Blog Lukáša Perného

„Utópie sú predčasné pravdy…“ 
Alphonse de Lamartine

Sci-fi utopická poviedka Juraja Janošovského a Lukáša Perného o civilizačných rizikách blízkej budúcnosti… Poviedka vyšla v IV. čísle DAV DVA (1/2018).

Prológ

Skúste ísť dopredu, s hlavou otočenou vzad. Ani prešľapovať na mieste, vo svete prudkých zmien, vám neumožní prežiť. No ísť vpred, a nepotácať sa cestou z priekopy do járku, znamená vidieť na horizont, či dokonca zaň.. O budúcnosti súčasnej generácie dvadsiatnikov-tridsiatnikov rozhodne nielen ich odhodlanie šliapať, ale aj schopnosť mať dobrý smer, voliť správnu cestu. Keď dnešní mladíci (a mladice) budú mať dôchodkový vek a budú krajinu odovzdávať deťom a vnukom. Pýtame sa čo chcú ponúknuť, akú stopu v geológii antropocénu zanechajú…Bude svet lineárne pokračovať, či dospel v libertaniánskom kapitalizme na svoj definitívny koniec? Bude na mape Európy ešte Slovensko, keď demografia v roku 2048 prognózuje jeho zánik? Vidiac dramatický technologický pokrok, zrýchľujúci sa vek rozumu, ako zmenia život technológie – bionika, mechatronika, kozmické energie a rýchlosti? Bude ešte o tridsať rokov človek človekom, alebo spoločnosť budú tvoriť humanoidi a kyborgovia? Možno otázky pre autorov sci-fi. No poznajúc efekt „mávnutia motýlieho krídla“ musíme vnímať našu zodpovednosť, za to čo činíme dnes. // Juraj Janošovský

Poviedka

• (e)utópia, ne-miesto alebo ideálne, dobré miesto pre život
• dystopia, chybná, abnormálna poloha, chybné uloženie niektorého orgánu, anti-ideálny stav

Postavy v príbehu sú vymyslené, 
zhoda s reálnymi môže byť iba náhodná.

Samuel K. je oficiálne najstarším človekom na planéte Zem. Jeden z najmúdrejších ľudí planéty sa ponoril do kryogenickej kvapaliny na začiatku vleklej globálnej hospodárskej krízy. Včera ho rozmrazili, a hoci organizmus bol poškodený, dnes žije v novom svete. Svete Novej civilizácie. Zvoní budík. Svitanie rozlialo ostré svetlo na tvár Samuela K. Prebúdzal sa v pondelok, prvého januára, roku 2148. Izbu plnila jemná hudba a v nej sa chvel tichý popevok Margaret, opatrovateľky. Vnem násobila lahodná vôňa. Samuela budila aj chuť na raňajky. Je pozvaný na stretnutie s jednou z komunít Novej civilizácie (ako svoj svet komunardi hrdo nazývali). Necítil obvyklý stres (ešte pamätal tie časy, keď ranné správy a noviny boli hlásením zo sveta vojen, inventúrou nepokojov). Necítil nervozitu zo spoluviny, že je súčasťou tej časti sveta, ktorá sa prežierala pred očami väčšej, ktorá hladovala. Bol to čudný svet, v ktorom sa pravda kupovala a predávala, ako lacné mäso v kafilérii. Keď Samuela ponorili do chladného roztoku v útrobách utajenej jaskyne bol na pokraji duševných síl.

Hybernoval ako jazvec, bez pohybu a citu, kým sa ľudstvo zviechalo z pádu a zbytky civilizácie sa odhodlali k obrovským zmenám. Nová civilizácia sa formovala ako unikátna vedecko-technická, ekologická a sociálna utópia. Zrútenie civilizácie zisku znamenalo aj zastavenie drancovania a znečisťovania planéty, Zem sa začala pomaličky zotavovať z katastrofálneho 21. storočia. Nie všetko sa však podarilo zachrániť. Nestrážené trezory korporácií a oligarchov odkryli poklady a aj vynálezy, ktoré odstraňovali monopolné postavenie vlastníkov starej civilizácie. Lieky na rakovinu, predlžovanie života, akumulácia energie z bleskov, magnetické vlaky a netušené technické riešenia sa stali verejne známe a začali riešiť umelo udržiavané problémy civilizácie. Individualizmus stratil exkluzívne postavenie, jednotlivec je individuálnou súčasťou kolektívu.

Ľudia sa zbavili skutočných a virtuálnych bariér, žijú družne. Pri komunitných rituálnych obedoch, sa spolu modlia, meditujú a filozofujú. Vo vášnivých diskusiách projektujú umelecké riešenia, vznikajú zaujímavé texty a obrazy. Peniaze sú už iba exponátmi numizmatických zbierok. Jedinou menou je čas ľudského života. Prácou jednotlivci získavajú pre seba čas, ktorý ich produkty vytvárajú, šetria a zabezpečujú. Vlastníctvo je zbytočné a užívanie vecí je spravidla kolektívne. Menšie komúny majú akúsi formu družstevného princípu a jednotlivci aj osobné užívanie v rozumnej miere. Ľudia držia individuálne iba veci potrebné pre vlastné špecifické potreby – spánok, jedlo a svoju tvorbu. Všetko ostatné využívajú kolektívne z megalomanských družstevných skladov vecí. Krádeže sú vylúčené, pretože je všetkého dostatok, dokonca prebytok.

