Blog Lukáša Perného

„Vianočná dohoda o SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. ..v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“
Ladislav Novomeský: Piate výročie Vianočnej dohody, 1948

Už v úvode treba povedať, že nebyť povstania a oslobodenia, buď by sme tu už vôbec neboli alebo by sme boli ponemčení a zotročení. Napísať esej o téme SNP rozhodne nie je ľahké a to nielen preto, že o ňom napísali literárne a umelecky kvalitné text jeho priami účastníci ako Ladislav Novomeský, Gustáv Husák či Vladimír Mináč (budem ich však citovať), no predovšetkým preto, že táto udalosť rovnako spája, ako aj rozdeľuje. Rozdeľuje predovšetkým v interpretáciách.

Prekrúcanie SNP by už mohlo písať svoje vlastné dejiny. Raz komunisti zamlčiavali občiansky odboj (do roku 1989), potom občiansky odboj zamlčiaval komunistov (po roku 1989). Potom boli časy, keď chcel primátor Nesrovnal zrútiť Kulichove sochy na námestí SNP, potom sa pravica aj ľavica zhodli na zmierlivej úcte k SNP (čo už tiež dnes neplatí). A dnes sa SNP snažia ukradnúť anarcho-nihili na akciách typu „povstanie pokračuje“, hipsteri, vyšinuté ultrafeministky, dúhoví aktivisti, vegáni či cyklokoalícia na čele s nihilistickými hudobníkmi, ktorým nerobí problém hlásiť sa k SNP a vzývať pohrobkov Banderu s fašistickými heslami (treba dodať, že s banderovcami sa bojovalo až do roku 1948).

Interpretácie Slovenského národného povstania už majú dokonca aj svoje vlastné dejiny, ktoré sa začali tesne po vojne, keď najskôr stotožňovali víťazstvo Červenej armády, ako víťazstvo Slovanov nad pangermánskym imperializmom, keď sa opakoval naratív vzkriesenia myšlienok Kollára a Šafárika v kontexte mierotvornej a humanistickej misie Slovanov prorokovanej Herderom, keď na Slavíne a vo svojich textoch zdôrazňovali tento rozmer nielen Novomeský, Clementis a Husák, ale dokonca aj Gottwald či Stalin. Novomeský píše:

„Bola to prebudená sila slovanskej súdržnosti, ktorá zarazila na kolená európsky fašizmus a vyrazila mu z ruky vražedenú zbraň, určenú predovšetkým na zdecimovanie, vykynoženie a podmanenie slovanských národov.“ Bola to doba renesancie slovanstva, ktoré sa spojilo s ideou socializmu.

Novomeský tiež píše: Slovanstvo len v spojitosti s novými spoločenskými ideami dokáže dospieť k sláve a veľkosti, ktorú mu kedysi prisúdili slovanskí i neslovanskí myslitelia.

V  podobnom duchu píše Vladimír Clementis: „Nastali nové časy. Čaká nás veľká slovanská budúcnosť. Plnia sa proroctvá a sny našich slovansky hovoriacich národovcov od Kollára, hlásateľa všeslovanskej literárnej vzájomnosti, cez Šafárika, všeslovansky orientovaného učenca, autora prvých všeslovanských literárnych dejín a Starožitností slovanských, cez jedinečné pokolenie štúrovcov a poštúrovcov až po naše dni.“ 

V povojnovom čase sa stal opäť Devín kultovým miestom, vznikli slávnosti na Devíne. Spomínali sa štúrovci, Kollár, Šafárik, ale dokonca aj Cyril a Metod, o čom som už písal tu.

Tento optimizmus netrval dlho. Spojeniu národnej a slovanskej myšlienky so socializmom sa zrazu začalo hovoriť buržoázny nacionalizmus. Prišli 50. roky, keď sa interpretácia zmenila, a boli samotní organizátori a aktéri tejto veľkej udalosti väznení, mučení či dokonca fyzicky likvidovaní vo vykonštruovaných procesoch, paradoxne v roku 1951, teda v čase, keď sú organizátori SNP v base alebo v emigrácii, vzniká samotný štátny sviatok.

