Blog Lukáša Perného

Včera, teda 16. 12. 2025 sa v Matici slovenskej udiala výnimočná udalosť. V prítomnosti vnuka politického väzňa Ivana Horvátha a vzdialenej rodiny Ladislava Novomeského Beaty Novomeskej, ale aj spoluautorov knihy a vzácnych protokolárnych hostí, sme uvedením už druhej knihy zo série „Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“ rehabilitovali ďalšie dve osobnosti, ktorých význam pre slovenskú kultúrnu stavbu, štáto-tvorné zásluhy a kultúrnu politiku, bol dlhodobo zaznávaný.

Davisti boli totiž vymazaní dva krát z dejín, čo potvrdili aj spisovateľ Peter Jaroš a producentka, herečka Deana Jakubisková (ale aj Jaroslav Rezník st., ktorého scenár pre seriál o davistoch putoval v dôsledku zmeny paradigmy do koša). Raz v zdivočelých 50-tych rokoch, druhý raz po roku 1989. Teraz, v roku 2025, je čas na ich druhú rehabilitáciu, pretože ako povedal vnuk Ivana Horvátha, ich vízia Slovenska bola humanistická, vlastenecká, antifašistická, mierová, demokratická a sociálne spravodlivá. A ten svet bol slovami Horvátha napokon vždy iný, než oni chceli, lebo slovami Vladimíra Mináča, dejiny sa k nim nepekne zachovali. Oni neboli ako Bacílek, Široký, Kopecký, Urválek a spol. Čím viac sa budú snažiť rôzne pochybné mimovládne organizácie typu Post Bellum či ideologicky zaujaté a politicky angažované UPN (založené Langošom) dehonestovať a manipulovať históriu tým, že ich hodia do jedného vreca s tými, ktorí skutočne konali iba cielené zlo, tým viac sa ľudia budú pýtať, prečo sa to deje. Taktiež treba dodať, že žiadna osobnosť nie je bez chyby a tí, ktorí ich súdia sú často malí ľudia, ktoré by sotva dokázali prejaviť takú odvahu a statočnosť, akú prejavil napr. Gustáv Husák v povstaní či v krutých päťdesiatych rokoch, keď ho mučili takým spôsobom, že si to dnešný človek nedokáže ani predstaviť. A nie, neboli to „vlastní“ ako sa to snažia deformovať falzifikátori histórie. Onálepkovať niekoho a vymazať z dejín iba preto, že bol člen strany a úplne vymazať všetky jeho zásluhy je trápne, neprofesionálne a rovnako fanatické ako to, voči čomu sa iniciátori tohto vymazávania odvolávajú.

Kto dnes povie, že alternatívou voči Husákovi bola robotnícko-roľnícka vláda? Kto dnes povie, že davisti boli nenávidení centralistami, pretože bojovali za federalizáciu? Kto dnes povie, že nebyť SNP a jeho organizácie práve davistami, vráti sa prvo-republikový režim so všetkými jeho chybami? Kto dnes povie, že koncepcia, ktorá bola razená po roku 1950 je v úplnom rozpore s tým, o čo sa usilovali davisti? Tieto veci sú účelovo vymazávané a škrtané. UPN totiž stačí na úplne vymazanie z dejín iba to, že boli členmi strany, ktorá však mala v sebe rôznych ľudí (dobrých, ale aj malých, zlých a pomstchitvých byrokratov; inteligenciu aj hlupákov; demokratov aj totalitárov; humanistov aj antihumanistov, talentovaných vizionárov a utopistov, ale aj karieristov bez talentu atď.). O to viac ma teší, že symbolicky nasledujúci deň po tomto podujatí dala Matica slovenská vyhlásenie k škandalóznemu pokusu o premenovanie ulice Vladimíra Clementisa.

Zásluhy Novomeského, Horvátha, Clementisa a ďalších davistov sú pritom tak monumentálne a tak ľahko dokázateľné, že aj 350 stranová kniha je iba fragmentom všetkého, čo tieto osobnosti za svoje životy dokázali. Od Trenčiansko-teplického kongresu cez Vianočnú dohodu, SNP, Košický vládny program, odstránenie negramotnosti, boj za pripojenie slovenských obcí k Slovensku v povojnovom období a všeobecne aktivity na poli diplomacie (exilová vlády v Londýne, moskovské jednania, prítomnosť v OSN), budovanie kultúrnych, vzdelávacích a umeleckých inštitúcií, až po federalizáciu Československa a samozrejme monumentálny prínos pre modernú slovenskú poéziu, prózu, žurnalistiku, esejistiku a kultúrnu kritiku.