Nikdy v dejinách nebolo ľudstvo tak šťastné. Všetky materiálne problémy – hlad, pitná voda, teplo sú minulosťou. Zabezpečená existencia je všetkým dostupná. Závisť či nevraživosť sa vytratili s tým, že nikto nežije v takom prepychu, že by tým uberal alebo provokoval ostatných. Uvoľnili sa obrovské kreatívne sily – potenciál individuálne disponovaných jednotlivcov, ale aj synergia tvorivých tímov. Každý má svoju doménu, ktorá ho napĺňa. Svet tvorí dynamická, meniaca sa sústava vzájomne kooperujúcich sebestačných komunít, s rôznymi solidárnymi systémami. Stále sa zmenšujú ostrovy starého sveta, kde ešte panuje chaos trhu, ovládaného záujmami vlastníkov. Ako voda na púštnom piesku z nich miznú obyvatelia a bývalí oligarchovia vyliezajú z neudržiavaných palácov bez služobníctva. Hynú alebo sa chytajú práce a pomaly prichádzajú na chuť Novej civilizácii.
Súčasťou povinnej školskej prípravy sú aj školské výlety do rezervácií Starého sveta. Deti na vlastné oči vidia rozdiel medzi svetom, ktorý doviedol civilizáciu ku kolapsu a začínajú chápať ako vznikla a funguje nová civilizácia…

Samuel mal ťažkú noc, budili ho zlé sny. Pri pohľade na Margaret, loviacu mokrou handričkou stopy prachu (viac tušeného ako viditeľného) mu srdce prestalo nepravidelne biť a myseľ mu zalial pokoj ranného zátišia.

„Ako ste sa vyspali, brat Samuel?“ pýtala sa Margaret. Margaret bola nádherná žena v strednom veku. Jej súcitná povaha ju predurčila stať sa komunitnou opatrovateľkou. Psychicky náročná práca – starať sa o pohodlie, psychický a fyzický stav starších a bezvládnych obyvateľov – ju uspokojovala a páčila sa jej. Altruizmus opatrovateliek spôsoboval, že často zostávali slobodné, vydávali sa len vo výnimočných prípadoch. Margaréte Samuel pripomínal toho, koho kedysi milovala. Kedysi dávno. Ten muž sa stratil kdesi v Starej civilizácii.

Samuela zmrazili ako 27 ročného a napriek dnes už vysokému veku má tvár mladíka. Ale vnútorné orgány začali zlyhávať a umelé orgány odmietal. Chcel dožiť prirodzene. Držali ho pri živote, vďaka špeciálnym medicínskym postupom. No vedel, že jeho čas už prichádza. Preto mu záležalo na každej minúte posledných dní života. V meditáciách a diskusiách s komunitou sa snažil svoje poznanie a skúsenosť zanechať svojmu rodu.

„Ďakujem Vám sestra. Poviem Vám, mal som zlý sen – spomienku zo sveta, v ktorom som žil. Ale už je to preč. Ľudia nezomierajú na vyliečiteľné choroby. Choré časti tela nahradzujú nielen oligarchom, ale každému, kto to potrebuje bioprotézy. Väčšina obyvateľov, po skúsenosti s temnou minulosťou, sa dobrovoľne snaží žiť v súlade s prírodnými možnosťami. Ľudia vlastnú spotrebu obmedzujú najmä pri predmetoch, ktorých výroba ohrozuje prostredie. Vy vlastne žijete v tom, čomu v našich časoch oficiálne média hovorili utópia a všetci sa tomu smiali. Obdivujem Vás. Obdivujem, že sa dokázalo ľudstvo zmeniť. Už mi je ľúto, že budem musieť odísť tam, odkiaľ už niet návratu,“ povzdychol si Samuel.

„Brat Samuel, viete, že si Vás veľmi vážime. Za ten čas, čo ste tu som si Vás veľmi obľúbila. Nechcem o vás prísť…“ odpovedala so slzami v očiach sestra Margaret.

„Ďakujem vám drahá. Vy viete, že Vaša prítomnosť, dáva mne starcovi z iného sveta neskutočnú chuť žiť. Ste môj anjel, ale ja viem, že moja misia na tomto svete už skončila. Celý život som bojoval a sníval o svete, v ktorom vy dnes žijete. Sklamaný zbytočným čakaním na iný svet, som sa dal zmraziť. Dnes žijete v Novej civilizácii. Drahá sestra, hlad sa ozýva, poďme na komunitné raňajky. A teším sa na stretnutie s ostatnými bratmi a sestrami z komunity. Chcel by som pokračovať vo včerajšej diskusii prerušenej v neskorej noci. Stále viac a viac ma fascinuje premena, ktorou ľudstvo prešlo. Nádherný spln, jazero za mestom pôsobilo ako obrovská čaša elixíru života a živá hudba, spolu s vlnami živili pocit, že sme v strede diania. Dobre, že netušíte aké smutné časy som ja videl a že dnes žijete slobodne bez diktátu moci…,“ povzdychol si znova Samuel.

„Vaše slová, váš hlas, niekoho mi pripomína…“ tíško komentovala Margaret,

„Poznala som, pred rokmi, jedného muža. Odišiel do Starého sveta. Ľutoval nešťastníkov, živoriacich v spoločnosti fiktívneho voľného trhu, ovládaného hŕstkou všetkého schopných oligarchov. Snažil sa ich presvedčiť, aby sa zbavili okov vulgárnej liberálnej konkurencie a začali budovať svet spolupráce. Nestretol sa s pochopením. Zabili ho, a bavili sa na jeho účet aj po jeho smrti. Ako barbari vystavili jeho telo a krvou naň napísali „KOMANČ.“ Asi tá utópia, ako ste jej vtedy hovorili, je len pre tých, ktorí si ju vnímavosťou a porozumením vyslúžia. Utópia nemôže vzniknúť tam, kde ľudia nehľadajú čo ich spája, nehľadajú úspech v súlade s ostatnými, v úcte k práci starších a v zodpovednosti za život potomkov. Veľmi mi toho muža pripomínate a aj preto mi budete veľmi chýbať…“ rozplakala sa.

