Blog Lukáša Perného

Hrozivý nadpis by možno predpokladal tému pre milovníkov subkultúry gothic. Cintoríny umiestnené naproti železničných zastávok sú však skutočne charakteristickou črtou železničnej trate, ktorá vedie súbežne s riečkou Žitava na západnom Slovensku. A nie sú to iba cintoríny, ktoré sú desivým prvkom tohto mikroregiónu. Naša staroslovanská mytológia a zachované rozprávky, (ktoré unikátne zhromaždili na stránke zitava.sk) hovoria o výskyte hastrmanov, svetlonosov, bosoriek, zmokov, bezhlavých ľudí, duchov alebo rôznych mátoh a prízrakov. Vydajme sa teda popri sociálno-kritickej analýze, historických faktoch a stave mikroregiónu aj do sveta našej pradávnej kultúry, mytológii, ktorú unikátne spracoval Ľuboš Trubíni a kol.: „Na Požitaví sú také miesta, ktorým sa od nepamäti ľudia vyhýbali. Išlo predovšetkým o lokality, na ktorých sa udialo niečo nezvyčajné – vraždy, popravy, úmrtia ľudí za zvláštnych okolností, rôzne boje či bitky.“

Bol horúci letný deň, v ovzduší viala podmanivá a éterická vôňa žatvy, slnečné lúče spievali melódiu augustového leta, zo zeme vykúkali malebné dedinky a malý motoráčik sa tiahol uprostred nekonečného poľa. To je scenéria dňa na železničnej trati (Nové Zámky – Šurany) – Úľany nad Žitavou – Zlaté Moravce (s pokračovaním na smery Topolčianky, Lužianky alebo Kozárovce).

Aj nížina a juhozápadné Slovensko má svoju poéziu, ktorej čaro treba objaviť, tak ako sa to podarilo napríklad Ladislavovi Ballekovi. Tak ako Švantner objavil poéziu, mysticizmus a atmosféru kopcov a Horehronia, podobne Ladislav Ballek popísal slovenský nížinatý juho-západ (iste tomu pomohli aj poetické spracovania filmov Južná pošta a Pomocník): „Až… v jedno krásne ráno zastavil som svoj povoz za týmto mestom, hľadel som do tejto tvojej roviny a už som sa nevládal ďalej hnúť.“ (Ballek, 2007, s. 169) Prostredie, ktoré Ballek popisuje pripomína nielen podunajskú nížinu, Hont, Tekov, čiastočne Zemplín, ale aj Dolnú Nitru či okolie Žitného ostrova – skrátka naše slovenské nížiny, ku ktorým patrí aj Požitavie.

Z geomorfologického hľadiska ide o súčasť najsevernejšej časti podunajskej pahorkatiny a podcelku Žitavská niva (je súčasťou podsústavy Panónska panva). Viac v článku o Žitavskej pahorkatine. Mikroregión je v susedstve s Dolnou Nitrou a Tekovom/Hontom, zároveň patrili ku Tekovskej župe. Medzi Dolnou Nitrou a Žitavou sa nachádza pahorkatina (pri Kmeťove ľudovo nazvaná ako „Derecká hora“), ktorá rozdeľuje tieto dva regióny. Klimatické podmienky regiónu sú teplé, suché, s miernou zimou a s priemerným úhrnom zrážok 500- 582 mm a priemerným letným teplotam od 25 do 30°C (čo sa v budúcnosti vzhľadom na klimatické zmeny môže meniť). Rieka Žitava patrí k riekam IV. triedy a pramení v Pohronskehom Inovci. Pre poľnohospodárstvo sú výborné podmienky,nachádzajú sa tu čiernice, hnedozeme a fluvizeme. Severné územie (Zlaté Moravce) bolo osídlené už v neolite (6000 – 2000 pred Kr.). Presuňme sa však o pár tisíc rokov dopredu. Málokto dnes vie, že práve na tejto trati chodil prezidentský vlak s T. G. Masarykom – prezident navštevoval kaštieľ v Topolčiankach, ktorý podľa povestí a svedectiev obývala aj tzv. biela pani (stotožňovaná s duchom grófky Alžbety Bánffiovej). Ktovie či sa biela pani stala prezidentovou múzou pri písaní, ale ako povedal doktor v známom filme Bílá paní: „Proč by ji nemohl vidět? Když vypijete dva litre rumu, uvidíte malé zelená povoučky a ješte na vás budu dělat takhle.“

Železničná trať bola vybudovaná koncom 19. storočia (prvé požiadavky vznikli už v roku 1871), prepojenie na Šurany bolo schválené v roku 1893 (o rok neskôr vybudované) a v roku 1895 bola trať predĺžená do Topolčianok. Úlohou nasledujúceho blogu nebude iba akési formálne foto-dokumentovanie železničnej trate (ako to robia na stránkach výhradne určeným železničným fanatikom), ale najmä poukázať na výnimočnosť regiónu, jeho sociálne a ekonomické problémy a jeho možný turistický a kultúrny potenciál.

