovo marketing resp. inak povedané cielená marketingová (hate speech) diskreditačná kampaň. Zo dňa na deň sa stanete persona non grata, len preto, že o vás nejaký zakomplexovaný hlupák z anonymity napíše článok, kde vás maximálne dehonestuje. Zobudíte sa do úplne novej situácie. Hudobná kariéra skončila, nastalo obdobie pernamentného terorizovania a prenasledovania. Stalo sa to okolo 26. mája 2015 a odvtedy to trvalo niekoľko rokov. To, že nerobím hudbu nebol môj výber. Ponuky na koncerty skončili v momente, keď na mňa začali útočiť. Avšak najviac ma pobavilo, keď ma urážali ľudia, ktorí ma v čase hudobného vrcholu považovali pomaly za svoj vzor.

Následne ste boli roky nenávideným terčom fanatikov. Aký je to pocit, byť opäť v niečom spoločensky uznaný a vidieť svoju knihu na pultoch kníhkupectiev po tom všetkom, čo ste zažil?

Moja najsladšia pomsta pre tých, ktorí ma živelne nenávidia, je môj úspech (smiech). Pred takými piatimi rokmi, keď proti mne marketingoví špecialisti, ľudia z mimovládok a politici spustili brutálnu kampaň, snažili sa ma vylúčiť zo spoločnosti až na úplný okraj a urobiť zo mňa hlupáka. Sám sa pýtam, prečo som bol pre nich tak nebezpečný, že sa mi venovali 24 hodín denne. O tom čo som zažil by som vedel napísať celú knihu. Mnohí si ani nevedia predstaviť, čím som si prešiel. Zničili mi hudobnú kariéru, poštvali mnohých fanúšikov proti mne a robili všetko preto, aby ma doviedli až na pokraj síl či k šialenstvu. Nuž, a stále som tu. Píšem knihy, články do Slovenských národných novín, Literárneho týždenníka či DAV DVA. Zažil som si peklo, ktoré si neviete predstaviť. Od anonymných vyhrážok, cez stalkovanie fanatikmi až po skutočne nepríjemné konfrontácie. Ale asi som predsa len dosť silný na to, aby som sa vzdal. Zvládol som to a idem ďalej. Vydanie knihy a jej uznanie významnými osobnosťami ako je filozof Dalimír Hajko, futurológ Ladislav Hohoš či český filozof Michael Hauser je pre mňa ako znovuzrodenie. Kedysi som vydal malý singel s bubeníckym sólom Newborn. Mal byť o mojom hudobnom znovuzrodení. V skutočnosti to znovuzrodenie prichádza až teraz. Ale bez ľudí, ktorí ma v najťažších chvíľach podržali, by to nešlo. Týmto smerom im chcem všetkým poďakovať. No a určite by som sa rád vrátil aj na pódia a robil ďalej muziku. Snáď sa to raz podarí, lebo mi to neskutočne chýba…

Považujete sa ako autor knihy o utópiách za utopistu?

Skôr utopického realistu alebo realistického utopistu. Neverím v okamžité víťazstvo veľkých ideí a taktiež nevylučujem alternatívu sebazničenia ľudstva, no ako humanista a kresťan v jednom verím, že približovanie sa ku globálnej utópii je to jediné a najrozumnejšie, čo ľudstvo môže urobiť pre svoj vlastný prospech. Ale som realista, vidím čo sa deje, nie som naivný. Preto ma tešia aj malé víťazstvá v oblasti sociálneho pokroku.

Čo by ste chceli v živote dosiahnuť?

Rehabilitáciu. Satisfakciu za to všetko, čo som si musel zažiť. To sa sčasti naplnilo vydaním tejto knihy. No a potom návrat na pódiá, vydanie ďalších hudobných albumov, písanie kníh a možno si aj zahrať vo filme. Život je príliš krátky a určite chcem tvoriť. Lebo ako hovoril Vlado Clementis – Nebyť činný, znamenalo by neexistovať. Chceli ma zahnať do kúta, no to sa im nepodarilo, hoc to o mne píšu. Chcem svojim životom inšpirovať ľudí k tvorbe, k zamysleniu sa nad spoločnosťou či nad zmyslom života. Všetko, čo som si vo svojich umeleckých či vedeckých aktivitách naplánoval sa zatiaľ podarilo. Už teraz viem, že tu niečo po mne zostane. A keď Boh dá, a podarí sa mi prispieť k niečomu dobrému, čo pomôže národu či ľudstvu (či už hudbou, knihami alebo šírením ideí), odídem raz z tohto materiálneho sveta spokojný a vyrovnaný.