„Ach dievčatko moje, vy ste anjel. Viete, že čosi podobné hrozilo aj mne v tých temných časoch? Našťastie, neboli si istí a ja som žil dvojitý život. Nesmúťme. Hor sa k raňajkám. Už nás čakajú, nemeškajme. Kým som tu priblížim deťom, ako Starý svet fungoval,“ navrhol Samuel.

Pomaličky sa blížili do spoločnej sály veľkej kruhovej stavby. Zvonku presklenej chodby boli nádherné veľké vyšľachtené kvety a krotké exotické zvieratá. Z reproduktorov znela hudba, Samuel spoznal tóny Vivaldiho Jari. Chodby osvetlené hrou slnka tieňa, plné rôznych vôní (bol nadšený Konvalinkovou chodbou) prepájali jednotlivé komunitné budovy po vzore Fouriérových falanstér. V zime a počas zlého počasia sú presklené, na jar, v lete a na jeseň otvorené. Keď Samuel s Margarétkou vkročili do miestnosti, komunita už vášnivo diskutovala. Bratia a sestry, ako sa vzájomne volali, Samuela privítali:

„Samuel, už sme na teba čakali. Tá včerajšia diskusia v majáku nad Mestom filozofov bola fascinujúca… aj ostatní sú zvedaví na rozprávanie o svete, ktorý si my už nepamätáme. Porozprávaj viac, čo si v tých časoch zažil…,“ uviedol Samuela brat Johann.

„Ďakujem Vám bratia a sestry, som rád, že ako najstarší človek tejto planéty, muž zo Starého sveta som bol prijatý do vašej komunity. Nebudete tomu veriť, ale v časoch peňazí si neviem predstaviť, že by sme takto diskutovali. Vy ani neviete o tom, ako dobre si žijete v utópii. Tomu slovu sa v našich časoch sarkasticky smiali,“ nadviazal Samuel.

„Čo to tá utópia je?“ kontroval hlas z kruhu.

„Brat Peter (Samuel hlas identifikoval), ty to iste vieš a myslím, že to poznajú aj ostatní bratia. Ale sú tu deti, ktoré o tom, ako utópie vznikali, ešte nepočuli. Starý svet nepoznali. Pokúsim sa Vám svet informačnej totality oligarchov priblížiť. Tak si to predstavte, v časoch peňazí…“ plánoval pokračovať, no skočilo mu do reči jedno z detí: „Brat Samuel, a čo sú to peniaze?“

„Peniaze, maličká moja. Už v Starom zákone existoval mýtus zlatého teľaťa, ktorému sa všetci klaňali, pre neho zabúdali svojich bohov aj vlastných detí. Mamon ho menovali a pre neho zabíjali, ničili a mučili. Donútili bezmocných, aby sa predávali. Všetko bolo len za peniaze – za papieriky, ktoré zbavili hodnoty a kryli represiami. Nakoniec sa peniaze redukovali iba na virtuálny digitálny zápis v banke, či na čipe platobnej karty. Mocní si monopolizovali právo vlastniť všetko – najprv zem, prírodné zdroje, potom stroje, nakoniec vodu, vzduch aj informácie. Nemajetní mali malý výber – zomrieť hladom, túlať sa do smrti, ako bezdomovci. Alebo pracovať – často v ponižujúcich podmienkach za pásom, s nadčasmi, za biednu mzdu. Nad všetkými visel meč úžery, meč hypoték, úverov a exekúcií. Opíjali ich rožkom voľného trhu. No reálne určovali ich odmenu za prácu, ako menšiu časť hodnoty vyrobených tovarov a služieb. Najmenej polovicu hodnoty vyrobených tovarov si ukradli, privlastnili – nazvali to zisk. Žmýkali z ľudí zisk aj cez úroky, či v cenách nutných ale aj zbytočných liekov, potravín, za teplo aj za vodu. Vydávali to za „Boží poriadok“ a sami sa správali ako bohovia. Ľudia museli predávať svoju prácu, niektorí dokonca predávali aj vlastné telá. Volalo sa to prostitúcia, vrcholový šport či novinárčina. Dokonca tí najchudobnejší boli nútení predávať vlastné orgány, či krv. Maskovali to humanizmom, ale v pozadí bol drsný kšeft súkromných kliník. Darcovia boli chudáci, príjemcovia boháči. Jedni žili do sto rokov, iní sa nedožili ani dôchodku, ktorého hranicu stále zvyšovali. Predával sa teda aj život. Nemajetní nemali na drahé lieky. Farmaceutické firmy popri zbrojárskych dosahovali najväčší zisk. Nehanbili sa ťažiť zisk aj z nemocníc. Šetrili na operáciách, i ošetreniach. Nemajetní predávali život aj v žoldnierskych vojskách. Nejedného zabili vo vzdialených krajinách, kde bojovali v intervenčných vojskách, proti štátom a vlastencom brániacim rodnú zem. Ďaleko od svojich rodín zomierali v exotických krajinách, ktoré sa nepodriadili alebo nechceli vydať svoje územia či prírodné zdroje globálnym kolonizátorom. Zomreli pre peniaze na úbohé živobytie a lacnú nádej šírenú médiami. Vtedy ešte neboli falanstéry, ani slnečné chrámy, ktoré tu máte… ach, ťažko sa mi to vysvetľuje, brat Peter vysvetli deťom hlavne, čo je to utópia,“ pokúsil sa vysvetliť Samuel, no vedel, že mu to veľmi nejde.