Poviete si, prečo na politickom, kultúrno-umeleckom a filozofickom blogu ďalší článok o železnici? Pretože pre pochopenie našej každodennej reality potrebujeme poznať dimenzie a pretože (ako povedal Lenin), všetko so všetkým súvisí. Po poslednom článku ku dokumentu o zrušenej železničnej trati do Radošiny sa vraciam opäť k téme slovenských železníc a spoznávaniu kultúry mikroregiónov. Nakoľko pochádzam zo železničiarskej rodiny, téma železníc mi je veľmi blízka a mám k nim dodnes silný vzťah. Kedysi som sa im aktívne venoval na svojich stránkach, zmapoval som Šuriansku cukrovarskú železnicu, vytvoril stránku trati Nové Zámky – Prievidza a už ako žiak základnej školy som veľmi ťažko prežíval zločiny likvidácie lokálnych železničných tratí pravicovými vládami (dokonca si pamätám, že som nosil odznak podporujem štrajk železničiarov). Kým mnohí trávia dovolenky v zahraničí, ja som sa rozhodol spoznávať podrobne náš malebný kraj, jeho regióny a zabudnuté zákutia aby som vedel lepšie pochopiť a popísať úpadok a biedu, v ktorej sa nachádzame. Mám skrátka rád Československo (áno, naschvál hovorím Československo, pretože túto väzbu s našimi bratmi intenzívne cítim), našu prírodu, kultúru, hrady, zámky, kaštiele, monumentálne stavby moderny, našu kuchyňu, zvyky, povesti, kopce, hory, lúky, nížiny, doliny, kotliny, riečky, lesy, technické pamiatky, malebné mestečká aj dedinky..a vedel by som pokračovať. Preto ma hnevajú ľudia, ktorí po roku 1989 ničia túto krajinu, priniesli jej biedu, zničili ju, orabovali, rozkradli a zdeptali. Najsilnejšie sa to prejavilo na malých-veľkých a bežných ľuďoch v regiónoch. Preto som sa rozhodol, že budem hovoriť o problémoch týchto ľudí, ktorí žijú v regiónoch Slovenska. Chcem aby sa znova začalo hovoriť o regiónoch, ich unikátnosti, kultúre, jedinečnosti a hlavne, aby sa začali riešiť problémy, ktoré tieto regióny trápia.

Kedysi, v dávnom roku 2002, chcel minister dopravy Pavol Prokopovič zlikvidovať aj túto malebnú a poetickú železničnú trať, ktorá slúži pre dedinčanov podobne (vzhľadom na hustotu obcí) ako bratislavská MHD. Načas sa to aj podarilo, no o rok neskôr bola trať opätovne obnovená. To sa však nepodarilo na nadväznej severnej trati Lužianky – Zlaté Moravce – Kozárovce, ktorá spájala trať jednak so stredným Slovenskom a jednak s Dolnou a Hornou Nitrou. Trať je teda momentálne spojená so svetom iba južne cez Úľany nad Žitavou – z tohto smeru má cestujúci možnosť komplikovaným spôsobom presadnúť buď na smer Zvolen (plus v Leviciach na smer Čata, Šahy) alebo Šurany, kde je možnosť viacerých smerov (juh – Nové Zámky, Štúrovo, Komárno; sever – Nitra, Leopoldov; západ – Bratislava). Medzi významné miesta trate patrí centrum Vráble a Zlaté Moravce a na trati je 87 mostov. Trať spája obce Maňa, Kmeťovo, Michal nad Žitavou, Lúčnicu nad Žitavou, Dyčku, Vráble, Nová Ves nad Žitavou, Slepčany, Tesárske Mlyňany a Zlaté Moravce (plus predĺženie na smer Topolčianky).