Ukážky z recenzií

„Autor sa pokúsil reflektovať dejiny utopizmu od Thomasa Mora po devätnáste storočie. Toto dielo predstavuje na Slovensku prvé komplexné spracovanie histórie pokusov, fantázií, ilúzií a – vo väčšej či menšej miere na vedeckom poznaní založených – predstáv priekopníkov sociálneho utopizmu a ich novších pokračovateľov. Text má charakter prehľadného súpisu podstatných názorov, koncepcií a významných osobností tvorcov. Samotným dejinám utopistických predstáv predchádza primerane rozsiahly metodologický úvod, v rámci ktorého sa stretneme s kategorizáciou jednotlivých typov utópií, ako aj s vyjasnením jednotlivých pojmov, relevantných voči tomuto výskumu. Prirodzeným zavŕšením tejto časti diela je periodizácia dejín utopizmu. V kapitole Slovanský utopizmus a mesianizmus sa autor venuje základným charakteristickým črtám utopických predstáv príslušníkov slovanských národov v starších i novších dobách. Čitateľ dokáže v kontexte komunitarizmu Slovanov lepšie pochopiť významy pojmov „mir“, „občina“, „artel“, pričom autor venoval pozornosť nielen ruskému utopizmu, ale aj formovaniu utopistických predstáv na území Slovenska.“ Knižná publikácia Lukáša Perného by mohla byť nielen spestrením našej súčasnej odbornej a vedeckej literatúry týkajúcej sa danej problematiky, ale v neposlednom rade aj hodnotným príspevkom k sebareflexívnemu chápaniu našich vlastných slovenských kultúrnych dejín.“
– prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.

„Predložená monografia predstavuje prehľadné spracovanie dejín novovekého utopického myslenia. Tento zámer autor zvládol systematicky, v troch kapitolách. V úvodnej kapitole sa venuje vymedzeniu kategórií „utópia“  a „utopizmus“, jadro práce tvorí prehľad utopických koncepcií s dôrazom na novoveké utópie, tretia kapitola predstavuje filozofické zhrnutie a prezentuje tiež názory autora, ktorý sa nevyhýba kritickej argumentácii. Predložená práca je zaujímavá pre čitateľa aj priloženými ilustráciami a prehľadmi. V dnešnej dobe – s nadsázkou – dystopického prechodného obdoba, potreba utopického myslenia narastá. A nezáleží na tom, ak v horizonte súčasnosti sa situácia javí ako beznádejná, reálne predpoklady na radikálnu zmenu absentujú, veď odvrátiť dystopiu môže len nová utópia.“
– doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.

„Kniha poskytuje podrobný a odborně fundovaný vhled do dějin utopického myšlení, který čtenáře seznamuje se všemi relevantními proudy utopismu v jednotlivých epochách lidských dějin, včetně utopismu antického a středověkého. Kniha se zabývá různými přístupy a formami utopismu, a činí tak vyváženým způsobem s cílem rozpoznat a představit jejich nosné myšlenky i jejich limity. Setkáváme se tak s utopismem antickým, křesťanským, osvícenským, romantickým, socialistickým, a dokonce utopismem neoliberálním. Tato stěžejní část knihy je cenným přehledem dějin utopismu, který zahrnuje také proudy a myslitele, jejichž utopistické koncepce nejsou dostatečně známé. Kniha není pouze historických přehledem, neboť se zabývá také konceptuálními otázkami utopistického myšlení, které se dotýkají kategorizace utopií a klasifikace postojů vůči nim. Ve třetí části pak autor rozvíjí aktualizační úvahy o významu dějin utopismu pro současný svět v souvislosti s civilizačními a ekologickými hrozbami, jimž lidstvo dnes čelí. Kniha Lukáše Perného „Utopisti“ je v současné produkci společenskovědních knih tematicky ojedinělá. Zpracovává téma, o němž se začíná znovu diskutovat ve veřejném prostoru i na univerzitách, ale dosud tu chybí nová odborná publikace, z níž by tyto diskuse mohly čerpat historické znalostí a základní orientační body.  Tato publikace chybí i v České republice. Vydání knihy Lukáše Perného bude mít význam pro širší veřejnost, vysokoškolské i středoškolské pedagogy, studenty a žáky, stejně jako pro politiky na Slovensku i v České republice.“
– doc. Mgr. Michael Hauser, Ph.D., filozof, recenzent knihy