„Samuel len ťa doplním. Deti sa budú o peniazoch učiť – v Starom svete ich ešte používajú a aj vďaka tomu je tam peklo. Niektorí zo Starého sveta nás prosia, aby sme ich prijali do Novej civilizácie. Ale len málo z nich má silu zmeniť sa. Niektorí rezignujú sami, iných komunity nechcú prijať, lebo šíria okolo seba konflikty a majú pod kožou snahu dominovať ostatným. Vrátim sa k utópii. Nuž milé deti, vidíte tam vonku tie veľké sochy? To sú sochy vizionárov, ktorí predpovedali našu dobu už v Starej civilizácii a volali ich utopisti. Títo vizionári písali knihy a snažili sa navrhovať politické reformy. Jeden z najstarších, ktorého si pripomíname aj v deň založenia Novej civilizácie je grécky filozof Sokrates. Bol to múdry človek, jeho nasledovníci Aristoteles, Platón, Perikles vytvorili inšpiratívnu grécku polis – ľudovládu, hoci obmedzenú temnými časmi otroctva.“ Peter sa postavil a prišiel k oknu.

Nachádzali sa na vrchole kruhovej stavby centra mesta, kde bol krásny výhľad na okolie. Pokračoval vo vysvetľovaní: „Tam vpravo pri pláži vidíte sochu Thomasa Mora, ktorého som už spomenul. Tento svätec a mysliteľ predpovedal v náznakoch svet, v ktorom žijeme, už v dávnom 16. storočí v knihe, ktorú nazval Utópia. Ten názov sme použili aj my, pre naše hľadanie ideálnej spravodlivej spoločnosti. Nad sochou Mora vidíte sochu Karola Marxa, ten opísal súvislosti a odvodil zákonitosti Starého sveta, tým dal do rúk pokroku silnú zbraň vedeckého skúmania ľudskej spoločnosti. Sú tu aj iné sochy, vľavo pri soche Kristovej – v Novom zákone je jeho vízia života v komúnach, Róza Luxemburgová či V.I. Lenin. Našu spoločnosť v náznakoch predvídali Charles Fourier a Robert Owen. Po Fourierovi máme pomenované naše falanstéry. Vpravo je aj socha Jacquesa Fresca, autora projektu našich kruhových miest,“ rozprával deťom brat Peter.

Deti si všetko zapisovali a dávali mu nové otázky, až kým mu neskočil do reči Samuel:„Peter, ale najlepšie by si to deckám vysvetlil, keby im rozpovieš príbeh o zrode Novej civilizácie. Časy, keď ľudia boli nešťastní a neslobodní. Tieto deti si to nevedia predstaviť a varujem bratia, že ak im o tom nebudeme častejšie a zrozumiteľne hovoriť, môžu sa tieto časy vrátiť. Ja si to tiež rád vypočujem, nakoľko som bol v tých časoch zmrazený a v nekonečnej tme som už veľmi nepočítal, že sa tu medzi vami zobudím,“ zasmial sa po varovaní Samuel.

„Bude im to pripomínané na ranných prednáškach, ktoré začnú už o chvíľu. Nechcem predbiehať. A pripomína im to Starý svet, kam posielame všetkých, ktorí porušia pravidlá Novej civilizácie. Tam si môžu užívať primitívnu živočíšnu tzv. slobodu, na ktorú sa tak radi odvolávajú. No my vieme, že skutočne slobodný človek nerobí zlo. Ale priatelia, nekazme si krásne slnečné ráno, najedzme sa!“ navrhol Peter.

V tom prišiel duchovný s voňavými kadidlami a požehnal jedlo. Komunita spoločne ďakovala a modlila sa, aby aj na budúci rok bola tak úspešná úroda. Po chutnom predkrme sa pustil do rozprávania brat Johann, ktorý si ešte tie časy pamätá. Bol jeden z členov SR21. Väčšinu orgánov má už nahradených sofistikovanými mikrobiomechanizmami. Žije už viac ako sto rokov: „…boli to ťažké časy. Celý svet bol pod ich kontrolou, nedalo sa v tom svinstve žiť. Všade boli kamery, kontrolovali sa súkromné správy, počítače, mobily, záznamy kariet. Cvakačky merali dlhú dobu práce, ľudia boli pod totálnou kontrolou. Vyrobili strašiaka teroru, ktorým vysvetľovali, že to všetko je pre ochranu. Tak ako je možné, že v Novej civilizácii sa bez týchto „kontrolných mechanizmov“ zaobídeme? Veď kto by kradol, vraždil či podplácal, keď je všetkého dostatok pre každého? Cicero by mal radosť: Urobte, aby sa poctivosť vyplácala a nebude viac zlodejov. No pred tým tajné agentúrne služby zastrašovali každého, kto sa chcel zapojiť do revolty. Tá bola jediným východiskom z mizérie. Poznali ich zdravotný stav, záľuby, proste všetko a to všetko bolo zneužívané. Najprv mali problémy v živote, ťažko si našli prácu, potom sa ich snažili skorumpovať ponukou lukratívnych postov a nakoniec niektorí jednoducho zmizli. “ …obecenstvo ticho počúva…

„…tak sa ľudia zo strachu začali čoraz viac uzatvárať, báli sa komunikovať, dokonca chodiť na verejnosť. Chudoba sa skrývala, žila v slumoch, v teplovodných kanáloch a bohatí si mohli dovoliť čokoľvek. Vo fáze najvyššieho úpadku už mali aj súkromnú políciu. Ale to sa malo čoskoro zmeniť. Len rok po páde svetového finančného systému, ako sa tomu vtedy hovorilo, došlo k niečomu pozoruhodnému. Ľudia, ktorí boli dovtedy sebeckí a nenávistní, začali spolupracovať. V pude sebazáchovy – boja o vlastné prežitie. Transformácia bola veľmi bolestivá a verte mi, že pri jedle o tom nechcem veľmi hovoriť. Wallerstein mal pravdu. Najhoršie bolo v kedysi bohatých krajinách euroatlantického spoločenstva. Chudobné krajiny ju prežili jednoduchšie vďaka nízkym nárokom aj fungujúcim poľnohospodárskym komunitám. Civilizačné zaostávanie sa prejavilo ako výhoda. Zachránili sa časti východnej Európy, no Amerika a západné krajiny, kde sú dnes malé rezervácie Starého sveta, padli na kolená. Po zlatých časoch prelomu tisícročí, keď kapitalizmus stratil konkurenciu a ovládol svet, nastal pre USA a Západoeurópanov pád do neistoty a temných časov krízy. Rodiny strednej triedy na to neboli zvyknuté, mnohí sa zrútili. Mnohí to pochopili ako vlastnú prehru a radšej spáchali samovraždu, než by mali žiť v biede a chudobe. Kedysi preplnené kaviarničky pustli, výrobné haly automobilovej výroby boli prázdne. Emisné banky pustili do obehu takú masu peňazí, že stratili hodnotu.“