Trať začína v elektrifikovanej stanici Úľany nad Žitavou (obec predtým známa ako Fegýmeš). Tajuplný mikroregión ponúka záhady hneď pri začiatku našej cesty. Milovníci paranormálnych javov môžu za dedinou podľa miestnych obyvateľov po nociach stretnúť ducha ženy s dieťaťom. Okrem toho sa podľa povestí takmer v každej obci na Požitaví nachádzal svetlonos – muž s lampášom, ktorý vodil pútnikov po chotároch – v časoch, keď boli preplnené močiarmi a vyliatymi riekami – s cieľom zviesť ich z cesty. Ako pišu Trubíni a Melicher v knihe Požitavské povesti: „…mnohí noční pocestní zmýlili práve vartáša zo svetlonosom… Údajne sa veľa ľudí stratilo v noci, lebo ich povláčil svetlonos po chotári.“ Vedecké vysvetlenie záhady svetlonosov (a možno podobne aj tzv. bludičiek) by mohli byť svietiace plyny vyskytujúce sa ponad močiarmi. Z okolia sa zachovala ľudová pesnička Zabili Janíčka, v ktorej sa spomínajú takmer všetky obce v okolí. Ak sa obzrieme smerom na juh, nachádza sa tu tajuplný kláštor Mariánska Čeľad: „zachovali sa povesti o tom, že tunajší „bieli mnísi“, ako ich miestni nazývali, nežili príliš bohumilým životom a svojmu okoliu boli skôr na škodu než na úžitok. Vraví sa, že nemali dobré vzťahy s ľuďmi, správali sa povýšenecky, pretože šlo zväčša o neprvorodených šľachtických synov. Podliehajúc hriešnym vášňam, unášali devy z okolitých dedín, ktoré sa už nikdy nevrátili naspäť.“ Hovorí sa taktiež o tajnej chodbe do Hronského Beňadiku, kde tieto panny zatvárali. Na druhej strane sa píše, že rad paulínov sa venoval okrem spirituality aj vede a pokroku v hospodárstve, zriadili si knižnicu, ktorá obsahovala zbierku cenných historických kníh. V každom prípade, dnes už zrúcanina je voľne prístupná verejnosti a nachádza sa neďaleko obce Veľké Lovce. Jej stav je ďalším dôkazom úpadku kultúry v kapitalizme a taktiež neschopnosť cirkvi správať sa zodpovedne ku pamiatkam – na porovnanie: v roku 1970 bol vyhlásený za historickú pamiatku, o dva roky sa vymenila strecha a budova slúžila dokonca ako depozitár múzea; po roku 1989 bola budova vrátená cirkvi a budova začala chátrať – ďalší dôkaz úpadku (podobne dopadla aj budova starej školy v Komjaticiach).

Podľa Požitavských povestí okolie medzi Šuranmi, Úľanmi a Kostolným Sekom obýval v temných bažinách zelený mužíček, hastrman-wasserman. Kostolnosečanov dodnes nazývajú hastrmanmi, pretože sa hovorí, že pri neúspešnom pokuse utopiť hastrmana, omylom utopili mlynára. Hastrmani, vodníci, strážcovia vody ako arché sú z kultúrno-antropologického hľadiska zaujímavým archetypom, ktorý sa objavuje v slovanských kultúrach ako wodnik (Poľsko), voďanoj/voďanoj deduška (Rusko), voďanik (Ukrajina), povodnj (Slovinsko), wodnykus (Lužickí Srbi), ale taktiež v germánskej kultúre ako wasserman a s vodou je spätý aj Grécky boh Ποσειδων-Poseidon alebo staro-rímsky Neptún. Nie je preto ničím zvláštne, že sa tento archetyp objavil v kolektívnom vedomí a zapísal sa do povestí na Požitaví. Vodník sa v kultúre a umení objavuje často – od rozprávky Erbena, Čapka, až po filmové, divadelné, hudobné a výtvarné spracovania témy. Prečo toľko fascinuje tento vodný tvor, duch vodného živlu, pripomínajúci veľkú žabu s perami sumca, zeleným kabátikom a zelenými riasovými vlasmi? Popri železnici medzi Šuranmi a Úľanmi nad Žitavou môžete vidieť nielen prostredie evokujúce povesti o hastrmanoch, ale aj malú kaplnku uprostred poľa spätú so zjavením. Keď hľadáme tajomno, nemusíme vstupovať hneď do sveta rozprávok. Na Požitaví sa nachádzalo aj množstvo tajuplných rondelov, ktoré boli drevenou obdobou známeho Stonehenge (v rámci mikroregiónu sa nachádzajú pri Hosťovciach, Golianove, Žitavciach a Topolčiankach). O rondeloch si môžete prečítať podrobne aj v mojom článku. Okrem toho sa neďaleko Šurian – v obci Nitriansky hrádok – nachádza tzv. slovenská trója, kde sa našla aj Hrádocká Venuša. Z prostredia sa zachovala taktiež povesť o nešťastnej láske miestnej dievčiny, ktorá sa zmárnila na lúka, ktorá bola neskôr pomenovaná ako Lúka na láskach.