„Lukáš Perný se úspěšně pokusil sepsat dějiny myšlení o tom, co se ještě neuskutečnilo. Mnozí věří, že nic takového ani nenastane. Buďme však optimisty a vzpomeňme na slova Oscara Wilda: Pokrok je jen uskutečňování utopií. Lukáši Pernému patří dík za to, že nám ukázal, jak potřební jsou právě dnes vizionáři světa budoucnosti.“
– prof. MUDr. Michael Doubek, Ph.D. pre LUK

„Perného detailné rozpracovanie problematiky prehodnocuje zaužívané definície, ktoré sa spájajú s utópiou. Skutočnosť, že utópiu nemožno redukovať len na akési vysnívané miesto (ostrov, krajinu), či všeobecnú predstavu o lepšom svete dokumentujú dejiny utopizmu, ktorými sa podrobne zaoberá v druhej kapitole odbornej práce. V tejto časti opisuje najstaršie formy utopizmu, na ktoré nadväzuje antický, kresťanský a novoveký utopizmus. S ohľadom na jeho časovú líniu sa prirodzene zameriava na periódu, s ktorou sa spája vznik utopickej literatúry ako žánru. Tento časový úsek je spojený najmä s menami ako More, Campanella či Bacon. Nezaoberá sa pritom len opisom jednotlivých spisov, ale aj ideovými zdrojmi a dobovými problémami, ktoré vstupovali do ich tvorby.“
– Marián Klenko pre Literárny týždenník

Perného kniha po dlhej prestávke – autor uvádza, že od práce Milana Šimečku z r. 1963 sa téme dejín utopizmu na Slovensku prakticky nikto nevenoval – presvedčivo dokazuje, že pani Thatcherová sa (nielen) v tomto konštatovaní o budúcom vývoji mýlila. Utópie mali vždy pevné miesto v myslení a cítení ľudstva a posúvali spoločnosť dopredu. Veď, parafrázujúc autora, idey včerajška, ktoré sa vo svojej dobe javili neuskutočniteľnými utópiami, sa v modernej dobe stali realitou (telefón, ponorky, lietadlá, výťah, medzinárodný jazyk… Knihu Perný začína prehľadnou kategorizáciou utópií. Tu treba spomenúť, že v publikácii sa prepája vedecký a populárno-náučný, resp. pedagogický aspekt. Rozbory diel dopĺňajú prehľadné tabuľky a periodizácie, ktoré čitateľovi uľahčujú orientáciu na pojmovej a chronologickej mape. V nosnej časti knihy, ktorú predstavujú dejiny utopizmu od antiky po súčasnosť .“
– Matej Barč pre DAV DVA

„Knihu Lukáša Perného Utopisti; vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu je pripomenutím, že na tejto zemi chodili ľudia, ktorí sa zamýšľali nad tým, ako prekonať nespravodlivosť, vykorisťovanie, zlo a spraviť spoločnosť humánnejšou a kultúrnejšou. Táto kniha je na slovenské pomery ojedinelá. Autor v tejto knihe pracuje s ohromným množstvom literatúry. V knihe prepája autor jednotlivé súvislosti filozofov, zo súčasnou dobou. Spomína autorov ako Tommaso Campanella, Thomas More, alebo François Marie Charles Fourier, Gabriel Mably, Robert Owen atď. Táto recenzia, ktorá je zároveň aj esejou, je vlastne zamyslením sa nad tým, v čom je utopické myslenie aktuálne aj v súčasnej dobe.“
– Tomáš Daněk pre DAV DVA

„Práce je opravdu úctyhodná, tady v Česku nic podobného nemáme a hodně dlouho ani mít nebudem. Pokud najdu nějaký způsob, jak Vaši práci připomínat, určitě to udělám.“
– prof. PhDr. Jan Keller, CSc.

