Blog Lukáša Perného

Richard Sťahel, Jean-Jacques Rousseau

„Jakmile věřejná služba přestane býti hlavní záležitostí občanů a když slouží svou peněženkou než svou osobou, je stát již blízko své skáze. Slovo FINANCE je slovem otroka; je neznámé v obci. V opravdu svobodném státe konají občané vše vlastníma rukama a nic penězi…“ Jean-Jacques Rousseau

Je málo filozofov, ktorí sa neboja povedať pravdu, obzvlášť z vyšších pozícií, kde sa očakáva pritakávanie a nekritické veriklikovanie fráz. Jedným z tých, ktorí sa neboja, je docent Richard Sťahel, eko-filozof a taktiež sociálny a politický filozof.

Keby ste sa ma spýtali na úlohu filozofa v 21. storočí a otázku čo má robiť, tak by som vám dal príklad práve Sťahela, ktorý sa aktívne zapája do spoločenských diskusií v denníku Pravda, kultúrno-politickej revue DAV DVA, ba dokonca sa mu podarilo dostať aj do TA3.

Sťahel je jeden z mála slovenských filozofov, ktorí sa venujú okrem ekologických tém aj otázke podstaty demokracie a občianskej spoločnosti optikou Jeana-Jacquesa Rousseaua. Venoval mu celú kapitolu v knihe Človek, sloboda a vlastníctvo vo filozofii raného novoveku a taktiež sa na neho odvolával v článku Cieľ výchovy k občianstvu ako filozofický problém.

Rousseaua považujem za jedného z filozofov, ktorého by mal poznať každý, kto sa dnes oháňa demokraciou. Napokon, venoval som mu celú rigoróznu prácu a vďaka nemu som začal študovať filozofiu. Žiaľ, práve tí, ktorí sa ňou (demokraciou, vládou ľudu) oháňajú najviac, Rousseaua nikdy nečítali. Ale prejdime k podstate tohto blogu. Už pred rokom Richard Sťahel opísal priam s chirurgickou presnosťou podstatu problému:

Pokiaľ u nás nebude zákaz financovania volebných kampaní z firemných zdrojov tak ako v niektorých krajinách, budú voľby vyhrávať tí čo budú mať najviac peňazí – to je hlavný princíp oligarchie. A keďže chce voľby vyhrať každý, kto vstupuje do politiky, je takmer nevyhnutné aby sa snažil získať podporu „sponzorov“ – to je základ korupcie. Pokiaľ nezmeníme toto, môžme o demokracii a boji proti korupcii písať traktáty, organizovať konferencie a demonštrácie, ale nezmeníme podstatu problému – nastavenie systému, ktorý privileguje veľkých vlastníkov. (napísal Richard Sťahel v roku 2019)

Sťahel pred voľbami 2020 napísal:

Pred 30 rokmi patrila ČSR k najrovnostárskejším spoločnostiam na svete – dokonca ešte aj v rámci bývalého východného bloku. Po 30 rokoch je tu veľká väčšina, ktorá zarába niečo okolo tisícky (mnohí ani to nie) a pár ostatných, ktorí disponujú majetkom vo výške desiatok až stoviek miliónov a dokonca vraj už máme aj miliardára). Takže sú tu ľudia, ktorí si Rousseuovými slovami môžu kúpiť kohokoľvek – sudcu, policajta, prokurátora, advokáta, svedka, nájomného vraha, novinára, politika, či rovno celú politickú stranu alebo aj súkromnú armádu, decentne nazývanú SBSka (súkromné bandériá si mohli dovoliť len ozaj veľmi bohatí šľachtici…). Sme teda presne v tej situácii, o ktorej Rousseau písal, že znemožňuje občiansku rovnosť a tým aj občiansku spoločnosť. Ten nárast nie je ničím obmedzený ani kontrolovaný. Výsledkom je (ekonomická) moc, ktorá nie je pod verejnou či demokratickou kontrolou a je v porovnaní s mocou ostatných občanov taká ohromná, že robí celý ústavný systém deľby a kontroly moci v podstate zbytočným. Je len na ľubovôli konkrétneho oligarchu či sa rozhodne svoju ekonomickú moc premeniť na moc politickú. Zajtra uvidíme koľkým sa to podarí.

K týmto slovám snáď niet čo dodať. Snáď iba to, že sme sa dostali do situácie, kedy korporácie nielenže usilujú o politickú moc a ovplyvňujú vecí verejné, ale dokonca usilujú o obmedzovanie slobody slova. Pripomeniem konkrétny príklad. Istá nemenovaná korporácia dokonca dosiahla, aby konkrétnemu poslancovi NRSR súd nariadil zmazanie kritických statusov na jej adresu. Pravdivých statusov.

Viem, že dneska nie je veľmi populárne hovoriť pravdu, ale sú situácie, kedy to je nutné. Ak sme v situácii, kedy si je možné kúpiť čokoľvek a kohokoľvek a dokonca je to mediálnym diskurzom akceptované ako šikovnosť pánov podnikateľov/sponzorov, nemožno hovoriť z politologického hľadiska o demokracii, ale jasne o oligarchii, korporatokracii (korporátnom kapitalizme). Nemožno hovoriť o rovnej politickej súťaži, ani o rovnosti pred zákonom a už vôbec nie o rovnosti sociálnej. Jean-Jacques Rousseau by dal Sťahelovi určite za pravdu. Ale ukončím to optimisticky. Tí, do ktorých naliali najviac peňazí zostali tesne pred bránami, takže to nebude zase až tak zlé…

PhDr. Lukáš Perný