Blog Lukáša Perného

SLOBODNÝ ZNAMENÁ BYŤ ZODPOVEDNÝ, rozhovor S JOZEFOM LEIKERTOM, nositeľom Ceny Ladislava Novomeského a nositeľom titulu Dr. h. c.

Rozhovor s Jozefom Leikertom, ktorý v týchto dňoch získal Cenu Ladislava Novomeského a udelili mu titul Doctor honoris causa pre DAV DVA

Nedávno ste dostali Cenu Ladislava Novomeského za mimoriadny vklad do slovenskej kultúry a umenia, o čom sme informovali aj v našom internetovom časopise. Keďže našim mediálnym projektom nadväzujeme na davistov, začneme otázkou, čo pre vás táto generácia znamená a čím vás osobne inšpiruje Ladislav Novomeský?

Časopisom DAV som sa intenzívne zaoberal pri písaní seminárnej práce na vysokej škole, keď som študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aj diplomovú prácu som robil o jednom zo zakladateľov DAV-u – Danielovi Okálim. Listovať a študovať ojedinelý časopis bolo pre mňa vzrušujúce. Nielen Daniel Okáli, Andrej Sirácky a Vladimír Clementis, ktorí prepožičali iniciálky krstných mien pre názov časopisu, ale celá vtedajšia generácia ľavicových intelektuálov bola mimoriadne silná a nebojácna. V tom bola neopakovateľná a jedinečná. Čo meno, to osobnosť, ktorá formovala spoločnosť. Všetci rástli každým vytlačeným číslom časopisu, ale aj vlastnými príspevkami, básňami, reportážami, kresbami. A ako sa tešili, keď sa spustila rotačka a na jej konci vyšlo tlačiarenskou čerňou voňajúce nové číslo DAV-u…

K Ladislavovi Novomeskému som nadobudol ešte bližší vzťah, keď som „pričuchol“ k jeho poézii. A neskôr aj k publicistike. Jeho poézia ma priťahuje dodnes, stále je moderná a svieža. Predovšetkým je úprimná, presvedčivá a nanajvýš pravdivá. Mám rád viaceré Novomeského básne, ale jedna mi je srdcu najbližšia: „Až sa zas budú básne čítať / a v ľuďoch ľudí spoznáš zas, / až roztopí sa v mútnych vodách / jesenný sneh i jarný mráz // jak úbohý bol, povieme si / čas pušiek, dýk a náreku, / v ktorom bol básnik nepotrebný / a človek cudzí človeku.“ Koľko múdrosti, ale aj strachu, obáv básnik vyriekol – vytesal, div nie ako do skaly. Tie verše mrazia, varujú, ale aj prosia…

Pri odhalení busty Ladislava Novomeského v kúpeľoch Štós 26. novembra 2016 som mal česť predniesť prejav. Potešil som sa, keď ma organizátori oslovili, aby som povedal niekoľko slov. Busta je umiestnená na mieste, kde básnik napísal báseň Pod jedľou. V príhovore som spomenul, že Novomeský napísal deväť básnických zbierok, „ktoré právom patria k skvostom slovenskej spisby a sú porovnateľné s dielami veľkých svetových spisovateľov. Napriek tomu mnohí na Slovensku na Laca Novomeského zabúdajú. Úmyselne a premyslene. Dôvod? Bol komunistom a všetko, čo sa vytvorilo do roku 1989, treba zatratiť, samozrejme, aj s autormi. Žiaľ, takto zjednodušene sa pozerajú na nedávnu minulosť mnohí, najmä niektorí mladí ľudia, ktorí o živote vedia veľmi málo…“

Potom som podotkol, že nielen tí, ktorí sa stretli na odhalení busty, ale aj ďalší vzdelaní ľudia, zaiste vedia, „kto bol Laco Novomeský, čo urobil, čo napísal i ako sa správal v zlomových momentoch. Laco Novomeský bol váženou autoritou a ňou aj ostal. Obrazne povedané, dodnes vyčnieva ako tá jedľa, pod ktorou napísal milú báseň Pod jedľou.“

Vtedy som ani netušil, že raz dostanem cenu nesúcu jeho meno. Je to pre mňa veľký záväzok. Aj preto, že Novomeský žil básnicky, mysliteľsky a nanajvýš ľudsky.

Venovali ste sa aj ďalším ľavicovo orientovaným osobnostiam a o niektorých ste napísali samostatné knihy. Boli to napríklad spisovatelia a novinári Ladislav Mňačko, Ladislav Ťažký, Roman Kaliský, maliar Vincent Hložník, detský lekárovi Jaroslav Siman, ktorý oddelil siamské dvojčatá či študent Marek Frauwirth, zastrelený na výstrahu 17. novembra 1939, keď Nemci zatvorili všetky české vysoké školy. Aj iných dejateľov ste spracovali v dvoch esejistických knihách Osobnosti Slovenska alebo v knihe Osudy osobností Slovenska. Prečo ste si ich vybrali na biografické spracovanie?