„Aký v tom mali zmysel?“ pýta sa jedno z detí…

„Mysleli si, že podporia dopyt, spotrebu. Základný ekonomický zákon kapitalizmu určuje, že ak si chcú majitelia privlastniť zisk, musia predať produkty drahšie ako zaplatili na mzdách. To znamená, že ľudia nemajú dosť peňazí, aby si mohli dovoliť produkciu kupovať. Najprv nadvýrobu (viac produkcie ako kúpyschopnosť obyvateľstva) riešili predajom v zahraničí, kolonializmom však tretí svet bedačili tak, že nebol dobrým odbytiskom nadprodukcie. Potom sa snažili udržiavať lokálne, aj globálne vojenské konflikty, v ktorých sa ničilo obrovské bohatstvo. Ale hynuli aj ľudia a mierová rekonštrukcia trvala len desiatky rokov. Naviac nové generácie zbraní hrozili nielen „riešením krízy z nadvýroby“, ale nebezpečie zničenia planéty sa stalo limitom. Hayekovi ekonómovia (vymysleli si Nobelovu cenu za ekonomiku, financovanú svetovými bankármi) prišli s nápadom zvýšiť spotrebu úvermi.“

„Hayek, to je ten z Veľkej čierny knihy kapitalizmu?“
„Áno, to je presne on. Ľudia sa zadlžovali na celý život, dokonca boli štáty, ktoré sa zadlžili na niekoľko pokolení vopred. Vznikali finančné bubliny. Aby banky udržali menový systém, začali kupovať „budúcnosť (future – cenné papiere na budúce príjmy). Už vtedy sa začali lokálne vzbury – na Islande, v Grécku. Čína a Rusko sa vyhýbali povinnosti vydať vlastných obyvateľov do rúk globálneho kartelu. Potom udržiaval peňažný systém už len vojenský teror USA a jeho spojencov. No aj tam začali ľudia pochybovať. Oni prinášali obete na životoch a zisky išli na účet oligarchov… Západná civilizácia sa menila na veľké hnijúce smetisko, kde súperil v obchodných vojnách každý s každým..“
„Hovorili nám aj o nejakých automobiloch…“ dodal žiak.
„A áno, automobily… to boli také fetiš spoločenského postavenia. Stroje na kolesách, ktoré dnes nahradili naše strunové kabínky, ktoré spájajú naše mestá. Ale vráťme sa k téme. Len zopár vyvolených si stále užívalo svoj luxus, ďaleko, preďaleko od ostatných a schovaní ako krysy v podzemných norách. Obchodné konflikty, sprevádzané hybridnými-mediálnymi útokmi, propagandistickými atakmi individualizované podľa dát tajných služieb a sociálnych sietí, ktoré predávali osobné údaje nielen podľa politických príkazov, ale aj na vlastné triko…“
„A ako tie vojny vyzerali?“ spýtal sa ktosi vzadu.

„Veľké boje o strategické suroviny o vodu na Blízkom Východe, ázijské a juhoamerické ropné polia, ale aj o oceánske plytčiny a dná. V dlhých konfliktoch sa roztápala ilúzia o liberálnom kapitalizme. Po SR21 revolúcii ľudové milície kooperujúce s IT komunitou vo východnej Európe a v treťom svete preberali moc. V troskách národných štátov začali budovať nové spoločenstvá – republiky rád založené na všeobecnej ľudovej demokracii a rovnosti občanov. Demokracia nie je vláda peňazí, ale ľudu. Píšte si to deti. Začali sa vytvárať sebestačné komunity, masovo sa začala využívať slnečná, veterná a vodná energia, ľudstvo získalo čistú technológiu fúzie jadra, ktorú blokovali súkromné naftárske spoločnosti, v záujme svojho monopolného postavenia. To bola nutnosť pre prežitie, veľké monopolné siete sa totiž rozpadli, vznetové motory stíchli a medzikontinentálna preprava bola ochromená. Paradoxne to prinieslo rýchlu obnovu zničeného prostredia, čo sa prejavilo v lokálnom poľnohospodárstve a zdraví celej preživšej populácie. Dnes je už tento problém vyriešený, no v časoch po kolapse globálneho kapitalizmu, najmä v zime to bolo naozaj ťažké. Trvalo to veľa rokov, kým Nová civilizácia dosiahla stabilitu. Bol to koniec archaického konceptu globalizácie, sveta ovládaného oligarchami. Jeho zlyhanie sa prejavilo ako prepad z civilizácie, ktorá presúvala milióny ľudí za pár hodín z jednej časti sveta na druhú… Návrat do praveku. Zbytky zásob skonzumovali posledné zbytky boháčov v súkromných krytoch a tí pomaly vyliezali na svetlo medzi hladujúce a rozzúrené masy. Rozorali sa polia a využil sa každý meter štvorcový pôdy na pestovanie a chov hospodárskych zvierat. Nebolo to však ľahké, pretože v dôsledku globálneho zvýšenia teplôt ubúdalo aj vody. Pôda aj voda bola navyše v dôsledku odpadovej krízy znečistená svinstvom. Museli sa detoxikovať celé veľké časti miest. Bol to štart od bodu nula. Kedysi úrodné časti dôsledkom zmeny klímy spustli. Niektoré časti zeme sa stali neobývateľné. Dômyselní hospodári museli využiť zásoby vody čo najsofistikovanejšie. Parazitické a nebezpečné druhy hmyzu, ktoré sme dnes už dokázali skrotiť, sa stali ďalšou hrozbou pre úrodu.“
„A ako dopadli mestá?“ spýtal sa jeden z žiakov.

