Blog Lukáša Perného

140. výročie narodenia Vladimíra Roya, poeovec a byronovec z rodu Hurbanovsko-Royovského „v ponurých farbách šera a nocí“, zabudnutý básnik symbolizmu a impresionizmu prekladal aj svetových autorov

Vladimír Roy (17. 4. 1885, Adamovské Kochanovce – 6. 2. 1936, Nový Smokovec) alias Aeneas Phyllon, Dúžavin, Havran, Jochanan patrí k žiaľ zabudnutým básnikom slovenskej moderny so svetovými parametrami. Málokto vie, že tento poet je prepojený s rodinou Hurbanovcov, ale aj Horváthovcov a Švehlovcov. Napriek nesmiernemu talentu zostal v tieni svojho vzoru Ivana Kraska.

V Smrekovej knihe Slovenská literárna a umelecká prítomnosť sa píše o Royovi v komparácii s Rázusom nasledovne:

„Zatým, čo Rázus vyšiel z ľudu, z kolektíva maloroľníckeho a robotníckeho, Roy vychádza z rodiny, ktorá je známa svojou buditeľskou a spisovateľskou činnosťou. Krása slovenského slova bola uňho vžita v krvi a zrela výchovou od detstva. … Spomína vilv Kraskov, svoj prechod od osobnostnej lyriky k národným motívom buditeľským pod vlivom pobytu v Anglii. Roy a Rázus, temer vrstovnici, obaja odchovanci teologie a predsa tak odlišní básnickým slovom…Roy načúval v duši rytmickej hudbe a snažil sa tvoriť umenie. … Jeho kvetiny nerástli na slovenských lúkach… Vliv Edgara A. Poea je u Roya tak silný, ako u žiadneho slovenského, ba ani českého básnika. Je najvýraznejším slovenským dekadentom a symbolistom, ale odlišuje sa od západných tým, že nijak neprehodnotil pomer k žene ani k spoločnosti. Nestal sa skeptikom ani ironikom. Jeho pomer k Bohu vykazuje najvyššiu pokoru.“

Ide o priameho vnuka Jozefa Miloslava Hurbana. Dožil sa iba 50 rokov života. Už názvy jeho zbierok a výberov čitateľovi napovedajú, akú atmosféru táto poézia má: Keď zmiznú hmly, Rosou a tŕním, In memoriam, Zvlnený prameň a najmä Temné ľalie. Bolesti, hrôza, samota, súmrak, temno a beznádej, rozpor sna a skutočnosti, srdca a sveta, lyrika milostná, osobná, národná i prírodná, to je poézia Vladimíra Roya. Roy písal pre Slovenské pohľady, Cirkevné listy a Národné noviny, ovplyvnil ho Hviezdoslav, jeho ujo Vajanský, Jesenský, Krasko, Janko Kráľ, Endre Ady, či Gordon Byron a ďalší. Sám ovplyvnil Krčméryho, Lukáča, Smreka, Plávku a dovolím si povedať, že aj Novomeského, čo dokazuje jeho nižšie citovaný nekrológ.

Narodil sa v obci Adamovské Kochanovce v okrese Trenčín, pričom podľa Biografického slovníka bola jeho matka Božena dcérou J. M. Hurbana a jeho ujom bol teda sám Vajanský, švagrinou Želmíra Duchajová-Švehlová, prvá slovenská akad. maliarka, čo dokazuje, že Roy patril do rodiny významných slovenských osobností.

Študoval koncom 19. storočia na ľudovej škole v Modre, neskôr na gymnáziu v Skalici a na prelome storočí na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pokračoval v štúdiách teológie a filozofie, odkiaľ putoval do Edinburgu, a zase naspäť do Bratislavy. Následne bol vysvätený za kňaza a ako kaplán pôsobil v Liptovskom Mikuláši, na Starej Turej, v Budapešti, ako farár tiež v Púchove. Pred prvým svetovým vojenským konfliktom navštívil Francúzsko, Holandsko, Nemecko a dokonca aj škandinávske krajiny či Taliansko. Stáva sa príslušníkom armády a potom opäť farárom (Púchov). V polovici dvadsiatych rokov sa venuje profesionálne spisovateľskej a prekladateľskej tvorbe, avšak pre nedostatok financií sa opäť vrátil k povolaniu duchovnému. Koncom dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov pôsobí ako farár v Bukovci až kým neochorie. Zo zdravotných dôvodov odchádza na dôchodok. Zbytok svojho života sa lieči v Tatrách, kde aj zomiera.