Po odchode z obce Úľany nad Žitavou smeruje trať severovýchodným smerom popri rieke Žitava. Nasleduje obec Maňa, ktorá ma ako jedna z mála obcí hneď tri železničné zastávky – Malá Maňa /pri ktorej sa nachádza sklad traťovej správy/, Maňa /stanica, v ktorej sa príležitostne vlaky križujú/ a Maňa zastávka, ktorá je najbližšie ku obci. Architektúra budov je typická pre industriálnu dobu Rakúsko-Uhorska, pričom zastávky majú špecifický, tehličkovitý ráz (viď obrazová príloha, porovnaj Kmeťovo, Maňa zast.), ktorý vo vzácnej súhre s tehlovými plotmi cintorínov umiestnenými často oproti zastávok. Jeden z prvých cintorínov vidíme umiestnený na kopci, hneď pri príchode do stanice Maňa. V obci Maňa funguje ochotnícke divadlo a taktiež folklórny súbor Dolinka, nachádza sa tu kaštieľ z 18. storočia (slúži ako domov pre sociálne služby pre ženy a dievčatá) s rozsiahlym parkom, v ktorom sa nachádzajú vzácne dreviny ako platan a metasekvoja. V Mani ešte stále funguje poľnohospodárske družstvo, čo je výrazné pozitívum (napr. na rozdiel od neďalekej obcí Černík a Vinodol, kde sú družstvá totálne rozbité a rozkradnuté). V roku 2014 vznikla o obci monografia.

Obec Kmeťovo (predtým Derek) sa viaže na významného slovenského archeológa, kňaza, botanika, mineralóga, paleontológa, historika, etnografa a podľa rozprávania P. Dvořáka, tajuplnú osobnosť slovenských dejín, Andreja Kmeťa (ktorý je spätý – priam mytologicky – skôr s vrchom Sitno). Zastávka Kmeťovo je umiestnená presne oproti cintorína a zrejme zásluhou miestnych obyvateľov sú kvetináče vysadené kvetmi a precízne udržiavané. Avšak sklá na zastávke sú zdemolované vandalmi, čo je pri čakaní na vlak v zimných mesiacoch určite na škodu. Hore nad obcou Kmeťovo sa nachádza tzv. „Derecká hora“, kde sa nachádza malebná vinohradnícka osada. Jednou zo zaujímavostí tejto mikro-osady je Diogénovský hajloch vyrobený zo suda. Združenie kmeťovských vinohradníkov v tomto malebnom  a poetickom prostredí pravidelne organizuje akciu VinFest. V obci je rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie z roku 1884 a samotná obec patrí ku najstarším na Požitaví (pramene siahajú až do 13. storočia). Ku neďalekému lesu za vinohradom sa viaže vďaka záhadným murovaným základom povesť o tajuplných kláštoroch a bielych mníchoch: „Podľa starej povesti mal v Gedrianskom lese, vzdialenom od Mane na štvrť hodiny cesty, stáť kláštor templárov. Nakoľko naozaj podľa základov jednej stavby možno uzatvárať, tou stavbou bol kostol, ktorý údajne prináležal obci Ďoroku. Táto obec tam ešte pred jedným storočím stála na miernom briežku, porastenom teraz dubinou. Obyvatelia tej obce však po šťastnom zahnaní Turkov sa presídlili za Žitavu a usídlili sa v Nitrianskej stolici. Za bývalou cestou ešte možno vidieť pozostatky tej obce a porozhadzované hroby. (Ungarisches Magazín 1787)  Na východ od Mane a Kmeťova sa nachádzal Odborný detský liečebný ústav Trávnica s liečením kúpeľov-minerálnou vodou (ako dieťa som sa sám zúčastnil liečebnej procedúry), ktorý je žiaľ od roku 2012 zatvorený, podobne ako mnohé ďalšie spoločensky-užitočné inštitúcie, ktoré boli po roku 1989 odsúdené trhovou ideológiou neoliberalizmu. Na juh od Trávnice sa nachádza známa kúpeľná obec Podhájska, miniatúrna obec Vlkas a ešte južnejšie Dolný Ohaj (známy svojou Dolnoohajskou pálenicou) a obec Húl (o pôvode mena obce nie je okrem tejto podobnosti nič iné známe, takže spätosť názvu s inhaláciou ómamných látok je stále otvorená).