„Na začiatku to bol totálny kolaps. Vyskytli sa prípady absolútnej beštiality, o ktorej pri jedle nechcem hovoriť. Bol to spočiatku boj každého s každým. Ľudia boli vtedy infikovaní televíznou kultúrou násilia. Sprvu sa presadzovali brutálni násilníci – zlí, závistliví, pahltní a hlúpi. Predstavte si ľudí s takýmito vlastnosťami v tisícoch a miliónoch, ako prídu o zásoby jedla. Viete si predstaviť, čo nastalo? Biblické slová z Jánovej Apokalypsy sa začali napĺňať. Našťastie, skupina SR21 našla riešenie. Obrovské nákupné centrá, kedysi chrámy konzumu, opustené budovy dnes slúžia ako veľké skleníky. Honosné bankové a administratívne paláce sa stali domovom komunít. Aj historické mestá, dnes slúžia obyvateľom Novej civilizácie. Využilo sa všetko. Kolaps civilizácie pripravil aj v mestách ideálne podmienky na pestovanie zeleniny. Dnes sa, ako vidíte využívajú aj zelené strechy a umelé osvetlenie pre pestovanie a chov. Kedysi tomu tak nebolo. Pár rokov pred revolúciou ľudia zomierali od hladu, páchali samovraždy, psychiatrie boli preplnené, no ľudstvo sa po šoku z úpadku, pod vplyvom kultúrnej revolúcie začalo spamätávať. Ľudia pochopili, že už nemôžu pripustiť rekonštrukciu Starého sveta, v ktorom súkromní vlastníci vlastnili zdroje, výrobné prostriedky a mali pod kontrolou veci verejné…“ ukončil Johann svoj prvý monológ…
„Brat Johann, si veľmi vzdelaný a múdry človek a vidím, že naše moderné dejiny sú ti známe. Povedz nám, teda mne a deťom, ktorí to nezažili, ako sa vlastne podarilo veci zmeniť?“ pýtal sa Samuel. Johann reagoval:

„Po extrémnych ekologických, finančných, sociálnych a kultúrnych zmenách nastalo obdobie temna. Nefungovali v podstate žiadne pravidlá, národné štáty zanikli, štáty fungovali len formálne, všetko ovládali korporácie, v uliciach zúrila kriminalita a nevzdelanosť. Globálne vojsko transatlantickej koalície ovládalo ľudí prostredníctvom psychologických experimentov, pomocou psychofarmák vo vode a potravinách alebo propagovaných ako lieky, ktoré dobrovoľne užívali. Schizofrénia, poruchy osobnosti boli na dennom poriadku. Poriadok podľa predstáv oligarchie udržiavali smrtiace drony, navigované nadrogovanými vojakmi, často detí, starostlivo vybrané podľa nedostatku zodpovednosti a žijúce mimo reálneho, vo virtuálnom svete. Bol to seriálový horor v priamom prenose. Ktovie kam by globálna civilizácia klesla, nebyť solárnych búrok, ktoré zasiahli svet. Zamestnanci boli denno-denne sledovaní, no v temných vodách darknetu už vznikali hnutia odporu, ktoré sa pripravovali na kľúčový moment – bod zlomu. Solárne búrky, ktoré sa v tom čase začali opakovať, spôsobili výrazné výpadky elektriny. Civilizácia oligarchov zlyhávala a nakoniec odhalili svoju sebeckú podstatu. Zbabelo utiekli do podzemných krytov. Civilizácia osirela, zúfalá stredná trieda, nezvyknutá spolupracovať, navyknutá iba slúžiť, v strese vydrancovala posledné zdroje a vo väčšine zdivela v pralesných údoliach. Výnimočne sa prejavili skryté talenty, schopné zúčastniť sa obnovy civilizácie. Našťastie solárne búrky pominuli. No to už Sprisahanie rovných 21 dokázalo inšpirovať vznik nového sveta. Darknet, IT komunita udržala v prevádzke a inštruktori SR21 informovali preživších ako obnoviť komunity. V tme a chaose bola prevzatá moc revolucionármi a nastavená nová Rada rád, zhromaždenie komunardov, reprezentujúcich všetky komunity. Obnovené digitálne spojenie umožnilo rýchlo prediskutovať a prijať dohodu, známu ako Ústava nášho života. Je to kódex novej civilizácie. Dohoda o princípoch, ktoré budú komunity rešpektovať. Aby sa vylúčili subjektívne a skupinové záujmy, monitoring a evidenciu zverili zabezpečenej robotickej počítačovej sieti, podriadenej Asimovovmu nultému robotickému zákonu: robot alebo počítač nemôžu ublížiť človeku ani ľudstvu alebo svojou nečinnosťou pripustiť takéto ublíženie… Počítačová sieť svetu nevládne, iba eviduje a vyhodnocuje informácie o ňom. Komunity majú svoju zvrchovanosť, voľne sa združujú podľa svojich kultúrnych preferencií, miestnych podmienok a tvorivých záujmov. Porušenie princípov rovnosti, slobody a solidarity signalizuje počítačová sieť príslušným Radám. Tie problémy subsidiárne riešia solidárnou pomocou, využívajúc skúsenosti komunít, ktoré jednotlivé krízy už vyriešili. Život vo svojej pestrosti prináša staré problémy v novom šate a vytvára aj nové pozície. O tom sa vedú dlhé diskusie a hľadá sa všeobecný súhlas. Uplatňuje sa široká priama demokracia a zmeny v Ústave života sú starostlivo analyzované a vykonajú sa len s priamym súhlasom všetkých komunít. Žiaľ, Starý svet sa v niekoľkých rezerváciách obnovil. Kódex odmietajúci násilie, nás núti rešpektovať fakt, že tam boli rýchlejší a obnovili peňažný systém. V konkurencii s mohutnou Novou civilizáciou nie sú schopní obnoviť svetovládu. Kódex zabraňuje ovládaniu komunít vzájomne, a teda ich možnosti neprekračujú pomery malých zaostalých pašalíkov. Zachránili sme aspoň časť civilizácie a na to som dodnes hrdý…“ pokračoval Johann.