V 60. rokoch boli rehabilitovaní a davistická interpretácia dejín, ktorá sa tiahne od trenčiansko-teplického kongresu, cez Vianočnú dohodu, vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady až po Košický program sa realizuje vznikom federácie. Slovenské národné povstanie ožíva vo filmovej tvorbe a stáva sa silným prvkom v celej kultúrnej stavbe, a to v dielach popredných spisovateľov, ale aj filmárov. Nahrávajú sa historické veľkofilmy, ale aj existencialistické drámy z tohto obdobia.

Na prelome režimov dochádza k ďalšiemu historickému boju o povahu slovenských dejín, a to v tom kontexte na čo bude vznikajúca Slovenská republika nadväzovať a spory pokračovali aj v čase boja za sviatok Slovenského národného povstania. Mináč v kontexte podpory vzniku samostatnej Slovenskej republiky túto nadväznosť podchytil v kontexte boja o česko-slovenskú politickú rovnoprávnosť, ktorý bol súčasťou odkazu SNP: „Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo Clementisa, ak trýznilo Husáka a Novomeského, ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak.“

Emancipačné úsilia, ktoré sa tiahnu od 19. storočia, vznikom prvej Slovenskej národnej rady založenej Hurbanom, pokračujú vznikom Československa s kontinuitou na Vianočnú dohodu, Slovenskú národnú radu vzniknutú v Slovenskom národnom povstaní (nie náhodou názvom priamo odkazuje na Hurbanovu Slovenskú národnú radu). Spojitosť SNP s nadväznosťou na úsilia štúrovcov v kontexte Husákovho odkazu, ako jedného z hlavným organizátorov SNP, postrehol Vladimír Mináč:

„Možno spočiatku len inštinktívne našiel analógiu medzi vystúpením štúrovcov a medzi revolučnou praxou skvelej marxistickej generácie slovenskej, no postupne čoraz presnejšie vedel, že práve štúrovské hnutie je „základným článkom vývinovej reťaze našej novodobej histórie“, najmä sa však stotožnil so Štúrovým mravným kódexom, s vnútornou prostotou, prísnosťou a náročnosťou: obetavosť, zanietenosť, skromnosť, odvaha. … Všetko rozmýšľanie o národnom a internacionálnom, o tradícii a revolúcii, o kultúre a politike bolo podriadené budúcemu činu: je to skutočná tetiva v skutočnom luku. Všetko je napnuté do prasknutia, všetko smeruje k oslobodzujúcemu, t. j. revolučnému činu. Onen historický skok, slovenský Rhodus sa volá, ako vieme, Slovenské národné povstanie.“

Slovenské národné povstanie dalo teda slovenským dejinám zmysel. Povstanie si však nemožno interpretovať podľa toho, ako to komu vyhovuje. Novomeský to napísal v roku 1947 jasne:

„Keď pohneme jednou, pohneme celou konštrukciou jeho cieľov až po korunu, ktorou je republika ako forma spôsobu nášho národného a spoločenského života, určeného povstaním. Kto začína revidovať jednotlivé princípy SNP, dáva možnosť revidovať samotnú jeho existenciu. Kto pripúšťa, že bol chybný národný, kultúrny alebo sociálny program SNP, pripúšťa napokon – i keď nechce – chybnosť celého povstania.  … Vojenský program bol jeho časťou, bol iba prostriedkom na prebojovanie a zakotvenie nového konštruktívneho mierového programu v našom národnom živote. Povstalecké Slovensko, podnecované duchom a ideami našej národnej revolúcie, ktoré vedelo dva mesiace držať proti dobre vyzbrojenej nemeckej presile veľký kus slovenskej krajiny a potom pol roka mariť nemecké vojenské akcie z hôr, vedelo po vojne v pomerne krátkom čase zrekonštruovať krajinu, postaviť na nohy jej výrobu, dopravu, administratívu, školstvo atď. Ak dnes ide u nás čokoľvek horšie alebo pomalšie, je to pre nápor nepriateľov povstaleckého Slovenska, odporcov jeho ideí a zásad, nech už iba niektorých, alebo všetkých.“

Sily, ktoré odmietali a stále odmietajú SNP ako národno-zjednocujúci prvok, nazývajú ho židoboľševickým či čechoboľševickým pučom, trefne opísal Vladimír Mináč:

„…bez najmenšieho ohľadu na historickú skutočnosť, na skutočné dejinné vzťahy zarizovala slovenská fašizujúca buržoázia dejiny, tak ako zarizovala židovský majetok. Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové fuguríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti.“ 