„ Autor je odborník na sociálnu a politickú filozofiu, filozofiu práva, dejiny utopizmu, dejiny ideí, filozofiu dejín a filozofiu kultúry. Predkladaná monografia predstavuje širokospektrálny prehľad utópie a utopizmu. Je určená najmä odbornej verejnosti z oblasti politológie, histórie, sociológie, filozofie, kulturológie, ako aj širokej verejnosti.“
– Matej Mindár pre Slovenské národné noviny

„Kniha je písaná vynikajúcim štýlom, dobre sa číta. Je informatívna, obsahuje aj mnoho ilustrácií. Má encyklopedický charakter, človek sa k nej môže vrátiť vždy, keď si potrebuje overiť nejaký fakt alebo údaj o konkrétnom autorovi alebo diele. Taký praktický sprievodca svetom utópií.Na záver mi dovoľte ešte jeden osobný postreh – v dystopickom svete, v ktorom sme svedkami napĺňania stále horších a horších vízií, predstavuje kniha Lukáša Perného ostrov pozitívnej deviácie, ktorý vdýchne nádej na lepšie časy nejednému človeku sklamanému zo súčasnosti a obávajúceho sa budúcnosti. Per aspera ad astra.“
– František Škvrnda

„Monografia L. Perného, UTOPISTI približuje čitateľovi rozsiahle dejiny utópie, od prehistorických počiatkov jej formovania, cez jej vrcholné novoveké obdobie až po 19. storočie. Práca je zakončená filozofickými úvahami o možnostiach utópie v súčasnom svete. Monografia vychádza v čase, kedy sa nie len naše slovenské a európske, ale aj svetové spoločenstvo dostáva do klbka neriešených a zauzlujúcich sa problémov ženúcich spoločnosť do krízy, teda do stavu, ktorý bol v minulosti živnou pôdou pre zrod utópií, spoločenských vízií lepšieho a spravodlivejšieho usporiadania spoločnosti.“
– doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.


– František Škvrnda

„Putování dějinami utopií“koncipované slovenským soci-álním filozofem, kulturologem a hudebníkem L. Perným vsouvislosti sjeho disertací. Knihu lze doporučit a je možné si hned na začátku postesknout –škoda, že neexistuje i Matice česká… Text je sepsán srozumitelně a přehledně, leč žádné snadné ani populárníčtení do vlaku to není. Nejde ani o materiál, který je možné zvládnout na jeden zátah. Což ostatně cíl představovaného titulu jistě není. Tento splňuje nároky na odbornou mono-grafii, včetně obsáhlého poznámkového aparátu, seznamu, resp. přesněji seznamů litera-tury (primární, sekundární, včetně dalších zdrojů), anglického Summaryi ruského Peзюme. Na úplném konci čtenář nalézá i výtah zrecenzních posudků….Text oživují četné re-produkce obrazů, maleb, rytin, fotografií zfilmů, podobizen autorů i jejich spisů a dal-ších výstupů, přítomné téměř na každé straně. Obdobně jako již zmiňované hojné citace a bohatý poznámkový aparát pod čarou….Utopistům má být společný optimismus, víra vnaplnění –alespoň částečné – jejich ideálu, o kterém psali vuměleckých textech, anebo ve formě konkrétních plánů na společenskou reformu. Mnohým znich se některé ideje podařilo aplikovat do praxe již za jejich života. Utopisté předpovídali vědeckotechnický pokrok (vynálezy, automatizaci výroby atd.) i pokrok sociální (namátkou stanovený pracovní čas, nejrůznější práva nebo spravedlivá odměna a pod.). Zasloužili se o reformy vmnoha a mnoha oblastech. … Utopie jsou „témou bez hraníc“(s. 11 anot. publ.), takže ani vpřípadě představované knihy nemůže jít o vyčerpávající a detailní zmapování úplně všech významných utopií autopistů. Trpělivý čtenář si však může odnést základní přehled týkající se dějin uto-pismu, autorů, jejich tvorby, filozofických koncepcí, ale i hnutí a komunit, pokoušející se ideály realizovat. Vsouvislosti se scénáři budoucího vývoje Perný píše: „Je otázkou, či ľudstvo dokáže zabrániť pri rýchlosti civilizačných zmien vlastnej skaze. Odpoveď na túto otázku vlastne podmieňuje opodstatnenosť tejto knihy. Utópie sa môžu stať odpoveďou pre krutosť budúcej reality. Utópia alebo zánik…“(s. 11 anot. publ.). Zmiňovány jsoutři scénáře: 1) Překonaní hypermoderní doby a ekonomického neoliberalismu na základě dialektických vnitřních rozporů, snastolením vyššíhomodelu společnosti. 2) Zánik civilizace díky vyčerpání zdrojů, znečištění životního prostředí a hrozby nukleární války. 3) Evoluce, „teda sociálna trans-formácia a reformy (tejto vízii verila väčšina utopistov)…“
– Pavel Sirůček

