Blog Lukáša Perného

Ochutnávka z pripravovaného debutu Prekliate básne

Väzenie

Si slnečným lúčom v okne mojej cely,

prenikáš do mňa na brehu každodennosti,

keď som obkolesený morom neistoty,

medzi tmavým ránom a koncom smeny.

Tam sa skrýva odlesk tvojich vlasov,

v rannom svitaní nad mestom…

živý sny,

pohladí ma zbitého,

keď už nemôžem, keď už nevládzem….

za mrežou, kde skrytá je sloboda.

Si mojim lúčom svetla,  v temnotách krutostí života…

Pre teba píšem,  keď topím sa v pohári vína…

pre teba dýcham, v časoch prevahy slabosti…

pre teba bije

 to choré srdce,

keď nad ránom,

v bezmocnosti,
zo života vo večnej tme,

cítim tvoje obrysy,

v tieňoch

pri pomalom vstávaní….

Čo je to šťastie?

Niekedy okamih,
pohľad na ranný slnečný lúč

odrážajúci sa v lesku blonďavých vlasov

milovanej osoby,

Šťastie sú čriepky rozbitých pohárov,
ktoré popraskali v eufórii radosti…

vládkyňa nad časom

Si vládkyňou času a nad jeho osudom držíš meč,

ohýbaš čas, sekundy na hodiny, hodiny na sekundy,

kým smrteľníci starnú a miznú v cigaretovom dyme,

s nesmrteľnosťou v rukách zápasíš o nový deň,

nad galaxiami vytváraš kozmické kvety vedomia,

požičaj mu kúsok z tej magiky, nech smie sa nadýchnuť,

kostnaté prsty s krvavými nechtami v jeho tvári,

nekonečná cesta časopriestorom, biele oblaky dymu nad chladným mestom, mrazivé lúče januárového slnka,

veštia zajtrajšiu samotu…

Sedemnásty lásky requiem

Deja vu. Februárová clivota 2017,
píšem ti zase raz báseň, vyskladanú mozaiku zúfalstva,

chcem znova zaspať v tvojej perine, v medovom splynutí,
mávaš mi z člnu na rieke zabudnutia,
a v tej rieke topím sa, keď plávam z posledných síl za tebou,
posledný nádych a rozpustené tvoje vlasy pod hladinou,
a už iba blúznenie zomierajúceho, smrteľné objatie,
tvoj nevinný úsmev, sladké tvoje pery a rozprávkové ticho

malička biela miestnosť, blonďavých vlasoch chumáč,
malé okno a mreže a vo dverách trúchliace davy,
v dedinskej hmle starec strihá stromky,
v tej iste hmle odložil som pred rokom pocit,
znova ho nachádzam v dymovej clone cigarety na svitaní.

stratil som pýchu, stratil som hrdosť, pri tvojich kolenách,
bojím sa zaspať, bojím sa zobudiť, bojím sa na teba myslieť,
strach ovládol každý centimeter môjho tela,
strach zatemnil moju myseľ, pri čakaní na žiarivé slnko,

kráčam pšeničným poľom a ty zase utekáš,
kamsi do neznáma, kamsi do temného lesa zabudnutia,
stratená v lese vyspevuješ ódy na Bakchove mystériá,
studený chlad hypermoderného sveta zabíja naše duše,

tikajú hodiny našich životov, no myslíš, že sme tu večne?
som závislý na tvojom sladkom nektáre, ktorý živí moje sny,

spál všetky tie básne, premeň plameň mojej duše na večnosť,
nadýchni sa posledný krát, nadýchni sa drahá, kým pocítiš silu túžby dávno zosnulých, pre lásku životy dali, lebo dýchať bolo tak bolestivé, lebo srdce tak bolelo,
v tie prebdené noci plné túžby…
keď povieš mi: „Neverím ti.“

Nepokoj

Cítil som sa ako sveta pán, a teraz z hĺbok sťa červ odvrhnutý,
do prázdna a ticha pozerám…

Slabý som, hoc vo vrecku modlitbu pre TEBA mám,
svoje slzy Dunaju odovzdám,
keď zaznie nárek čiernych vrán.

Pre tvoj pohľad chladný tancoval som pieseň poníženia,
s kolenami odretými, kapitánom lode bláznov,
vo vlnách odlúčenia.

Zaspáva básnik na vlnách tvojich očí,
stekajú posledné slzy,
večný chlad sa na smútok premení,
pohladí ťa vánok z našich hádok,
ktoré zostali vo večnosti skryté…

Zbohom buď princezná,
zo sĺz píšem ti báseň poslednú,
odsúdený k večnému nepokoju,
keď v mramor sa náš smútok premení…