Laco Novomeský, s jasnozrivou vidinou budúcnosti už v roku 1947 predpovedal, že „…po svete sa potuluje dosť prívržencov minulosti, ktorí čakajú na chvíľu, aby mohli opätovne povedať, že v roku 1944 vzniklo nie národné povstanie, ale čecho-žido-boľševický puč.“ 

Mináč v Povstaní spoznal ideu pokroku, boja proti fašizmu, násiliu, a treba dodať, že sám na vlastnej koži nazrel v koncentračnom tábore až na dno ľudskej existencie. Vladimír Mináč hovorí, že v Slovenskom národnom povstaní „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“. Napokon tiež uvádza Novomeského citát o tom, že práve povstanie bolo „aktom historickej očisty, ktorá dala svetu na vedomie našu novú históriu“ a Slovákom „nové historické povedomie v podobe pokroku a demokracie.“

Vyvraždiť, germanizovať, podmaniť, presídliť alebo zotročiť – to boli plány Großdeutsches Reich, čo urobiť s „menejcennými národmi“ Slovanmi, Rómami a Židmi, hoc si to dodnes nechcú priznať tak niektorí vyznávači Slovenského štátu, ktorý tejto ríši zla pokorne slúžil, ako aj tí, ktorí pod dúhovými vlajkami, v hipsterských kaviarňach hovoria, že vojnu vlastne začali Rusi, a v osloboditeľoch z Červenej armády dnes vidia, už takmer rovnako ako v tom čase Nemci, akýchsi menejcenných „ruSSákov“ a bez problémov sa popri heslách ako „povstanie pokračuje“ (oni alebo ich kamaráti z tej istej názorovej bubliny) schizofrenicky hlásia k banderovskému fašistickému heslu Herojam slava, ktoré ako ekvivalent pozdravu „na stráž“ verejne prezentujú na námestí počas protivládnych protestov. Mináč opäť ako starozákonný prorok v závere svojho života píše: „Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.“ Tu treba dodať, že Vladimír Mináč skončil v koncentračnom tábore a videl také hrôzy, že sa z toho do smrti nespamätal. V časti diela Smrť chodí po horách, kde opisuje koncentračný tábor píše: „Smejem sa celej filozofii, smejem sa tým umelým stavbám, smejem sa ideálom a politickým koncepciám, smejem sa všetkému, čo vymysleli a vytvorili ľudia, aby zakryli svoju nahotu (…) Pretože celá filozofia, všetko vedenie ľudstva, všetko, čo ľudia vymysleli a vytvorili, scvrklo sa mi na tri písmená: ŽIŤ.“ 

Takže aj on musel veľmi pochybovať, veľa trpieť pri pohľade na ten antihumanistický experiment, na to dielo skazy, ktoré videl na vlastné oči. A veľmi ťažko sa museli hľadať aj stratené ideály, ale nakoniec ich v modernistickom duchu našiel. A to vo filozofii dejín slovenského národa, kde síce čiastočne aplikoval aj marxistické chápanie, ale išiel ďalej. Oveľa viac sa zameral na duchovný zmysel samotných slovenských dejín, ako aj celého ľudstva, ktoré našiel v humanistickom a slovanskom odkaze slovenských dejateľov.

Môže sa niekto hlásiť k jednej z najväčších dejinných udalostí, ktorou cit. Mináča uskutočnil národ svoj najväčší historický čin, či cit. Novomeského získal nové historické povedomie v podobe pokroku a demokracie, ak neuznáva samotný zmysel dejín, veľké naratívy, teda je vôbec z pozície „otvoreného“ nihilizmu možné prihlásiť sa k niečomu, čoho podstatou je pochopenie alebo aspoň zamyslenie sa nad zmyslom dejín a filozofiou dejín? Popperom vytvorená a Sorosom propagandisticky aplikovaná ideológia open society (otvorená kultúra) totiž odmieta už od podstaty, na základe falzifikácie, prijať veľké príbehy, medzi ktoré SNP možno jednoznačne zaradiť. Takže sa skôr či neskôr môže stať, že premenujú Slovenské národné povstanie na Slovenské nádherné povstanie (odkaz na tričká Slovenské nádherné divadlo), pretože slovo národ im v rámci koncepcie otvorenej kultúry smrdí ako jeden z veľkých príbehov, rovnako ako kresťanstvo, socializmus, moderna či dejiny. Nebudú sa tam hodiť ani komunisti medzi hlavnými organizátormi, takže sa celé SNP vyškrtá na prázdne frázy a gýčové prejavy.