„Počkaj, počkaj. Povedal si SR21 a sprisahanie rovných? To je pomenované po Babeufovi?“ pýtal sa Samuel.
„Správne brat Samuel. Aby som to vysvetlil aj deťom… Grachcus Babeuf bol francúzsky revolucionár z čias po Francúzskej revolúcii, o ktorej sme si hovorili minule. Tajná skupina SR21 pomenovala svoju akciu práve po ňom. On totiž spolu so svojou skupinou plánoval podobnú revolúciu, no v tých časoch na to neboli technológie ani historická situácia. Nevyšlo to. Gracchus zomrel mučeníckou smrťou. SR21 sa rozhodla v jeho odkaze pokračovať… SR21 pozostávala z prebudených a veľmi inteligentných expertov, ktorí ako uznávaní profesionáli mali kľúčový vplyv na vlády, médiá, tajné služby, lóže, cirkvi a masové organizácie. Odhalení, ako Manning, či Assange, sa vydávali za osamelých vlkov. No solidarita sa v tých časoch stala kľúčovou otázkou prežitia Komunity SR21. Odhaľovali postupne praktiky globálnej oligarchie – mediálnu manipuláciu, psychotropné látky v potravinách reťazcov, ovplyvňovanie myslenia energetickými vlnami. Vďaka darknetu, deň po výpadku globálneho systému, sa verejnosť dozvedela pravdu. Ku komunite SR21 sa pridávali tisíce ľudí. Manifest s názvom Utopia 48 predpokladal vybudovanie spravodlivej spoločnosti na planéte Zem do dvadsiatich rokov. Išlo o masovú akciu hackerov, radikálnych filozofov, revolucionárov a ľudových milícií, ktorí boli už roky pripravené na tento moment. Časť z nich sa infiltrovala aj do centier v Pentagone, Bruseli, Moskve, Sione a Pekingu. CIA a FSB nič netušila. Akcia bola prísne utajená. Spoločným poznávacím znakom, boli miniatúrne písmená H (symbolizujúca Harmóniu). Vyskytoval sa v textoch, bol vytetovaný na intímnych miestach. Vyzradeniu bránilo, že členovia zdieľali bez obmedzenia aj svoje súkromie. Viacnásobne zabezpečené servery priebežne analyzovali milióny informácií a ihneď identifikovali také zmeny, ktoré vyvolali vplyvy zvonka, či činnosť provokatérov. Technológia globálnej oligarchie sa otočila proti nej. Každý člen spoločenstva mal pod pokožkou ampulku s jedom, ovládanú čipom. To umožnilo umlčať aktivistu, aj keď ho nadrogovali. To sa však stalo naozaj ojedinele. Členovia spoločenstva boli precízne vybraní a testovaní, po psychickej, morálnej, ale aj fyzickej stránke. Stretávali sa hlboko pod zemou, na miestach určených prísne utajeným kódom. Väčšinou išlo o opustené bane a jaskyne bez signálu. Tam dohovárali ďalší postup. Vznik spoločenstva bol prirodzený, verejnosť niečo tušila. Stali sa čímsi, čo bolo len zbožným želaním más túžiacich po oslobodení. Ale už rozprávam pridlho, brat Samuel povedz tuto deťom ako je vôbec možné, že si to všetko prežil…,“ ukončil druhý monológ otázkou Johann.

Samuel si to nepamätal. Prebudil sa mnoho rokov po revolúcii. Prežil len vďaka vysoko-sofistikovaným generátorom energie, ktoré prekonali aj globálny výpadok elektriny (vynálezy z tajných projektov Nikola Teslu, ktoré boli neskôr objavené).

Prešli dni, mesiace, roky. Pretieklo veľa krvi. Samuel sa prebudil do nového sveta pričom netušil, aké hrôzy planéta zažila: „Prežil som, len vďaka náhode a špeciálnej technológii stroja, ktorý čerpal energiu z geotermálneho prameňa v jaskyni, do ktorej ma umiestnili. Až do minulého roku, keď ma našli vaši vedci, náhodou, na základe asi 150 ročného spisu, ktorý objavili v archíve CIA – globálnej tajnej služby. Ale priatelia, užívajme si plody našej skvelej spoločnosti a hodujme. Dlho to už nebudem, tak si tie posledné dni chcem užiť. V mojich časoch by takéto možné nebolo. Pripíjam na vaše zdravie a pripíjam aj na Novú civilizáciu…“ zaprial účastníkom a po rituálnych raňajkách Samuel K. odišiel zo svojho bytu v zóne T kruhového mesta.

Prechádza sa okolo čistej rieky lemovanej zeleňou. Rodinky s deťmi prechádzajúce sa po parku zóny T sa združujú, podľa svojho záujmu na diskusie o minulosti, súčasnosti a budúcnosti Novej civilizácie. Rodičia sprevádzajú deti a spoločne s nimi diskutujú o možnostiach vylepšenia komunít. Následne sa odoberú venovať spoločensky užitočným prácam, predovšetkým poľnohospodárstvu, remeslám, umeniam a službám potrebným pre obec. Pracovný čas sa zredukoval na 6 hodín denne a za mesiac je len desať pracovných dní. Profesori filozofie, lekári, programátori spolu s tesármi, murármi, smetiarmi si vyberajú prácu, ktorá ich uspokojuje.