V obci Michal nad Žitavou nachádzame pozoruhodný kaštieľ inšpirovaný škótskou hrazdenou architektúrou. V súčasnosti je v dezolátom stave. Taktiež je tu rímskokatolícky kostol sv. Michala Archanjela z 18. storočia a zaujímavosťou je aj nádherne upravené námestie medzi železničnou a autobusovou zastávkou (obrázok vľavo, zdroj vlastná foto a google maps) – už iba chýba praktické zavedenie integrovanej dopravy na vidieku. Medzi Michalom nad Žitavou a Lúčnicou sa nachádza poľnohospodárska obec Martinová, ktorej zastávka je obývaná. Požitavie je popretkávané tajomnými chodbami, ktorých účel dodnes nie je známy. Je otázka, či je ich poprepájanosť súčasťou mytológie alebo založené na pravde: „Povrávalo sa, že tieto chodby viedli z renesančnej pevnosti Vráble, ktorá sa nachádzala pri lokalite Fidvár a slúžila k úniku vojska z hradu,„ píše Ľuboš Turbíni. Ku tajuplným miestam autor priraďuje taktiež krížne cesty – „Bolo to miesto kde sa stretali mátohy, bosorky a rôzne nadprirodzené sily. Pôsobenie tajomných síl bolo najsilnejšie práve na cestách, ktoré sa pretínali, križovali – preto krížne cesty. Informácie o záhadných zjaveniach mátoh a svetlonosov pochádzajú takmer z každej druhej obce Požitavia.“ Pálili sa tu svätojánske ohne, realizovali sa tu babky korenárky a prevádzali rozličné rituály: „Magické účinky na krížnych cestách boli nielen negatívneho charakteru, a využívali ich babky zelinkárky aj na rôzne liečenie, či na ľúbostnú mágiu. Zachovali sa len drobnosti z tohto obdobia, napr. vydlabanie dierky do kamenného kríža, pre získanie prachu do čarovného nápoja lásky,“ píše Trubíni.

Sušiace sa prádlo v staničke Martinová – aj takéto scény malebného života prináša trať

Možno vás zaujal názov obce Lúčnica a pýtate sa na spojitosť obce so známym folklórnym súborom Lúčnica – zdanie vás neklame. Obec bola skutočne pomenovaná podľa tohto známeho folklórneho súboru: „A tak sa stalo, že predstavenstvo obcí Vajka a Martinová sa vybralo za vedením Lúčnice a predostreli nám prosto divnú žiadosť: či by sme súhlasili s tým, aby pokrstili svoju spoločnú obec podľa nášho, vraj aj vo svete známeho súboru Lúčnica. Takouto krásnou ponukou poctení zapili sme to dobrým vínom ich vlastnej výroby. A aby sa odlíšila jedna Lúčnica od druhej, že sa oni budú volať Lúčnica nad Žitavou. Vtedajšie vrchnosti to blahosklonne požehnali, a tak sa stalo, že roku Pána 1960 boli na svete dve Lúčnice.“ (zdroj) Malebná zastávka je obývaná a v jej okolí je bohatá vegetácia. Neďaleko Lúčnice je malebná obec Melek – v tejto obci údajne žila vodná baba, ktorá robila neplechu miestnym obyvateľom. Medzi Martinovou a Lúčnicou nad Žitavou sa nachádza most z roku 1967. Nasleduje čast Vrábel – Dyčka. Kúsok oproti zastávke stojí honosne kostolík a opätovne cintorín. Zastávka je zdevastovaná a dosprejovaná zastávka (feťáckymi heslami o pervitíne). Neďaleko Vrábel sa kedysi nachádzal zemný hrad Fidvár zo 17. storočia, ten začal po vypálení Turkami pustnúť až kým sa do neho podľa povesti nenasťahovali akýsi červení mnísi, ktorí mali „záľubu“ v tom, že radi občas zamurovali neposlušnú pannu. S regiónom je tiež spätá ďalšia temná udalosť z obdobia tureckých vpádov spätá aj s Vrábeľskou pevnosťou – Zemný hrad a barónom Mikulášom Nadaným (Vozokánska bitka, ktorú spracoval historik Gabriel Šutka): „V roku 1652 sa udiala známa Vozokanská bitka (prvé víťazstvo kráľovského vojska nad turkami na našom území, pozn. aut.). Po víťaznom triumfe kresťanského vojska nad Turkami, sa diali na mieste bitky veľmi čudné veci. Ešte krátko po bitke, keďže bol horúci august, mŕtve telá bojovníkov nestihli pochovať, a tak ich nahádzali na jednu kopu. Aby ich divá zver nerozniesla po okolí, nahádzali na nich tŕnie. Dlhé roky sa povrávalo, že títo ľudia, keďže neboli normálne pochovaní, blúdia po poli, na ktorom sa odohrala známa Vozokanská bitka, a márne hľadajú pokoj.“  Vo Vrábloch tiež prebýval podľa povestí „dobrý hastrman“, ktorý jedného dňa zachránil topiacu sa pannu.