Priaznivci „otvorenej spoločnosti“, ktorý poníma všetko spojené s národom a vyšším zmyslom dejín ako falošný prejav, tzv. historicizmu (to jest pojem, ktorý si vymyslel sám Popper aby dehonestoval prakticky všetky koncepcie filozofie dejín s vyšším humanistickým cieľom), by len ťažko predýchali nasledujúce slová Vladimíra Mináča z eseje Povstanie (rok 1973):

Nemám rád historické analógie; zvádzajú k ľahtikárstvu. Ale štúrovci neboli pre Povstanie historickou analógiou; boli živou vodou, každodennou potrebou. Národ inštinktívne zacítil, že sa tu završuje veľká historická práca, že po mnohých dejinných zvratoch a zákľukách sa uskutočňuje najpokrokovejšia z pôvodných štúrovských koncepcií, totiž, ľudové, sociálne spravodlivé Slovensko. „Sami sebe sme boli dlžní týmto aktom,“ hovorí L. Novomeský o Povstaní. Bol to ak historickej očisty. (Povstanie) „dalo svet na vedomie našu novú históriu. Nám zas dalo nové historické povedomie . . . Slovenský národný záujem – podtrhuje povstanie v našom historickom vedomí – rieši sa v boji za pokrok, demokraciu, po boku revolúcií, za socializmus.“ Naozaj: čím by sme boli bez tohoto nového historického povedomia? Čím by sme boli bez tohto povedomia, ktoré sa nedotýka len nás, ale aj najužších vzťahov k bratskému českému národu, k novej podobe Československa; aj širších vzťahov k antifašistickému táboru, k pokroku, k socializmu. „Slovenský ľud“, napísal G. Husák vo svojom už citovanom Svedectve, „prispel k svojej a našej slobode čestným dielom. V boji proti fašizmu – povedané biblickou parafrázou – nijako nebol najmenší medzi európskymi národmi.“ Nekúpili sme si lacno moderné vedomie historicity, tým lepšie pre nás. Keďže sme nič nedostali zadarmo, všetko žije s nami.

A fašizmus sa vracia v novej dobe, prezlečený v dúhových šatách a dokonca sa prezlieka aj do tričiek antifašizmu. Pamätám si ten desivý moment, keď som uvidel rozbité kníhkupectvo, kde stála na vrchu položená moja kniha o utópiách. Na stene oproti sa objavilo heslo Benjamina Franklina o istote smrti a daní, kvír antifa a heslo o láske bez hraníc. Nihilisticko-dúhová interpretácia SNP je skrátka nemožná a rovnako absurdná ako Mináčom spomínané prepojenie Tuku s Hurbanom. Je to nechutná zmes ideologickej manipulácie a propagandy, ktorá otravuje odkaz celého Slovenského národného povstania. Samozvaná „antifa“ urobila z pripomínania SNP frašku v dúhových farbách, pričom sami sa správajú ako fašisti vo svojej praxi, keď mimoriadne agresívnym spôsobom napr. útočili na konkrétnych politikov takým spôsobom, že by sa za to nemuseli hanbiť ani Nemci vo svojich protižidovských karikatúrach. Písali a sprejovali po hlavnom meste hanlivé a dehumanizujúce heslá, nálepky o agentoch, vytvárali nechutné obrázky s dehumanizujúcimi podobizňami, ba dokonca zneužili aj šifru „začnite s vysťahovaním.“

Samozrejme táto tzv. „antifa“ tiež dehumanizuje aj skutočných antifašistov, dáva rovná sa medzi komunizmus a fašizmus, a pod vplyvom nových „teórií“ robí fašistu z každého, kto nesúhlasí s ich politickou agendou, ktorá sa dá už objektívne opísať ako skutočne extrémna. A ak sa náhodou niekto obráti a prihlási k SNP, hoc v minulosti tieto názory nemal, tak aj takúto osobnosť dehonestujú. Ich metódy sú až priveľmi podobné tým, voči ktorým vraj bojujú. Spomeňme si len na to, že mnohí z nich volajú po cenzúre, kriminalizovaní či dokonca vyhostení ľudí pre názor. Môžeme sa tváriť, že to neexistuje. Ale najskôr prišli po komunistov, potom po socialistov, potom po odborárov, potom po Židov, potom po mňa a neostal nikto, kto by prehovoril, známy to citát evanjelického pastora ma inšpiruje aj k písaniu tohto blogu.