Bežné úkony vykonávajú plnoautomatizované továrne, väčšie a náročnejšie výroby sú umiestnené na Mesiaci či Marse. Aj tu však platia prísne ekologické pravidlá. Samuel K. si už vybral. Odoberie sa do prednáškovej siene SOFIA na skale nad mestom, kam premáva lanová dráha. O prednášky je veľký záujem. Účastníci diskutujú o víziách komunít. Sála SOFIA je symbolickým Novým Olympom, nad centrálnym Slnečným mestom. Aby chod Novej civilizácie neohrozili mimoriadne situácie, existujú rotačné povolania, v doprave, komunikácii, zdravotníctve, kde je nutná pohotovosť. Títo ľudia sú v obci vysoko vážení, nakoľko pre Novú civilizáciu obetujú najviac času. Ostatné činnosti vykonávajú roboty, predovšetkým fyzicky namáhavé práce sú plne automatizované. O dvanástej hodine občania Novej civilizácie po celom svete zasadajú k obedu. Obyvatelia si vymieňajú skúsenosti a diskutujú o možných plánoch na zveľadenie komunít, obcí, regiónov a kultúr. Tento spoločný čas je sprevádzaný podobne ako raňajky rituálmi, meditáciami, prednášaním poézie a živou hudbou. A predovšetkým plodnými diskusiami. Pripomínajú aj riziká starého sveta. Počas obeda sa všetci obyvatelia presunú do miestnosti H, ktorá je v centrálnej budove každej komunity. Prebiehajú tu priame ľudové hlasovania na rôznorodé témy. Hlasuje sa po celom svete, no aby bolo rozhodnutie obyvateľov čo najautentickejšie, každý mikroregión prispôsobuje rozhodnutia pre svoje potreby. Na poslednom hlasovaní, ktorého sa zúčastnil aj Samuel K. obyvatelia odhlasovali účasť na novom vesmírnom programe a vybudovanie nového vesmírneho komplexu.

Rozhodli o jeho umiestnení neďaleko kruhového mesta Slovjansk 234 A, ktoré bolo postavené neďaleko ruín kedysi významného mesta zničeného globálnou vojnou. Obyvatelia Novej civilizácie udržujú pôvodné kultúrne zvyky svojich predkov. Všetky národy, ktoré sa spojili do Novej civilizácie si uchovávajú svoje špecifiká, aby uchovali diverzitu. Pri vzájomných návštevách, ktoré sú vďaka hyperloopu pomerne časté, vedú vášnivé diskusie, v ktorých sa hľadajú nové impulzy pre rozvoj civilizácie. Časy multikulturalizmu sú už dávno preč. Dnes sa cení originalita. Tradície, ktoré uchránili najstarší členovia komunít sa odovzdávajú mladším. Aj v roku 2148 napríklad Zväz slovenských občín Novej civilizácie prezentuje svoje národné jedlá, hudbu, filmy či divadelné hry. Vystavujú sa aj hologramy obrazov, ktoré zničil veľký kolaps. V Prahe, ktorá zázrakom prežila veľký kolaps, sa podarilo dokonca vytvoriť časopriestorovú stanicu, ktorú turisti radi navštevujú, aby na vlastné oči videli obmedzenia ľudstva v 20. a na začiatku 21. storočia. Samuel K. sa v poobedných hodinách stretáva s otcom-zakladateľom Zväzu slovenských občín Novej civilizácie, Rastislavom.

„Rád vás vidím pán K. Je zaujímavé vidieť muža, ktorý si ešte pamätá staré časy,“ zdraví veľmajster Rastislav.

„Ľudia si závideli. NATO viedlo vojnu proti Rusku, chceli získať kontrolu nad jeho bohatstvom a zdecimovať Rusov, aby neboli schopní sa brániť…,“ pokračoval.

„Samuel, je to už preč. Užívajte okamihy v našej Novej civilizácii. Som rád, že sa tohto úsvitu Novej civilizácie dožil aj slovenský národ a nezanikol v globalizácii, ako sa predpokladalo. Konečne sa aj stovky rokov utláčaný národ môže slobodne rozvíjať,“ dopovedal Rastislav a obaja sa s úsmevom na tvári rozlúčili.

Samuel vedel, že jeho chvíľa sa už blíži. Vedel, že dnes odíde. Zmierený so životom sa vybral na Vrch večnosti, miesto kam chodili najstarší, keď sa blížila ich chvíľa. Samuel mal v ten deň úsmev na tvári. Pozeral sa na oblaky, ktoré osvetľovalo Slnko. Na tomto mieste ľudia opúšťali svoje fyzické telo, aby svoje vedomie transformovali do večného stroja, kde pokračovali vo svojom bytí. Samuel odmietol skopírovať svoju identitu do digitálnej podoby, podobne ako operáciu výmeny orgánov (hoc ho Margarétka so slzami v očiach prosila). Chcel zomrieť tak, ako zomierali ľudia v 21. storočí. V presklenej miestnosti vysoko v horách ho sprevádzala len ona. Pohladila ho. Keď zomieral vyhŕkli mu slzy. Boli to slzy šťastia. Celý život sa bál, že zomrie sám.

Posledné čo videl bol odlesk jej vlasov vo večernom slnku. „Ďakujem vám, že ste zachránili ľudstvo… ďakujem Margarétka že ste sa o mňa starala. Ja nezomieram, môj duch bude s vami…,“ dopovedal staručký Samuel a poslednýkrát vydýchol.

// Lukáš Perný, Juraj Janošovský