Keď zomrel Vladimír Roy, Ladislav Novomeský v nekrológu (Nečítané dielo a pomník) reagoval prekvapením a pohoršením nad novinovým článkom o stavbe pomníku V. Royovi:

„Uctievanie básnikov a „duchovných vodcov“ u nás bolo vždy skarikované; vždy to bol nechutný paškvil, čo slovenská malomestská honorácia a okresní notábli nazývali poctou, prejavenou „pamiatke veľkého syna“ alebo „otca národa“, no v Royovom prípade púchovská horlivosť presahuje medzi všetkých terajších paškvilov a karikatúr. … Nie žeby si nezaslúžil, aby pred jeho pamiatkou dnešná národná reprezentácia nesňala klobúk, ale ide práve o to, že sa na to hotuje tá dnešná honorácia… Tá istá, ktorá bola – nie svedkom, ale – príčinou Royových krušných dní v posledných časoch jeho života. Ktorá nie že si živého Roya nevedela vážiť, ale znevažovala ho! … Roy je „šťastnejší“, nemusí čakať na uznanie novej generácie; ide mu stavať pomník tá istá, ktorá ním pohŕdala. Ba vyzerá to tak, akoby „národ“ dychtivo čakal na smrť svojho „veľkého pevca“, aby ho mohol oceniť, osláviť, vzdať mu hold a uctiť si ho, ako sa patrí. … Pred pol druha rokom vyšiel výber z Royových básní a po všetkých doterajších príležitostiach sa odpredalo pár desiatok exemplárov. „Národ“ nie je zvedavý na dielo oslávenca. „Národ“ chce len jeho pomník, buď sochu alebo pamätnú tabuľu. Zdá sa, že literatúra, umenie, veda i filozofia je u nás dobrá len na to, aby dodávala dôvody a príležitosti na stavanie sôch…“

Novomeský dodáva, že pre nich bol iba ožranom a škandalistom, a bol pre nich „zaujímavý“ až po smrti. Pri príležitosti deväťdesiateho výročia úmrtia Roya možno skonštatovať, že je rovnako neznámy, ako pred deväťdesiatimi rokmi. Snáď aspoň tento článok mierne napomôže poznaniu tejto zaujímavej básnickej osobnosti.

Roy je zaraďovaný medzi básnikov druhej vlny slovenskej moderny, nadviazal na tvorbu Krasku, Jesenského, pričom jeho tvorba je pretkaná intímnou lyrikou, novoromantizmom, symbolizmom a impresionizmom. V Smrekovej knihe o literárnej a umeleckej prítomnosti sa píše: „Harmónia v jeho verši odpovedá i jeho náladám, v ktorých Roy vytvoril niekoľko skvelých básní. Na rozdiel od Rázusa vyhýba sa Roy popisu, objektívnej fotografii dojmu. Spojuje vždy vjem s vnútorným pohnutím, toho byronovského kontrastu medzi subjektom a svetom, zovňajším to ostňom poézie.“

Vyberám niektoré z jeho básní, ktoré som si poznačil ešte v roku 2015. Prvá ukážka je z básne Lilavé súmraky:

„Lístie šumí unavene v chladnom, umrazenom vzduchu, a ja čakám ako dieťa, že do rána rozkvitnú stromy… Iste smiešna vec to, iste, nemožnosťou kochať dušu, a preds‘ toľko ľudí žije z nemožného roztúženia. — Lilavé súmraky spŕchajú voľne zhora, tak ticho – mĺčky, jak niekedy klesala v prorocké duše nadzemská tóra. Snami nás opriada neznáma štedrá ruka, v srdci sa chytá, ujíma dobrota, čo samé veľké nadšenie núka. Lilavé súmraky zmenia sa náhle v hviezdy, v zelené hviezdy, jichž matkou bola Polnoc – a naše lásky, naše stesky, budú jak bohatier, uštvaný bohatier, čo v bôľoch smrteľných čiernou horou jazdí.“

Lilavé súmraky

„Chcel som i v slnce pozrieť, čo vrele ľúbalo ten zlatožltý kobár, hláv zbožia ohnivých, lež omámených vôňou, chlebovou vôňou hrúd, so slzou slasti v oku som ukryl hlavu vraz v nádheru bujných stebiel a pocit neznámej veľkosti šťastia chvíľ mi plesom prehovoril v najhlbších hĺbkach duše.“

Dávna nálada

„V tú noc moja hviezda rudoplála jak krvou zafarbená ľalia. … V noc našu mesiac bledol strašne, keď za tie čierne mraky zapadal. Ja onemel som v opustenom kúte, a ty si vzdialená tiež plakala… Snáď preto, že ta hviezda rudoplála a tichý mesiac sadal za mraky? V tú noc nás mučil smútok storaký…“