Premiér SR v Banskej Bystrici pripomenul, že sa opäť hovorí o novej vojne medzi východom a západom a v úvode citoval istého nemeckého kancelára, ktorý povedal, že hranicu treba posunúť, čo najďalej na východ. Protislovanský šovinizmus sa dnes prejavuje v plnej miere, a to pod mierumilovnými európskymi vlajkami a pod hlavičkou svetoobčianstva či paneurópskej ideológie, v skutočnosti eurocentrizmu. Existuje dokonca zamestnanec, istý politológ, dnes vraj nekritizovateľnej S A V, ktorý pravidelne píše o nebezpečenstve panslavizmu. Keď to pred rokmi hovorili prekonšpirovaní fanatici, mávol som rukou, avšak dnes už existujú reálne dôkazy o šírení anti-slovanského šovinizmu v hlavnom prúde, na sociálnych sieťach či na verejných mítingoch, ba dokonca v citátoch z úst politikov EU.

Neoľudákov, avšak ešte viac aj tzv. slniečkárov (odborne ich Eduard Chmelár nazýva extrémni centristi) spája spoločná nenávisť voči červeným vlajkám, Sovietskemu zväzu a svoj šovinizmus už ani neskrývajú, čo sa prejavuje posledné roky neraz v komentároch na sociálnych sieťach, kde svoju otvorenú šovinistickú nenávisť prejavujú tak tvrdo, že sa dnes dokonca používajú také termíny ako poraziť, vyhladiť či zlikvidovať východný slovanský národ. Slovo Rus používajú ako nadávku v takom tóne, ako nacisti používali slovo Žid, čo sa dokonca prejavilo aj v hlavnom vysielacom čase Českej televízie v relácii Máte slovo. Dokonca aj okupácia v roku 1968 je zneužívaná na šírenie šovinistickej nenávisti, a to dokonca tak primitívnym spôsobom, že v samotnej slovenskej verejno-právnej televízii sa objaví podprahovo známa (dokonca oživená) fotografia mladého muža podobajúceho sa na premiéra Slovenskej republiky. Môžeme sa tváriť nekonečne naivne, že tvorcom tejto propagandy nešlo o túto asociáciu.

To, čo sa stalo v roku 1968 je sporom mnohých historických interpretácií, ba dokonca je o niektorých momentoch tohto kritického roku doslova zakázané hovoriť, čo sa mne osobne potvrdilo, keď som dostal pomerne silnú vyhrážku na základe udania v kontexte „nedokončenia štúdia“, a dodávam, že v tomto texte som iba vymenoval jednotlivé interpretácie bez toho, že by som sa k niektorej osobne a subjektívne prihlásil.A to by som si nedovolil, nakoľko je táto pravda príliš zahmlená a poznám aj žijúce osobnosti, a sú to moji dobrí priatelia ako napr. Jaroslav Rezník st., ktorí tieto udalosti zažili a poškodili ich buď kariérne alebo osobne. Pointa je však v tom, že sa v tomto kontexte nemožno ani pýtať, ani slobodne skúmať a vyhodnocovať fakty.

Skrátka zmyslom celej politickej propagandy okolo roku 1968 je jednoznačne dehonestovať Rusov ako národ vo všeobecnosti (pričom sa jasne propagandisticky zamlčiava, že súčasťou Varšavskej zmluvy boli aj iné národy), čím sa už dnes mnohí netaja. Situácia okolo rusko-ukrajinského konfliktu tomuto šíreniu hysterickej nenávisti iba napomáha. Môžete aj sto krát odsúdiť bratovražednú vojnu na Ukrajine, ale ak poviete, že ste za mier, automaticky ste agentom, kolaborantom, bacilom a pod. V takejto atmosfére je zbytočné vysvetľovať, čo sa dialo pred rokom 2022, pripomínať Majdan, občiansku vojnu v Donecku a Luhansku, ktorá tam roky prebiehala, rast fašizmu či rozširovanie NATO alebo vojenské cvičenia NATO na pohraničí, do ktorých sa mimochodom zapájali aj vojaci SR. To čo sa udialo v roku 2022 je tragédia, ktorú bohato zneužívajú na svoje propagandistické účely a šírenie nenávisti, až otvoreného šovinizmu. Boli časy, keď hovorili, že to nie je útok voči Rusom ako národu, a že majú radi ruskú kultúru. Ale potom prišla kauza Netrebko a ukázali svoju pravú nenávistnú tvár. Potom prišli zákazy ruských umelcov, športovcov atď. A kam to došlo? Až k otvoreným prehláseniam o zničení Ruska? Dodávam, že neobhajujem ani jednu stranu tohto konfliktu, v ktorom ani jedna strana nemá úplnú pravdu, ale tak to vo vojne býva. Ako antifašista, humanista a socialista však nikdy nebudem súhlasiť s eskaláciou vojny, rovnako ako s navyšovaním zbrojenia, ale vždy budem apelovať na mierové riešenia.