Bibliografický záznam:

PERNÝ, Lukáš: Utopisti; vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu. Martin: Matica Slovenská, 2020, 1 vyd., 390 s., ISBN: 978-80-8128-257-7 (pevná väzba)

Slovenské pohľady majú vlastnú stránku

17.04.2024

Stránka Slovenských pohľadov, ktorá bola nedávno vytvorená za účelom popularizácie tohto, mimochodom, najstaršieho slovenského kultúrneho periodika, je od včerajšku vyplnená novým a zaujímavým obsahom od popredných slovenských spisovateľov z kruhu Spolku slovenských spisovateľov či vedeckého piliera Matice slovenskej. Od nového roka 2024 redakcia Slovenských pohľadov [...]

Film, ktorý nemá vo svete obdobu a jeho vizionárske posolstvo (60 rokov od premiéry filmu Limonádový Joe ako bravúrnej kritiky marketingu)

12.04.2024

Išlo o vôbec prvý československý film, ktorý sa uchádzal o nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, v kinách si ho pozrelo 4 556 352, bol ocenený Striebornou mušľou na XII. MFF v San Sebastiane a získal cenu Sfinga za rolu zloducha Horáca na festivale v Paname. V roku 1964 vznikla v Československu satirická westernová paródia z pera Oldřicha Lipského a [...]

​Vivat Pellegrini! Povolebná esej a gratulácia novému prezidentovi Slovenskej republiky

07.04.2024

„Urobím všetko preto… a nech si o tom hovorí kto chce, čo chce… aby Slovensko stálo na strane mieru… a nie na strane vojny. Budem prezidentom všetkých občanov Slovenskej republiky. Slovenská republika a jej záujmy budú u mňa na prvom mieste.“ – Peter Pellegrini Išlo o mimoriadne dôležité voľby, ktoré boli zároveň prieskumom o súčasnom politickom [...]

ukrajinsky vojensky cln Dneper

Pred povolaním do vojny preplával na matraci Dneper. Ukrajinec skončil v Bielorusku pred súdom

22.04.2024 22:39

Colníci muža zadržali a spísali s ním protokol o "nezákonnom premiestnení tovaru", teda matraca, cez hranice Euroázijskej hospodárskej únie.

izrael, palestína, gaza

Z nemocnice v Chán Júnis exhumovali už asi 200 tiel, tvrdia úrady v Gaze

22.04.2024 22:28

Ľudí v komplexe Násirovej nemocnice v meste Chán Júnis na juhu Pásma Gazy údajne zabili a pochovali izraelskí vojaci.

Poľsko, NATO, vojna

Počas vojenského cvičenia NATO v Poľsku zahynul španielsky vojak

22.04.2024 21:06

K tragédii došlo počas jedného z taktických cvičení s použitím ostrej munície.

USA New York Trump súd proces

Trumpova platba pornoherečke podľa obžaloby patrí k sprisahaniu; obhajoba to popiera

22.04.2024 20:40

Obhajoba kontrovala, že na snahe ovplyvniť voľby nie je nič neobyčajné.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 246
Celková čítanosť: 806914x
Priemerná čítanosť článkov: 3280x

Kategórie