V noc tvoju

„Mne vonia jazmín dávnych jarných nocí, mne hrajú husle prachom zapadnuté, o vrelej láske neskonalej moci a dujú víchry v duše tajnom kúte. Mne pľačom chce uľavenie hľadať, horkosťou slzy liečiť trpkosť bôľu, ku ďalekej jasnej myšlienke si sadať, a musím, musím stúpať dakde – dolu . . . Ku tieňom mŕtvych snov a nádej mladých, k mohyle dačím zabitého žitia, ku krvavým stopám rozpomienok bľadých, k mátohám nočným, ktoré dušu chytia. Nevoňaj, kvieťa dávnych jarných nocí, zmĺknite, husle, zapadnuté prachom, nedujte víchry, duše tajnej moci – bojím sa, bojím, sšediveným strachom.“

Mňe vonia jazmín

 Roy sa pokúšal aj o prózu, písal politické a estetické texty, no venoval sa i redakčnej a prekladateľskej činnosti. Mal široké literárne vzdelanie, pôsobili na neho aj samotné rodinné pobyty u Vajanského či u Hurbanovcov v Starej Pazove. Knižný debut mal pripravený už v roku 1910, no prvé kvalitné veci mu podľa Biografického slovníka vychádzajú až na začiatku dvadsiatych rokov. V jeho tvorbe cítiť Byrona, Poea, Hviezdoslava aj Kraska. Práve podobnosť s Kraskom možno spôsobila, že sa básnikovi nikdy nepodarilo prekročiť jeho tieň, resp. nikdy sa nestal tak populárnym ako práve on, treba však dodať, že nespravodlivo.

Známy matičný literárny kritik Karol Rosenbaum v Encyklopédii slovenských spisovateľov píše, že jeho tvorba je poznačená prvkami symbolizmu, impresionizmu, a prelínajú sa u nej prvky poetiky hviezdoslavovsko-vajanskovskej a moderného voľného verša, čím kliesnil cestu ďalším modernistickým generáciám. Dominujú pocity tragiky, rozorvanosti, individualizmu, ale aj hrôzy, osamotenia, tragizmu, bolesti a smútku: „Básnik netrpí len za seba, ale aj preto, že nevedel odpomôcť biede rovnako trpiacich.“ V závere dodáva, že jeho tvorba, najmä v posledných rokoch svedčí, že vždy posilňoval front humanity, demokracie a pokroku, a že jeho dielo je torzovité, rozporné, no hlboko ľudské a ideovo pokrokové. V Pišútových Dejinách slovenskej literatúry je taktiež venované Royovi samostatne heslo, kde sa píše, že Royova tvorba tvorí spojovací článok, epilóg medzi literárnou tradíciou (Hviezdoslav) a básnickou skupinou Kraskovskej generácie, teda, že osciloval medzi Hviezdoslavom a Kraskom snažiac sa svojsky využiť podnety ich umeleckého diela, čo spôsobuje, že je jeho poézia nesúrodá a pohybuje sa medzi individualizmom a národným kolektivizmom, takže v jeho tvorbe koexistujú dva umelecké štýly.

Autori Dejín slovenskej literatúry konštatujú, že Royova poézia je poznačená bezvýchodiskovou stratou spoločenských ideálov, špinavosťou egoistických záujmov, vnútornou polemikou, únikom do sveta umenia až k rezignácii, neplnosti života. Východisko básnik hľadá v budúcnosti národa, ale aj mystickom fatalizme, avšak neprestáva veriť, že príde zmena („otroctvo musí zrieť svoj istý pád“). Kým Krasko pracuje s symbolistickou metódou, u Roya má miesto impresia, dodávajú autori na čele s Milanom Pišútom. Vo finále konštatujú, že Roy tvorí spojovací článok medzi slovenskou predprevratovou a medzivojnovou poéziou, no postupne sa estetickou podobou dostával mimo centra slovenského literárneho vývinu.

Roy sa podľa Biografického slovníka angažoval aj politicky v Slovenskej národnej strane v Martine, ideovo inklinoval k hlasistickému hnutiu (básne venoval aj pamiatke M. R. Štefánika), a po boku F. Ruppeldta a M. Rázusa bol na pozvanie R. W. Setona-Watsona súčasťou študijného pobytu v Anglicku a Škótku, kde prednáškami šíril povedomie o Slovensku a Slovákoch. Ovládal šesť jazykov a venoval sa tiež prekladu (preložil Byrona, Poea, Wildea, Heineho, Mór Jókaia, Endre Adyho a iných). Roy preložil Dumasovho Monte Christa, Shakesperovho Macbetha, Goetheho Egmonta, Wellsovu Vojnu svetov, Björnsonovu Priepasť, ale aj verše Byrona, Heineho a Baudelaira. To stavia Roya medzi osobnosti, ktoré nielen tvorili slovenskú literárnu modernu, ale priniesli takpovediac svetových autorov slovenskému publiku, a toho stavia medzi osobnosti, ktoré robia Slovensko svetovým.