A tak sme tu v roku 2025, keď už nemožno rozonať fa a antifa. Dúhoví „antifašisti“ bez problémov používajú heslá fašistických banderovcov, ktorých po novom nazývajú vlastencami. Dokonca niektorí posielajú náboje či zbierky na zbrane pre Ukrajinu, tú Ukrajinu, ktorá sa hlási k Banderovi. S rovnakou nenávisťou a rétorikou o hlúpom či menejcennom národe aplikujú šovinizmus voči Rusku, tak ako to robili Nemci. Rovnako dehumanizujú svojich politických oponentov na satirických stránkach, ako to robili tí, ktorí robili karikatúry na Židov. Liberálny fašizmus je vraj oxymoron, áno teoreticky sa dá súhlasiť, no fašistická prax niektorých samozvaných liberálov (k liberalizmu sa preukázateľne hlásia, no ich metódy sú rovnako preukázateľne fašizujúce až fašistické ako napr. prenasledovanie na ulici, dehumanizujúce kampane voči politickým oponentom, písanie výhražných anonymných mailov či otvorené volanie po ich smrti) dokazuje, že aj keď v teoretickej rovine je tento termín nemožné obhájiť, v praktickej sa reálne uskutočňuje.

A na záver malá ukážka Husákovho pisateľského talentu. Existencialistický rozmer SNP poznáme nielen z Mináčovej beletrie, ktorá je založená z osobných skúseností, ale aj Husákovho Svedectva o SNP. Je to naozaj čítanie, pri ktorom pocítite aké hrôzostrašné stavy a pocity museli povstalci ustupujúci do hôr, vrátane samotného Husáka, ktorý si, aby toho nebolo málo, zažil ďalšie peklo od tzv. „vlastných“ o necelé desaťročie. Zacitujem s. 496:

„Viest okolo 4. hod. zvolal poradu dôstojníkov, oznámil im, že armáda ako celok bojovať nemôže, preto ju rozpúšťa, zbavuje prísahy a radí, kto môže a chce, aby bojoval ďalej po partizánsky… Boli sme všetci rozhorčení nad týmto konaním vojenského velenia, ktoré bolo v rozpore s našou dohodou s Viestom v noci. Aj sám fakt, že Viest a Golian potichu zmizli z Donovál s vysokoškolským strážnym oddielom bez slova, bez dohovoru… padali slová ostrej a trpkej kritiky. Tak sa v ranných hodinách 28. 10. 1944 skončil vojensky organizovaný a jednotne vedený odpor povstaleckej armády, prestalo existovať slobodné povstalecké územie. Začala sa strašná púť v blate a snehu po končiaroch Nízkych Tatier. Kozí chrbát, Prašivá a Ďumbier a celý masív boli zaľudnené asi 20 000 bojovníkmi povstania, ktorí v daždi, snehu a hmle, v menších útvaroch, po skupinkách i jednotlivo, hľadali cestu a východisko zo situácie, cestu ďalšieho boja, alebo proste záchrany holého života. Zásoby zostali v dolinách. Každý si niesol, čo vládal. Celý masív bol obkolesený nacistami. Masy bojovníkov blúdili všetkými smermi, bez organizácie a vedenia, riadiac sa skutočnými alebo aj panickými správami, kde už Nemci sú a kde nie sú. Iba milosrdná hmla znemožnila nemeckým lietadlám masakrovať tieto blúdiace kolóny a skupiny. Tak sa začal a prebiehal tento „deň slobody“, ktorého oslavu nám z Londýna tak veľmi pripomínali … A nielen tento deň, ale i ďalšie dni a noci. Dni a noci, plné tragédií, hrdinstva a statočnosti. Nebýva mnoho chvíľ v histórii národa, keď sa jeho bojovníkom ukladá taká ťažká skúška fyzických a morálnych síl.“