Vlak vchádza do stanice Vráble, ktorú podobne ako Moravce a Maňa obýva aj výpravca. Podľa vlaky.net je obsluha nákladnej dopravy takmer nulová a to aj napriek tomu, že sa stanica nachádza v blízkosti priemyselných objektov. V oblasti kultúry: z Vrábel pochádza prvý ocenený rómsky spisovateľ Ľudovít Didi, na oficiálnej stránke je kompletný zoznam aktívnych hudobných telies a zoznam kultúrnych podujatí. Za socializmu bolo takmer v každej malej dedinke (nielen na Požitaví) zriadené obecné kino, kultúrny dom, knižnica, prípadne zdravotné stredisko pošta či základná škola. Dnes sú mnohé z týchto inštitúcií a objektov zrušené, nefungujú alebo sú nahradené komerčným využitím (našťastie v mnohých obciach ešte stále fungujú, čo slúži cti správcom, kultúrnym pracovníkov a dobrovoľníkom, ktorí sa na tejto dnes nedocenenej, zle platenej a znevažovanej činnosti podieľajú). Vo Vrábloch sa za socializmu nachádzal významný štátny podnik TESLA Vráble (výroba zosilovačov), Autobrzdy Vráble a mnohé ďalšie. V 70. rokoch sa vo Vrábloch začala rozvíjať socialistická bytová výstavba. Prosperitu regiónu v socializme zabezpečoval národný podnik CALEX Zlaté Moravce (výroba chladničiek; zamestnával vyše 5000 ľudí), obuvné závody, podnik KOVOPLAST, Ponitrianske tehelne Zlaté Moravce dnes vlastnená korporáciou Wienerberger. Po roku 1989 boli podniky sprivatizované, zlikvidované alebo ich prevzali zahraniční investori – v meste Vráble funguje priemyselný park s firmami – Kongsberg (radiace systémy pre automobily), Cesam (montovňa elektronických a mechanizačných prostriedkov), Matador Automotive (tvarovanie plechov), Huhn Press Tech (komponenty pre automobilový priemysel), Semecs (výroba elektrických strojov), HTP-Slovakia (Plasmet – plastové výlisky), Prime Media (tvorba web stránok), Hefra (káblové zväzky). V súčasnosti je zamestnanosť v okrese Zlaté Moravce najmä v poľnohospodárstve, strojárstve, priemysle a službách, pričom nezamestnanosť tvorí oficiálne 9,41 % (čo je ešte v porovnaní napr. s okresom Rimavská Sobota, kde je za jún 28,22%, pomerne obstojné; zdroj ÚPSVaR). V štatistikách sa však neuvádzajú pracovné podmienky, dôstojnosť ľudského života, druhy práce v zmysle ich zmysluplnosti a nezmyselnosť či dokonca spoločenskej škodlivosti. Tieto informácie by si zaslúžili dôkladný sociologický výskum a zdôvodnenie zhoršenia stavu na základe kvalitne spracovanej analýzy. Avšak získať štatistiky a čo i len zoznam družstiev a národných podnikov je dnes skutočne ťažké. Taktiež sa v štatistikách neuvádza, že z kedysi prosperujúceho regiónu, ktorý zabezpečoval výrobu chladničiek pre celú krajinu, bol ekonomicky sebestačný (nie odkázaný na vývoz súčiastok do západných krajín) a nebol hlavne montovňou západu. Počas cesty vlakom som si vypočul príbeh dvoch pracovníčok miestnych závodov, ktoré sa sťažovali na mizernú mzdu, nevhodné a zdieračské pracovné podmienky. Napriek týmto zlým podmienkam žijú na Požitaví aktívni ľudia, ktorí sa zapájajú aj do ochranárskych, environmentálnych aktivít,či do občianskej iniciatívy zachraňovania kultúrnych pamiatok a dokonca hradov. Mnohí sú preto nútení cestovať z regiónu za výhodnejšou a najmä dôstojnejšou prácou. Ale ako povedala Bílá paní v známej socialistickej komédii: „Nemohu, ach nemohu ti pomoci, nejsem lež přelud mysle, ztýralé feudálni zlobou.“ A v tej totálnej mizérii nám zostáva iba ríša rozprávok…