Včerajšie podujatie bolo vyvrcholením aktivít, ktoré sa započali už v roku 2015, keď som zorganizoval svoju vôbec prvú vedeckú konferenciu k 110-ročnici Ladislava Novomeského a to dokonca pod záštitou Univerzity Komenského. Pokračovalo to sériou rôznorodých podujatí, vrcholilo odhalením búst Horvátha a Novomeského a vyvrcholilo vydaním tejto knihy.

Ide o zborník z vedecko-odborných a spoločenských aktivít k 120. výročiu narodenia Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha (výsledok kooperácie Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB a Mladej Matice). Som veľmi rád, že sa takáto široká spolupráca inštitúcií a spoločností podarila.

Spolueditorom tejto knihy je samotný vnuk Ivana Horvátha, ktorý sa aj volá Ivan Horváth, rovnako ako jeho otec a starý otec. Je priamym potomkom nielen spisovateľa Ivana Horvátha, ktorý stál pri Slovenskej národnej rade, bol pri parížskej mierovej dohode či OSN, ale aj Cyrila Horvátha, ktorý bol pri Martinskej deklarácii a dokonca aj Jozefa Horvátha, ktorý bol zase pri Memorande národa slovenského. Do rodiny sú mu je aj Jozef Miloslav Hurban a Vajanský, Želmíra Duchajová Švehlová, Samuel Jurkovič, Krupec či Vladimír Roy. Kniha je poctou nielen Novomeskému a Horváthovi, ale aj generáciám národných dejateľov od 19. po 20. storočie.

Môžete sa tešiť na nikdy nezverejnené raritné fotografie, faksimily, výstrižky z novín, rukopisy, archívne dokumenty, vyznamenania a samozrejme vedecké a esejistické texty takých autorov ako Dalimir Hajko, Peter Kerecman, Jozef Schwarz, Martin Muránsky, Sonka Valovič Sazama, Martin Krno, Jozef Leikert, Zdenka Valent Belić, Peter Brezina, Lubica Kristofova, Svetozár Krno, Pavol Parenička, Branislav Fábry, Jaroslav Durec, Peťo Schvantner, Dominik Blanár, Eduard Chmelár a Ladislav Skrak. Posudky na dielo vypracovali Dr. Stanka Moysova a prof. Emil Višňovský. Už teraz si ju môžete objednať v online e-shope na webe SNN.

Ivan Horváth včera symbolicky odkázal na verše svojho starého otca, ktoré písal vo väzení: Lebo svet bol vždy iný, než by som ho bol chcel mať. Šiesty zväzok Novomeského textov z 60. rokov nesie názov SPLÁTKA VEĽKÉHO DLHU. Práve vydanie tejto knihy a aj séria podujatí, ktoré sa podarilo zrealizovať sú touto splátkou, ktorú týmto osobnostiam spoločnosť dĺži. Zadosťučinením sa nespravodlivé väznenie, za dve vymazania z dejín, za všetky inštitúcie, ktoré zakladali, za všetky aktivity na kultúrnom poli, ktoré dokázali. O Novomeskom a Horváthovi som napísal niekoľko článkov a aj samotnú knihu, takže sa nebudem rozpisovať prečo sú tieto osobnosti významné. Zhrnuté to je predovšetkým v anotácii novej knihy:

Prečo vydávať v 21. storočí knihu o Lacovi Novomeskom a Ivanovi Horváthovi? Prečo si ich pripomínať? Aké Slovensko si predstavovala davistická generácia, ktorú označkovali ako „buržoáznych nacionalistov“? Vízia sociálne spravodlivého, vlasteneckého, demokratického, antifašistického, humanistického Slovenska mierovo spolunažívajúceho so svojimi susedmi, tvoriac most medzi človečenstvom Východu a kultivovanosťou Západu, ktoré si je vedomé tak modernity, ako aj historickej kontinuity s generáciami dejateľov od 19. storočia po Slovenské národné povstanie. To bola idea, za ktorú boli väznení, mučení, usmrtení a napokon dvakrát vymazaní z dejín. Také osobnosti ako Novomeský, Horváth, ale aj Clementis a Mináč, ktorým bol venovaný prvý diel tejto série, patria do panteónu osobností 20. storočia, ktoré zanechali v slovenských dejinách hlbokú stopu a pozitívny príklad intelektu, odvahy a odhodlania meniť svet, Európu či národ.