Přikryl to ďalej opisuje ako divadlo skazy, ktorého koniec nebolo možné dovidieť. Dážď presiakol poslednú suchú časť odevov a voda prenikla až na kožu. Ľudia prudko oddychujú námahou a počúvajú neodbytné čľaptanie vody v topánkach. Je to len zázrak, že sme znovu nenarazili na nejakú menšiu skupinu Nemcov, ale neuviazli v pasci. … Prispôsobujeme zablatenú planinu na nocľah, ktorý bude iste jedným z najžalostnejších, aký kto z nás bol nútený počas vojny vytrpieť. Niet čo jesť … Cítim, ako mi horúčka zaplavuje chrbát a krv búši bolestne v sluchách. A náhle chlad zatrasie čeľuste… Snáď ani nie je také ťažké zomrieť. Noc bola veľmi zlá. Spali sme prikrčení medzi kosodrevinou v mokrých šatách. Ľudia sa budili zimou a znovu zaspávali neprirodzeným kŕčovitým spánkom, ktorým snáď chceli zabudnúť na to, že ešte vôbec žijú. Bojovali márny boj proti nepriazni prírody, obracujúcej sa k ich zúfalému utrpeniu chrbtom. …telo funguje nezávisle od mozgu, a mnohí z vojakov sa akosi čudne tackajú. … Dýchanie je stále ťažšie a pred očami sa roztancovali fantastické obrazce… Bol pri tom aj O. Pavlík, ktorého svedectvo Husák cituje: „Prvá noc v horách. Všade stretávaš ľudí, povozy, na začiatku lesných ciest horia autá. Nesmú sa dostať do rúk Nemcom. Nálada ťažká, smutná . . . Túlajú sa hlúčky opustených vojakov, ktorí hľadajú cestu domov. Niektoré jednotky sa držia a zavracajú ich. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí, ani za čias Jánošíkových. A kto sa tu stretol v spoločnom boji proti Nemecku? Chlapci slovenskí s ruskými…“

Husák pokračuje: Bolo toto utrpenie desaťtisícov nevyhnutné? Bol nevyhnutný chaos a rozklad povstaleckej armády? Prečo sa neuskutočnili v celom rozsahu alebo aspoň v menšej miere organizovaný prechod armády do hôr? Tieto otázky sme si stavali prvé dni v horách a i dnes, po takmer 20-ročnom odstupe, nie je také jednoduché na ne objektívne a v celej úplnosti odpovedať…. Slovenský ľud nekapituloval. Armáda bola rozložená, ale tisíce jej príslušníkov odišli do hôr a rozšírili rady partizánov. Hory sa zaplnili bojovníkmi za slobodu. Povstalecké územie bolo rozbité a skrvavené, ale boj pokračoval. … Nastala biblická rovnosť medzi všetkými, autá zostali na Donovaloch, kone sa skoro pojedli, niekoľkodňovým dažďom všetci premohli a zasnežené kočiare Prašivej, Ďumbiera a Poľany poskytovali v nočnom mraze rovnaký prepych nocľahu v kosodrevine. Takto začínalo druhé dejstvo boja okolo 70 000 ľudí . . . Ľudia, ktorí sa pred rokom lúčili stiskom ruky s priateľmi a súdruhmi, s rodinami a známymi, ktorí si z očú čítali: odhodlanie na všetko, ktorí sa dívali na šibenice a mŕtvoly, prešli nemeckými koncentrákmi a zasneženými horami, ktorí mali v ruke automat, smrť prijímali i rozdávali, ktorých prehriala láska k svojim a nenávisť k vrahom a zradcom, celá táto generácia ponesie pečať svojich skúseností a vo chvíľach vážnej krízy sa k nim vráti. … Ľuďom, ktorí prešli celou mizériou i slávou tejto epopeje, znamenajú však záväzok vernosti myšlienke i osobám, mŕtvym i živým…“

Tak končia slová budúceho prezidenta, ale aj nedoceneného spisovateľa, ktorý takto mrazivo dokonale opísal tú tragédiu, ale aj hrdinstvo.