Za Vrábľami sa trať objaví v okolí vinohradov a malej vodnej nádrže pri Novej Vsi nad Žitavou. V týchto vinohradoch údajne často straší bezhlavý pán v čiernom fraku – historka sa viaže ku krypte rodu Néčeiovcov, ktorá sa nachádza neďaleko vrábeľských vinohradov. V malej zastávke pod kopcom, v obci Slepčany kedysi fungoval diskotékový nočný bar (a pre zmenu podľa povestí sa tu občas potuloval aj svetlonos – ktovie akoby zapôsobil na diskotékové deti 21. storočia) a zo zastávky vedie priama cesta do známeho arboréta Tesárske Mlyňany cez Viesku nad Žitavou. Obec Slepčany ma zachovalý historický ráz a je podobne ako väčšina požitavských obcí čistučká a udržiavaná. Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied bolo zriadené za socializmu a funguje dodnes – nachádza sa tu vyše dvetisíc drevín a ide o najvýznamnejšie dendrologické zariadenie na Slovensku. Zastávka Tesárske Mlyňany sa nachádza v obci a v jej blízkosti je podobne ako v Michali nad Žitavou nádherne zrekonštruovaný park. Vo Vieske nad Žitavou sa nachádza ďalšie významné poľnohospodárske družstvo (Agronatural) po družstvách Maňa, Hul, Podhájska-Radava, COOP Levice pri Beši a Kalnej nad Hronom. Neďaleko sa nachádza obec Vieska nad Žitavou, ktorá susedí (je tu hlavný vstup) s arborétom a z ktorej pochádza aj jedna tajuplná historka: „Vo Vieske nad Žitavou v 18. a 19. storočí, neďaleko vodného mlyna, sa zjavoval bezhlavý biely kôň. Strašil ľudí a odháňal dobytok.“ Juhovýchodne o Slepčian sa nachádzajú Nevidzany, ktoré sú podľa Trubíniho popretkávané tajuplnými chodbami: „V obci Nevidzany, v miestnej časti zvanej Kotôl, sa dodnes nachádza množstvo tajných chodieb. Chodby sa tiahnu po širokom okolí a veľa furmanov zapadlo a naveky stratilo svoje vozy, keď sa do nich po jarných dažďoch prepadla celá cesta. Ešte aj v súčasnosti pri budovaní rodinných domov sa objaví časť zasypaných chodieb. Dodnes nikto nezistil načo slúžili… „ Ďaleko za Mlyňami smerom na východ sa nachádza obec Nemčiňany – podľa povestí tu kdesi v kopcoch prebýval drak a černokňažník. Presne medzi Dolnou Nitrou a Požitavím (cesta smerom do kopca zo zastávky Dyčka) sa nachádza ako v rozprávke za „devatero kopci a devatero lesami“ malebná obec Paňa, učupená uprostred dvoch mikroregiónov (mimochodom prostredie priam ideálne na cykloturistiku), neďaleko ktorej sa nachádza Liaharenský podnik Nitra. V jej susedstve sa nachádzajú obce Veľký a Malý Cetín, Veľké Chyndice, Veľký a Malý Lapáš, Golianovo, Čechynce, Čeľadice, Klasov a (predstavte si) obec so známym názvom z filmu Slávnosť v Botanickéj záhrde – Babindol. Mnohé z týchto malebných obcí sa vzhľadom na ich lokalitu uprostred mikroregiónov nedajú zaradiť ani ku Nitre, ani ku Žitave. Mnohé z týchto obcí sú na tom z hľadiska občianskej vybavenosti biedne, avšak dedičstvom socializmu sú (iba v niektorých obciach) zachované kultúrne domy, obecné knižnice a v niektorých obciach družstvá.

Vlak prichádza do konečnej stanice Zlaté Moravce. Na stanici si výpravca suší na motúziku trenky a oproti potravinám umiestnených v budove výpravnej budovy sedia dvaja zbedačení opilci. Teplo je už neznesiteľné a tak si dehydrovaný kupujem v potravinách plechovku piva. Vlak za 10 minút odchádza na cestu späť.

Ešte pred odchodom som urobil zopár fotiek okolia. Všimnite si, že kedysi na stanici fungovala aj úschovňa batožín, ktorá zabezpčila jednému človeku v tomto regióne ťažko získanú prácu. Na stránke tekovskopozitavskazeleznica.mypage.cz sú k dispozícii aj fotografie z okolitých železníc Zlatých Moraviec. Zlaté Moravce majú vlastné kultúrne stredisko, nachádza sa tu Ponitrianske múzeum – Mestské múzeum Zlaté Moravce, Mestská knižnica čo je štandardné vybavenie kultúrnych inštitúcií mesta. Pôsobí tu Folklórny súbor Zlatňanka, Horolezecký klub Zlaté Moravce, Mestský futbalový klub, Mestský hokejový klub, a Mestský volejbalový klub. Je tu niekoľko odborných škôl, gymnázium, učilište aj umelecká škola. V meste sa nachádza pamätný dom Janka Kráľa – pochádza z druhej štvrtiny 19. storočia a najväčší župný dom na Slovensku. V okrese Zlaté Moravce je 109 kultúrnych pamiatok. O kultúrnych podujatiach informuje server NašeMoravce. Podľa štatistík z roku 2013 je bez práce v okrese až 2 816 ľudí, z toho 898 mladých, percentuálne za rok 2014 11.86%.