Hovorí sa, že témy si nevyberá autor, ale témy si vyberajú autora. Na tvrdení je niečo pravdy. Osobnosti, ktoré som literárne spracoval si verejnú pozornosť zaslúžia. Som rád, že som s nimi „prežil“ kus života, či osobne pri rozhovoroch alebo sám pri študovaní materiálov a písaní kníh. Veľmi ma obohatili a dúfam, že prostredníctvom mojich kníh aj mnohých čitateľov.

Ako vnímate súčasné spoločenské napätie?

Pravdupovediac som prekvapený a zhrozený, akých rozmerov naberá napätie v našej spoločnosti. Pred pár rokmi sme si ani nepomysleli, čoho budeme svedkami. Akoby niektorí stratili rozum: ohovárajú, klamú a úmyselne robia zle. Ba čo viac, ešte sa v tom vyžívajú… Ľudia stratili cit, úctu, rešpekt. A to ešte nevieme, akých rozmerov naberú útoky a osočovania. No verím, že sa situácia časom zmení a ľudia vytriezvejú. Verím v zdravý rozum, dôverujem tým, ktorí nekričia, ale osud našej krajiny im nie je ľahostajní. Verím, že takých ľudí je u nás dosť.

Sprava rektor Prešovskej univerzity prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD., Litt.D. a prorektor Prešovskej univerzity prof. RNDr. Marián Reiffers, DrSc.

Roky aj pedagogicky pôsobíte. V súčasnosti ste univerzitný profesor na Univerzite Komenského v Bratislave a 2. decembra tohto roku ste dostali najvyššie ocenenie Prešovskej univerzity v Prešove – čestný titul Doctor honoris causa. Ako ste prijali túto poctu, potešila vás?

Rozhodnutie Vedeckých rád Prešovskej univerzity o udelení titulu som prijal s veľkou pokorou. Vysoké akademické ocenenie si nesmierne vážim. Vidím za nim stovky študentov, ktorých som stretol počas pôsobenia na troch vysokých školách, ale aj množstvo prednášok, odborných prác, štúdií a predovšetkým 39 kníh, ktoré mi vyšli v 16-tich krajinách sveta z celkového počtu 85 kníh. V niektorých z nich som sa venoval aj histórii vysokých škôl v bývalom Československu. Mám veľkú radosť, že pred dvomi mesiacmi mi vyšla v Anglicku kniha Student Odyssey During World War Two o tragédii študentov počas druhej svetovej vojny. Domnievam sa, že je to veľmi dobrá propagácia Slovenska v zahraničí, obzvlášť v krajine, kde sa o dejiny menších európskych národov menej zaujímajú.

Porovnávať študentov vysokých škôl spred vyše osemdesiatich rokov s dnešnými vysokoškolákmi sa nedá, ale predsa, čo majú spoločné? Pravdepodobne ste o nich hovorili aj v prednáške, ktorú ste predniesli pri preberaní titulu Doctor honoris causa?

Mladí ľudia sú v každej dobe podobní. Majú rovnaké vlastnosti, prislúchajúce veku – nechýba im entuziazmus, elán, nadšenie, ale ani odvaha a revolučnosť. Tieto vlastnosti mám na nich rád. Študenti, či už počas druhej svetovej vojny, ale aj v roku 1989 túžili po slobode. V prednáške pri preberaní titulu som citoval nadčasové posolstvo rakúskeho psychológa Viktora Emila Frankla, že „byť človekom znamená byť slobodným a byť slobodným znamená byť zodpovedným“. Ak chcú byť študenti slobodní, musia byť zodpovední. Mali by zodpovedne pristupovať k vzdelaniu, lebo iba múdri ľudia dokážu odlíšiť pravdu od lži a nedajú sa zmanipulovať. V prednáške som apeloval aj na kolegov pedagógov, aby viedli, usmerňovali a vychovávali študentov s najlepšími úmyslami a presvedčením, lebo raz budú oni viesť našu spoločnosť a od nich bude závisieť prosperita našej krajiny. Na záver som dodal: „Ako historik a spisovateľ, ale predovšetkým ako človek s bohatými životnými skúsenosťami, denne myslím na mladých ľudí s vierou v slobodnú a zodpovednú budúcnosť našej krajiny. Ale aj Európy a sveta.“

Čo by ste odkázali čitateľom DAV DVA?

Nech si zachovajú zdravý rozum, nech sú vnímaví a tolerantní. Nech nerobia druhému zle, neintrigujú, nekamuflujú. Stará múdrosť hovorí, že kto komu jamu kope, ľahko do nej spadne. Je to len otázka času. Nehovoriac, že zlo sa každému vráti, ako sa raz vráti dobro…

Zhováral sa LUKÁŠ PERNÝ