Kedysi osobná doprava pokračovala až priamo do Topolčianok – chodili sem aj spomínané prezidentské vlaky. V Topolčiankach dodnes funguje Národný žrebčín a po odstránení monarchie sa stal miestny reneseančno-klasicistický kaštieľ letným sídlom prezidentov – prebýval tu najmä T. G. Masaryk (ten tu spísal spolu s Karlom Čapkom Hovory s T. G. M.) a koncom 50. rokov prešiel zámok do vlastníctva Revolučného odborového hnutia pre účel výberových rekreácií. Za spomenutie stojí ako zaujímavá turistická atrakcia aj gotický hrad Hrušov, ktorý sa nachádza pri obci Hostie. K tomu sa viaže ďalšia povesť: „V závratných hlbinách hrušovských sklepov sú naozaj utajené vzácnosti. Tri obrovské okovy bitkom nabité striebrom, zlatom a drahými kameňmi, z ktorých jeden stráži kohút, druhý velikánsky čierny had a posledný sud varuje obrovitý rak. V roku je jeden deň, keď sa poklady presúšajú. A vtedy, na Jána, vybrali sa za bohatstvom traja kamaráti. Toho najsúcejšieho, strmej nátury, spustili na povraze do pivníc. Mládenec už čiahal za zlatom, keď tu sa zobudil kohút, mocne zatrepotal krídlami a plaz s vztýčil – strach pozrieť! V chlapovi hrklo. Kým bledý ako tôňa prišiel k sebe, rak ozrutnými klepetami prestrihol štranok a s nešťastníkom bol amen. Jeho kumpáni čujúc zdola hrozivý sykot a iné desivé zvuky vzali nohy na plecia, akoby im zem pod nohami horela. Keby nezabudli vziať si so sebou peračinový kvet, mohlo sa všetko inak skončiť. Ale odvtedy na Hrušove už šťastie nik neskúšal.“ (zdroj) V stanici Topolčianky podobne aj Zlaté Moravce sa nakladá drevo – gulatina. Konečná stanica Topolčianky je v mimoriadne dobrom stave a je dodnes obývaná. Neďaleko sa nachádza bufet vytvorený zo železničného vagónu.

Železničná stanica Topolčianky, júl 2015

Naša cesta za tajuplnými historkami nekončí ani tu na severe Požitavia, kde nížina končí a otvárajú sa monumentálne kopce. Nad Topolčiankami sa nachádzajú obce Skýcov (so Skýcovom sa viaže povesť o Turni) a Lehota: „Veľa ľudí z Lehoty vraví, že miesto pri prameni rieky je veľmi čudné. Každú noc počuť v okolí plač a vzdychy. Historka sa viaže k tajomnej svadbe, ktorá sa odohrala na konci 19. storočia na Skýcove. Mladučké dievča z Veľkej Lehoty nanútili vydať sa za starého a bohatého vdovca. O polnoci sa mladá nevesta zdvihla spoza svadobného stola, vyšla von a zmárnila sa. Dodnes jej plač počuť každú noc pri prameni rieky Žitava,„ píše sa v článku desivých miestach na Požitaví. Ďalšie tajomné príbehy sa viažu na moste medzi Madunicami a Obycami a skaly Sekerešov skalný hrebeň (tieto sú od Ondreja Valacha a Eriky Valachovej). Avšak tieto miesta už pripomínajú vďaka hornatým a lesnatým miestam skôr Švantnerove tajuplno, ako Ballekovu poéziu nížiny.

Vráti sa v budúcnosti lesk a sláva regiónu? Pomôže rozvinutá občianska iniciatíva v budúcej kvalitatívnej prestavbe spoločnosti? Zachová sa symbol mikroregiónu – železničná trať? Ukáže nám budúcnosť.

Zdroje

MELICHER, J., TRUBÍNI, J.: Požitavské povesti. Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 1998. cit. podľa článkov na zitava.sk
BALLEK, L. Pomcník, Južná pošta. Kaligram, Bratislava 2007
VÝBERČÍ, D.  Žitavská pahorkatina. In Zitava.sk 2013
LUKNIŠ, M. Slovensko. [Diel 2] Príroda. Obzor, Bratislava, 1972.
MAZÚR, E., LUKNIŠ, M. Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava 1986
ČEPČEK, Š. Topoľčianky. Bratislava Tatran 1983
MELICHER, J., TRUBÍNI, J. Topoľčianska biela pani. In: Požitavské povesti. Matica slovenská Martin 1998.
ŽSR 151 : Nové Zámky – Zlaté Moravce In Vlaky.net cit. podľa grebe.host.sk
Kláštor Mariánska Čeľad in Vypadni.sk
DVOŘÁK, P. Stopy dávnej minulosti – Vzostup a pád slovenskej Tróje
PERNÝ, L. Rondely – praveká architektúra plná otáznikov.  In Posterus. Ročník 6, číslo 2. Bratislava. 2013. ISSN 1338-0087
Kaštieľ Maňa In www.kastiel.org
Ungarisches Magazín, 1787
GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. cit. podľa pamiatkynaslovensku.sk
GOLHOVÁ, M. Lúčnica v LúčniciIn Sme.sk 2012
Zoznam firiem na foaf.sk
Hrušov – zaujímavosti. In Leustach.sk
Poradie okresov podľa miery evidovanej nezamestnanosti v SR: január, 2014 In Núp.sk

Autor fotografií z trate je Bc. Lukáš Perný
Zdroj videí je stránka Youtube, autori neznámi